Keď zákazníkovi posielame objednávku, potrebujeme ju zabaliť.
Kúpime kartónovú krabicu, vložíme do nej tovar, pridáme výplň, zalepíme ju páskou, nalepíme prepravný štítok a odovzdáme kuriérovi.
Z pohľadu zákazníka je to jeden balík.
Z pohľadu podnikateľa však môže ísť o niekoľko rôznych druhov obalov, ktoré treba evidovať, vážiť, rozdeľovať podľa materiálu, vykazovať a platiť za ne ďalšie poplatky.
Krabicu sme pritom už raz zaplatili.
Výrobca, ktorý nič nevyrába
Keď sa povie výrobca obalov, väčšina ľudí si predstaví firmu, ktorá vyrába kartónové krabice, plastové fľaše alebo baliace fólie.
Podľa zákona však môže byť výrobcom obalov aj podnikateľ, ktorý žiadny obal v skutočnosti nevyrobil.
Stačí, že obal použije na zabalenie tovaru alebo dovezie zabalený výrobok zo zahraničia a uvedie ho na slovenský trh. Aj obyčajný e-shop sa tak môže dostať do postavenia výrobcu obalov.
Človek si založí internetový obchod, nakúpi tovar a začne prijímať prvé objednávky. Rieši webovú stránku, platby, dopravu, sklad, reklamácie, účtovníctvo, ochranu osobných údajov a množstvo ďalších vecí.
Len málokto mu však na začiatku povie:
Pozor, keď vložíš objednávku do krabice, z pohľadu zákona sa z teba môže stať výrobca obalov.
A s tým prichádzajú ďalšie povinnosti.
Nestačí vedieť, koľko balíkov sme poslali
Mohlo by sa zdať, že stačí spočítať počet odoslaných objednávok.
Také jednoduché to však nie je.
Jedna zásielka môže obsahovať kartónovú krabicu, papierovú výplň, plastovú fóliu, lepiacu pásku, etiketu alebo plastové vrecko. Jednotlivé materiály treba evidovať oddelene a v kilogramoch.
Podnikateľ preto potrebuje zistiť, koľko váži prázdna krabica. Koľko váži páska použitá na jej zalepenie. Koľko papiera alebo plastovej výplne počas roka spotreboval.
Vyhláška počíta s priebežnou evidenciou obalov podľa jednotlivých obalových materiálov. Pri kolektívnom plnení sa údaje poskytujú zmluvnej organizácii zodpovednosti výrobcov, pri niektorých režimoch priamo ministerstvu.
Vo väčšej firme to spracuje zamestnanec, ktorý sa venuje životnému prostrediu alebo podnikovej administratíve.
V malej firme to robí majiteľ, účtovníčka alebo externá spoločnosť.
V každom prípade to niekto musí vypočítať, skontrolovať a odovzdať. A práca tohto človeka tiež niečo stojí.
Za tú istú krabicu platíme viackrát?
Právne nejde o rovnakú platbu.
Podnikateľ najskôr zaplatí dodávateľovi za krabicu. Následne platí za plnenie povinností spojených s obalmi a odpadmi z obalov. Okrem toho znáša náklady na vedenie evidencie, prípravu výkazov, softvér alebo externé spracovanie.
Nie je to teda tak, že by mu niekto trikrát vystavil faktúru s názvom „poplatok za krabicu“.
Z pohľadu podnikateľa však všetky tieto náklady vznikli pre tú istú vec.
Pre obal, ktorý potreboval na bezpečné doručenie objednávky zákazníkovi.
Samotná myšlienka, že ten, kto uvádza obaly na trh, má prispievať na ich zber a recykláciu, je správna. Nespochybňujem potrebu triedenia odpadu ani ochrany životného prostredia.
Otázkou je, či musí byť celý systém taký komplikovaný.
Ani sto kilogramov nemusí znamenať pokoj
Podnikatelia sa niekedy dozvedia, že existuje hranica 100 kilogramov obalov za kalendárny rok.
Mohli by preto nadobudnúť dojem, že keď túto hranicu neprekročia, problematika obalov sa ich netýka.
Zákon však podnikateľa pod touto hranicou oslobodzuje iba od vybraných povinností. Neznamená to automaticky, že nemusí viesť žiadnu evidenciu, nič oznamovať a o nič sa zaujímať.
A to je presne problém, s ktorým sa malí podnikatelia stretávajú opakovane.
Dozvedia sa o výnimke, ale neskôr zistia, že výnimka nie je úplná. Jedna povinnosť sa na nich nevzťahuje, druhá zostáva a tretia závisí od toho, odkiaľ tovar nakúpili alebo kto ho prvý uviedol na slovenský trh.
Bez človeka, ktorý sa v tejto oblasti vyzná, často ani nevedia, či postupujú správne.
Krabica nie je jediný obal
Pri internetovom predaji sa zvyčajne rieši najmä obal, v ktorom sa objednávka odosiela zákazníkovi.
To však nemusí byť jediný obal, za ktorý podnikateľ zodpovedá.
Ak nakúpi výrobok od slovenského dodávateľa, povinnosti za pôvodný obal mohol splniť dodávateľ alebo výrobca.
Ak však rovnaký výrobok nakúpi priamo zo zahraničia, situácia môže byť iná. Podnikateľ môže byť prvým subjektom, ktorý výrobok spolu s jeho obalom uvedie na slovenský trh.
Zrazu teda nerieši iba prepravnú krabicu.
Môže riešiť aj škatuľku výrobku, plastový obal, sklenenú nádobu, uzáver, príbalové balenie alebo ďalšie časti, v ktorých bol dovezený tovar zabalený.
Každý materiál sa eviduje samostatne.
Podnikateľ teda musí vedieť nielen to, čo predal, ale aj presné zloženie a hmotnosť obalov, v ktorých výrobok prišiel.
Koľko začínajúcich podnikateľov o tom vie?
Keď si človek založí firmu alebo živnosť, nedostane jeden jednoduchý zoznam všetkého, čo musí splniť.
Nikto mu nepovie:
Predávaš cez internet? Tu sú tvoje povinnosti.
Dovážaš tovar? Tu sú ďalšie.
Posielaš zásielky v krabiciach? Nezabudni na obaly.
Zamestnávaš ľudí? Tu je ďalší zoznam.
Namiesto toho sú informácie rozdelené medzi zákony, vyhlášky, registre, ministerstvá, organizácie a rôzne odborné stránky.
Podnikateľ sa o mnohých povinnostiach dozvedá postupne. Niekedy od účtovníka, inokedy od známeho podnikateľa a niekedy až vo chvíli, keď mu príde kontrola alebo výzva.
A potom neplatí iba samotný poplatok.
Platí aj za to, že o povinnosti nevedel alebo jej nerozumel.
Podnikatelia nechcú byť bez zodpovednosti
Keď podnikateľ upozorní na zbytočnú administratívu, často dostane odpoveď, že nechce dodržiavať pravidlá alebo platiť svoje povinnosti.
Nemyslím si, že je to pravda.
Väčšina podnikateľov chápe, že podnikanie prináša zodpovednosť. Platíme dane, odvody, mzdy, energie, nájomné, dopravu a množstvo ďalších nákladov.
Rovnako je pochopiteľné, že sa máme podieľať na nákladoch spojených s odpadom, ktorý pri našej činnosti vzniká.
Nežiadame, aby pravidlá neexistovali.
Žiadame, aby boli jednoduché, zrozumiteľné a primerané veľkosti firmy.
Malý e-shop by mal na jednom mieste zistiť, čo sa ho týka, čo má evidovať, komu má údaje poslať a koľko za to zaplatí.
Nemal by potrebovať odborníka na odpadové hospodárstvo len preto, že zákazníkovi poslal objednávku v kartónovej krabici.
Jedna krabica slovenského podnikateľa nezruinuje.
Problém je, že takýchto malých povinností sú stovky.
Každá zaberie iba chvíľu. Každá stojí iba pár eur. Každá potrebuje iba jeden výkaz, jednu registráciu alebo jednu zmluvu.
Keď ich však spočítame, zistíme, že podnikateľ trávi čoraz menej času podnikaním a čoraz viac času dokazovaním, že splnil všetko, čo od neho štát požaduje.
A preto sa nepýtam, či majú podnikatelia niesť zodpovednosť za obaly.
Pýtam sa, či by sa táto zodpovednosť nedala nastaviť podstatne jednoduchšie.
