Na Slovensku máme tri silné ústavné funkcie, ktoré pozná každý občan: prezidenta, predsedu parlamentu a predsedu vlády. Všetky tri sú viditeľné, politicky kontrolované a priamo či nepriamo pod drobnohľadom verejnosti.
Popri nich však existuje štvrtá mocenská entita, ktorá v Ústave SR nie je pomenovaná ako samostatná „moc“, no v praxi často prevyšuje vplyv všetkých troch. Ide o generálneho prokurátora Slovenskej republiky.
V politických diskusiách preberá po kritike 4. vlády Róberta Fica do aktuálneho generálneho prokurátora Maroša Žilinku štafetu téma voľba nového generálneho prokurátora ešte pred nasledovnými parlamentnými voľbami.
Očakávaním je to, že pozíciu jedného z najsilnejších pozícií v štáte obsadia svojim kandidátom. O dôvodoch takéhoto konania môžeme diskutovať dlho, no zrejme postačí poukázať na to aké kompetencie má generálny prokurátor v rukách.
Aktuálna 4. vláda Róberta Fica systematicky pretvára trestnú politiku štátu v prospech obžalovaných členov v radoch členov strany SMER-SD, či v podobe zmien zákonov alebo (z)rušením či výraznými zmenami vo fungovaní Úradu špeciálnej prokuratúry, Špecializovaného trestného súdu, Úradu na ochranu oznamovateľov.
Ovládnutím štvrtej moci v štáte si tak dokážu zabezpečiť beztrestnosť. A o to sa oplatí zabojovať.
Generálny prokurátor – formálne viazaný, fakticky extrémne silný
Faktom je, že generálny prokurátor:
stojí na čele celej prokuratúry,
rozhoduje o personálnych otázkach,
má právomoc rušiť rozhodnutia podriadených prokurátorov,
disponuje právomocami, ktoré priamo ovplyvňujú trestné stíhania najvyššej spoločenskej dôležitosti,
je volený parlamentom na 7 rokov.
V reálnom výkone moci ide o jednu z najmenej kontrolovaných pozícií v štáte. Po zvolení sa generálny prokurátor prakticky vytráca z verejnej politickej zodpovednosti. Neexistuje mechanizmus, ktorým by občania mohli spätne hodnotiť jeho výkon.
Slovenská skúsenosť: keď systém zlyhá, nestačí dobrý úmysel
Minulosť Slovenska pozná prípady, ktoré vážne spochybnili dôveryhodnosť tejto funkcie v podobe osôb Dobroslava Trnku (Kočnerov kamarát) a Dušana Kováčika (so svetovým skóre 61:0).
Tieto mená nie sú politickým sloganom, ale empirickým dôkazom, že systém výberu generálneho prokurátora parlamentom nefunguje ako ochrana verejného záujmu, ale politikov a ich blízkych osôb.
Generálny prokurátor Jaromír Čižnár zo svojej funkcie po siedmich rokoch odišiel tak, ako k nej prišiel. Potichu a za zvláštnych okolností. Známym sa stal vďaka siláckymi vyhláseniami o „rozpútaní pekla“, ale v skutočnosti sa takto prejavoval len krátke obdobie po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Až do vyšetrovania tejto vraždy takisto nebol známy ani tým, že by bol pri uzavretí nejakého veľkého korupčného prípadu.
Ak je jediným filtrom parlament, potom nejde o zlyhanie jednotlivcov, ale o systémový problém.
Prečo by mal generálneho prokurátora voliť priamo občan?
Ak má mať generálny prokurátor silný mandát, dlhé funkčné obdobie (7 rokov) a zásadný vplyv na chod spravodlivosti, potom je logické a legitímne, aby jeho mandát pochádzal priamo od občanov.
Týmto spôsobom by bol nútený verejne predstaviť svoju minulosť, hodnoty, odborné zásluhy a víziu a niesol politickú zodpovednosť voči verejnosti, nie voči zákulisným parlamentným dohodám.
Rovnako ako pri prezidentskej voľbe by kandidáti absolvovali verejné diskusie, čelili otázkam médií, museli obstáť pred celým Slovenskom – nie len pred nefunkčným parlamentom.
Úvaha nad priamou voľbou generálneho prokurátora
Súčasný model voľby generálneho prokurátora je zakotvený v Ústave SR (čl. 150). Priama voľba generálneho prokurátora by si teda vyžadovala ústavnú zmenu.
Inšpirovať sa však môžeme už existujúcim prezidentským modelom podľa ktorého prebieha voľba prezidenta občanmi SR.
Nezabudnime ani na trasparentrnosť - povinné majetkové priznania, bezpečnostná previerka a verejné vypočutia ako povinná súčasť kampane.
Aby sa predišlo čisto populistickému výberu bolo by potrebné, aby kandidát spĺňal prísne odborné kritériá a kandidatúra by bola viazaná na podporu určitého počtu občanov alebo odborných inštitúcií.
Záver
Ak sa na Slovensku vážne bavíme o právnom štáte, nemôžeme ignorovať fakt, že jedna z najsilnejších pozícií v štáte vzniká v prostredí politických dohôd, ktoré verejnosť nemá ako kontrolovať.
Priama voľba generálneho prokurátora by nebola revolúciou, ale logickým vyústením snahy o rovnováhu moci.
Otázka dnes neznie, či si to vieme predstaviť. Otázka znie, či si ešte môžeme dovoliť tváriť sa, že súčasný model funguje.
