Nachvíľu sa vrátim do minulosti, čias môjho detstva, keď na mňa vplývali výchovné prostriedky mojich rodičov – ináč mami, tati – vďaka. Odmalička mi bola vštepovaná láska, poctivosť, spravodlivosť, disciplína. Teraz sa mi dá zhodnotiť, že najmä otec býval na mňa možno niekedy tvrdý, aj keď by sa dalo povedať možno tiež spravodlivý a dôsledný. Od dosť mladého veku som sa systematicky venoval športu, v tom veku som ešte ani nevedel prečo, ale jednoducho som to ani neriešil. Nevedel by som vtedy povedať, že sa teším, či neteším na tréningy, jednoducho som na ne chodil. Pamätám si situácie, keď sa mi po nejakej udalosti z predchádzajúceho tréningu, na ten nasledujúci nechcelo ísť. Otec ma jednoducho naložil do auta a odviezol, pekne hodinku počkal a spolu sme išli domov, bez debaty. Takými situáciami mohlo to byť spravodlivé, či nespravodlivé nakričanie od trénera, nejaké posmešky chlapcov, spoluhráčov a podobné malichernosti. Často počúvam, že nie je vhodné deti nútiť do nejakých aktivít ak je aj napríklad šport. Hmm, nútiť nie, lepšie skôr systematicky viesť, niekedy možno aj nekompromisne, tak ako mňa môj otec. Spomenul som si príhodu s mojim synom a jeho tenisovými začiatkami. Pomaly dva mesiace sa „prekusával“ základmi, pálka, stena a tak. Už keď mal prísť čas rakety s výpletom, z nejakých dôvodov, tuším pre chorobu, vynechal jeden, dva tréningy. V tomto veku napredujú deti strašne rýchlo, na tom nasledujúcom trošičku zaostával. To sa stalo, myslím si, dôvodom, prečo odmietal ísť na ďalšie tréningy a dvojmesačné úsilie vyšlo navnivoč. Po čase som stretol jeho trénera, mimochodom skvelý mládežnícky tréner, bohužiaľ už nie je medzi nami, ktoré mu som na jeho otázku odpovedal dôvody „zabalenia“ tenisu u syna. Na to mi odvetil, citujem: „Pamätáš sa ako si ty začínal so športom a kam si to dotiahol? A vždy sa ti chcelo ísť na tréning?“ (Ja): „No, vždy nie“. (On): „No vidíš a čo sa stalo. Otec ťa vzal za ruku a odviedol na ten tréning. Deti ešte ťažko posudzujú, čo je dobré, čo zlé. Musia o tom rozhodnúť ich rodičia. Keby si vtedy prestal trénovať, dnes ti je to strašne ľúto.“ Mal pravdu.Celé detstvo a mladosť sa točilo okolo školy a tréningov. Dnes nič neľutujem, naopak som rád a mojim rodičom patrí vďaka. Okrem toho obligátneho cestovania po celom svete mi šport priniesol kopec zážitkov, možno určitý spoločenský kredit, naučil ma drieť a makať, rozoznávať krivdu a spravodlivosť. Pri športe som ale asi prvýkrát zistil, jednalo sa najmä o výkony rozhodcov, že nie vždy platí to známe – s poctivosťou ďalej zájdeš. Nejdem opisovať situácie koľkokrát nás na Slovensku aj na medzinárodnom fóre doslova „zarezali“ rozhodcovia a poslali možno niekoľko mesačné, či ročné úsilie do „kanála“. Skôr by som upriamil pozornosť práve na tú poctivosť, spravodlivosť, fair-play.... A teraz návrat späť do reality. Ak pozorne vnímame dobu, je zvláštna. Dennodenne vyplávavajú na povrch samé svinstvá, kauzy. To by ešte nebolo až také zlé, horšie je, že málokedy mávajú tieto kauzy aj nejaké dôsledky a následky pre ich tvorcov. Zväčša bývajú upratané pod koberec s negatívnym dopadom len na tých poctivých obyčajných ľudí. Ešte arogantnejšie detičky už arogantných politikov a podnikateľov žnú na spoločenskom poli samé, akože úspechy. Všetky spoločenské akcie bývajú odprezentované pod rôznymi značkami v médiách. Vždy sa na vás kukajú tie isté ksichty, tie ksichty pre ktoré neplatia zákony tohto štátu. Spomínam si na prvé smotánky, v ktorých sa pravidelne vyskytoval najúžasnejší podnikateľ zo Sipoxu. Kde je teraz? OK, fajn, ale jeho detičky spokojne pokračujú v užívaní si, minimálne za zvláštnych okolností, nahonobeného majetku. Takto by som mohol menovať niektorých mojich bývalých spolužiakov, ktorí sa vyšvihli za pomoci otecka, alebo podvodov a teraz sa spokojne smejú. Ak nájdete na ulici peňaženku s nejakým obnosom a dokladmi, ktorú odovzdáte na najbližšom oddelení PZ, skúste dosledovať, čo sa s ňou udeje, ako horlivo sa bude hľadať a kontaktovať majiteľ. Vysmiati veľkopodnikatelia spokojne roky neplatia odvody do sociálnej poisťovne, a čo? Zase nič. Mňa už po druhýkrát naháňa magistrát, že som neuhradil daň za psa, ktorého mi ukradli pred dvoma rokmi, samozrejme že som to nahlásil už minulý rok, keď túto daň vymáhali odo mňa po prvýkrát. Mimochodom, som asi jeden z mála poctivcov, ktorý svojho štvornohého miláčika prihlásil. Ináč, keďže bývam v mestskej časti, ešte stále vidieckeho charakteru, každý dvor, každý môj sused má psa, s ktorým nebude mať tento problém. Prečo? Domyslite si. Prisahám, že ak si ešte niekedy zadovážim psa, nikdy ho už neprihlásim. Nemám prečo, bol chovaný v dome, alebo na záhrade, očurával môj pozemok, kadil na mojom pozemku, nechodil som ho venčiť do mesta. Ešte za potvrdenie podpisu alebo čoho, na čestnom vyhlásení, že skutočne nevlastníme psa, musela moja drahá na magistráte nechať 30 Sk a pripočítajte si k tomu trojhodinovú tortúru z dverí do dverí. Z iného súdka. Videli ste niekedy policajnú papuču na nejakom veľkom drahom čiernom alebo striebornom aute, zvyčajne s EVČ 555, 999, 666? Videli ste niekedy, že by pri policajne akcii zastavili takéto vozidlo za neprimeranú rýchlosť, parkovanie na chodníku, či trávniku? Takto by som mohoooool donekonečna, minimálne strašne dlho. Pospomínal by som ešte obšírnejšie všetky zložky štátnej správy, tých všetkých úradníkov, ktorí nám za naše dane, naše peniaze majú pomáhať, usmerňovať nás, vychádzať v ústrety. Z celého toho všetkého mi vychádza najväčšia rada pre moje deti: kradnite, klamte, podvádzajte a bude sa vám dobre žiť, lebo keď budete poctiví, spravodliví, nebudete mať nič. Ak tak možno dobrý pocit, rovný chrbát. Ešteže môj uhoľ pohľadu na túto dilemu ostáva nemenný.
