Slovensko horí. Pomaly, potichu a s tichým súhlasom všetkých prítomných.
To je prvá vec, ktorú uvidíte, keď konečne odložíte titulky pre masy a začnete čítať samotnú krajinu.
Ja správy nečítam ako obeť, ktorá čaká, čo na ňu zhora spadne. Čítam ich ako orlica – zakrúžená vysoko nad terénom, s dokonalým výhľadom na celú šachovnicu. Vidím presne, kto loví, kto kradne a kto panikári, kde šľahajú plamene a kde sa už roky len apaticky konštatuje.
Z tejto výšky ma nič nezasiahne. A z tejto výšky ani nehodlám zostúpiť.
Dolu sa nedýcha dobre. Videla som príliš veľa ľudí, ktorí tam v tom prízemnom smogu udusili vlastnú nádej. Ja zostávam hore.
Nie z arogancie, ale preto, že iba z tejto perspektívy má zmysel veriť, že sa s tým dá ešte niečo urobiť. A túto vieru si strážim prísnejšie než čokoľvek iné.
Slamená strecha nikdy nechránila pred dažďom, netlmila mrazy, neobstála pred ničím reálnym.
A predsa sme si na ňu zvykli tak dôverne, až sa panicky bojíme vymeniť ju za niečo, čo by naozaj držalo. Vieme, že nevydrží. Ale držíme sa jej ďalej, lebo zotrvačnosť je vždy bezpečnejšia než námaha spojená so stavbou.
Česi si z tej istej slamy nakrútili zrkadlo – Vesničko má středisková –, vysmiali sa vlastnej malosti a pohli sa dopredu.
My sme zostali stáť. Zaseknutí v tom smiechu a výsmechu - ten nám ide najlepšie, ktorý však slúži toľko ako náplasť na zlomenú ruku.
A nie je to choroba, ktorá sídli kdesi „hore“ v parlamente.
Je to hniloba pri každej rannej káve, keď si hneď zrána zadefinujeme, že u nás sa to aj tak nedá, a mávneme rukou. Je to sused, ktorý radšej otočí hlavu, lebo pohodlie je cennejšie než spravodlivosť.
Je to každý, kto vidí systémový defekt naživo, no zvykol si, že námaha nemá zmysel.
Výhovorka je národný šport. Nie je čas, nie sú financie, nikto o to nestojí, veď to tak fungovalo odjakživa. Výhovorka vyžaduje menej energie než zmena. A pohodlie je jediná komodita, v ktorej na Slovensku vyhrávame svetové súťaže.
Dávam tomu minimálne dve desaťročia, kým si niekto bez masky prizná, že tá slamená strecha nebola riešenie. Bol to len dlhý, pomalý odklad nevyhnutného kolapsu.
Dovtedy budeme sedieť v pivniciach, nebudeme krúžiť v čistom vzduchu nad nimi a diaľnica moderného sveta nepôjde popri nás. Pôjde bez nás - ale kvôli nám.
Kým budeme zbabelo čakať a ignorovať riešenia, ktoré máme položené na stole, podvodníci budú beztrestne kradnúť a špinavé hry budú pokračovať.
Nikto im to totiž neprekazí. Všetko naokolo bude ďalej degenerovať presne takou rýchlosťou, akú im sami dovolíme.
Až potom, keď zistíme, že škoda je už definitívna, budeme mať konečne plné právo nariekať. Len už nebude nikto, kto by to počúval.
