Keď vláda schválila Národnú protikorupčnú stratégiu na ďalšie štyri roky, malo by to byť dôvodom na opatrný optimizmus. Boj proti korupcii je totiž dlhodobo jednou z najväčších slabín slovenského štátu. Problém je, že v tomto prípade nejde o skutočný pokus veci zmeniť, ale skôr o politické divadlo.
Na papieri sa dočítame o ambícii posilňovať protikorupčné opatrenia, zvyšovať transparentnosť a budovať dôveru verejnosti. V realite však ide o dokument bez jasného obsahu. Chýbajú konkrétne ciele, merateľné ukazovatele, časové rámce aj zodpovednosť. Bez nich je každá stratégia len zbierkou pekných viet, ktoré dobre znejú, ale nič nemenia.
Ešte vážnejší problém však spočíva v rozpore medzi slovami a činmi. Tá istá vláda, ktorá dnes hovorí o boji proti korupcii, zároveň oslabuje inštitúcie, ktoré majú tento boj reálne viesť. Zrušenie NAKA, zásahy do nezávislého vyšetrovania a snahy oslabiť ochranu oznamovateľov nie sú izolované kroky. Zapadajú do vzorca správania, ktorý vyvoláva oprávnené pochybnosti o skutočných úmysloch moci.
Za vrchol politického farizejstva považujem moment, keď vláda v uznesení „odporúča“ samosprávnym krajom posilňovať kontrolné mechanizmy, transparentnosť a dôveru verejnosti. Odporúča niečo, čo sama systematicky podkopáva a nedodržiava. A práve v tomto bode sa definitívne stráca dôveryhodnosť.
Bez nezávislých vyšetrovacích orgánov, bez reálnej ochrany oznamovateľov, bez funkčných kontrolných mechanizmov a bez politickej vôle sa boj proti korupcii redukuje na marketing. Na snahu zakryť realitu strategickým dokumentom, ktorý má upokojiť verejnosť aj medzinárodných partnerov.
Slovensko dnes nepotrebuje ďalšiu stratégiu. Potrebuje odvahu pomenovať problém a vôľu konať. Skutočný boj proti korupcii sa totiž neodohráva v uzneseniach vlády, ale v každodenných rozhodnutiach tých, ktorí majú v rukách moc.
