Ľudovít Ódor bol nedávno hosťom Arény denníka SME a povedal veľa vecí, pod ktoré sa možno podpísať. Že tri konsolidácie tejto vlády nepriniesli nič, len pribrzdili ekonomiku. Alebo že kvôli rovnej dani sem málokto príde, ak nám budú odchádzať mladí a talentovaní ľudia. S takou diagnózou sa dá len súhlasiť.
Pri lieku sa však naše cesty rozchádzajú. Na otázku, či sa vrátia časy tatranského tigra, pán Ódor odpovedal, že Slovensko je dnes skôr pacient na ARO, ktorého treba najprv resuscitovať. A to receptom, ktorý poznáme z roku 2003, keď bol sám pri jeho príprave: šetriť najskôr na štáte, zrušiť ministerstvá a znížiť počet úradníkov.
Prvú časť toho receptu podpíšem. Štát, ktorý žiada od ľudí, aby šetrili, má začať pri sebe. Pri poslednej položke sa však zastavím. „Znížiť počet úradníkov“ je veta zo šlabikára slovenskej pravice deväťdesiatych a nultých rokov. Počúvame ju pri každej konsolidácii tak samozrejme, akoby šlo o prírodný zákon.
Pán Ódor, pravicový ekonóm a jeden z autorov rovnej dane, ktorý bol podľa vlastných slov pri zavádzaní rovnej dane do praxe, nie je výnimkou. Nie je to ani prerieknutie. Program Tresk, ktorého je spoluautorom a ktorý kolega Boris Zala trefne nazýva údržbárskym, počíta so „znižovaním počtu úradníkov na základe výsledkov personálnych auditov“.
Poďme sa o tom baviť, no ešte predtým dajme slovu úradník” identitu. Podľa poslednej správy Rady pre štátnu službu malo Slovensko vyše 35-tisíc štátnych zamestnancov. Tri štvrtiny z nich sú ženy a takmer polovica má viac ako 45 rokov. Úradníčka na katastri, referent na úrade práce, kontrolórka na inšpektoráte práce. Často ľudia, ktorí zostali pracovať pre štát, hoci inde mohli zarobiť viac.
Keď politik povie „znížime počet úradníkov“, znie to rozhodne. Keď povie „prepustíme päťdesiatročnú ženu z okresného úradu v Rožňave“, znie to inak. Pritom je to tá istá veta.
Nehovorím, že štát má ostať taký, aký je. Nefunguje a ľudia to cítia na každom kroku. Jeho problémom však nie je počet hláv, ale zlé procesy, zbytočné formuláre a paragrafy, ktoré nikto nevie zrozumiteľne vysvetliť. Preto v Ľudskosti a Prosperite hovoríme o excelentnom štáte.
Ten neznamená menej štátu, ale štát, ktorý funguje. Úrad vám dá záväznú lehotu a rozhodnutie napísané jazykom, ktorému rozumiete, či máte PhD. alebo základnú školu. Čo o vás štát už vie, nepýta si druhýkrát. A na úrade nestretnete byrokrata, ktorý vás poučuje, ani sluhu, ktorého komandujete, ale profesionála, ktorý vám pomôže.
Nie je to science fiction. Nedávno som vybavoval vec na jednom z ministerstiev, a keď som ďakoval pani úradníčke, ktorá ju ukážkovo vyriešila, povedala: „To je v poriadku, som tu preto, aby som vám pomohla.“
Takých ľudí štát potrebuje. A keď im digitalizácia a zefektívnenie procesov uvoľní ruky, nepošleme ich na úrad práce, ale tam, kde dnes chýbajú: k ľuďom, ktorí potrebujú poradiť, k projektom, ktoré stoja, k eurofondom, ktoré nestíhame čerpať. Keď budú starší kolegovia prirodzene odchádzať do dôchodku, na ich miesta pritiahneme mladých odborníkov, slušne zaplatených a zodpovedných za výsledok, nie len za dodržaný postup.
Šetriť treba, na tom sa zhodneme. Prepúšťanie je najrýchlejší spôsob, ako ukázať úsporu v rozpočte. Rýchle však ešte neznamená lacné: treba vyplatiť odstupné, s ľuďmi odchádza know-how a ich prácu si štát nezriedka napokon objedná u externých firiem drahšie. Prepúšťanie preto nemá byť východiskom, nanajvýš dôsledkom iných krokov.
A tých je dosť. Každá väčšia investícia má mať cieľ, ktorý sa vyhodnotí pred schválením aj po dokončení. Štát má zverejňovať výdavky, ktoré neprinášajú hodnotu, a mať odvahu ich zrušiť. Má vedieť, čo vlastní, nakupovať spoločne namiesto stoviek drobných zákaziek a sťahovať úrady pod jednu strechu, ako to ukázali klientske centrá.
Peniaze ležia aj v šedej ekonomike, v ktorej sa podľa finančnej správy točí okolo 17 miliárd eur. Len na DPH štát podľa Európskej komisie ročne nevyberie vyše miliardu. Najviac pomôže, keď bude čestná cesta jednoduchšia než podvod: jedna platforma na všetky dane a odvody pre živnostníka a odvodové prázdniny pre začínajúcich. Škrtajme zbytočné výdavky, nie ľudí.
O prepúšťaní sa ľahko hovorí každému, koho sa netýka. V rozpočtovej tabuľke je to jeden riadok. V Rožňave či vo Svidníku je to žena po päťdesiatke, pre ktorú je okresný úrad často jedným z mála stabilných zamestnávateľov široko-ďaleko. Pre úradníčku, ktorá zarába zlomok toho, čo ľudia rozhodujúci o jej mieste, a do dôchodku jej chýba desať rokov, je to koniec istoty.
Doba sa zmenila, pán Ódor. Nežijeme v roku 2003. Vtedajśí tatranský tiger rástol rýchlo, no nie pre všetkých. Dnes odchádzajú mladí, starnú regióny a ľudia prestali veriť, že štát je tu pre nich. Slovensko nepotrebuje resuscitovať starého tigra. Potrebuje nového a vylepšeného, ktorý bude rásť a nenechá nikoho stáť za dverami. Taký sa nezrodí v tabuľke, kde je človek len nákladová položka. Ani vtedy, keď sedí za úradníckym stolom.
Daniel Rabina, spoluzakladateľ strany Ľudskosť a Prosperita
