Na Slovensku sa radi tvárime, že politiku máme rozdelenú na pravicu a ľavicu. Jedni hovoria o slobode, podnikaní, nízkych daniach a osobnej zodpovednosti. Druhí hovoria o sociálnej istote, solidarite, pomoci slabším a silnejšom štáte. Na papieri to znie jednoducho. V realite je to komplikovanejšie.
Pravica bez solidarity sa môže zmeniť na bezcitnosť. Ľavica bez zodpovednosti sa môže zmeniť na rozdávanie peňazí, ktoré štát nemá. Ultrapravica hľadá nepriateľa v menšinách, cudzincoch alebo „iných“. Ultraľavica zasa často verí, že štát má právo riadiť život človeka takmer vo všetkom. A medzi tým všetkým stojí občan, ktorý nechce ideologickú vojnu. Chce normálne žiť.
Chce pracovať. Chce sa mať lepšie ako včera. Chce, aby jeho deti žili v lepšej krajine, než v akej vyrastal on. Chce spravodlivé pravidlá, rozumné dane, funkčné školy, dostupné zdravotníctvo, bezpečné ulice a štát, ktorý mu nehádže polená pod nohy.
A práve tu sa začína debata o politike stredu.
Čo vlastne znamená pravica, ľavica a stred
Pravicová politika historicky kladie dôraz na osobnú slobodu, vlastníctvo, podnikanie, nižšie dane, menší štát a individuálnu zodpovednosť. Ľavicová politika kladie väčší dôraz na sociálnu ochranu, prerozdeľovanie, verejné služby, práva zamestnancov a pomoc slabším.
Stredová politika by nemala byť bezfarebným kompromisom bez názoru. Nemá to byť politika typu „každému sľúbime trochu“. Skutočný stred je skôr schopnosť rozlíšiť, kde má mať človek čo najviac slobody a kde musí štát zasiahnuť, aby slabší neboli ponechaní napospas silnejším.
Inak povedané: štát nemá dospelému človeku rozkazovať, ako má žiť, pokiaľ neubližuje druhým. Ale zároveň nemá zatvárať oči pred tým, že nie každý človek štartuje z rovnakej pozície. Nie každý má zdravie, rodinné zázemie, kapitál, kontakty alebo schopnosti, aby sa sám vyhrabal zo všetkého.
Stredová politika preto nestojí na hesle „nech sa každý postará sám o seba“. Ale nestojí ani na hesle „štát sa postará o všetko“. Stojí na jednoduchšej, ale náročnejšej myšlienke: kto môže, má niesť zodpovednosť; kto nemôže, má dostať pomoc; a kto zneužíva systém, nemá byť odmeňovaný.
Slovenský paradox: kresťanské hodnoty a politická nenávisť
Podľa posledného sčítania obyvateľov v roku 2021 sa ku katolíckemu vierovyznaniu prihlásilo približne 68 % obyvateľov Slovenska.
To je dôležité, pretože veľká časť slovenských voličov sa aspoň kultúrne hlási ku kresťanstvu. Teda k hodnotám ako neubližovať druhým, neklamať, nepodávať krivé svedectvo, milovať blížneho, dopriať druhému a nežiť z nenávisti.
Lenže slovenská politika často funguje opačne. Namiesto riešenia reálnych problémov sa občanom predkladajú pseudotémy. Raz sú problémom cudzinci. Inokedy homosexuáli. Potom novinári. Potom mimovládky. Potom Brusel. Potom bývalá vláda. Potom liberáli. Potom konzervatívci. Vždy sa nájde niekto, kto má niesť vinu za náš osobný aj kolektívny neúspech.
Tento mechanizmus je nebezpečný. Ak človek uverí, že za jeho život môže vždy niekto iný, prestáva byť občanom a stáva sa čakateľom na spasiteľa. A politika spasiteľov je najkratšia cesta k neslobode.
Prečo stále čakáme, že nás niekto zachráni
V našej politickej kultúre je hlboko zakorenená predstava, že príde silný líder, ktorý „urobí poriadok“. Niekto, kto za nás vyrieši ceny, mzdy, nemocnice, diaľnice, školstvo, hypotéky, dôchodky aj budúcnosť našich detí.
Lenže štát nie je rodič a občan nie je dieťa. Štát má vytvoriť pravidlá, infraštruktúru, vymáhateľnosť práva a férové prostredie. Nemá občana vodiť za ruku pri každom rozhodnutí.
Dobrým symbolom slovenskej nedospelosti je aj náš vzťah k rôznym sociálnym a pracovným benefitom. Napríklad stravné pri práci má svoju logiku ako zamestnanecký nárok. Ale zároveň ukazuje, ako hlboko štát zasahuje do praktických detailov života pracujúceho človeka. Na druhej strane človek odkázaný na sociálne dávky často prežíva mesiac spätne, až potom dostane pomoc. Vzniká paradox: pri pracujúcom človeku štát predpokladá, že mu treba organizovať aj stravu, ale pri človeku bez stabilného príjmu očakáva, že nejako prežije do ďalšieho mesiaca.
Takýchto paradoxov je v slovenskej legislatíve veľa. A práve preto potrebujeme menej ideologických výkrikov a viac praktickej politiky.
Život na dlh nie je sociálna politika
Jedna z najdôležitejších otázok znie: ako dlho môže krajina sľubovať vyššiu životnú úroveň bez toho, aby vytvárala vyššiu pridanú hodnotu?
Slovensko má za sebou viac ako tri desaťročia samostatnosti. Verejné financie sú dlhodobo problémom. Eurostat definuje verejný deficit alebo prebytok ako čisté požičiavanie alebo vypožičiavanie sektora verejnej správy podľa európskeho systému účtov. Podľa Štatistického úradu SR bol deficit verejnej správy za rok 2024 upravený na 5,35 % HDP.
Inými slovami, nežijeme z toho, čo sme si odložili. Žijeme z veľkej časti z toho, čo si požičiavame. A požičané peniaze nie sú dar. Sú to budúce dane, budúce škrty alebo budúce problémy.
Toto je jadro sporu medzi zodpovednou a populistickou politikou. Populista povie: „Dám vám viac.“ Zodpovedný politik sa musí opýtať: „Z čoho?“ Populista povie: „Postarám sa o vás.“ Zodpovedný politik musí povedať: „Pomôžeme tým, ktorí pomoc potrebujú, ale krajinu musíme naučiť viac tvoriť, nie iba viac míňať.“
To nie je necitlivosť. To je základná ekonomická gramotnosť.
Sloboda, rovnosť a bratstvo po slovensky
Heslo Francúzskej revolúcie — sloboda, rovnosť, bratstvo — znie aj dnes moderne. Len mu musíme rozumieť dospelo.
Sloboda neznamená, že si každý robí, čo chce, bez následkov. Rovnosť neznamená, že všetci musia mať rovnaký výsledok bez ohľadu na snahu. Bratstvo neznamená, že štát bude donekonečna rozdávať cudzie peniaze.
Sloboda znamená, že človek môže rozhodovať o svojom živote. Rovnosť znamená, že pravidlá majú platiť pre každého rovnako. Bratstvo znamená, že spoločnosť sa neotočí chrbtom k tým, ktorí objektívne nevládzu.
To je rozumný stred. Nie stred bez názoru. Ale stred, ktorý odmieta fanatizmus.
Krajiny, ktoré sa otvárajú, zvyčajne bohatnú
Ak sa pozrieme na Európu, vidíme jednoduchý vzorec. Krajiny, ktoré sú politicky otvorené, ekonomicky súťaživé, právne predvídateľné a vzdelanostne ambiciózne, majú zvyčajne vyššiu životnú úroveň. Krajiny, ktoré sa uzatvárajú, hľadajú nepriateľov a stavajú všetko na jednom vodcovi, spravidla stagnujú alebo chudobnejú.
Slovensko nemusí nikoho dobývať. Nemusíme opakovať koloniálne dejiny západných krajín. Dnešné dobývanie sveta sa nerobí loďami, armádami a násilím. Robí sa znalosťami, technológiami, službami, exportom, kvalitou práce, schopnosťou riadiť firmy a schopnosťou vytvárať hodnotu, za ktorú sú iní ochotní zaplatiť.
A tu máme vážny problém. Mladí, vzdelaní a schopní ľudia odchádzajú do zahraničia. Nie preto, že by nenávideli Slovensko. Často odchádzajú preto, že inde vidia lepšie pravidlá, lepšie školy, lepšie inštitúcie, menej chaosu a viac budúcnosti.
Ak krajina vyháňa svojich najšikovnejších ľudí, nemôže sa čudovať, že jej chýba znalostná ekonomika.
Prečo extrémy lákajú
Extrémy sú príťažlivé, pretože ponúkajú jednoduché odpovede. Povedia: problémom sú oni. Stačí ich poraziť, vyhnať, umlčať alebo zdaniť a bude dobre.
Lenže život takto nefunguje. Slovenské problémy nie sú výsledkom jednej menšiny, jednej vlády, jednej ideológie ani jednej zahraničnej sily. Sú výsledkom dlhoročného odkladania rozhodnutí, slabej vymáhateľnosti práva, nízkej dôvery, slabého školstva, politického marketingu, korupcie, byrokracie a neochoty povedať občanom pravdu.
Pravda znie: ak sa chceme mať lepšie, musíme viac vytvárať. Musíme lepšie vzdelávať deti. Musíme nechať rásť firmy. Musíme zjednodušiť pravidlá. Musíme prestať trestať aktivitu a odmeňovať pasivitu. Musíme pomáhať tým, ktorí pomoc potrebujú, ale zároveň nesmieme robiť zo závislosti od štátu politický biznis.
Politika stredu ako politika dospelosti
Stredová politika by mala byť politikou dospelého štátu. Takého, ktorý občanovi nehovorí: „Bez nás si nikto.“ Ale ani mu cynicky nepovie: „Pomôž si sám, aj keď nemáš z čoho.“
Dospelý štát má povedať:
pracujúci človek nemá byť trestaný za to, že pracuje;
podnikateľ nemá byť automaticky podozrivý;
slabý človek nemá byť ponechaný bez pomoci;
mladý človek má vidieť budúcnosť doma;
dôchodca má mať dôstojnosť, nie byť volebným rukojemníkom;
menšiny nemajú byť politickým boxovacím vrecom;
verejné peniaze nie sú korisť;
dlh nie je riešenie, ale odklad problému.
Toto nie je ani pravicové, ani ľavicové v starom zmysle slova. Je to normálne.
Záver: Menej nenávisti, viac práce
Predstavujem si Slovensko, kde ľudia prestanú veriť, že ich zachráni jeden vodca. Kde prestaneme hľadať nepriateľa v susedovi, ktorý žije inak. Kde politika nebude súťažou v tom, kto koho viac urazí, ale v tom, kto ponúkne lepšie riešenie.
Naši predkovia klčovali lesy, obrábali polia, stavali domy a robili všetko preto, aby sa ich deti mali lepšie. My už nemusíme klčovať lesy. Našou úlohou je klčovať chaos, hlúposť, nenávisť, závisť a politickú nezodpovednosť.
Ak chceme, aby sa naše deti mali lepšie, nestačí im to priať. Musíme pre ne vytvoriť krajinu, v ktorej sa oplatí pracovať, tvoriť, podnikať, študovať, vrátiť sa zo zahraničia a zostať.
A to sa nestane cez extrém. Nestane sa to cez spasiteľa. Nestane sa to cez ďalší veľký sľub.
Stane sa to iba cez dospelú, slobodnú a zodpovednú krajinu.
Koľko generácií nám to ešte bude trvať?
