Moja panička si ma hýčkala, kŕmila a dohliadala na môj rast už od dôb kedy som sa volalo Tristo Eur. V jeden elektrický okamih ale nastal môj čas a ja som sa podujalo na ďalekú cestu z Bratislavy na Nový Zéland.
Pre nás čísla nie je problém sa presunúť v okamihu, kamkoľvek. Na rozdiel od vás ľudí, máme totiž diaľnice, po ktorých jazdíme rýchlosťou svetla. Normálne by stačio, keby panička stlačila klávesu a hneď by som bolo kde treba. Ale to by neboli ľudia, keby všetko nekomplikovali a nehľadali všelijaké spôsby, ako nás zdržiavať na rôznych staniciach, ktoré volajú banky a tam z nás bezočivo ukrajovať.
Jedného dňa ma teda panička poslala na Nový Zéland aby som tam pomohlo jej dcére s nákupom potravín a zaplatením nájmu. Na svoj kozmický štart som však muselo čakať asi týždeň, pretože v paničkinej banke nevedeli nájsť správny formulár a vôbec, celé to trvalo a trvalo... No napokon ma odštartovali. Panečku to bola jazda, ale skončila dosť rýchlo. Zadržali ma totiž v inej banke v inom štáte, že si ma tam, neviem z akých dôvodov, musia podržať, overiť či naozaj patrím paničke a za to overenie zo mňa ukrojili až tak, že som sa muselo premenovať na 950 Eur.
Napokon som ďalšou kozmickou jazdou dorazilo na Nový Zéland. Podstúpilo som redukčnú diétu, akú denne absolvujú státisíce čísel. Je to nespravodlivé, veď my dokážeme cestovať rýchlosťou svetla.
