reklama

Polárne expedície - časť 17. - Antarktída a jej zabudnutí bádatelia

Objavenie Antarktídy v roku 1820 bolo obrovskou senzáciou. V nasledujúcej sezóne sa k novému kontinentu vybrali bádatelia, moreplavci, lovci tuleňov a dobrodruhovia, aby bližšie preskúmali a zmapovali antarktické pobrežie.

Polárne expedície - časť 17. - Antarktída a jej zabudnutí bádatelia
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

V dnešnej časti "Polárnych expedícií" si porozprávame o dvoch moreplavcoch, ktorí významne prispeli k tomu, aby si Antarktída našla svoje pevné miesto na svetových mapách. Napriek ich nesporným zásluhám, zomreli v zabudnutí.

James Weddell – objaviteľ Weddellovho mora a pokoriteľ rekordu kapitána Cooka

24. augusta 1787 sa narodil britský námorník, navigátor a lovec tuleňov James Weddell. Plavil sa do oblasti Južného oceánu, ktorá sa neskôr stala známou ako Weddellovo more. V dvadsiatych rokoch minulého storočia bol počas expedícií vedených Jamesom Weddellom objavený a pomenovaný aj nový druh tuleňa – Weddellov tuleň. Podľa Jamesa Weddella sa nazýva aj jeden z Falklandských ostrovov a jeho najvyšší vrch.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Subarktický ostrov Weddell v roku 1923 kúpil John Hamilton a uskutočnil na ňom experiment. Pokúsil sa vysadiť trávu, ihličnaté stromy a priviezol niekoľko druhov patagónskych zvierat, z ktorých dodnes prežila len sivá papagónska líška.
Subarktický ostrov Weddell v roku 1923 kúpil John Hamilton a uskutočnil na ňom experiment. Pokúsil sa vysadiť trávu, ihličnaté stromy a priviezol niekoľko druhov patagónskych zvierat, z ktorých dodnes prežila len sivá papagónska líška. (zdroj: http://www.weddellisland.com/1923-2/)

O detstve Jamesa Weddella sa toho veľa nevie. Bol synom škótskeho čalúnnika, ktorý pochádzal z mestečka Dalserf. Jeho rodičia sa presťahovali do Londýna, kde sa im narodili dvaja synovia. Jamesov otec zomrel krátko po jeho narodení a rodina zostala bez príjmu. Aby po otcovej smrti matka s Jamesom prežili, jeho starší brat Charles bol nútený nastúpiť k Britskému kráľovskému námorníctvu. Jamesa to tiež ťahalo k moru a už ako deväťročný sprevádzal svojho staršieho brata na zaoceánskych plavbách. Charles sa napokon usadil v Západnej Indii, kde pravdepodobne v roku 1818 zomrel. James sa vyučil za obchodníka a podnikal zaoceánske cesty. Približne v roku 1805 sa ocitol na palube obchodnej lode, ktorá smerovala do Západnej Indie. Počas plavby sa pohádal s kapitánom a následne bol obvinený z vlastizrady a vzbury. Kapitán ho zajal a vysadil na ostrove Jamajka. Tam sa James dostal do nútenej služby v Britskom kráľovskom námorníctve a svoj trest si odpykával v boji proti Napoleonovi. Po skončení napoleonskej vojny ho prepustili, avšak život na mori si natoľko obľúbil, že sa dobrovoľne prihlásil do služby v Kráľovskom námorníctve.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Portrét Jamesa Weddella
Portrét Jamesa Weddella (zdroj: https://www.worldatlas.com/articles/james-weddell-famous-explorers-of-the-world.html)

V roku 1819 sa Weddell zoznámil so staviteľom lodí Jamesom Strachanom. Strachan spolu s Jamesom Mitchellom, škótskym poisťovacím maklérom, žijúcim v Londýne, vlastnili 160-tonovú brigu Jane, pôvodne americkú loď, ktorá bola prispôsobená na lov tuleňov v arktických moriach. Keď sa svet dozvedel o objave Južných Shetlandských ostrovov, Weddell navrhol, aby skúsili šťastie v nových loviskách na juhu planéty. Strachan s Mitchellom s návrhom súhlasili a Weddellovi ponúkli miesto kapitána lode Jane. Jeho prvá cesta ho priviedla na Falklandské ostrovy, odkiaľ sa plavil ďalej na juh, až dorazil na Južné Shetlandy. Nachádzalo sa tam obrovské množstvo tuleňov a Weddell sa vrátil s veľkým úlovkom. Jeho plavba bola taká výnosná, že Strachan a Mitchell nechali postaviť druhú loď Beaufoy, aby zvýšili zisk.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V rokoch 1821 až 1822 sa pod Weddellovým velením uskutočnil druhý lov na antarktické tulene. Dňa 17. septembra 1822 vyplávali z Anglicka dve lode, ktoré smerovali na Južné Shetlandy - väčšia Jane s 22 mužmi na palube a malý kuter Beaufoy s 13 mužmi. Žiaľ, zásoby na cestu boli zle odhadnuté, minuli sa skôr, ako sa očakávalo a námorníci trpeli hladom. Okrem toho nepriazeň počasia zapríčinila, že sa loď Jane počas plavby na juh ťažko poškodila.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Briga Jane a malý kuter Beaufoy počas Weddellovej loveckej výpravy v rokoch 1822 - 1823
Briga Jane a malý kuter Beaufoy počas Weddellovej loveckej výpravy v rokoch 1822 - 1823 (zdroj: http://ultima0thule.blogspot.com/2012_07_22_archive.html)

Posádka bola nútená sa zastaviť na ostrove Madeira, aby opravila loď. Po jej oprave a doplnení zásob pokračovala výprava ďalej smerom na juh. Na Falklandské ostrovy dorazili dňa 19. decembra 1822. Po krátkej prestávke, ešte koncom roka Weddell s oboma loďami vyplával južným smerom. Dňa 13. januára 1823 dorazili na Južné Orkneje. Len dva roky po objavení Shetlandských ostrovov, na Weddellovo veľké sklamanie, v oblasti lovilo až 45 lodí, ktoré takmer vykynožili všetky tulene. S cieľom nájsť výdatnejšie loviská tuleňov, Weddellove lode križovali more medzi Orknejskými a Shetlandskými ostrovmi. Situácia sa však nevyvíjala v prospech lovcov tuleňov a žiadne nové loviská nenašli. Preto sa kapitán Weddell v mrazivom a hmlistom počasí rozhodol plávať ešte južnejšie. Dňa 20. februára 1823 Weddell určil svoju pozíciu, ktorá bola pri porovnaní s Cookovým rekordom približne o 214 míľ južnejšie. Weddell nameral polohu lode, ktorá bola 74°15' južnej zemepisnej šírky a 34°16´ západnej zemepisnej dĺžky. Muži spozorovali niekoľko veľkých ľadovcov, ale pevninu nevideli. Podľa Weddellovej teórie boli na ceste k južnému pólu, o ktorom bol presvedčený, že leží v mori. Vody, v ktorých sa nachádzali, pomenoval more Kráľa Juraja IV. Neskôr bolo toto more na počesť kapitána Jamesa Weddella premenované na Weddellovo more. Ďalej na juh už kvôli veľkému počtu ľadovcov neplávali a obrátili lode na sever. Keby sa boli plavil len o dva dni dlhšie smerom na juh, doplávali by k antarktickej pevnine. Rekordnú zemepisnú šírku, ktorú dosiahol Weddell, prekonal až v roku 1911 nemecký polárny bádateľ Wilhelm Filchner na lodi Deutschland. Plavil sa Weddellovým morom smerom na juh o 2 dni dlhšie ako Weddell a objavil pobrežie, ktoré nazval Pobrežie Luitpold, ako aj ľadový šelf Filchner-Ronne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Trasa expedície Jamesa Weddella v roku 1823. V hornej časti obrázku je bod, ktorý označuje najjužnejšiu polohu, ktorú dosiahla Cookova loď, ktorú nameral počas svojej druhej expedície dňa 30. januára 1774.
Trasa expedície Jamesa Weddella v roku 1823. V hornej časti obrázku je bod, ktorý označuje najjužnejšiu polohu, ktorú dosiahla Cookova loď, ktorú nameral počas svojej druhej expedície dňa 30. januára 1774. (zdroj: Archív autorky)

Weddell publikoval svoje zážitky z plavby v knihe, ktorej prvé vydanie sa objavilo na trhu v roku 1825 a bolo rýchlo vypredané. O dva roky neskôr nasledovalo druhé rozšírené vydanie. Počas svojej plavby Weddell objavil nový druh škvrnitého tuleňa, ktorý bol pomenovaný Weddellov tuleň. Vo februári 1827 bol Weddel zvolený za riadneho člena Kráľovskej spoločnosti v Edinburghu.

Cestopisná kniha Jamesa Weddella sa dočkala nového vydania.
Cestopisná kniha Jamesa Weddella sa dočkala nového vydania. (zdroj: www.amazon.com)
Weddelovo more je zradné. Často býva pokryté ľadom, v ktorom nejedna expedícia uviazla a z ľadového zovretia sa už nedostala.
Weddelovo more je zradné. Často býva pokryté ľadom, v ktorom nejedna expedícia uviazla a z ľadového zovretia sa už nedostala. (zdroj: http://scihi.org/james-weddell-southern-ocean/)

Weddell bol srdcom bádateľ. Presnosť jeho pozorovaní a mapy Južných Orknejí, ktoré zhotovil, dokázali, že sa vyznačoval presnosťou. Napriek tomu, že podmienky expedícií boli zložité a ťažké, Weddell sa ukázal byť schopným kapitánom a dokázal motivovať svojch mužov k obrovským výkonom. Po tejto plavbe sa Weddell viac do antarktických morí nevrátil a pokračoval v námornej kariére ako kapitán obchodných lodí. V roku 1829 stroskotal na Azorských ostrovoch a zachránil sa len zázrakom tak, že ho voda vyplavila na skalnatý breh. Jeho posledná cesta viedla v rokoch 1830-32 do Nového Južného Walesu a Tasmánie. Zomrel v Londýne v chudobe a opustený vo veku 47 rokov.

Weddellov tuleň (Leptonychotes weddellii)
Weddellov tuleň (Leptonychotes weddellii) (zdroj: abcnews.go.com)

Charles Wilkes - zmapoval viac ako tisíc míľ antarktického pobrežia

Charles Wilkes sa narodil v New Yorku, dňa 3. apríla 1798. Jeho matka zomrela v roku 1802, keď mal Charles iba tri roky. Dostal sa do rodiny tety Elizabeth, ktorá sa o neho s láskou starala. Keď Elizabeth ovdovela a zostala sama s ​​piatimi deťmi, poslala Charlesa do internátnej školy. Nakoľko dosahoval výborné študijné výsledky, dostal sa na významnú univerzitu - dnešnú Columbia University. V roku 1818 vstúpil do námorníctva Spojených štátov ako nižší dôstojník a v roku 1826 získal hodnosť poručíka.

V dvadsiatych rokoch minulého storočia bol Wilkes členom prestížneho Columbijského inštitútu na podporu umenia a vied, k jeho členom patrili aj prezidenti Andrew Jackson a John Quincy Adams a mnoho ďalších prominentných mužov tej doby, vrátane elitných predstaviteľov armády, štátnej služby, medicíny a iných profesií. V roku 1833 Charles Wilkes založil Námorné observatórium a hydrografický úrad, ktorý niekoľko rokov viedol.

Charles Wilkes, portrét
Charles Wilkes, portrét (zdroj: https://www.smithsonianmag.com/science-nature/charles-wilkes-antarctica-explorer-180974432/)

V roku 1838, hoci ešte nebol skúseným námorným dôstojníkom, sa Wilkes osvedčil pri vedení námorných prieskumných projektov, pričom spolupracoval s viacerými významnými vedcami. Na základe toho mu bolo zverené velenie rozsiahlej Prieskumnej expedície Spojených štátov, ktorá bola cestou okolo sveta, zameraná predovšetkým na prieskum Južného oceánu, ako aj na overenie polohy a presného zmapovania ostrovov v Južnom oceáne a antarktickej pevniny. Prieskumnej expedície - bežne sa uvádza ako Wilkesova expedícia (1838–1842) - sa zúčastnili poprední americkí prírodovedci, botanici, mineralóg, meteorológ, výtvarníci a filológ a tvorili ju lode USS Vincennes (780 ton) a USS Peacock (650 ton), briga USS Porpois (230 ton), zásobná loď USS Relief a dva škunery, USS Sea Gull (110 ton) a USS Flying Fish (96 ton). Kapitán Charles Wilkes vynaložil veľké finančné prostriedky na nákup navigačného zariadenia pre svoju expedíciu, ktorú vybavil 28 námornými chronometrami, 12 sextantmi, knižnicou pre každé plavidlo a mnohými ďalšími astronomickými a meteorologickými prístrojmi.

Námorný chronometer od výrobcu Molyneaux&Sons, ktorý bol súčasťou Wilkesovej expedície
Námorný chronometer od výrobcu Molyneaux&Sons, ktorý bol súčasťou Wilkesovej expedície (zdroj: timenavigation.si.edu)

Expedícia vyplávala z prístavu Hampton Roads dňa 18. augusta 1838. Cestou sa zastavila na Madeire, Rio de Janeiro, navštívila Čile, Peru, súostrovie Tuamotu, Samoa a Nový Južný Wales, až napokon zakotvila v Sydney. Wilkesova expedícia opustila Sydney v decembri 1839 a nabrala kurz smerom na juh. Dňa 25. januára 1840  zaznamenala objav antarktického kontinentu, ktorý uzrela západne od Ballenyho ostrovov. Následne sa expedícia plavila pozdĺž antarktického pobrežia, z ktorého Wilkesovi kartografovia vyše 1.000 míľ zmapovali.  

Trasa Wilkesovej  expedície pozdĺž antarktického pobrežia
Trasa Wilkesovej expedície pozdĺž antarktického pobrežia (zdroj: Wikimedia)
Originál Wilkesovej mapy
Originál Wilkesovej mapy (zdroj: https://oshermaps.org/exhibitions/to-the-ends-of-the-earth/section-5)

Následne  expedícia navštívila Fidži a Havajské ostrovy, kde sa dostala do problémov. Na Fidži Wilkes obvinil náčelníka Ro Veidovi z vraždy posádky amerických veľrybárskych lodí a uväznil ho na svojej lodi. Následne boli dvaja námorníci, z ktorých jeden bol Wilkesov synovec poručík Henry Wilkes, zabití pri obstarávaní potravinových zásob na ostrove Malolo, Fidži. Wilkes sa rozhodol riešiť incident ozbrojeným útokom na domorodcovi, pri ktorej zahynulo až 80 ľudí.

V roku 1841 Wilkesova expedícia preskúmala západné pobrežie Severnej Ameriky vrátane úžiny Juan de Fuca, Puget Sound, rieky Columbia, zálivu San Francisco a rieky Sacramento. Ďalej pokračovali na Filipíny, Polynéziu a dňa 10. júna 1842 dorazil Wilkes do New Yorku. Počas svojej misie Wilkes oboplával Zem, jeho lode preplávali 87.000 míľ a expedícia stratila dve lode a 28 mužov.

Charles Wilkes sotva stihol oznámiť svoj antarktický triumf, keď jeho britský rival James Clark Ross (objaviteľ severného magnetického pólu) začal sláviť veľké úspechy v Arktíde. Wilkes, netušiac, že Ross bude jeho konkurentom, mu poslal svoju historicky prvú mapu východného antarktického pobrežia ešte skôr, ako ju stihol publikovať. O rok neskôr, keď Ross nasledoval Wilkesovu trasu, zistil, že Wilkesovi kartografovia si zmýlili ľadové polia so skutočným pobrežím, ktoré zaznačili o niekoľko stupňov viac na sever, než sa pobrežie skutočne nachádzalo. Ross poukázal na tieto nedostatky, opravil Wilkesovu mapu a získal veľkú slávu. Týmto počinom boli Wilkesove mapy nahradené Rossovými a samotný Wilkes upadol do zabudnutia.

Až začiatkom 20. storočia sa Wilkesove zásluhy dočkali uznania. V rokoch 1912-13 sa austrálsky polárnik Douglas Mawson ako prvý vrátil k východným antarktickým brehom, ktoré zmapovala Wilkesova expedícia. Mawson natoľko obdivoval Wilkesovu plavbu po Južnom oceáne v malej drevenej plachetnici, že nazval celé pobrežie, ktoré Wilkes zmapoval, Wilkesovým pobrežím - Wilkes Land, ktoré sa stalo najväčším súvislým územím na Zemi pomenovaným po jednom čoveku.

Záver

Každý, kto sa odvážil plávať do neprebádaných a nebezpečných antarktických morí, vedome riskoval nielen svoj vlastný život, ale aj životy námorníkov, s ktorými bol na jednej lodi. Počas plavieb v Južnom oceáne došlo k nespočetným stratám na životoch, o majteku ani nehovoriac, ale napriek tomu túžba po zisku a objavovaní vždy znova hnala ľudí do nebezpečenstva a ohrozenia života. Antarktické podmienky sú tými najkrutejšími na celom svete. V období pred 150 - 200 rokmi sa ľudia ešte nedokázali účinne chrániť pred mrazom, vlhkom, skorbutom a inými chorobami, ktoré ich expedície sprevádzali. Boli nekvalitne oblečení, nedostatočne živení a mali obmedzené možnosti navigácie. Ich lode slabo odolávali búrlivým vetrom a mrazivému počasiu. Väčšina polárnych moreplavcov, aj keď uspela v boji so živlami, sa nedočkala ani slávy, ani uznania. Mohlo ich hriať len to, že prispeli k neskorším úspechom svojich nasledovníkov. V budúcom dieli "Polárnych expedícií" si priblížime objaviteľské plavby dvoch významných polárnych bádateľov - Julesa Dumonta D'urville a už dnes spomenutého Jamesa Clarka Rossa.

Zdroje:

James Weddell | British explorer | Britannica

How James Weddell Discovered the Weddell Sea in the Southern OceanSciHi Blog

Antarctic Explorers: James Weddell (south-pole.com)

James Weddell | A History of Antarctica (antarcticguide.com)

James Weddell - Scientist of the Day - Linda Hall Library

Ice: A Victorian Romance | Linda Hall Library

Charles Wilkes | Time and Navigation (si.edu)

Record Molyneux & Sons Box Chronometer | Collections Search Center, Smithsonian Institution (si.edu)

Charles Wilkes, the Forgotten Antarctic Explorer | Science | Smithsonian Magazine

Charles Wilkes - Wikipedia

Charles Wilkes | Time and Navigation (si.edu)

Charles Wilkes (umassd.edu)

Marine Chronometer by Molyneaux & Son, No. 1436 | Time and Navigation (si.edu)

Iveta Rall

Iveta Rall

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  86
  •  | 
  • Páči sa:  1 261x

Milujem nite, priadze, látky, korálky a drôtiky a rada z nich tvorím. Popri tvorbe študujem rôzne textilné techniky a venujem sa histórii textilu. S obľubou sa venujem historickým témam, súvisiacim s cestovaním. Ak netvorím a neštudujem, som práve na potulkách svetom. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaZdravý životný štýlSúkromné

reklama

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu