reklama

Rozhodnutie, ktoré budem možno ľutovať, zverejňujem Prológ

Som si takmer istý, že toto rozhodnutie budem ľutovať, ale v jednom článku som spomenul, že to možno urobím...

Rozhodnutie, ktoré budem možno ľutovať, zverejňujem Prológ
Temný Fénix je prvá zo série kníh s názvom: Príbehy z Élotu. Či sa mi ju podarí vydať to neviem, chcel by som sa o to pokúsiť ku koncu roka 2024. (Zdroj: Radovan Čipka)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Rozhodol som sa zverejniť svoj Prológ, z knihy, ktorá sa volá Temný Fénix. Je to dobrodružná fantasy, ktorú by som rád vydal do konca roku 2024. Stále sa rozhodujem nad tým, či sa pokúsim o vydanie v zahraničí, keďže mám aj anglickú verziu alebo či sa pokúsim o vydanie na slovenskom trhu.

Viem, že fantasy literatúra veľa ľudí nezaujíma, ale pre mňa je to osudová a životná láska, ktorá mi pomohla prekonať ťažké životné situácie. Ak sa Vám úryvok bude páčiť (alebo aj nie) kľudne mi nechajte nejaký komentár alebo kritiku. Budem rád za oboje.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dej knihy sa odohráva vo fantasy svete Élot, ktorý je domovom množstva národov a rás. Konkrétne tento dej sa odohráva na kontinente Edhéne, ktorý je centrom väčšiny veľkých udalostí. Je prevažne obývaný ľuďmi, ale nájdeme tu aj kráľovstvá elfov a trpaslíkov.

Dovolím si ešte malú poznámku. Členenie textu je podstatne iné, ako to, ktoré zverejňujem. Je prehľadnejší a sú dodržané odrážky v odsekoch. Dôvodom, prečo to v tejto verzii nie je viditeľné sú nastavenia stránky. Klasické členenie textu mi nebolo umožnené. Dokonca som musel text kopírovať po odsekoch, pretože pri prekopírovaní naraz sa mi to celé rozhádzalo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dúfam, že sa vám krátky Prológ bude páčiť.

Prológ

Vo vzduchu viselo čosi nové – zmena. Varin cítil, ako sa chvejú samotné základy sveta, v očakávaní nových udalostí. Známa realita sa premieňala v nepoznané. Táto zmena so sebou neniesla záblesky svetlej budúcnosti. Práve naopak.
Svetlom zapadajúceho slnka prenikli tiene. Vrhali na zem pod sebou náznak blížiacich sa výjavov. Strážca sa nervózne a napäto narovnal. Nasal sprvu čerstvý vzduch, ale po chvíli ho rozpálili pľúca. Zostal štipľavý a akýsi hustý. Takmer sa nedal vdýchnuť.
Muž v zlatom brnení zodvihol hlavu. Počul zvuk trhajúcej sa oblohy, ktorý na okamih prehlušil všetko ostatné. Na obzore uvidel čierne mračná, ktoré sa ako vlna prevaľovali ponad nezdolateľné štíty hôr. Do Hrotu Sveta z nich šľahali plamenné blesky.
Stena hory, s dunivým výkrikom do všadeprítomného zdesenia, praskla. Z trhlín sa kúdolil čierny dym. Ozvalo sa ďalšie praskanie. Tvár zeme sa v bolestivom kvílení zjazvila. Zdvihol sa prach, ktorý rýchlo preplietol popol.
Z každej svetovej strany bolo počuť krik a plač. Cez vzdialené plamene prestúpila postava obklopená pavučinou z temnoty. Jej prítomnosť padla na Élot, ako ťažký opar plaziaci sa z močiarov.
Oproti nej zasvietili štyri jasné svetlá. Postava narástla, až bola Tma, ktorá kráčala za ňou mnohonásobne väčšia, ako žiara. Nad hlavu zodvihla kladivo z kostí a kovu. Tvrdo udrela na svetlá, ktoré okamžite pohasli. Rozbili sa, akoby boli z porcelánu.
Ostalo jediné svetlo – oheň horiaceho sveta. Aj ten rýchlo zahalili tiene. Spoza Temnoty vyšla Smrť. Zniesla sa k nebu a zaťala pazúre do oblohy. Kričala v jej vlastnom jazyku slová, ktorým Varin nerozumel.
Erún padol, spolu s Lunou a jej Dcérami. Spoločne sa roztrieštili na prach. Miesto nich na prázdnote niekdajšieho neba žiarili žlté hadie oči.
Temnota sa rozospievala. Bol to strašný zvuk plný zloby a nenávisti. Zaznela Balada stonu Élotu, pieseň O konci vekov Edhene.
Príboj rozbúrených morí prinášal telá mŕtvych. Vstávali a ako jednotný dav kráčali k Smrti. Povolávala k sebe tých, ktorých duše už dávno vlastnila.
Zadunel roh. Varin pozrel pred seba. Zo zeme vyrástol podstavec a na ňom bola otvorená kniha. „Azda si zabudol, Varin, syn Varnessa, Strážca a veľkňaz Argusov?“ ozval sa hlas, ktorý akoby vychádzal z knihy. „Zblúdil si z cesty, ktorú ti Jediný ukázal? Zabudol si na slová, ktoré do mňa vpísali ľudské ruky, ktoré viedol On sám?“
Neistým krokom sa vydal ku knihe, no napokon sa rozbehol. Už-už ju mal na dosah, keď sa kniha s hlasným buchnutím zavrela a vzbĺka. „Už je pozde na pripomienky!“
V tom istom momente sa vzdúvajúce vody riek, morí a oceánov začali vlievať do horiacich miest. Utlmila posledné výkriky. Trpel každý. Každá rasa, každá živá bytosť. Bez ohľadu na to, čomu verili, za čo bojovali a na koho strane v posledných bojoch stáli.
Varin videl, ako sa trhajú hory a z kráterov tryskajú jazyky lávy. Z neba začali padať mŕtve vtáky. Ich tela pokrývali zem na miestach, kde ešte nebola zaplavená. Otvoril ústa a v mysli sa mu vynorili Slová moci. Nebol ich schopný vysloviť. Neexistoval už žiaden vzduch. Nedokázal sa nadýchnuť. Uvedomil si, že je všetko stratené. Je príliš pozde, preblyslo mu mysľou.
Nedokázal ani vykríknuť, keď ho uchopila obrovská neviditeľná ruka. V tom hroznom zovretí mu takmer popraskali všetky kosti. Cítil, ako letí vzduchom. Pretínal kúdole dymu a prachu. S ukrutnou bolesťou prerazil závoj deliaci prítomnú realitu od jeho vízie. Bol surovo vhodený do svojho vlastného tela.
Otvoril oči a zhlboka sa nadýchol. Kľačal pri plápolajúcom ohni. V rukách zvieral horúcu hlinenú misku, plnú zelenej tekutiny. Pálila mu prsty a stehná. Vdýchol do seba dym, ktorý postupne strácal zelenú farbu.
„Varin?“ šepol jeho učeň.
Som späť,“ Strážca zdvihol hlavu. Krvou podliate oči uprel na chlapca sediaceho na zemi oproti nemu. Oheň, ktorý ich oddeľoval pohasol. V rovnakom momente vzbĺkli fakle prichytené na stenách.
„Bol si preč celé hodiny. Vonku je už tma..“ učeň k svojmu majstrovi pristúpil. Z rúk mu vzal misku a ustarane sa mu zahľadel do tváre. „Je všetko v poriadku? Vyzeráš tak vyčerpane...“
„Nie som si istý... zatiaľ,“ zamrmlal odpoveď. Celé telo ho bolelo. Točila sa mu hlava a mal pocit, že sa každú chvíľu povracia. Cítil slabosť v končatinách. Prsty mal celkom skrehnuté. Takmer sa nemohol hýbať a premkýnal ho pocit malátnosti.
„Videl si niečo hrozné, však? Vidieť ti to na očiach.“
Strážca sa najskôr usmial. Studenou dlaňou pohladil chlapca po tvári. „Práve pre toto som si vybral teba. Tvoja starostlivosť, láska, ale aj odvaha a zdravá drzosť ma k tebe pritiahli...“
„Povedz mi pravdu, prosím,“ nedal sa odbiť mladík.
„Áno,“ prikývol Varin. „Videl som čosi hrozné,“ hlas sa mu zlomil. Chvíľu trvalo, kým mohol pokračovať. „Mal si pravdu. Čosi sa deje.“
„Ide o Závoj. Cítim to v morku kostí. Čosi pučí v tieňoch, kam nevidíme...“
„Zrejme to tak bude,“ pokývla hlavou Varin. „Zožiera ma však otázka, ako je to možné? Čo sme zanedbali? Naozaj sme zaspali na vavrínoch? Kde sme mali oči?“
„Žiadne zlo sa nechce ukázať skôr, ako je pripravené. Doteraz to všetko spočívalo v úkryte a unikalo to aj tým najbystrejším očiam.“
„Lenže my nie sme vzdialení pozorovatelia. Strážcovia nemajú ticho hľadieť do tmy. Máme do nej vstupovať a pátrať,“ ťažko si povzdychol.
„Zvoláme Zhromaždenie?
„Nie. Najskôr si všetko overíme. Musíme nájsť aspoň čiastočné vysvetlenie. Rade Strážcov nebude stačiť moja vízia. Potrebujeme nejaký hmatateľný dôkaz.“
„Aký? K Čašiam nemám prístup.“ zarazene oponoval Samuelson.
„Nepotrebujeme sa dostať k Čašiam. Priprav všetko na cestu. Ešte dnes vyrazíme na sever, no prv je potrebné vyslať poslov. Musíme kontaktovať tých, čo pátrajú po Nositeľoch.“
„Ale majster...“
„Na ale nie je čas. Konaj! Pošli odkazy! Potrebujeme sa spojiť so všetkými vyzvedačmi, ktorých vo svete máme. Musia nám predať správy, ktoré zatiaľ zozbierali. Nositeľov bude treba.“
„Rada Strážcov predsa nič také neschválila...“ protestoval učeník
„Ani nemusela. Schvaľujem to ja. Nezabúdaj, že sám som jej členom.“
„Ale, ak sa to Rada dozvie...“
„Nie ak, ale keď. Keď sa to Rada dozvie, bude už pri troche šťastia neskoro. Keď budeme mať dostatok dôkazov, že sa niečo deje, nebudú mať možnosť protestovať. Budú si musieť vypočuť, čo im potrebujeme povedať. Urobíš, čo som ti prikázal?“
„Samozrejme. Ja len nechcem...“
„Chápem to. Choď,“ keď chlapec odišiel, Varin sa zadíval do tmy, ktorá sa rozprestierala všade okolo Veže Eldar.
„Bude to koniec sveta, pane?“ spýtal sa starý muž. Z ničoho nič sa objavil vo dverách. Varin sa k nemu otočil a uškrnul sa.
„Zase si počúval za dverami? Tvoja zvedavosť nemá konca-kraja. Táto veža neposkytuje toľko súkromia, ako som dúfal, keď som sa sem sťahoval.“
Kedysi ho tu bolo dosť, pane, ale potom ste sem priviedli všetkých tých ľudí a pracovníkov...“
„Takže je to moja chyba?“
„Áno pane,“ pritakal muž. „Takže ako? Dožije sa aj starec ako ja úplného konca?“
„Zrejme sa svet naozaj blíži ku koncu. Prinajmenšom už nebude taký, ako ho poznáme dnes.“
„Nositelia,“ starý majordómus uznanlivo zapískal. „To ma teda podrž. Po toľkých rokoch sa o nich zaujímate? Keď ste si ma najali, bol som ešte mladík a za všetky tie roky ste o Nositeľoch prehovorili nanajvýš dvakrát. Viac ma naučili všetky tie knihy vo vašej knižnici.“
„Ktoré si vôbec nemal čítať,“ podotkol Varin.
„Bolo z nich treba utrieť prach, pane, a niekedy sa len tak samé otvorili. Prečo odrazu ten záujem?“
„Fawrell,“ povzdychol si Varin, „my sme sa o nich mali zaujímať vždy. Žneme čo sme si zasiali a jeme, čo sme si navarili. Aj keď v tomto prípade by bolo výstižnejšie povedať, že žerieme, čo sme si navarili.
Zanedbali sme svoje povinnosti a pozri... Len sa pozri, čo nás to stálo, stojí a ešte len stáť bude. Privysoká cena za krátke obdobie pokoja, ale tak sme sa rozhodli. Naše pohodlie sme vykúpili budúcnosťou. Chyba, ktorej dôsledky neponesieme len my, ale to sme vedeli. Vedeli sme, že keď pospíme, dôsledky budú hrozné.“
„Vy to nejak vyriešite, pane. Vždy ste to nejak vyriešili...“
„Obávam sa, že tentoraz to bude iné. Možno budeme musieť zaplatiť tú najvyššiu dať. Som na to pripravený. Ochotne urobím, čo bude treba, ak to predĺži dni pokoja. Dúfajme, že ak sa to stane a udalosti si to vyžiadajú, budú k tomu odhodlaní všetci Strážcovia.
Keby som aspoň tušil, kde Nositeľov hľadať. Zožiera ma strach, že sú nenávratne preč. Kto vie koľko z nich ani nevie, čo sa dedí v ich krvi. Je to aj moja chyba. Všetko zlé, čo sa stane padne aj na moje plecia. Z toho sa nevykúpim žiadnym skutkom. Nikto zo Strážcov..."

Radovan Čipka

Radovan Čipka

Bloger 
  • Počet článkov:  31
  •  | 
  • Páči sa:  451x

V tomto blogu by som sa rád zameral predovšetkým na niekoľko oblastí, napr.: literatúra. Rád by som priniesol rozhovory so slovenskými spisovateľmi a recenzie na ich diela. Sám sa venujem písaniu fantasy literatúry a písanie ako také ma viac-menej sprevádza celý život, aj v mojej práci. Okrem iného sa chcem zamerať na články z prostredia forenznej psychológie a pozrieť sa na príbehy viac aj menej známych sériových vrahov. Zlo je súčasť sveta a súčasť ľudského charakteru, ktorá priťahuje pozornosť ľudí a vo veľkej miere zaujíma aj mňa. Zoznam autorových rubrík:  PolitikaSérioví vrahoviaOsobné článkyNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu