Miesto toho, aby sme sa pýtali, čo máme robiť my, ako spoločnosť a čo majú robiť naši politický reprezentanti v parlamente a vo vláde, pýtame sa, čo mala lepšie spraviť obeť. Pri znásilneni sa pýtame, čo mala na sebe a ako útok vyprovokovala. Pri páchaní domáceho násilia sa pýtame, prečo nezavolala políciu. Pri vražde nás zaujíma, prečo s ním tak dlho zostala. Média o tom prinesú správu, ktorá nespôsobí spoločenský otras. Pokrčíme ramenami a naše životy idú ďalej. Čo sa to s nami stalo?
Keď sa novinárka z denníka N pokúšala získať komentár Róberta Fica k prípadu vraždy učiteľky v Gelnici, samozrejme dostala úplne odignorvanie. Čo však kamera zachytila bol úškrn Tibora Gašpara. Musel som si to krátke video pustiť niekoľkokrát, pretože som tej reakcii nemohol uveriť. Áno, môžeme byť dobromyseľní a povedať si, že reagoval na nejakú osobnú konverzáciu, ktorú mali s Ficom. V tom prípade je to "len" totálne nevhodné správanie. Poznajúc Tibora Gašpara a jeho históriu si však dovolím skromne tvrdiť, že jeho reakcia má oveľa temnejšie pozadie, ktoré vyplýva z jeho prehnitého charakteru.
Jeho úškrn a pobavenie je reprezentáciou toho najhoršieho, čo na Slovensku máme. Ten úsmev však nevykresľuje len Tibora Gašpara ako krutého, zlého a k ľudskému životu ľahostajného politika. Je zrkadlom jeho voličov a je zrkadlom spoločnosti ako takej. Hovorí nám o tom, že si takýto úškrn, takúto primitívnu reakciu, dovolil preto, lebo vie, že my, ako spoločnosť čoskoro zabudneme. Že sa celý prípad stratí pod váhou pribúdajúcich kauz a nechutností páchaných touto vládou. Bojím sa, že má pravdu.
To, čo poviem teraz, je kontroverzné, ale všetky kauzy, všetky rozhádzané alebo pri najhoršom rozkradnuté miliardy, úpadok Slovenskej ekonomiky, prepad životnej úrovne obyvateľov, luxusné haciendy za peniaze EÚ, to všetko je ničím v porovnaní s hodnotou ukončeného ľudského života.
Ak sa teraz, ako spoločnosť nezastavíme, nerozhliadneme sa a neupriamime svoju pozornosť na zmarené životy obetí femicídy, tak nemáme morálne právo ďalej diskutovať o budúcnosti našej krajiny. Nemáme právo moralizovať nad zlyhaniami našej vlády a rozvrátenými, úchinými a morbídnymi životmi naších politikov.
Realita, ktorá nie je na smiech
Medzi rokmi 2020 až 2024 bolo na Slovensku zabitých partnerom alebo expartnerom 46 žien. To vychádza na priemer približne 9 až 10 žien ročne. Jedna tretina všetkých zavraždených žien na Slovensku zomrie rukou svojho partnera alebo bývalého partnera. Znamená to, že partner alebo expartner zabije ženu približne raz za mesiac až mesiac a pol.
V niektorých prípadoch určite boli prítomné deti, ale presné celoslovenské štatistiky neexistujú. Znamená to, že útočník nie len, že zavraždil svoju partnerku. Poznačil jej (často aj svoje) dieťa na celý život. Dieťa, ktoré v jednom momente stratilo oboch rodičov. Byť svedkom vraždy je traumatizujúce pre dospelého človeka. Byť dieťaťom, ktoré vidí dlhodobé týranie, často ho aj samo zažíva a byť svedkom vraždy svojho rodiča... to... to je davastačné.
Podľa EÚ Gender-based Violence Survey (Eurostat + FRA + EIGE, 2024) – viac ako 114 000 žien v 27 krajinách EÚ. 1 z 3 žien (cca 31 %) zažila fyzické alebo sexuálne násilie po 15. roku života. 1 z 6 žien (cca 17 %) zažila sexuálne násilie vrátane znásilnenia v dospelosti. približne 1 z 5 žien (cca 20 %) zažila násilie od partnera, rodiny alebo člena domácnosti. len asi 1 z 8 až 1 z 5 prípadov sa nahlási polícii. Väčšina prípadov ostáva skrytá, kvôli hanbe, strachu z ďalšieho násilia, strachu z nevhodného správania policajtov a kvôli nedôvere v systém.
Ak by sme tieto štatistiky čisto pre ilustráciu aplikovali na Slovensko, tak zistíme, že 837 000 žien zažíva alebo zažilo fyzické alebo sexuálne násilie. To je približne 15 % celej slovenskej populácie. Sexuálnemu obťažovaniu bolo teda vystavených 891 000 žien, čo je približne 16–17 % celej SR populácie.
Stále je vám to na smiech pán Gašpar?
Kedy to nebude len štatistika?
Keď to konečne začneme vnímať. Keď to konečne začneme chápať ako realitu až 17% z nás. Našich spoluobčaniek. Našich susediek. Našich kamarátiek. Našich kolegýň. Naších dcér. Naších matiek. Ako realitu, ktorá sa odohráva okolo nás, nie niečo, čo sa deje vo vákuum, mimo nášho na verejné financie a trestné kódexy fokusovaného internetového života. Niečo, čo sa dotýka nás všetkých. Je čas uvedomiť si, že mlčanie je vyslovenie hlasného súhlasu.
Argument bieleho muža: "A čo muži?! Tí to nemajú ťažké? Už sa bojíme aj zložiť kompliment žene, podržať jej dvere, spýtať sa na deň, pochváliť jej šaty. My sa nestávame obeťami trestných činov?" v tomto prípade neobstojí. Musíme tento argumentovať pomenovať správnymi slovami. Absurdum est argumentum.
Keď došlo k vražde novinára, spoločnosť sa vzoprela a vyšla do ulíc. Žiadali sme hlavy zodpovedných. Žiadali sme vyvodenie politickej zodpovednosti. Žiadali sme koniec arogancie moci a nastolenie poriadkov, kde platilo "padni komu padni," a "spravodlivosť pre všetkých." Ako dlho sa budeme ako spoločnosť otáčať chrbtom desiatkam žien, ktoré sa stávajú obeťami femicídy a ako dlho to nebudeme považovať za dostatočný argument na zmenu pomerov pri moci?
Ak sa pýtate, prečo o tom píše biely muž, odpoveď je jednoduchá. Ak o tom píše alebo hovorí žena, nedajbože žena iného entického pôvodu, je pri najlepšom ignorovaná. Zväčša však targetovaná, zosmiešňovaná, napádaná a šikanovaná. To je realita rovnosti práv a sociálneho postavenia mužov a žien v spoločnosti ako sme ju MY. Vy. Ty. Ja. My. Vybudovali.
Riešenie...
Kiež by som bol populista, ako uškŕňajúci sa primitív Tibor Gašpar alebo hlúpy klaud Igor Matovič. Kiež by som na všetko mal jednoduché riešenie. Atomofku. Nemám. Neexistuje jednoduché riešenie, ktoré by nevyžadovalo rozsiahlu spoločenskú zmenu a hlbokú zmenu osobných postojov každého z nás.
Nie je to problém, ktorý sa odstráni obyčajnou zmenou politického zoskupenia. Politici proti tomu dokážu bojovať zmenou legislatívy. My, ako spoločnosť dokážeme urobiť oveľa viac.
Zmena začne, keď zdvihneme telefón a povieme: "Dobrý deň pán policajt. Mám pocit, že môj sused práve fyzicky napáda svoju ženu, pošlite hliadku." Zmena začne, keď sa tomu násilníkovi pozrieme do očí a povieme: "Viem, čo si začať a dozvie sa to každý." Zmena začne, keď sa postavíme vzpriamene proti nemu a povieme: "Ona sa ťa možno bojí, ale ja nie."
Zmena nastane, keď budeme žiadať, aby sa páchateľ násilia na deťoch a ženách neodsúdil na dvojročnú podmienku. Keď budeme žiadať súdny systém a sudcov, aby to nezľahčovali. Aby nepohodili ramenami a nepovedali si: "Nie, nie. Ty potrebuješ zmeniť svoje správanie voči hlave svojej rodiny, nie zákaz približovania sa." Domáce násilie nie je problém, ktorý sa má vyriešiť v rodine. Je to ohavný trestný čin, na ktorý musíme mať jasnú, jednoznačnú a nekompromisnú odpoveď.
Zmení sa to vtedy, keď my, ako spoločnosť budeme stáť za najslabšími obeťami silných a ukážeme im, že on je jeden. Nás je mnoho. Zmení sa to, keď pochopíme, že femicída nie je vražda jednej ženy jej partnerom. Je to vraždenie nás ako spoločnosti. Ako jedného celku. Vtedy a len vtedy uvidíme zmeny.
