Pred Vianocami sa všetko stupňuje. Napätie, emócie, strach. A mnohí – ako ovečky – sa tlačia v kotereci, ktorý im postavil pastier. Dáva im však priestor len dovtedy, kým mu to vyhovuje, kŕmi ich tým, čo mu vyhovuje a oni si myslia, že sa rozhodujú sami. Každý nákup, každý krok, každý súhlas je pilotovaný – reklamou, systémom, sloganom, ich vlastnou pohodlnosťou. Stačí, aby to bolo pekne naservírované a pohodlné.
A keď príde čas, sadne na traktor a oni idú s ním. Na bitúnok.
Sú presvedčení, že veria sebe, že vidia cestu, ale celý čas slúžia vlastnému katovi. Nie je to len vina pastiera. Je to naša zodpovednosť, že mlčíme, keď vidíme klamstvo, že nechceme učiť stratené ovce, lebo sa bojíme stratiť istotu. Ovečka, ktorá by už pochopila, môže vystúpiť z koterca a prestať sa báť aj vlka. Ale často mlčí, aj ak si uvedomila, lebo sa v tom cíti opustená a nepomôže k uvedomeniu ostatným. A tým sa naša, "občianska" vina zhmotňuje – v pasivite, v neochote prebudiť ďalšie ovce, v súhlase so systémom, ktorý nás manipuluje.
A lídri? Slovensko ich nemá.
Nemáme už ďalšieho Masaryka, ktorý by vedel viesť srdcom aj rozumom, spravodlivo aj s pokorou, ale jasnou víziou. Sú tu provokatéri, kvázi spravodliví, šípové strielače, aj delostrelci. Ale ten, kto by vedel krajinu viesť správne, zostáva tam niekde, v tichu. Vie, že systém šakalizmu ho zničí, že útoky, intrigy a manipulácie zničia jeho snahu. Nemá dostatočnú podporu, motiváciu ani inšpiráciu. Priestor dostávajú tí, čo najviac kričia, najviac manipulujú, najviac tlačia vlastný záujem, a často už ani nevedia za čo a koho vlastne bojujú. Tí, čo by hovorili normálnym, priateľským, pokorným avšak zároveň rozhodným hlasom, zostávajú nepovšimnutí.
Slovensko je ovečka, ktorá sa bojí vlka – a stále poslušne nasleduje pastiera?
Ale ak aj niekedy príde skutočný líder, ktorý bude mať srdce, odvahu a víziu, rozpoznáme ho? Dokážeme mu dať priestor?
Kým však nepríde, možno stačí začať od seba – menej hluku, menej ilúzií a viac tichého rozlišovania, čo má skutočnú hodnotu.
Verím, že to podstatné v nás nezmizlo. Že Slovák v sebe stále má zmysel pre mieru, spravodlivosť a zdravý rozum. Človek sa musí niečím živiť, človek môže aj zostať pokornou ovečkou, žiť pospolito – komunitne, avšak to, akou duševnou potravou sa bude živiť, by mal dobre a múdro zvážiť. Že nie lacným zatuchnutým senom sa nechá pchať, ale dobrý čerstvý šalát si zadováži. Nemusí sa predsa náhradami, ani lacnými ilúziami uspokojiť.
Možno raz príde líder, ktorý nám pripomenie kým sme a aj kým vieme byť.
Prinesie pravdu, z ktorej má spoločnosť silu, nie závislosť. A potom sa polarizácia prirodzene odloží do minulosti, kam jednoznačne patrí.
