Orchester – dejiny ako neustále sa vyvíjajúca symfónia.

Ako sa na tento svet pozerám, tak sa pozerám, stále viac mi pripomína jeden veľký orchester. Každý človek má svoj nástroj, na ktorý hrá - či už ladí, alebo nie - ale hrá. No dobre, niektorí nehrajú vôbec a život im uniká ako noty na papieri. Tie tam sú stále, ale ostatní sú už niekoľko taktov ďalej.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Tie noty sú napísané Bohom, niekto ho nazve osudom, ale mne je zrejmé, že za tým musí stáť osoba. Zvláštne je to, že celá symfónia, ktorú hráme ešte nie je dopísaná. Dostali sme od Boha slobodnú vôľu a preto sú akceptovateľné rôzne variácie na danú tému. Dokonca je možný (či skôr až doporučený a očakávaný) vývoj v celej symfónii. Ten vývoj je jemne naznačený každému, kto k tomu priloží srdce. Je predsa prirodzené, že po období tolerovaného otrokárstva tu prišlo k jeho zrušeniu, že postupom času dostali aj ženy právo voliť, prišla chvíľa, kedy už prestal komunizmus udávať rytmus. Ďalších príkladov by sa dalo nájsť samozrejme viac. Každý z nás má istú mieru citu pre nasledujúci vývoj tejto symfónie. Málo je tých, čo rozoznajú zmenu doby, ale keď už má nastať, stáva sa, že to rozoznajú viacerí, ako sa stalo u nás počas nežnej revolúcie. (Aj preto si myslím, že dôležité zmeny sú určené zhora.) V demokracii sa dáva väčšia voľnosť individualitám, ktoré môžu zahrať sólo, alebo predviesť zaujímavý skupinový výstup. Takíto ľudia vedia vycítiť chvíľu, kedy sa hodí taká zmena melódie, aby v nasledujúcich taktoch mohli mať sólo a vyniknúť. V živote je to zväčša pred voľbami, alebo vo chvíľach kedy tí, čo teraz udávajú tón sú v slabšej chvíli a hrajú ťažšiu pasáž - ktorú občas treba odohrať, aj keď sa nikomu do nej veľmi nechce. Je inšpirujúce vedieť, čo budeme hrať o pár taktov neskôr, že po ťaživej autokracii budeme hrať ľahšiu demokraciu, ale naraz to hrať nejde a ani preskakovať medzi nimi nebýva dobré, nejako to nepasuje. Tak ako v symfónii, ktorú vytvárame je vývoj, tak to je aj v našom živote. Nie je možné vnucovať niekomu pianissimo, keď on hrá svoje forte. Aj pianissimo má svoj čas, aj forte. Je možné, že tí, čo hrajú forte sú v skutočnosti mimo, aj keď práve ich je najviac počuť a iní sa ľahko nechajú stiahnuť a snažia sa hrať podľa nich. Potrebujeme pochopiť, že nie je dôležité zladiť sa s ostatnými, ale hrať svoje noty. Je čas plakať, je čas smiať sa; je čas spomaliť a stíšiť, je čas zrýchliť a pridať. Ak budeme všetci hrať to, čo máme vo svojich notách napísané, vtedy budú za malých prorokov doby považovaní tí, ktorí nazrú tých niekoľko taktov dopredu a rozoznajú ako hrať ďalej, aby sa to čo hráme, dalo počúvať. Dovtedy však musí každý z nás objaviť svoje predpoklady, svoj nástroj, naučiť sa na ňom hrať a pravidelne nazerať do svojich nôt. Keď si nimi nie sme istí, tak sa opýtať Autora-Boha, čože to máme hrať dnes? Aj preto sa kresťania majú modliť "bez prestania".

Ján Poloha

Ján Poloha

Bloger 
  • Počet článkov:  28
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som človek bežného výskytu, ale nie hromadného typu. Kresťan, technik, so záujmom o históriu, ale vždy hľadajúci iný pohľad na veci ako je ten "bežný". Zoznam autorových rubrík:  Kresťanstvo s ručením obmedzenParadoxyCamino de SantiagoEkonomické rozprávkyPoéziaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

56 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
SkryťZatvoriť reklamu