Slovensko má nepochybne kresťanskú tradíciu. Odkazuje na ňu dokonca aj Ústava. To však neznamená, že má byť riadené náboženskými pravidlami. Práve naopak – moderný štát stojí na oddelení cirkvi od politiky.
Problém nastáva vtedy, keď sa z viery stáva politický nástroj. Niektorí politici a samozvaní „hodnotoví konzervatívci“ sa ňou oháňajú, no ich vlastné konanie často odporuje základným princípom, ktoré deklarujú. Viera sa tak mení pod ich rukami na marketingový produkt – nie na hodnotu.
Nejde o útok na veriacich. Každý má právo veriť a žiť podľa svojho presvedčenia. Kľúčové však je pochopiť hranicu: cirkev má svojich veriacich, štát má všetkých občanov.
Zákony nemajú nútiť ľudí žiť podľa náboženských pravidiel. Majú vytvárať priestor pre slobodné rozhodnutia. Ak niekto odmieta interrupciu či antikoncepciu z viery, je to jeho legitímna voľba. No nemá právo obmedzovať ostatných, ktorým toto viera neprikazuje.
História aj súčasnosť ukazujú, kam vedie miešanie náboženstva a moci. Stačí sa pozrieť na režimy, kde náboženskí lídri stoja nad zákonom – napríklad Irán. Tam už nejde o vieru, ale o kontrolu. Nakoniec aj Slovensko má svoju vlastnú temnú skúsenosť , keď na čele vojnového Slovak štátu stál fašistický katolícky kňaz Tiso ako prezident.
Viera môže byť silným morálnym kompasom. No v rukách politikov sa z nej príliš často stáva nástroj manipulácie.
A keď sa viera zneužíva na moc, nevedie k jednote. Vedie k rozdeleniu – a napokon k spoločnosti, ktorá zhorí zvnútra.
