Najprv som v našich malých Leviciach viac-menej nečakane naďabil na SDKÚ. Rozhodla totiž poloha ich pódia. Stretnúť sa s občanmi priamo na námestí so sebou síce nesie riziko spojené s počasím, ale na druhej strane dokáže oveľa lepšie upútať pozornosť ako míting utiahnutý do kongresovej sály.
Hovorené slovo sa celkom vkusne prelínalo s Gladiátorom a Cmoríkom, ktorí sa sem-tam tiež pokúšali utrúsiť čosi o politike. Na pódium postupne vychádzali skupinky kandidátov - počnúc regionálnymi straníkmi po najužšie vedenie strany. Každý mal pripravených pár teplých slov o určitej téme, ale v ušiach mi najviac utkvelo čosi o sociálnom štáte a istotách pre ľudí... Akoby som chvíľkami bol na úplne inom mieste.
V kontraste s príhovormi, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani Tomanová, sa to všade naokolo hemžilo modrými balónikmi, modrými brožúrami, modrými taškami... - iba nálepky Červenú Ficovi! boli červené. V porovnaní s ostatnými mítingami sa mi tu najviac páčilo to, že okrem programu na pódiu sa ľudia mohli pozastaviť pri stanovištiach s balónmi, propagačnými materiálmi či pri autogramiádových stanoch alebo sa priamo stretnúť s politikmi. Na rozdiel od ďalších dvoch mítingov tu politici papalášsky nesedeli za súdružským stolom, ale pomerne smelo chodili aj pomedzi ľudí. A práve osobný kontakt politik-občan bol najväčším plusom celého mítingu.
O pár dní neskôr mi ktosi spomenul, že v sále jednej levickej reštaurácie má byť vo štvrtok podvečer „stretnutie s pánom doktorom Mečiarom." Spočiatku som sa smial už pri predstave, ako dobrovoľne počúvam rozumy tohto človeka, ale neskôr som si povedal, že polhodinka sa predsa len nejako nájde a aspoň budem môcť niečo porovnávať.
Na miesto som sa cieľavedome dostavil zhruba desať minút po ohlasovanom začiatku, ale pán Mečiar s asi dvadsaťminútovým meškaním prekvapil aj mňa. Po vstupe do poloprázdnej sály, kde by aj moji starkí patrili medzi tých mladších, som sa radšej otočil a rozhodol počkať vonku. Onedlho sa objavili dve čierne nablýskané autá a v jednom z nich zaberala zadné sedadlá mohutná postava. Vrátil som sa dovnútra.
Hneď po príchode sa pán Mečiar, podľa môjho očakávania, ospravedlnil za meškanie, lebo je toho veľa a sám, chudáčik, nevie, kde mu hlava stojí. Čo ma však úplne zarazilo, bolo to, že s príchodom pána predsedu všetci prítomní (okrem jedného) vstali a pustili sa do vyslovene bujarého potlesku. Pán predseda si sadol, potlesk neprestával, upravil si nohavice v rozkroku, potlesk neprestával, odpil si z minerálky, potlesk neprestával, pokynul prítomným, že stačí a potlesk naveľa - naveľa utíchol.
Z mítingu som odišiel po slabšej pol hodinke. Myslel som si, že môj žalúdok znesie všetko, ale toto bolo už aj na mňa dosť. Príkladom hodného za všetky ostatné bolo: „My vylučujeme spoluprácu jedine so stranou SaS, lebo ide o nebezpečnú neoliberálnu stranu. Oni chcú, aby mladí ľudia drogovali, chcú podporovať výrobu, predaj a voľnú distribúciu drog. Ak bude Hnutie za demokratické Slovensko vo vláde, tak toto nedovolíme," ukončil pán predseda za hromového potlesku. Monológ k SaS zaklincoval perličkou, že „aj tak ide len o stranu jedného muža!"
Kvalitný mix klamstiev, poloprávd a vysmiatych tvárí obdivovateliek mi už po chvíli spôsobil silnú nevoľnosť a musel som to ísť rozdýchať von. Čerešničkou na torte totiž bolo, že úbohý malý zbytočný človiečik pod pódiom pána predsedu nemôže len tak z ničoho nič zobrať do ruky mikrofón a niečo sa spýtať. Otázky sa písali na papieriky, papieriky zhromažďovali, triedili a len to najlepšie z najlepšieho prečítal moderátor nahlas. Ušiel som z tej sály do upršaného sychravého dažďa, ale jeden pocit ma predsa len hrial. Za stolom na pódiu s Mečiarom nesedel ani Urbáni, ani Kramplová, ani Mikuš. Mečiar tam sedel sám.
Posledný míting, ktorý azda môžem zahrnúť do porovnania, bol v podaní Smeru - lepšie povedané v podaní Petra Marcina a Petra Batthyanyho. Trápne scénky humoru založeného na mužoch prezlečených za ženy totiž tvorili gro celého programu. Niečo zaspievala aj Katarína Hasprová, Pavol Hammel však chýbal. Možno sa začal cítiť trápne sám pred sebou alebo v ten čas jednoducho inde zaplatili viac.
Po úvode, ktorý si dlhšiu zmienku ani nezaslúži, za blikotu svetiel, fúkania pary a hlasných fanfár vyšiel na pódium sám veľký predseda Vlády Slovenskej republiky, neotrasiteľný predseda najväčšej, najsilnejšej, najmocnejšej superstrany Smer sociálna demokracia, pán Robert Fico. Chvíľu bľabotal o svojich obľúbených témach, plynulo prehadzoval výhybku zo sociálneho štátu k témam dvojitého občianstva a obrovskej maďarskej hrozbe.
Keď pán Fico vyčerpal všetky otázky, ktoré naliehavo - priam urgentne - trápia bežných ľudí a ponaprával si červenú kravatu, na pódiu sa vystriedalo prinajmenšom dvadsať, nazvime to, osobností, ktoré za stranu kandidujú. Nechýbal vysmiaty minister Jahnátek ani charakteristicky kývajúca ženská zložka našej vlády. Po nich nasledovala krátka debata so štyrmi najvyššími predstaviteľmi strany, z ktorých mi najviac utkvelo varovanie pred tou najstrašnejšou hrozbou - pravicovým zlepencom po júnových voľbách. Sú to predsa ľudia, ktorí sa rozvážajú na drahých limuzínach a pritom na obyčajných ľudí vôbec, ale vôbec nemyslia...
Z mítingu som odišiel opäť predčasne, ani guláš ma nedokázal zdržať dlhšie. Hovorím tomu však osud, pretože len čo som vyšiel, do očí sa mi vbodol strašný kontrast. Kontrast medzi slovom a skutkom. Spred domu kultúry sa práve pohýnala kolóna luxusných limuzín a naleštených džípov tých najlepších nemeckých značiek. Kolónia aut ľudí, ktorí ešte pred chvíľou hovorili, že šetriť treba na štáte a nie na ľuďoch, že opozícia sa rozváža na drahých autách a ľudia v regiónoch nemajú prácu... Z mítingu SDKÚ síce odchádzali zhruba rovnako drahé autá, ale do jedného nastúpili i dvaja - traja páni z tribúny.
Ešteže Ficovi voliči poctivo zostali na guláš...
