Slová formujú myslenie. A myslenie formuje realitu.
V slovenskom ústavnom jazyku máme pojem „Vláda Slovenskej republiky“. Historicky je to legitímny názov výkonného orgánu moci. No jazyk, ktorý používame, v sebe nesie význam. Slovo „vláda“ v sebe stále nesie odtieň vládnutia – vertikálneho výkonu moci, kde víťaz volieb získava právo rozhodovať bez hlbšieho vedomia dočasnosti a služby.
Sme však v 21. storočí. Moderný štát nemá byť monarchiou s volebným cyklom. Politici nemajú vládnuť. Majú spravovať.
Politik ako dočasný správca
Prezident, premiér, minister, poslanec NR – každý z nich by mal byť vnímaný predovšetkým ako dočasne poverený správca aktív Slovenskej republiky.
Štát nie je ich majetok.
Rezort nie je ich firma.
Mandát nie je osobné vlastníctvo.
Občan v demokratickom systéme nedáva politikovi bianko šek. Dáva mu objednávku: zlepšiť fungovanie krajiny, zabezpečiť stabilitu, rozvíjať verejné statky, chrániť právny rámec.
Nechcem vládcu, ktorý mi hovorí, ako mám žiť.
Chcem kvalifikovaného a uvedomelého správcu, ktorý si je vedomý dočasnosti svojej funkcie.
Dočasnosť ako systémová poistka
Prezident má ústavne obmedzený počet mandátov na dve funkčné obdobia. Tento princíp je jasný: moc má byť časovo limitovaná.
Prečo by rovnaká logika nemala platiť aj pre premiéra či poslancov Národnej rady SR?
Návrh je jednoduchý:
Maximálne dve funkčné obdobia vo vrcholnej výkonnej a zákonodarnej funkcii.
Nie preto, že každý politik je automaticky zlý.
Ale preto, že moc je silná a deformujúca.
Dlhodobé držanie moci vytvára prostredie, v ktorom sa prirodzene oslabuje sebakorekcia. Človek si zvykne na status, výhody, rozhodovaciu autoritu. Postupne sa z dočasnej služby stáva kariéra, z mandátu identita.
A čím dlhšie moc trvá, tým ťažšie sa z nej odchádza.
Odtrhnutie od reality
Politik, ktorý je príliš dlho vo funkcii, riskuje stratu kontaktu s realitou bežného života.
Človek, ktorý odpracuje niekoľko desiatok rokov v štátnej funkcii, si postupne odvyká na rytmus štandardného pracovného života. Na zodpovednosť, ktorú nesie zamestnanec vo výrobe. Na režim krátky – dlhý týždeň. Na dvoj- či trojsmennú prevádzku. Na tlak výkonu bez asistentského aparátu.
Nie je to osobné zlyhanie jednotlivca. Je to prirodzený dôsledok dlhodobého pobytu v prostredí moci.
Preto je dôležité, aby systém vytváral návratnosť. Aby politik vedel, že sa po skončení mandátu vracia do bežného pracovného života. Že funkcia nie je definitívny status, ale epizóda služby.
Memento mori ako politický princíp
Rímski vojvodcovia mali počas triumfu za chrbtom otroka, ktorý im pripomínal: Memento mori – pamätaj, že si smrteľný.
Moderná demokracia potrebuje vlastné „memento mori“ pre výkon moci.
Nie ako moralizovanie, ale ako systémové pravidlo.
Dočasnosť nie je slabosť.
Dočasnosť je poistka.
Ak by sme aj na úrovni jazyka prestali hovoriť o „vládnutí“ a začali hovoriť o „správe štátu“, mení sa optika. Namiesto obrazu vládcu vzniká obraz manažéra. Namiesto výrazu „vyhral voľby, môže všetko“ sa objaví vedomie, že ide o výkon konkrétneho, časovo ohraničeného mandátu.
Správcovia verejných vecí
Nechcem počúvať, že „vláda SR nám vládne“.
Chcem, aby bolo zrejmé, že výkonná moc spravuje veci verejné.
A čo sú veci verejné? Naše spoločné bohatstvo (materiálne aj duševné), ktoré nám nechali generácie pred nami a ktoré budujeme my.
Možno by sme mali uvažovať aj o symbolickej zmene terminológie – napríklad smerom k pomenovaniam ako výkonná správa štátu či exekutívny kabinet. Názov sám osebe nezmení realitu, no môže pomôcť meniť myslenie.
Podstata je však hlbšia než názvoslovie.
Nejde o to, kto je dnes pri moci.
Ide o to, aký model chceme mať dlhodobo.
Chceme systém, kde sa moc stáva cieľom?
Alebo systém, kde je moc nástrojom dočasnej služby?
Ak berieme demokraciu vážne, potom by sme mali rovnako vážne brať aj princíp obmedzenia moci v čase.
Žiadni vládcovia.
Iba správcovia a manažéri verejných vecí.
