Predstavme si človeka, ktorý sa rozhodne otvoriť si malú predajňu. Nájde vhodný priestor, podpíše nájomnú zmluvu, investuje do zariadenia, nakúpi tovar a zamestná dvoch ľudí. Po niekoľkých mesiacoch príprav konečne otvorí dvere prvým zákazníkom. Myslí si, že teraz prichádza tá najťažšia časť podnikania – presvedčiť ľudí, aby k nemu chodili nakupovať, zaplatiť všetky náklady a ideálne na konci mesiaca aj niečo zarobiť.
Lenže popri predaji musí zvládnuť ešte jednu oblasť. Povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo zákonov, vyhlášok a ďalších predpisov. A nie je ich málo.
Slovenská obchodná inšpekcia, hygiena, inšpektorát práce, hasiči, finančná správa, živnostenský úrad, odpadové hospodárstvo, ochrana osobných údajov. Ak si chce v predajni púšťať hudbu, môže sa stretnúť aj so SOZA či SLOVGRAM. A to stále nemusíme mať vymenované všetko.
Samozrejme, neznamená to, že každý podnikateľ musí riešiť všetky tieto inštitúcie alebo že každá z nich príde osobne na kontrolu. Rozsah povinností závisí od toho, čo firma robí, aký tovar predáva, aké má priestory a či zamestnáva ľudí. Napriek tomu môže byť aj pri pomerne jednoduchej prevádzke výsledný zoznam prekvapivo dlhý.
Každý kontroluje niečo iné
Slovenská obchodná inšpekcia dohliada na dodržiavanie pravidiel v oblastiach, ktoré patria do jej pôsobnosti. Kontroluje napríklad plnenie vybraných povinností predávajúcich, informovanie spotrebiteľov či bezpečnosť výrobkov. Regionálny úrad verejného zdravotníctva rieši ochranu verejného zdravia a hygienické požiadavky. Inšpektorát práce sleduje pracovnoprávne predpisy, pracovné podmienky a bezpečnosť pri práci. Hasiči kontrolujú dodržiavanie požiadaviek požiarnej ochrany.
Finančná správa sa zaujíma o dane a daňové povinnosti. Živnostenský úrad o podmienky živnostenského podnikania. Úrad na ochranu osobných údajov môže preverovať, ako podnikateľ spracúva údaje svojich zákazníkov a zamestnancov.
A každý z týchto orgánov má svoje oprávnenia, postupy a právne predpisy.
Z pohľadu štátu to dáva zmysel. Nemôžeme predsa očakávať, že hygienik bude kontrolovať správnosť daňového priznania alebo daňový kontrolór posudzovať únikové cesty pri požiari. Každá oblasť si vyžaduje odborné znalosti.
Z pohľadu malého podnikateľa však vzniká iný problém. On nemá samostatné oddelenie na komunikáciu s každým úradom. Často je to stále ten istý človek, ktorý ráno otvára predajňu, objednáva tovar, rieši zákazníkov a večer kontroluje faktúry.
Ani odpad nie je len odpad
Zoberme si úplne obyčajnú vec. Odpad.
V každej prevádzke nejaký vzniká. Kartóny z dodávok, fólie, papier, obaly, prípadne ďalšie druhy odpadu podľa činnosti firmy. Podnikateľ musí vedieť, ako s nimi správne nakladať, aké pravidlá triedenia sa naňho vzťahujú a či má aj osobitné evidenčné alebo ohlasovacie povinnosti.
Pri odpadoch sa môže stretnúť s obcou, okresným úradom alebo Slovenskou inšpekciou životného prostredia. Ak uvádza na trh balené výrobky a spĺňa zákonné podmienky výrobcu obalov, pribúdajú ďalšie povinnosti. Tie môže v príslušnom rozsahu plniť aj prostredníctvom organizácie zodpovednosti výrobcov.
A tu sa dostávame k zaujímavej situácii. Podnikateľ sa možno len snaží správne zbaviť kartónov, v ktorých mu dodávateľ priviezol tovar. Musí však vedieť rozlíšiť komunálny odpad, odpad z podnikateľskej činnosti a povinnosti týkajúce sa obalov. Nie všetky sa naňho automaticky vzťahujú, ale práve zistiť, ktoré áno a ktoré nie, môže byť samo osebe náročné.
O obaloch som už na tomto blogu písal. Práve preto ich spomínam aj teraz. Sú dobrým príkladom toho, ako sa z jednej každodennej činnosti môže stať pomerne zložitá administratívna otázka.
Chcete si v predajni pustiť rádio?
Predstavme si, že náš podnikateľ chce zákazníkom spríjemniť nakupovanie a pustí si v predajni hudbu.
Na prvý pohľad nič komplikované. Zapne rádio alebo hudobnú službu a pokračuje v práci.
Lenže verejné používanie hudby môže podliehať autorským a súvisiacim právam. Podnikateľ sa tak môže stretnúť s organizáciami ako SOZA alebo SLOVGRAM, ktoré zastupujú rôznych nositeľov práv. Podľa konkrétneho spôsobu používania diel môžu byť relevantní aj ďalší kolektívni správcovia.
Dôležité je povedať, že tieto organizácie nie sú štátnymi kontrolnými úradmi a existuje aj možnosť spoločnej licenčnej zmluvy. Nie je teda správne automaticky tvrdiť, že každý podnikateľ musí uzatvárať niekoľko samostatných zmlúv.
Ale aj tak je to ďalšia oblasť, v ktorej musí vedieť, čo smie, čo musí a za čo prípadne zaplatí.
Nechcem tým spochybňovať právo autorov a umelcov na odmenu za ich tvorbu. To je úplne legitímne. Skôr sa pýtam, či je systém pre bežného malého podnikateľa dostatočne zrozumiteľný.
Kontrola. Prišiel niekto pomôcť, alebo hľadať pokutu?
Keď podnikateľovi príde kontrola, málokedy má pocit, že mu niekto prišiel poradiť. Skôr premýšľa, čo všetko môže byť zle, ktorý dokument mu chýba a aká pokuta mu hrozí. A práve tu vidím jeden z problémov nášho systému.
Je cieľom kontroly zabezpečiť dodržiavanie zákonov, alebo nájsť dôvod na sankciu?
Samozrejme, ak niekto vedome porušuje zákon, ohrozuje zdravie ľudí, poškodzuje spotrebiteľov alebo nedodržiava základné bezpečnostné pravidlá, štát musí zasiahnuť. A ak je to potrebné, aj veľmi dôrazne. Kontroly chránia nielen zákazníkov a zamestnancov, ale aj poctivých podnikateľov pred konkurenciou, ktorá si znižuje náklady porušovaním pravidiel.
Ale predstavme si inú situáciu. Podnikateľ má prevádzku, platí dane, zamestnáva ľudí a snaží sa dodržiavať všetky predpisy. Príde kontrola a zistí drobný administratívny nedostatok. Dokument je neúplný, niečo nebolo správne zaevidované alebo chýba formálna náležitosť, ktorú možno jednoducho doplniť. Nedostatok nikoho neohrozuje a podnikateľ je pripravený ho okamžite odstrániť.
Naozaj musí byť prvou odpoveďou pokuta?
Netvrdím, že každá kontrola sa končí sankciou. Kontrolné orgány majú rôzne právomoci a niektoré predpisy umožňujú aj nápravné opatrenia. V určitých prípadoch však zákon sankciu vyžaduje a kontrolór nemôže jednoducho rozhodnúť, že ju neuloží.
Práve preto by sme sa nemali pozerať iba na prácu samotných kontrolórov, ale aj na pravidlá, podľa ktorých postupujú.
Zaujímalo by ma, koľko kontrol sa končí bez pokuty, koľko nedostatkov sa podarí odstrániť a koľko podnikateľov dostane možnosť chybu napraviť skôr, než príde finančná sankcia. Rovnako by ma zaujímalo, či štát dostatočne rozlišuje medzi úmyselným porušovaním pravidiel a administratívnou chybou, ktorá vznikla napríklad nepochopením zložitého predpisu.
Pretože ak podnikateľ dostane pokutu, ale systém zostane rovnako komplikovaný, vyriešili sme skutočne problém?
Alebo sme len potrestali jeho následok?
Veľká firma má oddelenia. Malá firma má majiteľa.
K tejto téme sa vraciam opakovane, pretože ju považujem za jednu z podstatných otázok podnikania na Slovensku.
Veľká spoločnosť má právnikov, personalistov, účtovníkov, bezpečnostných technikov a ľudí, ktorí sa venujú jednotlivým povinnostiam. Samozrejme, aj ju dodržiavanie predpisov stojí peniaze. A pri niektorých činnostiach má podstatne viac povinností než malý podnikateľ.
Lenže malá firma má často všetko sústredené na jednom mieste.
Majiteľ rieši pracovné zmluvy, dovolenky, dodávateľov, odpady, reklamácie, dokumentáciu, revízie aj komunikáciu s úradmi. Niektoré služby si zaplatí externe, ale aj externému dodávateľovi musí poskytnúť informácie, pripraviť dokumenty a skontrolovať, či je všetko vybavené.
A každá takáto činnosť stojí čas alebo peniaze.
Často sa rozprávame o tom, koľko podnikateľ platí na daniach a odvodoch. Menej už o tom, koľko ho stojí samotné zabezpečenie súladu s predpismi.
Pritom ani tieto náklady nie sú zanedbateľné. A na rozdiel od niektorých daní ich často nevidíme v jednej prehľadnej položke.
Kto kontroluje celý systém?
Možno práve toto je otázka, ktorú by sme si mali položiť.
Každý úrad sa prirodzene pozerá na svoju oblasť. Hygiena na ochranu zdravia, inšpektorát práce na pracovné podmienky, SOI na ochranu spotrebiteľa a ďalšie orgány na svoje zákonné úlohy.
Ale kto sa pozerá na podnikateľa ako na jeden celok?
Kto spočíta, koľko času musí malá firma venovať administratíve, koľko rôznych dokumentov vedie a koľkým subjektom musí poskytovať informácie?
A keď vzniká nová povinnosť, posudzuje sa dostatočne aj to, ako zapadne medzi všetky ostatné?
Možno by sme mali pri tvorbe predpisov častejšie vychádzať z pohľadu človeka, ktorý ich má dodržiavať. Nie iba z pohľadu úradu, ktorý ich bude kontrolovať.
Nemusí to znamenať menej ochrany zákazníkov, zamestnancov alebo životného prostredia. Môže to znamenať jednoduchšie formuláre, lepšie prepojené registre, zrozumiteľnejšie návody a menej opakovaného predkladania tých istých údajov.
A tam, kde to povaha porušenia a zákon umožňujú, aj väčší dôraz na odstránenie nedostatku namiesto samotného trestu.
Kontrola by nemala byť strašiakom
Nechcem žiť v krajine, kde si môže každý podnikateľ robiť, čo chce, bez akejkoľvek kontroly. Taký systém by nebol dobrý pre zákazníkov ani pre poctivé firmy.
Zároveň si však nemyslím, že kvalitu podnikateľského prostredia máme merať počtom povinností, vykonaných kontrol alebo výškou vybraných pokút.
Oveľa dôležitejšie je, či pravidlá skutočne plnia svoj účel.
Či sú zákazníci bezpečnejší. Či majú zamestnanci lepšie pracovné podmienky. Či sa s odpadmi nakladá zodpovedne. A či podnikateľ dokáže tieto pravidlá dodržiavať bez toho, aby potreboval malú armádu externých poradcov.
Možno by stálo za to merať úspešnosť kontrolných orgánov aj tým, koľko problémov sa podarilo odstrániť a koľkým sa podarilo predísť.
Pretože cieľom kontroly by podľa mňa nemala byť pokuta.
Cieľom by malo byť, aby sa pravidlá dodržiavali.
A ak to dokážeme dosiahnuť jednoduchšie, zrozumiteľnejšie a s menšou administratívnou záťažou, bude to dobrá správa nielen pre podnikateľov, ale aj pre štát a celú spoločnosť.






