Tragédia v Gelnici nie je náhodným zlyhaním, ale vyústením procesu, ktorý v našej spoločnosti prebieha desaťročia. Násilie sa do našich životov vplížilo nenápadne, postupnou normalizáciou vzorcov, v ktorých bola žena od detstva vedená k tomu, aby znášala a mlčala. Ako sme sa do tohto stavu dostávali pomaly, generáciu po generácii, budeme sa z neho dostávať rovnako pomaly a s obrovským úsilím.
Normalizácia násilia je naše zlyhanie.
Vina nie je len u agresora, ktorý si nárokuje právo na dominanciu. Vina leží aj na nás, ktorí sme dovolili, aby sa násilie stalo „súkromnou vecou“. Sú vinní tí, ktorí o ňom vedia, no radšej odvracajú zrak, vinní sú tí, ktorí majú právomoc zasiahnuť, ale neurobia nič. Agresor si dovoľuje len to, čo mu naša spoločenská ľahostajnosť povoľuje.
Ticho je tichý súhlas s agresorom.
Tragickým aspektom je, že tento priestor zostáva prázdny, napriek tomu, že má byť doménou odborníkov. Sociálna práca disponuje kompetenciami na to, aby bola prvou líniou obrany, no bez dopytu sa redukuje na administratívu. Musíme aktívne vytvárať dopyt po skutočnej sociálnej práci. Čím intenzívnejšie budeme žiadať profesionalitu, tým viac budeme nútiť inštitúcie reagovať funkčnými riešeniami.
Odbornosť musí nahradiť formálne výzvy.
Neziskový sektor a združenia sú nenahraditeľným inštrumentom pomoci, no bez systémového zázemia a úzkej kolaborácie s odbornou sociálnou prácou zostávajú len osamotenými ostrovmi. Tretí sektor totiž sám osebe nedokáže suplovať to, čo je úlohou štátu a celospoločenského nastavenia. Ak verejný a súkromný sektor nebudú v tejto otázke viesť skutočný, strategický dialóg, zostaneme stáť na mieste. Riešenie kríz, ako je tá v Gelnici, musí byť absolútnou prioritou na všetkých úrovniach, pretože len celoplošná spolupráca dokáže vytvoriť reálnu záchrannú sieť, ktorá nikoho nenechá prepadnúť cez oká ľahostajnosti.
Systémová spolupráca nie je možnosť, je to nutnosť.
Musíme o tom hovoriť všade - na školách, v organizáciách, v rodinách. Násilie nie je norma a hanba patrí agresorovi, nie obeti. Musíme výchovou formovať generáciu mužov, ktorí chápu rešpekt k ženám ako základ integrity. Prestaňme byť spoločnosťou, ktorá sa prebúdza až pri pohreboch.
Ak nezačneme budovať dôveru v čase, keď je „všetko v poriadku“, v čase krízy nám zostane len fatálne ticho.
Budujme dôveru, kým nie je neskoro. Čím viac budeme o tomto probléme hovoriť a vyžadovať skutočnú odbornú pomoc, tým menej tragédií budeme musieť v budúcnosti pozorovať. A možno by sme si mali všetci pripustiť, že kúsok zodpovednosti za slzy tých detí, ktoré zostali osamotené po každej takejto tragédii, nesieme v našej tichej ľahostajnosti - tak trochu my všetci.
