Krajinské voľby v Sasku-Anhaltsku a pohreb Ratka Mladića v Srbsku – zdanlivo dva odlišné momenty spoločenského vývoja, a predsa – v kontexte širších dejinno-spoločenských udalostí cítiť v zárodku bod stretu, ktorý posúva ich hranice do obdobia, ktoré okrem osobných tragédií prinieslo aj anómiu spoločnosti. Zatiaľ čo výsledok volieb v Sasku-Anhaltsku v sebe ukrýva celý rad historických mechanizmov a nevyriešených otázok po páde Berlínskeho múru, pohreb Ratka Mladića ukázal, ako sa minulosť môže opätovne stať súčasťou prítomnosti. Bývalý veliteľ bosnianskosrbskej armády, právoplatne odsúdený okrem iného za genocídu v Srebrenici, sa pre časť srbskej spoločnosti napriek tomu stal symbolom národného hrdinstva, krivdy a odporu. Pozrime sa preto na príbehy týchto dvoch udalostí a pokúsme sa odhaliť, čo môže spájať volebnú miestnosť a pohrebný sprievod – geograficky aj obsahovo dva tak odlišné fenomény. Dnes sa zdá byť najpravdepodobnejším zárodkom súčasného vývoja nevysporiadaná minulosť, ktorá v sebe nesie puto spomienok, nostalgie a hrdosti. Možno nejde o návrat do minulosti, ale o spôsob, akým sa minulosť používa v prítomnosti. Ideológia nacionalizmu nesie tento náboj, neskrýva sa, nemaskuje, iba jej prejavy sú rôzne.
Sasko-Anhaltsko je jednou z piatich spolkových krajín bývalého východného Nemecka. NDR, ktorej súčasťou boli územia dnešných východonemeckých spolkových krajín, pristupovala k povojnovému vyrovnávaniu sa s minulosťou do značnej miery alibisticky. Prednosť dostala nová identita a komunistická diktatúra tak uzavrela krajinu na takmer 40 rokov. Nacistický problém bol interpretovaný ako problém kapitalizmu, a tak NDR neslávnu nacistickú minulosť do veľkej miery preniesla na plecia západnej časti Nemecka, ktorá sa konštituovala ako SRN. Tu sa začal dlhodobý a postupne čoraz dôslednejší proces vyrovnávania sa s vlastnou minulosťou.
Nie je náhodou, že práve v týchto východných krajinách Nemecka má výraznú podporu AfD. Strana kritizuje systém, odmieta migráciu, kriticky sa stavia k multikulturalizmu a často kritizuje EÚ a hodnoty, na ktorých stojí. Už vo svojom programe obsahuje body, ktoré výrazne protirečia hodnotám, ktoré nasmerovali povojnové Nemecko k moderným a vyspelým demokraciám. Len stručne si pripomeňme niektoré: presadzuje uzavretie hraníc a remigráciu, vystúpenie Nemecka z eurozóny, zdôrazňuje národnú hrdosť a tradičnú rodinu, požaduje väčší dôraz na pozitívne stránky nemeckých dejín a redukciu tých negatívnych, odmieta zelenú energiu a ďalšie... Jedna z najvýznamnejších osobností strany, Björn Höcke, označil berlínsky pamätník holokaustu za „pamätník hanby“ a požadoval „obrat o 180 stupňov“ v prístupe Nemecka k jeho nacistickej minulosti. Navyše bol odsúdený za používanie zakázaného nacistického sloganu „Všetko pre Nemecko“.
Z toho je ľahké odvodiť aj kritický postoj AfD k NATO, k pomoci Ukrajine a jej proruskú rétoriku, ktorá preberá časti ruského naratívu o konflikte Ruska so Západom.
V blízkej budúcnosti nás nemôže utešiť ani blok mainstreamových strán, ktoré odmietajú spoluprácu s touto stranou. Bolo by prinajmenšom zjednodušené pripisovať jej rastúcu podporu len programovému manifestu alebo rečníckemu talentu, ktorým disponujú mnohí jej čelní predstavitelia. Svoj podiel na jej rastúcej podpore nesie aj politika vládnych a po zjednotení najsilnejších strán CDU a SPD. Odklon od konzervatívnych hodnôt a rýchla liberalizácia spoločenských modelov sa tak mohli stať jednými z faktorov, ktoré ovplyvnili vnímanie negatívnych javov spojených s multikulturalizmom a migráciou. V rovnakej miere možno hovoriť o možných zlyhaniach CDU a SPD v energetickej a ekonomickej politike, hoci ekonomické ukazovatele sú dnes neporovnateľne lepšie, ako tomu bolo v 90. rokoch.
Bez ohľadu na to, či sú to kultúrne alebo ekonomické činitele, ktoré ovplyvnili náladu voličov AfD, existujú dôvody uvažovať aj o ideologickej ťarche, ktorú po sebe zanechávajú totalitné režimy: vzťah občana k moci, nedôvera k inštitúciám, strach z niečoho nového, túžba po istote, po silnej osobnosti a celý rad menších vzorcov správania v práci, doma alebo v spoločenskom živote. To všetko môžu byť faktory, ktoré pomáhajú vysvetliť, prečo sa mnohí občania v týchto postkomunistických spolkových krajinách stále domnievajú, že zjednotenie sa v skutočnosti neuskutočnilo a že to, čo nasledovalo po páde Berlínskeho múru, bolo pre nich len pridružením chudobnejšieho východu k bohatému západu. Teda istou formou poníženia. Vojna na Ukrajine a pandémia boli len katalyzátormi rastúcej nespokojnosti občanov. Éra lacnej energie z východu v kombinácii s modernými technológiami Západu sa skončila, konkurencia dotovanej čínskej ekonomiky a dezinformačná kampaň ruskej hybridnej vojny sú len vrcholom ľadovca.
Možno práve tu je jeden z dôvodov, prečo sa nemalá časť obyvateľstva bývalej NDR, ale čiastočne aj iní príslušníci modernej demokratickej spoločnosti odkláňajú od hodnôt, ktoré ju stmeľovali a upevňovali. Čoraz častejšie sa ozýva resentiment minulosti, nikdy celkom nezaniknutý pocit krivdy a poníženia, ale aj nevyrovnané účty s obdobím, ktoré vtedy mnohí kritizovali a ktoré dnes časť spoločnosti vníma s nostalgiou. Ako Fénix sa u niektorých bývalých východných Nemcov prebudil ostalgický nacionalizmus – sentimentálna istota toho, čím boli: východnými Nemcami, ktorí dlhé roky čelili silnejšiemu Západu. A táto istota, nech bola akákoľvek, bola ich.
Príbeh druhý, odlišný, ale v základoch podobný. Rozpad Juhoslávie priniesol vojnu; strata územia znamenala pre niektorých Srbov radikalizáciu národného povedomia, ktorá sa ešte umocnila stratou Kosova. Historická skúsenosť má s bývalou NDR niektoré spoločné črty: komunistickú diktatúru, vládu jednej strany a absenciu demokratických inštitúcií. A predsa je tu zásadný rozdiel. NDR sa integrovala do SRN a vytvorila silnejší celok, zatiaľ čo rozpad Juhoslávie bol pre značnú časť Srbov skôr stratou ako ziskom. Tak ako v prípade bývalej NDR, aj tu sa oživil resentiment, trochu v inom móde a v inej konštelácii, ale s podobným pocitom krivdy a nespravodlivosti voči Západu. Voči tomu Západu, ktorý je v tomto naratíve spájaný s vojenským zásahom proti ich krajine, sankciami a napokon aj so stratou Kosova.
Historická skúsenosť východných Nemcov a Srbov nie je porovnateľná svojou intenzitou ani obsahom. Spoločným prvkom je skôr spôsob, akým sa historická strata môže premeniť na politický resentiment.
Pohreb Mladića sa tak stal emocionálnym výbuchom zlosti ukrytej v žiali nad človekom, ktorý sa v očiach časti srbskej spoločnosti stal symbolom vzdoru a hrdosti. Fakt, že Ratko Mladić bol právoplatne odsúdený za genocídu v Srebrenici, zločiny proti ľudskosti a vojnové zločiny, pričom počas genocídy v Srebrenici bolo zavraždených približne 8 000 bosniackych mužov a chlapcov a ženy a deti boli násilne vysídlené, už pre mnohých jeho prívržencov nie je rozhodujúcim argumentom. Zdá sa, akoby sa časť srbskej spoločnosti potácala medzi minulosťou a budúcnosťou a nejavila záujem kriticky sa vyrovnať s minulosťou, uznať vlastný podiel zodpovednosti a dať tejto časti dejín jednoznačne negatívne znamienko. Srbsko pritom prejavuje vôľu zaradiť sa medzi členské štáty EÚ a spolu s nimi zdieľať civilizačný pokrok. Alegóriou tohto antitetického postoja bol samotný pohreb, ktorý nemal oficiálny štatút štátneho pohrebu, no napriek tomu niesol viaceré jeho znaky.
Aj tam, podobne ako vo východnej časti Nemecka, je viditeľný latentný nacionalizmus, tentoraz etnicko-revanšistický, ktorý dlhé desaťročia zakrývala komunistická diktatúra a ktorý sa po rozpade Juhoslávie opäť javí ako životaschopný. Preto ani neprekvapí, ak niektorí členovia AfD zľahčujú masaker v Srebrenici a spochybňujú jeho kvalifikáciu ako genocídy. Asi najrukolapnejšie to ukázal poslanec za AfD A. Wolf, ktorý kritizoval kvalifikáciu masakru ako genocídy a argumentoval tým, že ženy a deti boli ušetrené. Do tohto obrazu zapadá aj sympatia k Rusku, ktoré je v časti tohto prostredia vnímané pozitívne a s veľkou dávkou pochopenia.
Aj tu, podobne ako v mnohých ďalších prípadoch, sa ukazuje, aká silná dokáže byť ideológia nacionalizmu, silnejšia ako mnohé iné „izmy“. Nesie totiž v sebe sentiment a jeho odvrátenú podobu – resentiment. Ak má spoločnosť k temným stránkam svojich dejín laxný a nekritický prístup, tieto emócie nezmiznú. Môžu sa stať základom presvedčenia, ktoré nemá chuť diskutovať, odmieta demokratické riešenia a je pripravené pri prvej príležitosti na odplatu. To sú nástrahy dejinnej slučky, ktorá môže napokon uviaznuť vo večnosti, minimálne dovtedy, kým sa národy, podobne ako ľudia, nedokážu vyrovnať so svojou minulosťou.
Pochopiteľne, nemožno zjednodušovať a pripísať nacionalizmus iba dejinnej slučke, v ktorej uviazol. Nacionalistická mobilizácia má však aj mnoho ďalších možných zdrojov: strach z migrácie, strach z globalizácie a straty vlastnej identity či ekonomickú neistotu. Súčasný politický vývoj v krajinách, ktoré sme spomenuli, však naznačuje, že samotné tieto faktory na vysvetlenie nacionalistickej mobilizácie nestačia.
Práve tu sa dostávame k Snyderovej politike večnosti. Jej učebnicovým príkladom je dnešné Rusko. Je to politika plná vášní, emócií a afektov, ktoré dokážu prekryť fakty a skutočnosť; politika večného tápania v prachu vlastných dejín, bez vízie budúcnosti a bez vyrovnania sa s vlastnou minulosťou.
Empirická skúsenosť po druhej svetovej vojne nám ukazuje, že politika večnosti stráca svoju silu tam, kde sa demokratická spoločnosť nedefinuje len slobodou slova, voľbami a ľudskými právami, ale v rovnakej miere pristupuje kriticky aj k vlastným dejinám – bez vášní a bez hľadania nepriateľov pri každom svojom zlyhaní.
