Slovensko je domovom nás všetkých, súc rozdielnych, ale stále ľudí, občanov. Niektorí z nás odišli do zahraničia, nie z nenávisti k Slovensku, ale preto, že hľadali lepší a jednoduchší život. Ja som jeden z nich. Vyhnala ma únava. Z mojich spoluobčanov, z mnou volených a nevolených politikov, z opozície, koalície a marazmu, ktorý sa na Slovensku rozmohol ako mor. Aby sme mali zajtra lepšie Slovensko, všetci musíme priložiť ruku k dielu.
Vzájomná nenávisť ma unavila. Dokonca som porušil svoje zvyky a návyky a prestal som pomáhať ľuďom zo Slovenska. Musím sa k tomu vrátiť. Vrátiť sa k obetovaniu svojho času a finančných prostriedok v prospech niekoho, komu to pomôže a zlepší život. My všetci by sme mali, lebo len tak zostane naša spoločnosť zdravá, bez ohľadu na to, čomu čelíme.
Poučme sa, nadýchnime sa a poďme ďalej, poďme k novým voľbám
Už pri prvých riadkoch tohto článku (ako aj článku predchádzajúce "Voliť SMER, Republiku alebo SNS nie je aktom zúfalstva, ale nenávisti") som si uvedomoval fakt, že sa bude jednať o moje zbožné prianie. Vedel som, že budem vyjadrovať svoje túžby a nádeje, skôr, akoby som opisoval realitu ku ktorej sa blížime.
Nádej však umiera posledná a ešte stále sa boj neskončil, aj keď vyzerá zúfalo. Zúfalo preto, lebo vidíme prieskumy verejnej mienky, prieskumy preferencií politických strán. Kombinácia týchto dvoch vytvára desivý a hrozný obraz o stave našej spoločnosti.
Nie je to tak dávno (nanajvýš pár dní), kedy som zverejnil článok Pán Predseda Heger a kde bola Vaša odvaha posledné tri roky? Napísal som tam, že tým, že Heger zo spolupráce (podľa mňa trochu hlúpo) vylučuje Hlas. Pellegriniho som označil ako (zatiaľ) jasného víťaza volieb. Krátko po zverejnení článku vyšli von nové prieskumy a zostal som nepríjemne zaskočený. SMER to dal na pána. Stal sa potencionálnym víťazom volieb koncom Septembra.
Nemyslím si, že víťazstvo Hlasu vo voľbách by nutne znamenalo víťazstvo Slovenska. Ani naivne nedúfam v to, že Peter Pellegrini bude najlepší premiér v našej histórii. Pravdou však zostáva, že si neželám jeho víťazstvo o poznanie menej, ako si neželám víťazstvo Fica. Pri Hlase je aspoň trochu nádeje, že sa bude schopný spojiť s demokratickým spektrom a sformovať demokratickú povolebnú spoluprácu. Pri Smere v to nemôžeme dúfať.
Naklonenie sa síl na Ficovu stranu dosť možno spôsobí aj odliv voličov od Hlasu k Smeru. Voliči, ktorí kolíšu medzi týmito dvoma subjektmi sa priklonia k tomu, kto bude mať v prieskumoch navrch. V slovenskej sociálnej demokracii jednoducho vyhráva väčší dravec.
Je čas nadýchnuť sa. Pristúpiť k voľbám s rozumom a neváhať. Ak neviete koho voliť, choďte k voľbám, lebo sú tam subjekty, ktoré voliť určite nechcete. O každých doterajších voľbách som si myslel, že sú kľúčové a najdôležitejšie. Až tieto blížiace s voľby vo mne vzbudzujú skutočné obavy.
Jedna z najmenej namáhavých činností, ktorú pre Slovensko môžeme spraviť je uplatniť svoje volebné právo a urobiť z neho vo svojom súkromnom malom svete povinnosť. Rozdelenie moci má plne v rukách volič. Je len na nás kam Slovensko nasmerujeme. K západu a západnému životnému štýlu? Alebo radšej k východu a k východnému spôsobu života?
Sú to maličkosti, čo naozaj menia
Nie každý má priestor na to, aby vstúpil do politiky. Niektorí nemáme vzdelanie na to, aby sme pracovali na vývoji liekov. Určite nechcete, aby mnohí z nás, skúsili zoperovať Váš slepák. Každý máme svoj talent a svoje možnosti. Vzájomná pomoc, aj finančná, pomaly mení Slovensko.
"Nemusíš mať organizačné schopnosti a nemusíš organizovať obrovské zbierky, aby si do kázal pomôcť." Povedal mi môj kamarát, keď mi na strednej škole poslal článok o chlapcoch z neďalekého mesta. Obaja ich rodičia zomreli a celá zodpovednosť odrazu padla na plecia najstaršieho z trojice bratov. Vtedy mal len 17 rokov. Ja som popri škole pracoval v potravinárskej výrobe. Ťahal som prevažne nočné, takže na môj vek som mal pomerne peknú mzdu. Na účet som im posla 380€. Mal som vtedy čerstvých 18.
Môj kamarát mal pravdu. Nemusíme mať dokonca ani milióny. Už malé sumy peňazí dokážu ľudom výrazne pomôcť. Aj keď som začal článok voľbami, nechcem sa venovať politike. Chcem Vám povedať, že maličkosti, ktorých sme schopní každí skutočne menia Slovensko, menia svet. Všetko musíme začať od seba. Prijať svoju zodpovednosť. Nie len za to, ako žijeme ako jednotlivci, ale aj za to, ako funguje naša spoločnosť. Musíme pochopiť, že ako ľudia máme zodpovednosť aj jeden za druhého. Najviac za tých najzraniteľnejších.
Buďme ľudia, čo dávajú ľuďom
Milujem webovú stránku Ľudia ľuďom. Naučil som sa pravidelne prispievať. Stal sa z toho môj zvyk a neviem si bez toho predstaviť začiatok a koniec mesiaca. Dnes som vybral niekoľko príbehov z portálu ludialudom.sk. Chcem Vás všetkých poprosiť, aby ste priložili ruku k dielu. Tvorením lepších životov jeden pre druhého tvoríme lepšiu spoločnosť. Na záchrane Slovenska musíme pracovať všetci a Slovensko sa nedá zachrániť bez vzájomnej lásky a pomoci.
Nebudem k príbehu nič rozpisovať. Jednoducho Vám sem vložím odkaz. Všetky potrebné informácie sa dozviete na www.ludialudom.sk a aj priamo v odkazoch. Tu sú:
Príbeh 1.
https://www.ludialudom.sk/vyzvy/14722
Príbeh 2.
https://www.ludialudom.sk/vyzvy/14022
K tomuto príbehu v krátkosti napíšem len jedinú vec. Áno je to pravda. Ľudia s epilepsiu majú naozaj problém nájsť si zamestnanie. Aj keď ich príjmu do pracovného pomeru, zväčša ich prepúšťajú po prvom záchvate.
Príbeh 3.
https://www.ludialudom.sk/vyzvy/14800
Príbeh 4.
https://www.ludialudom.sk/vyzvy/13494
Príbeh 5.
https://www.ludialudom.sk/vyzvy/14231
Lepšie Slovensko sa tvorí tým, že pomôžeme zraniteľným a zranením získať trochu lepší život. Darovanie je krásna vec. Pre mňa sa z toho stal zvyk, bez ktorého neviem fungovať. Takýto zvyk dokáže nadobudnúť každý. Stačí ho budovať.
Pomoc aj za hranice. Ak chcete pomôcť za niekomu za hranicami Slovenska, poznám jeden úžasný spôsob. Sám mám nastavený trvalý príkaz:
https://marysmeals.sk/?pl=SK
Deti, ktoré potrebujú priateľa
Veľa sa na Slovensku hovorilo o potratoch a ich zákaze. Pani Záborská si túto tému uzurpovala pre seba a podľa môjho názoru ju totálne znesvätila. Rovnako, ako znesvätila tému pomoci ženám. Akoby sa v politickej práci zabúdalo na deti, ktoré žijú ťažké životné príbehy. Deti, ktoré sa síce narodili, ale rodičia sa ich museli alebo chceli vzdať.
Byť dieťaťom v detskom domove nie je ľahké. Pedagógovia a vychovávatelia, ktorí tam pracujú sa svoju prácu snažia vykonávať čo najlepšie. Je ich však málo a nedokážu dať deťom všetko, čo vo svojom emocionálnom, fyzickom, psychickom vývoji potrebujú. Je iné starať sa o svoje tri deti, ako sa starať o 15 cudzích detí. Práve pre tieto deti Vás chcel upozorniť na dve možnosti... uznávam, nie sú pre každého:
Staň sa Buddym.
Krásny projekt, ktorý mení životy detí, ale aj životy toho, kto sa rozhodne stať Buddym. Môžete sa stať priateľom, blízkou osobou a dôverníkom niektorému z detí, ktoré bolo odsúdené na detský domov. Dať mu možnosť niekomu dôverovať a na niekoho sa obrátiť s akýmkoľvek problémom, ktorý má.
Venovať svoj čas je zrejme o niečo ťažšie, ako darovať peniaze, ale počul som príbehy tých, ktorí sa na to podujali a mám pocit, že najvďačnejší za túto možnosť sú práve dobrovoľníci. Od podania prihlášky až po priradenie k dieťaťu prejde približne 6 mesiacov. Prejdete si školeniami, ktoré Vám pomôžu vybudovať si vzťah s dieťaťom. Podľa toho, čo mi ľudia hovorili, počas tých školení sa Vás "pokúsia odhovoriť" od toho, aby ste sa Buddym stali. Je to preto, aby ste si sami v hlave utriedili, či toto naozaj chcete robiť.
Pri opätovnom prechádzaní si tohto textu som zistil, že v relácii Rozhovory ZKH sa táto téma riešila. Pridávam Vám sem aj video, vďaka ktorému získate o čosi lepšiu predstavu.
Človek, ktorý sa rozhodne stať sa Buddym musí byť odhodlaný s dieťaťom budovať dlhodobý vzťah. Pomoc dieťaťu s ťažkou minulosťou je naozaj veľmi náročná úloha, ale môže to znamenať zachránený život. Aktuálne je pridelených približne 100 dobrovoľníkov k deťom. Zapojiť sa do projektu môžete kdekoľvek na Slovensku.
Viem, nie je to pre každého a bude to nesmierne náročné. Ak máte pocit, že by ste to dokázali robiť, neváhajte a kliknite sem: https://airtable.com/shrQPAcnNFsFWkYWX
Ak sa rozhodnete, že do toho chcete ísť, určite si prečítajte články, ktoré Vám odporúčajú priamo na stránke.
Profesionálne rodičovstvo
Je dôležité pochopiť, že v tomto prípade sa jedná o pracovnoprávny pomer s detským domovom. Profirodič dostáva plat. Profirodič prijíma dieťa do svojej rodiny a otvára mu dvere svojej domácnosti. Cez sociálnu sieť som urobil krátky rozhovor s človekom, ktorý sa tejto profesii venuje:
Čo to pre teba znamená byť profesionálnou "matkou"? Dá sa to tak povedať?
Takto, to slovo matka a otec... netreba to používať. Ten vzťah profesionálneho rodiča s dieťaťom je iný ako vzťah matky a otca k dieťaťu. Nie som mama tých detí a oni ma tak ani neberú. A čo to pre mňa znamená? Fuh, to je veľmi ťažká otázka. Ono sa to totiž mení v čase. Záleží aj od toho, či som motivovaná. Niekedy je fakt ľahké prísť o motiváciu. Ak by som ti mala povedať, čo to pre mňa znamená väčšinou času tak je to asi takto... Je to poslanie, ktoré chcem vykonávať, ale aj ťa to o veľa pripraví. Mám toto poslanie rada, lebo vidím, že to niečo naozaj znamená aspoň pre mňa a pre to dieťa.
Ty si mala tých detí u seba doma viac, však?
Ojojoj, veľa. Tie deti často majú rodičov. Viac-menej sa čaká, kedy sa dajú dokopy, aby si mohli svoje dieťa opäť zobrať k sebe. Dvakrát sa stalo, že sa ozvali starí rodičia, že si to rozmysleli a rozhodli sa postarať o to dieťa priamo u seba. Keď je to dieťa naozaj malé, akože novorodenec, tak ja to volám čoskoré adopča. Len čaká na adopciu a detský domov chce zmierniť tú traumu z opustenia, tým, že dieťa dá profirodičom.
Rozmýšľala si, že s tým sekneš?
24/7. Rozmýšľam nad tým zakaždým, keď mi volá učiteľka zo školy. Alebo keď mi to dieťa povie, že som pi***. Alebo keď za mnou príde staršia pani na ihrisku a oznámi mi, že si neželá, aby som cigánčatá vodila na pieskovisko medzi normálne deti.
To sa stalo?
Neveril by si koľkokrát. Je veľká pravdepodobnosť, že ti dajú rómske dieťa. Človek musí byt pripravený na všetko v tomto prípade. Teraz nemyslím od toho dieťaťa, ale od okolia. Nikdy som si nemyslela, že Slovensko je rasistická krajina... kým som nedostala rómske dieťa. Raz za mnou prišla taká päťdesiatnička a povedala mi, taká pekná baba a s cigáňom si sa vyspala? Myslela si, že môj zverenec je môj syn.
Prečo ťa takéto veci nútia rozmýšľať nad tým, že končíš?
Ubližuje mi to. Chcem si zakryť tvár pred tým zlom a nevidieť ho. Chápeš ignorance is bliss. Často majú tieto reči pred deťmi. Vidieť tú bolesť v ich tvárach keď to počujú je hrozné. Možno tomu celkom nerozumejú tým slovám ale nenávisti rozumieš bez ohľadu na jazyk.
Prečo stále pokračuješ?
Musím, čo ti poviem? Kto vie, čo by bolo s tým dieťaťom, ktoré sa ku mne nedostane? Akože ja si nemyslím, že som dokonalá alebo čo. Ani že mám magickú moc, že úplne zmením jeho život. Ale je lepšie byť v tomto byte, kde máš ten vzťah 2 na 1 a kde je to predsa len osobnejšie ako s pani vychovávateľkou.
Tvoj partner je s tým v pohode?
(veľa smejúcich sa smajlíkov) Nie. Ani ja s tým nikdy na začiatku nie som v pohode. Málokto je v pohode s tým, že má nejaké poslanie v živote. Život bez poslania je pohodlnejší, ale aký má zmysel? Ono, vieš, obetujeme svoj pokoj, svoje pohodlie, svoju bezstarostnosť. Staráme sa o cudzie dieťa a to je hardcore.
Čo je dôležité, aby mal profirodič?
Rovnováhu. Mne bolo na začiatku povedané, že musím zmierniť traumy v domácom prostredí, pomáhať dieťaťu, učiť sa s ním, starať sa o neho a vytvoriť pre neho bezpečné prostredie, kde sa bude cítiť prijaté. A hneď za tým mi zaťali, že sa nemám viazať.
Nevylučuje sa to?
Hej, ale aj nie. Ťažko sa to vysvetľuje. Pochopíš to, až keď ti vezmú prvé dieťa. Musíš sa naviazať tak, aby to dieťa cítilo lásku a bezpečie, ale vždy musíš mať na zreteli, že je to dočasné a hlavne, že nie si jeho rodič. Vždy sa trochu naviažeš, lebo bez toho nevytvoríš vzťah, ale nesmieš sa zrútiť keď sa ozvú rodičia. Vždy si hovorím, že ak ide dieťa späť do rodiny, kde sa dali jeho rodičia dokopy tak je to pre neho lepšie, ako byť u mňa. Alebo keď si ho niekto adoptuje. Ale do tej doby mu musím dať zo mňa to, čo potrebuje.
Máš aj plat?
Mám. A žiaľ občas mám pocit, že niektorí profirodičia to robia pre ten plat, ktorý vôbec nie je úžasný.
Ak by niekto uvažoval nad tým, že sa stane profirodičom, čo by si mu odporučila?
Nech sa zamyslí. Je to záväzok, ktorý môže trvať do osemnástky toho dieťaťa alebo aj ešte ďalej. A hlavne, ak to chce robiť, nech to robí z lásky k ľuďom, nie z lásky k peniazom.
Ako sa niekto môže stať profirodičom?
Treba sa obrátiť na UPSVaR. Človek si prejde školeniami a potom vstúpi do pracovného pomeru s konkrétnym detským domovom. Určite by som to nenazvala zamestnaním. Pracujete 24/7. Nemôžete prísť domovom a povedať si, že nechcete uvažovať nad prácou a proste oddychovať. Je to poslanie, ktoré musíme vykonávať nonstop.
Ak uvažujete nad tým stať sa profesionálnym rodičom, viac informácii nájdete tu.
Naozaj úprimne verím tomu, že sú to maličkosti, ktoré menia svet. Možne nie celý, ale ten malý osobný svet niekoho, kto pomoc potrebuje, zmeniť môžu. Nemusíme byť ľudia veľkých skutkov, ktoré vidí celý svet. Stačí nám byť ľuďmi dobrých, drobných činov, ktorými vypĺňame náš deň.
Dobrovoľník vo vlastnom meste alebo obci
Sociálne siete poskytujú veľké množstvo možností, ako priložiť ruku k dielu. Či sa jedná o čistenie parkov alebo venovanie sa opusteným dôchodcom v domovoch, možností je veľa. Zapojiť sa môže takpovediac každý. Netreba veľa, stačí si vyčleniť pár krátkych hodín z jedného dňa v týždni. Verte mi, na vlastnej koži som zistil, že to dokáže meniť. Vás, aj tých, ktorým pomôžete.
Niektoré obce a mestá majú tieto dobrovoľnícke činnosti zverejnené na svojich stránkach. Ak aj nie, existuje množstvo skupín na sociálnych sieťach, ktoré Vám umožnia zapojiť sa do rôznych projektov. Niektoré sú sociálne, iné ekologické. Nie je žiadna hanba podieľať sa na čistení svojho mesta.
Mnoho ľudí píše otvorené listy politikom alebo inštitúciám, či firmám. Ja som sa odvážil byť tak drzí, že som napísal otvorený list pre celú spoločnosť. Najmenej čo môžeme urobiť je to, že si zahryzneme do jazyka a ovládneme svoje prsty. Nebudeme sa zapájať do nenávistných bojov na sociálny sieťach, ale zakročíme, keď uvidíme šikanu. Môžeme sa ovládnuť a nenapísať pod fotku: si tučná, hrozná fotka, vyzeráš ako gay, choď už do ***. Dokonca môžeme prestať lajkovať a komentovať statusy politikom.
Áno, občas to robím aj ja. Občas si to priam pýtajú. Väčšinou je to však insta-regret. Nepomáhajme im šíriť svoje posolstvá naprieč celou spoločnosťou. Skúsme byť k sebe lepší. Chápavejší. Pýtajme sa, prečo si taký? miesto toho, aby sme hneď konštatovali, ty si taký debil/krava. Prejdime urážky voči nám mlčaním alebo obyčajným poďakovaním za reakciu a názor.
Keď som napísal článok, o nekresťanskom správaní nepolitikov, viacero ľudí mi písalo osobné správy na FB. Po krátkom uvažovaní som im napísal: Ďakujem za záujem, ktorý ste prejavili voči môjmu článku. Chápem, že máte iný názor a som rád, že ste ho dali najavo. Rozumiem, že môžete brať osobne, keď kritizujem politika, ktorého máte radi. Úprimne sa Vám ospravedlňujem, ak som sa Vás dotkol. Nebol to môj úmysel. Môžem nesúhlasiť s politikom a zároveň nemať nič proti jeho voličom. Iste ste mali svoje dôvody, prečo ste ho volili. Prajem Vám, aby sa nikdy nestalo nič, vďaka čomu by ste Vašu voľbu ľutovali.
Nebolo to naozaj ľahké. Ospravedlniť sa mi dalo zabrať, ale sám som sa potom cítil lepšie. Neexistuje dôvod, prečo by som sa mal nechať zatiahnuť do nenávistného kruhu nepriateľstva, po ktorom politici tak túžia. Nie sme ich vojaci, nie sme ich sluhovia a nebudeme sa predsa kvôli ich túžbam medzi sebou hádať. Dnes stojíme zoči-voči ťažkej a nejasnej budúcnosti. Sme postavení do pozície my vs. politici. Musíme si zachovať spoločenskú jednotu a vzájomnú súdržnosť a lásku. Politika nás môže rozdeliť. Potom sme však prehrali.
