Anna Máriássyová, SNSĽP
Je známe, že mediálne zobrazovanie určitého javu a jeho vnímanie zo strany spoločnosti spolu úzko súvisia a navzájom sa ovplyvňujú. V oblasti ľudských práv by však úloha médií mala ísť ďalej ako k opisu udalostí – v ideálnom prípade k formovaniu verejnej mienky smerom k väčšej citlivosti, vnímavosti a tolerancii. Obzvlášť opatrne by sa malo informovať o obetiach násilia.
Na Stredisku sme sa preto rozhodli preskúmať súčasný stav a prostredníctvom monitoringu médií zistiť, ako sa zobrazuje násilie na ženách – o akých prípadoch sa najčastejšie hovorí, akým spôsobom sa o nich informuje a do akej miery sa násilie na ženách zasadzuje do ľudskoprávneho a rodového kontextu. Sledovali sme príspevky v tlačených a elektronických médiách, televíziách a rádiách, ktoré boli publikované v roku 2020. Na základe konečnej analýzy 2 104 príspevkov sme identifikovali viacero zaujímavých zistení, ktoré pomáhajú porozumieť mediálnemu spracovaniu týchto udalostí.
Spomedzi skúmaných typov násilia (fyzické, psychické, sexuálne a ekonomické) médiá najčastejšie informujú o fyzickom násilí, ktoré sa vyskytuje až v troch štvrtinách príspevkov spomínajúcich konkrétny prípad. Zároveň médiá najčastejšie zobrazujú extrémne formy násilia, ako vražda alebo znásilnenie, spomedzi všetkých prípadov fyzického násilia sa napríklad až polovica týkala vrážd. Môže tým dochádzať k „zneviditeľňovaniu“ najčastejšie sa vyskytujúcich foriem násilia, ktoré následne nemusia byť verejnosťou rozpoznávané ako dostatočne závažné. Nevhodné sexuálne poznámky kolegu alebo odopieranie peňazí partnerom sa v médiách v súvislosti s násilím takmer vôbec nespomínajú a ani sa teda nebuduje povedomie o tom, že sú tiež prejavmi násilia. Zároveň len 5 % prípadov bolo explicitne daných do súvisu s rodovou nerovnosťou, čo je veľmi nízke číslo a poukazuje na nedostatočné povedomie o príčinách násilia na ženách.
Hoci v malej miere, stále sa v médiách objavujú opisy obetí a páchateľov, ktoré prispievajú k ich stereotypizácii, prípadne zľahčovaniu páchaného násilia. Ide o výroky, ktoré zľahčujú samotný skutok, výroky spochybňujúce osobu obete alebo výroky ospravedlňujúce páchateľa. Nie je v poriadku, ak sa o prípade domáceho násilia hovorí ako o „nezhode“ alebo o sexuálnom obťažovaní ako o „laškovaní“. Obeť násilia by pravdepodobne nebola rada, ak by sa o nej v médiách hovorilo iba ako o „atraktívnej kráske“, alebo ak by sa násilie voči nej nevypovedane ospravedlňovalo tým, že bola „rozhadzovačná“ alebo „promiskuitná“. Akokoľvek tiež môže byť páchateľ „miláčik všetkých žien“ alebo „sympaťák“, v kontexte opisovanej situácie to môže pôsobiť ako jeho ospravedlňovanie. Považujeme preto za potrebné dôsledne zvažovať, akým spôsobom sa hovorí o obetiach a páchateľoch násilia, aby nedochádzalo k prehlbovaniu škodlivých stereotypov a zbytočnému škandalizovaniu prípadov, ktoré môže byť pre obete zraňujúce alebo traumatizujúce.
Sledovali sme aj to, do akej miery sa o prípadoch násilia na ženách hovorí vtedy, ak sa týkajú známych osobností. Tento fenomén sa v oveľa väčšej miere týka páchateľov ako obetí a ešte výraznejšie sa prejavuje pri príspevkoch, ktoré sa týkajú zahraničia. Vo viac ako tretine príspevkov o násilí na ženách odohrávajúcich sa v zahraničí bol páchateľ mediálne známou osobnosťou.
Zistili sme tiež výrazný rozdiel v spôsobe informovania o násilí na ženách medzi mužmi a ženami. Ženy častejšie ako muži spomínajú širší kontext incidentov, spájajú násilie na ženách s rodovou nerovnosťou v spoločnosti, upozorňujú na dôsledky násilia pre obete a uvádzajú možnosti, kam sa žena môže v prípade zažívaného násilia obrátiť. Nevieme posúdiť, či rozdielny prístup k informovaniu o násilí na ženách pramení z rozličných postojov mužov a žien k tejto téme, alebo je spôsobený odlišnými typmi prípadov, o ktorých muži a ženy informujú. V každom prípade by však bolo prospešné, ak by si najmä autori tento rozdielny prístup uvedomili a dokázali s tým následne vedome pracovať.
V súvislosti s aktuálnou situáciou na Ukrajine považujeme za dôležité spomenúť aj ľudskoprávny aspekt násilia na ženách, ktorý sa v príspevkoch vyskytoval len zriedka, a nevyhnutnosť snahy o citlivý opis konkrétnych prípadov. Škandalizácia alebo bulvarizácia prípadov násilia im síce môžu priniesť krátkodobú intenzívnu pozornosť, no budovanie povedomia o rodových príčinách násilia, scitlivovanie postojov verejnosti a vedenie k nižšej akceptácii akýchkoľvek prejavov násilného správania sú tou pridanou hodnotou, ktorú je adekvátne očakávať.
Výskumná správa je dostupná tu: https://bit.ly/3K8KeOd
