Pamätám si to spred približne dvadsiatich rokov. Naša slovenčinárka po nás kričala: „Všetci si myslíte, že pôjdete do Ameriky a budete tam manažéri a biznismeni! Žiadne také! Riady, podlahy a hajzle tam budete umývať!“ Jeden zo spolužiakov(tiež je v zahraničí) mi vtedy podsunul papierik: „Ale ten umývač riadov zarába viac ako traja slovenskí učitelia.“ V triede to bola vtipná poznámka. Dnes mi to už pripadá skôr ako ekonomická diagnóza.
Dvadsať rokov počúvame, že mladí odchádzajú za vidinou lepšieho života. Že sa raz vrátia, zarobia si, získajú skúsenosti a prinesú ich domov. Lenže medzitým sa ukazuje, že problém nie je iba v tom, koľko ľudí odchádza. Problém je, koľko z nich sa už nevracia.
A tu podľa mňa začína byť zaujímavá ešte jedna vec. Odchod za lepším životom totiž nie je iba otázkou platu. Keby išlo výhradne o peniaze, množstvo ľudí by sa po pár rokoch v zahraničí jednoducho vrátilo. Zarobili by si, kúpili dom, auto a boli by spokojní. Lenže realita je trochu iná.
Človek si totiž zvykne aj na to, ako funguje spoločnosť okolo neho. Na to, že úradník je tam preto, aby vybavil jeho problém, nie aby mu vysvetlil, prečo sa to nedá. Na to, že pravidlá platia viac-menej rovnako pre každého. Na to, že slušnosť nie je prejav slabosti, dodržiavanie pravidiel nie je na smiech a úspešný človek nemusí automaticky vyvolávať závisť.
A práve tu sa podľa mňa čoraz viac dostávame k slovenskej mentalite. Nie je to o tom, že Slováci sú horší ľudia. To by bolo príliš jednoduché a hlúpe. Ide skôr o spoločenské návyky, ktoré sme si za desaťročia vypestovali a ktoré sa veľmi pomaly menia. Poznáme ich všetci: „Čo sa staráš?“, „Veď aj ostatní kradnú“, „Nedá sa to“, „Takto to tu funguje“, „On sa má dobre? Tak určite niečo vybavil.“
Keď človek strávi desať rokov v prostredí, kde sa postupne naučí, že veci môžu fungovať aj inak, návrat domov už nie je iba otázkou výplatnej pásky. Vracia sa do mentality, od ktorej si medzitým odvykol a každý rok padla o level nižšie. Rodina sa rozhádala ako za Mečiara, pýtajú sa "Koľko máte v Anglicku pohlaví?" alebo "A to sa tam nebojíš tých arabáčov a negrov?!?"
A toto je podľa mňa oveľa vážnejší problém ako samotný rozdiel medzi slovenskou a britskou výplatou.
Ministerstvo školstva dnes otvorene hovorí o jednom z najvyšších odlivov mozgov. V roku 2024 odišlo do zahraničia študovať 19,6 percenta slovenských maturantov, ktorí pokračovali na vysokú školu. Pri najlepších maturantoch sú čísla ešte tvrdšie: do zahraničia odišlo 61 percent najlepších maturantov z matematiky a 39 percent najlepších zo slovenčiny a maďarčiny. Ministerstvo školstva – Odliv mozgov
A potom sa čudujeme, že nám chýbajú kvalifikovaní ľudia.
A teraz k tým investíciám
Objavila sa správa, ktorá by mala byť pre Slovensko minimálne na zamyslenie. Podľa údajov Invest Europe získali slovenské firmy v roku 2025 zo súkromného a rizikového kapitálu( Venture Capital sa u nás prekladá ako Risk Capital, čomu sa v Anglicku smejú) iba niečo vyše 7 miliónov eur. Česko približne 275 miliónov. Rozdiel je teda približne štyridsaťnásobný. Slovensko pritom v pomere k HDP skončilo na európskom chvoste. Pôvodný článok Startitup
A teraz si predstavme, že by sme tento trend otočili. Predstavme si, že sa Slovensku podarí prilákať niekoľkonásobne viac kapitálu. Prídu investori, vzniknú nové firmy, technologické centrá, výroba, startupy, výskum a nové pracovné miesta. Výborne. A kto tam bude pracovať?
Pretože toto je otázka, ktorú v diskusii o investíciách často nepočujeme. Môžeme postaviť fabriku, technologické centrum a priniesť milióny či miliardy eur. Môžeme dať investorovi pozemok, daňové úľavy, infraštruktúru a všetky možné stimuly. Ale ak človek, ktorý má tú fabriku riadiť, vyvíjať technológie, programovať stroje alebo obsluhovať výrobnú linku, už dávno pracuje v Nemecku, Rakúsku, Česku alebo Británii, máme problém. A nie malý. Systémový.
Slovensko má totiž dva odlivy naraz
Jeden je odliv kapitálu. Druhý je odliv ľudí. A najhoršie je, keď sa tieto dva javy začnú navzájom posilňovať.
Investori idú tam, kde vidia perspektívu rastu. Perspektíva rastu znamená okrem iného kvalitnú pracovnú silu. Kvalitná pracovná sila zase ide tam, kde sú lepšie firmy, lepšie mzdy, lepšie možnosti kariéry a vyššia životná úroveň. Ale aj tam, kde má človek pocit, že systém pracuje pre neho a nie proti nemu.
Vzniká začarovaný kruh: kapitál odchádza, pretože chýba perspektíva; ľudia odchádzajú, pretože chýba perspektíva; a keď odídu kapitál aj ľudia, perspektíva sa zhorší ešte viac.
Ministerstvo školstva uvádza, že z maturantov, ktorí v rokoch 2012 až 2015 absolvovali celé vysokoškolské štúdium v zahraničí, sa do roku 2022 vrátilo približne 40 percent. Pri IT absolventoch bola návratnosť ešte nižšia. Analýza Ministerstva školstva – Vráť mi tie hviezdy
Takže keď niekto povie: „Veď nech idú do sveta, oni sa vrátia,“ odpoveď znie: niektorí áno. Veľká časť nie. A možno nie preto, že by doma nedokázali zarobiť podobné peniaze. Možno preto, že si medzitým zvykli na inú spoločenskú kultúru.
Len aby sme boli féroví
Nie je pravda, že Slovensko nedokáže prilákať žiadne investície. SARIO uvádza, že v roku 2025 uzavrelo 33 investičných projektov v hodnote viac ako 439 miliónov eur, ktoré majú potenciál vytvoriť takmer 3 300 pracovných miest. V rozpracovaných projektoch má ďalších 4,9 miliardy eur. SARIO – Investičné projekty za rok 2025
Lenže to nie je rozpor so spomínanými siedmimi miliónmi. Ide o inú kategóriu kapitálu. SARIO hovorí predovšetkým o investičných projektoch – napríklad o rozširovaní výroby, technologických centrách či centrách zdieľaných služieb. Invest Europe v článku hodnotí private equity a venture capital, teda kapitál, ktorý smeruje do firiem a startupov s potenciálom rastu.
A práve v tejto oblasti máme problém. Moderná ekonomika totiž nevyrastie iba z jednej veľkej fabriky. Potrebuje stovky menších a rastúcich firiem, startupy, výskum, technologické firmy a podnikateľov, ktorí sa neboja skúsiť niečo nové. A predovšetkým potrebuje ľudí.
Možno sme sa dvadsať rokov pýtali nesprávnu otázku
Dlhé roky sme riešili, ako dostať investorov na Slovensko. Možno by sme sa mali začať pýtať: Ako dostaneme Slovensko do stavu, v ktorom tu budú chcieť zostať investori aj ľudia?
Lebo mladý človek dnes nie je väzeň. Ak mu ponúkneme slovenskú mzdu a britskú, nemeckú alebo rakúsku alternatívu, môže si vybrať. Ale ak mu okrem mzdy ponúkneme aj lepšie pracovné podmienky, kvalitnejšie služby, fungujúci štát, predvídateľné pravidlá a pocit, že jeho schopnosti majú cenu, nemusíme ho presviedčať vlasteneckými rečami. Zostane preto, že sa mu to oplatí – finančne aj ľudsky.
A možno je práve toto najväčšia chyba nášho uvažovania. Mladých ľudí nemusíme presviedčať, aby boli vlastenci. Musíme vytvoriť krajinu, v ktorej nemusia byť emigranti, aby sa mali dobre.
Lebo nakoniec nejde iba o tých 7 miliónov. Sedem miliónov verzus 275 miliónov vyzerá na prvý pohľad ako problém peňazí. V skutočnosti je to možno problém dôvery. Investor sa rozhoduje, kam vloží svoje peniaze. Mladý človek sa rozhoduje, kam vloží svoju budúcnosť. A keď sa obaja nezávisle od seba rozhodnú pre inú krajinu, mali by sme sa prestať tváriť, že ide o dve nesúvisiace udalosti.
Možno totiž Slovensku nechýbajú iba peniaze. Možno mu začínajú chýbať aj ľudia, ktorí by ich vedeli premeniť na prosperitu.
A preto platí jedna trochu nepríjemná veta:
Aj keby sme zrazu zohnali viac investorov, možno by sme už nevedeli zohnať zamestnancov.
A potom nám zostane krásna nová fabrika.
Len v nej nebude mať kto pracovať.
