V parlamente je aktuálne návrh novely ústavy, ktorý mení samotný spôsob, akým sa definuje spoločnosť. Okrem emotívne silných návrhov – ako obmedzenie osvojenia detí len na manželov či zakotvenie binárneho pohľadu na pohlavie, tak lákavých pre poslancov KDH - zavádza aj úplne nový ústavný pojem: národná identita.
Táto identita má byť podľa navrhovateľov tvorená „základnými kultúrno-etickými otázkami“, ako sú manželstvo, rodičovstvo, jazyk, verejná morálka či kultúra. A navyše, ústava sa má odteraz vykladať „len v súlade“ s touto identitou.
Znie to nevinne. Ale presne tu sa začína problém. Pretože to, čo je myslené ako „ochrana hodnôt“, sa v praxi môže zmeniť na legislatívne vylúčenie všetkého, čo nezodpovedá jednej predstave o tom, čo je správne. Alebo dostatočne národné?
Čo je to národná identita?
Identita má byť niečím, čo spája. Čo poskytuje pocit spolupatričnosti a dôvery. Národ je kolektív a práve kolektívna identita patrí medzi štyri piliere spoločenskej súdržnosti - spolu s dôverou, solidaritou a spoločným dobrom.
Ale takáto identita musí vzniknúť prirodzene. Nie príkazom. Nie ako výpočet „hodnôt“, ktoré niekto vybral, a ktoré sa teraz majú stať filtrom na všetko - od umenia, školstvo, zdravotníctvo až po výklad zákonov.
V krajinách, ktoré svoju identitu budovali demokraticky, bola cesta opačná. Fínsko po občianskej vojne vytvorilo kultúrny symbol sisu - vnútornú silu, odvahu, vytrvalosť. Nevznikol zákonom, ale spoločenskou praxou. Estónsko zas po rozpade Sovietskeho zväzu vedome budovalo „otvorenú identitu“, do ktorej patrili aj ruskí hovoriaci obyvatelia – cez stratégiu, participáciu a rešpekt. A Kanada postavila svoju identitu na zdieľaných občianskych hodnotách: slobode, rovnosti, dôstojnosti – nie na jednej kultúrnej norme.
Vo všetkých týchto prípadoch bola identita spoločenským príbehom, nie politickým nástrojom. A práve preto funguje.
Keď ústava rozhoduje, čo je "dostatočne národné"
Naopak, návrh novely zavádza „národnú identitu“ ako ústavný výkladový rámec. Okrem iného sa v nej píše: „Slovenská republika si zachováva zvrchovanosť predovšetkým vo veciach národnej identity tvorenej najmä základnými kultúrno-etickými otázkami [...] ako aj rozhodovania v oblasti zdravotníctva, vedy, výchovy, vzdelávania, osobného stavu a dedenia.“
A o vetu nižšie. „Nič v tejto ústave [...] nemožno vykladať ako súhlas SR s prenosom výkonu časti jej práv vo veciach tvoriacich národnú identitu.“
Ak sa tieto zmeny stanú základom budúcich zákonov, začne sa v mene „identity“ vytvárať priestor, kde bude jediný správny spôsob premýšľania. Niektoré výklady budú ústavne „v poriadku“ - iné budú za hranou. Umelecké diela, ktoré otvárajú tabuizované témy. Školy, ktoré hovoria o rozmanitosti rodín. Médiá, ktoré dajú priestor inému než “národnému” pohľadu. Tí všetci sa môžu ocitnúť pod tlakom - nie preto, že porušujú zákon, ale preto, že nespadajú do predstavy o „národnej identite“.
A zmení sa aj výklad základných práv. Ak súdy dostanú do rúk nástroj, ktorý im prikáže hodnotiť súlad s „kultúrno-etickými hodnotami“, nebude podstatná rovnosť. Podstatná bude interpretácia „národného záujmu“.
Ústava nie je návod na poslušnosť
Problémom nie je to, že niekto chce chrániť jazyk, kultúru či rodinu. Problémom je, keď sa tieto hodnoty zneužijú na vytváranie hierarchie občanov - na tých, ktorí do národa „patria“, a na tých, čo sa nezmestia do rámca. Alebo ak chcete - na občanov prvej a druhej kategórie.
Hrozí reálne riziko, že z demokratickej ústavy sa stane návod na poslušnosť. A čo je ešte vážnejšie - z plurality, ktorá je jedným z hlavných výdobytkov Novembra ´89, sa stane uniformita. To všetko v mene “národných hodnôt”.
Prehnané obavy? Nie. Stačí sa pozrieť na orbánovské Maďarsko.
Nestačí? V poriadku - urobme si test “prehnanosti”. Ak si “Slovenská republika bude skutočne musieť zachovávať zvrchovanosť predovšetkým vo veciach národnej identity tvorenej najmä základnými kultúrno-etickými otázkami”, predstavte si tú galériu tvárí, ktoré budú “národnú identitu” definovať, aj pre potrebu ďalších vykonávacích zákonov pre oblasť školstva, kultúry, či zdravotníctva.
Gašpar? Machala? Šimkovičová? Lindtner? Títo ľudia nie sú synonymom spájania, ale rozdeľovania. Netvoria, ale deštruujú.
Aj preto je momentálne mimoriadne dôležitá reakcia verejnosti. V občianskom združení REŠTART - Slovensko 21.storočia sme spustili petíciu za zastavenie tejto nebezpečnej zmeny ústavy. Je to náš pokojný, ale jasný spôsob, ako povedať: táto novela nie je cesta k súdržnosti - ale k rozdeľovaniu.
Nechceme národnú identitu ako z lacného e-shopu. Chceme identitu, ktorá spája. Identitu, ktorá je zakorenená v dôvere, úcte a spolupatričnosti.
