Keď 7. decembra 1941 zaútočilo cisárske Japonsko na Pearl Harbor, svet sledoval horiace bojové lode. Mnohí dodnes považujú za najväčšie japonské zlyhanie to, že v prístave neboli americké lietadlové lode. Tie sa v čase útoku nachádzali na mori a unikli zničeniu.
Lenže možno to nebola tá najväčšia chyba.
Po druhej vlne náletov sa veliteľ japonského úderného zväzu admirál Chuichi Nagumo rozhodol zrušiť tretiu vlnu útoku. Obával sa amerických lietadlových lodí, silnejúcej protivzdušnej obrany aj straty vlastných skúsených pilotov. Z taktického pohľadu to bolo pochopiteľné rozhodnutie.
Zo strategického možno osudová chyba.
Treťou vlnou totiž Japonci plánovali zaútočiť na obrovské sklady paliva, opravárenské doky, dielne a logistické zázemie celej americkej tichomorskej flotily. Práve tie zostali prakticky nedotknuté.
A tu sa dostávame k lietadlovým lodiam.
Áno, unikli zničeniu. Ale keby Japonci zlikvidovali zásoby paliva a logistickú infraštruktúru Pearl Harboru, ich návrat by mal oveľa menší význam. Lietadlová loď bez možnosti natankovať, doplniť muníciu, opraviť poškodenia či pripraviť lietadlá na ďalšie bojové lety je len plávajúce letisko s veľmi obmedzenou životnosťou. Ani tie najmocnejšie lode sveta totiž nebojujú zo vzduchu samy. Živia ich cisterny, sklady, doky a tisíce ľudí v zázemí.
Američania nevyhrali preto, že im zostali lietadlové lode. Vyhrali aj preto, že im zostalo všetko, čo tie lietadlové lode potrebovali na boj.
Poškodené bojové lode opravili priamo v Pearl Harbore. Zásoby paliva zostali zachované. Doky fungovali. Logistika fungovala. A o niekoľko mesiacov bola základňa opäť plne operačná.
Práve preto mnohí vojenskí historici považujú rozhodnutie neuskutočniť tretiu vlnu za jednu z najväčších strategických chýb Japonska počas celej vojny.
Táto historická lekcia je dnes možno aktuálnejšia ako kedykoľvek predtým.
Kým veľká časť sveta sleduje počty zničených tankov, obrnených vozidiel alebo lietadiel, Ukrajina už dlhší čas systematicky útočí na ruské rafinérie, sklady palív, ropné terminály a logistické uzly.
Nie preto, že by to vyzeralo efektne vo večerných správach.
Ale preto, že armáda bez paliva prestáva byť armádou.
Tank bez nafty je len niekoľko desiatok ton ocele. Lietadlo bez leteckého paliva je drahá výstavná maketa. Delostrelectvo bez zásobovania mlčí. Nákladné autá bez nafty nedovezú muníciu ani potraviny. Bez logistiky sa zastaví všetko.
Keby Ukrajinci viedli vojnu podľa logiky, ktorú si mnohí predstavujú pri Pearl Harbore, sústredili by sa predovšetkým na ničenie tankov. Oni však bojujú podľa lekcie, ktorú Pearl Harbor zanechal vojenským stratégom.
Útočia na rafinérie.
Každá vyradená rafinéria znamená menej paliva pre front, zložitejšie zásobovanie, vyššie náklady na dopravu a rastúci tlak na celé hospodárstvo. Takéto útoky síce nevyvolávajú okamžitý mediálny efekt ako potopená vojnová loď, ale z dlhodobého hľadiska môžu mať oveľa väčší strategický význam.
História sa síce neopakuje, ale veľmi často sa rýmuje.
Pearl Harbor ukázal, čo sa stane, keď protivník logistiku nezničí.
Ukrajina dnes ukazuje, čo sa stane, keď sa logistika stane jedným z hlavných cieľov vojny.
Možno raz budú vojenskí historici hovoriť o ukrajinských útokoch na ruské rafinérie podobne, ako dnes hovoria o neuskutočnenej tretej vlne útoku na Pearl Harbor.
Nie preto, že zhorelo niekoľko nádrží s ropou.
Ale preto, že niekto veľmi dobre pochopil jednoduchú vojenskú pravdu.
Vojny nevyhráva ten, kto zničí najviac tankov.
Vyhráva ich ten, kto protivníkovi vezme palivo.
A teraz sa im pustili aj do tankerov, zásobníkov a nemusím mať 5* na pleciach aby som vedel, že čoskoro na chuj pajechaju aj tie rúry a nemenovaného premiéra môže aj rozdrapiť :-D
