Nadpis síce znie ako provokatívny slogan rozvodového právnika. Ale nesie viac oslobodzujúcej pravdy, ako to vyzerá.
Od detstva som žila v prostredí, kde bolo skloňované vo všetkých pádoch: „Vydaj sa, to sa patrí. Tak to má byť.“ Ja som aj poslúchla, ale očakávania to neprinieslo ani jednej zo strán. O tom utrpení mi nikto vtedy nepovedal. Patrí sa tváriť, že všetko je v poriadku, hoci človek plače viac ako sa smeje? Podľa našich starých rodičov asi áno. Podľa mňa – a mojich dvoch rozvodov – rozhodne nie.
Ako sa to celé začalo?
Možno som bola rozvedená už skôr, než som sa vôbec vydala.
Nikto o mňa v mladosti nejavil záujem, bola som o hlavu vyššia než všetci moji spolužiaci. Tým starším som tiež bola na smiech. Výsledok? Frustrácia, úzkosti, panika, že skončím ako večne namosúrená tetka kráčajúca pravidelne z Jednoty s vozíkom na malých kolieskach plným granulí pre mačky.
Až keď som mala dvadsaťdva, podarilo sa mi „uštvať“ jedného krásneho chlapca. Bola to romantika, akú som dovtedy nezažila. Ale môj strach, že o neho prídem, bol silnejší než láska samotná. Dusila som ho žiarlivosťou. A tak som ho vlastne stratila. Nezhody, hádky, úteky, frustrácia, výčitky, osamelosť. Niet horšej osamelosti, ako tej – v manželskom zväzku.
A vtedy prišiel ten strašiak, pojem, ktorý mi vyvolával viac úzkosti, ako samotný plač a beznádej v manželstve: rozvod.
V mojej rodine slovo rovné satanizmu. Potupa, hanba, spoločenské ukameňovanie. No dnes viem, že ešte väčšou potupou bolo predstierať, že sa nič nedeje.
Rozvod číslo jeden
Odchod do Talianska bol útek aj riešenie. Zdravotný stav nášho syna, ktorému slovenskí lekári už pri narodení vyslovili rozsudok, bol motorom zmeny. Lenže talianske úrady sú neúprosné – bez podpisu otca sa nepohneš ani na krok. Zdravotné poistenie, škôlka, trvalý pobyt. Takže som bola teoreticky donútená podať o rozvod. A viete čo? Bolo to až podozrivo jednoduché. Jeden kolok, trocha papierovania, sudkyňa očarená výplatnou páskou talianskeho zamestnanca. Rozsudok, zlomné srdcia a… sloboda. Sloboda mysle, sloboda duše, sloboda srdca. Bol to zvláštny súhrn pocitov – úľava, panika, eufória, smútok. Ale najmä – realita, že život ide ďalej. Realita, ktorá však bola neúprosná.
Rozvod číslo dva
Prišiel princ na sivom koni. Prijal ma, rozumel mi, načúval mi. Tiež rozvedený, tiež osamelý. A keďže moja najväčšia nočná mora bola samota, druhý sobáš bol len otázkou času. Nebudem klamať – tentokrát už bez bielych šiat, len s dvoma svedkami. Moc som to nikde nerozchyrovala. Kto do tridsaťtri nestihne raz, ja už dva krát. Ale netrvalo dlho, kým sa princ nezmenil na krutého vojvodu: slúžka, kuchárka, chyžná. Takto vnímal svoju ženu z východu Európy. A tak prišiel druhý rozvod. Hanba na tri dediny? Skôr na dve krajiny. Ale aj tentokrát som rýchlo zistila, že tragédia sa dá premeniť na iróniu a iróniu na vlastnú silu.
Čo na to spoločnosť?
Taká obyčajná čakáreň u lekára, tetky oproti: „Aha, to je tá dvakrát rozvedená.“ Zaujímavé, že menej ohovárali tú, čo sedela oproti a všetky sme vedeli, že mala tisíc frajerov. Ona predsa mohla, nebola predsa vydatá.
Takže ja som bola horšia. Lebo som si dovolila ukončiť dva nefunkčné vzťahy. Mala som podľa ich názoru veľa partnerov. Ale dnes viem, že vysvetľovať im to tam, by aj tak nemalo zmysel. Pretože kto nechce pochopiť, nepochopí. A hlavne, ja predsa nemusím nikomu nič vysvetľovať ani obhajovať. Ak už, tak možno Marií Terézií – ona to v dobrej vôli myslela, keď zaviedla oficiálne sobáše a matriky, aby ľudia mali v tom poriadok, ale už nemohla vedieť, že niekde po ceste sa nám to všetkým trochu vymkne z rúk.
Rozvod nie je stigma
Deti? Žiadna trauma, žiadne následky. Prečo? Lebo všetko závisí od nás – dospelých. Priznali sme si, že sme zlyhali ako manželia, ale to neznamená, že musíme zlyhať ako rodičia. Naše deti majú úžasný vzťah s oboma rodičmi a vzájomne sa podporujú. Keď jeden ide na prázdniny na Slovensko k otcovi, berie aj svojho brata, a keď druhý ide na grilovačku k svojmu otcovi, ide s ním aj súrodenec. Spolu sa majú radi, navzájom si dôverujú a ich vzťah je krásny a pevný. A možete si len domyslieť tie zvedavé pohľady každej ich susedy.
Lebo čo je horšie? Rozvod a riziko ohovárania, alebo veta:
„S tvojim otcom som sa nerozviedla len kvôli vám, aby ste mali normálnu rodinu.“ No tak to mi už len bolo riešenie. Za to žiadny rodič od svojích detí medajlu nedostane. Nie. Ďakujem. Neprosím si. To čo som zažila ja, tú absurdnú pseudo-rodinu, paródia na manželský zväzok, kde každý každého podvádzal. Kde vládla nenávisť a pohŕdanie. To nie. Lahšie a lepšie je deťom priznať, že si verila, že si sa sklamala, že si našla silu začať odznova.
Moja pravda
Rozvod nie je katastrofa. Rozvod je len rozviazanie dohody, ktorá prestala fungovať. Šťastie nie je v papieri ani v očiach nášho okolia. Je v tichu medzi nami, ktoré nie je prázdne, ale naplnené rešpektom a slobodou. Videla som lásku pokrivenú strachom, utajenými neverami, predstieraním a trýznením seba aj druhých. Dve nešťastné duše, ktoré zostanú vo zväzku, ktorý dusí všetkých a benefituje na tom len manželský poradca. Tie smutné pohľady detí, ktoré tušia, že toto nie je obraz o láske, ktorému sa chcú učiť.
A potom príde nový život, ktorý si vieme nastaviť sami – zrelší, skúsení, zodpovední, bez hlúpych stigmatizácií a pečiatok, ktoré stačí ignorovať. Tak jednoduché to je. Predstierať šťastnú manželku na pár minút na ulici a plakať hodiny doma? To nie je hrdinstvo. Radšej prežijem pár minút "hanby" navonku a vrátim sa domov žiť hodiny a hodiny skutočne šťastného života po boku muža, ktorý je rád, že ma má, a ja jeho. A verte mi – nesúdi ma. Pretože vie, aké to je byť súdený.
Čo na záver?
Od detstva nás učili prispôsobovať sa, podriadovať očakávaniam druhých. Snažila som sa, ale nevyšlo, cena sĺz, bolesti a tajných schôdzok, bola príliš vysoká. Ak vo vzťahu nedominuje láska a šťastie, neriešme nič iné. Ak sme sa zamilovali do niekoho iného, znamená to, že toho prvého sme už nemilovali – následujme naše srdce. Ten pocit, keď môžeme kráčať po námestí ruka v ruke s človekom, ktorého milujeme, bez strachu z pohľadov, to stojí za všetko. Verte mi – kto je šťastný, ten vám praje. A ohovárať nás bude jedine kolegyňa, ktorej manžel sa práve kdesi skrýva na benzínke s nejakou milenkou. Žiť v pravde je k nezaplateniu. Čo tí, ktorí nás prídu súdiť nepoznajú. Nežime pre nich, žime pre nás. Pre seba. Ak vám láska vyšla na prvý pokus, gratulujem, som šťastná s vami. Ak nie, netrápte sa. Nikto normalny nám tie nové pokusy počítať nepôjde. A susedy? Tie len krútia hlavou. Ako tá môže byť stále taká veselá, veď je predsa dva-krát rozvedená. Neviem, čo poviete, skúsim im to vysvetliť?
