Polárne expedície - časť 18. - Preteky v lokalizácii južného pólu 1/2 - Dumont d'Urville

Polárne expedície - časť 18. - Preteky v lokalizácii južného pólu 1/2 - Dumont d'Urville
Písmo: A- | A+

O objavovanie Antarktídy začiatkom 19. storočia sa zaujímal doslova celý svet. Vplyvné svetové mocnosti sa predbiehali v tom, kto sa skôr doplaví k južnému geografickému pólu.

Aj keď boli časti Antarktídy už objavené, vedci a bádatelia ešte netušili, že sa jedná o kontinent. Predstavovali si, že sa na juhu zemegule medzi časťami pevniny nachádza prieplav a že južný pól, podobne ako severný, sa nachádza v mori. Táto predstava pretrvávala dosť dlho a muselo prejsť ešte veľa rokov usilovného bádania, kým sa potvrdilo, že sa južný pól nachádza na antarktickej pevnine. Prenesme sa do čias, keď objavovanie Antarktídy bolo ešte len na začiatku a ponorme sa do pozoruhodného životného príbehu francúzskeho námorníka, vedca a polárneho bádateľa, ktorý tiež priložil kúsok mozaiky k poznaniu Južnej zeme.

Mapa Antarktídy podľa Julesa Verneho, ktorá bola publikovaná v jeho vedecko-fantastickom románe Ľadová sfinga (Le sphinx des glaces). Príbeh z roku 1839 predpokladá, že sa k južnému pólu je možné dostať po mori cez prieplav, ktorý je potrebné len objaviť.
Mapa Antarktídy podľa Julesa Verneho, ktorá bola publikovaná v jeho vedecko-fantastickom románe Ľadová sfinga (Le sphinx des glaces). Príbeh z roku 1839 predpokladá, že sa k južnému pólu je možné dostať po mori cez prieplav, ktorý je potrebné len objaviť. (zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/An_Antarctic_Mystery)

Jules Sébastien César Dumont d'Urville sa narodil 23. mája 1790 v Condé sur Noireau v Normandii vo Francúzsku. Bol synom sudcu, ktorý bol dedičom rozsiahlych majetkov. Jeho matka patrila k jednému z najstarších rodov francúzskej šľachty. Počas francúzskej revolúcie bola bohatá šľachtická rodina nútená opustiť svoj domov a odsťahovať sa na vidiek. Tam ich postihla rodinná tragédia, vplyvom ktorej Jules, hoci bol ôsmym dieťaťom v rodine, zostal s matkou sám. Otec a všetci starší súrodenci zomreli.

Jules bol krehké a často choré dieťa, život na vidieku ho však zocelil a posilnil. O jeho výchovu a vzdelanie sa postaral strýko z matkinej strany, opát z Croisilles, ktorý mu dával lekcie algebry, latinčiny, rétoriky i filozofie. Priviedol ho aj k botanike, ktorú si malý Jules veľmi obľúbil. V roku 1802 bol opát z Crosilles vymenovaný za generálneho vikára v Bayeux a presvedčil aj sestru, aby ho aj s Julesom nasledovala. V Bayeux začal Jules v roku 1802 navštevovať College de Bayeux. Počas štúdia sa naplno rozvinula jeho vášeň pre botaniku.

Keď ho v roku 1807 kvôli slabej fyzickej kondícii odmietli prijať na Polytechnickú univerzitu, Jules sa rozhodol aj napriek nesúhlasu strýka vstúpiť do námorníctva. V sedemnástich rokoch sa zapísal do Námornej akadémie v Breste, kde dosahoval výborné študijné výsledky. Už v tom čase dával prednosť objaviteľským expedíciám pred vojenským námorníctvom. Avšak kvôli blokáde francúzskych prístavov britským kráľovským námorníctvom nemohol naplniť svoju túžbu po námorných objavoch. Vďaka výnimočným schopnostiam a usilovnosti rýchlo získal dôstojnícku hodnosť. Naďalej študoval botaniku ako aj astronómiu, geológiu, entomológiu a jazyky. Čoskoro získal takmer encyklopedické znalosti.

Námornú akadémiu úspešne absolvoval v roku 1810. V roku 1814, kedy bol Napoleon Bonaparte vyhostený na Elbu a britská námorná blokáda sa skončila, mohol konečne vyplávať na more a získať praktické námorné skúsensti.

Prvá plavba

V roku 1822 sa mu konečne splnil sen a Dumont d'Urville sa vydal na prvú plavbu za vedeckými objavmi. Dňa 11. augusta 1822 loď Coquille, na palube ktorej d'Urville pôsobil ako prvý dôstojník, vyplávala z Toulonu. Dumont d'Urville bol zodpovedný  za botanický výskum počas expedície. Vykonával tiež entomologické štúdie. Počas tejto plavby boli objavené a pomenované rôzne, dovtedy neznáme ostrovy, bola zmapovaná časť pobrežia Novej Guiney a zozbieralo sa obrovské množstvo exemplárov všetkých druhov fauny a flóry. Dumont d'Urville počas tejto plavby po prvýkrát navštívil Nový Zéland. Loď Coquille sa po takmer trojročnej plavbe 24. marca 1825 vrátila do Toulonu. Krátko po návrate do Francúzska bol d'Urville za zásluhy povýšený do hodnosti veliteľa.

Portrét Julesa Durmonta d´Urvilleho
Portrét Julesa Durmonta d´Urvilleho (zdroj: www.britannica.com)

Druhá plavba

Dumont d'Urville, tentokrát už s hodnosťou veliteľa, vyplával dňa 25. apríla 1826 na svoju druhú bádateľskú plavbu. Cieľom bolo pátrať po stroskotaných francúzskych lodiach, preskúmať ostrovy v južnom Pacifiku a vykonať rôzne vedecké výskumy. V jaunári 1827 dorazil d'Urville na Nový Zéland a strávil takmer tri roky botanickým a entomologickým výskumom, ako aj mapovaním pobrežia. Po návrate do Marseille 25. marca 1829 bol vzácny náklad nazbieraných vzoriek, určený na ďalší výskum, odovzdaný vedcom. Táto cesta priniesla d'Urvillemu hodnosť kapitána. Ďalších šesť rokov trávil d'Urville písaním podrobnej správy zo svojich expedícií.  

d´Urvilleho mapa pobrežia Nového Zélandu z roku 1827
d´Urvilleho mapa pobrežia Nového Zélandu z roku 1827 (zdroj: https://www.classicalimages.com)

Tretia plavba

Vo februári roku 1837 si dal Dumonta d'Urvilla predvolať posledný francúzsky kráľ Ľudovít Filip a poveril ho velením expedície, ktorá mala za úlohu nájsť a preskúmať Terru Australis. d´Urville pôvodne navrhol vykonať expedíciu do málo prebádaných miest Pacifiku, ktoré mohli poskytnúť Francúzsku oveľa väčší prínos a o polárne oblasti nejavil veľký záujem, ale francúzsky kráľ sa tiež chcel podieľať na objavoch v Južnom oceáne a d'Urvilla presvedčil, aby sa postaral o svetové uznanie pre Francúzsko. Kapitán dostal príkaz plávať tak ďaleko na juh, ako to len bude možné. Mal sľúbenú značnú finančnú odmenu za dosiahnutie 75. rovnobežky a navyše mal získať prémiu za každý ďalší dosiahnutý stupeň. Mohol požiadať o „čokoľvek čo si bude priať“, ak dosiahne južný pól. Okrem toho sa mal pokúsiť nájsť južný magnetický pól, ktorý mal v tom čase veľký význam pre výskum zemského magnetizmu.

Kotviaca loď Astrolabe pri antarktickom pobreží, Adelina zem
Kotviaca loď Astrolabe pri antarktickom pobreží, Adelina zem (zdroj: Wikimedia)

Expedícia kapitána d'Urvilleho so 183 členmi posádky vrátane niekoľkých vedcov, vyplávala dňa 7. septembra 1837 z juhofrancúzskeho mesta Toulon. Na palube lode Astrolabe (pôvodne loď Coquille, ktorá bola prestavaná na cestu do Južného oceánu) bolo 17 dôstojníkov a 85 členov posádky, sprievodná korveta Zélée mala na palube 81 námorníkov. Koncom septembra doplávali na Tenerife a v decembri už mapovali Magalhaesov prieliv.

Magalhaesov prieliv
Magalhaesov prieliv (zdroj: Wikimedia Commons)

Po vykonaní nutných opráv, dňa 8. januára 1838 lode zamierili na juh a pokúsili sa plávať trasou Jamesa Weddella. Pri hľadaní Terry Australis plávali až na hranicu nahromadených ľadových krýh, ktoré im v polovici januára 1838 zabránili pokračovať ďalej na juh. Expedícia pritom neprekročila ani 65. rovnobežku, dosiahla len 63°23´ južnej zemepisnej šírky. Dňa 24. januára 1838 sa Dumont d´Urville vzdal všetkých pokusov prekonať ľadovú zátarasu a odplával na Južné Orkneje. Po krátkom oddychu sa dňa 2. februára obe lode pokúsili o nový prienik na juh, ale neboli úspešné. Tentokrát uviazli obklopené ľadovými kryhami. Trvalo päť dní, kým sa námorníkom podarilo uvoľniť obe lode z ľadového zovretia a dostať ich na otvorené more. Po prestávke na Weddellovom ostrove pokračovali opäť na juh a dňa 27. februára 1838 pristáli na Južných Shetlandoch. Okrem niekoľkých priľahlých ostrovov zahliadli aj Grahamovu zem, ktorú zmapovali, zabrali pre Francúzsko a pobrežie pomenovali po kráľovi Ľudovítovi Filipovi.

Graham Land - Grahamova zem leží na severe Antarktického polostrova. Úplne vpravo hore nad Antarktickým polostrovom leží d´Urvilleho ostrov.
Graham Land - Grahamova zem leží na severe Antarktického polostrova. Úplne vpravo hore nad Antarktickým polostrovom leží d´Urvilleho ostrov. (zdroj: https://en-academic.com/pictures/enwiki/65/Ant-pen-map-Trinity-Peninsula.PNG)

Začiatkom marca odplávali obe d'Urvilleho lode do Čile, aby nabrali čerstvé potraviny a námorníci sa mohli zotaviť. Zimné obdobie a celý nasledujúci rok strávili v teplých vodách Pacifiku. Kým v Južnom oceáne trápil posádku skorbut, v oblasti Novej Guiney a Šalamúnových ostrovov vyčínala na palubách d'Urvillových lodí tropická horúčka. Kapitán preto musel dňa 12. decembra 1839 zakotviť v Hobarte/Tasmánia a vysadiť 17 členov posádky, pričom až 20 mužov zomrelo cestou. V Hobarte sa však d´Urville dozvedel o britskej expedícii na juh, ktorú viedli James Clark Ross a Francis Crozier. Nemohol prenechať objaviteľskú slávu Britom a preto sa po doplnení posádky rozhodol pokračovať v plavbe na juh a nájsť južný magnetický pól.

Vľavo loď Astrolabe, vpravo Zélée pri pobreží Adelina zem, autor Louis Le Breton, 1840
Vľavo loď Astrolabe, vpravo Zélée pri pobreží Adelina zem, autor Louis Le Breton, 1840 (zdroj: Wikipedia)

Z Hobartu lode vyplávali dňa 1. januára 1840. O tri týždne neskôr sa bez akýchkoľvek problémov doplavili na antarktické pobrežie, ktoré pomenovali Adelina zem, po d´Urvillovej manželke. Avšak pre množstvo ľadu nahromadeného pri pobreží, nemohli pristáť a vylodili sa len na priľahlom ostrovčeku. Na ostrove našli druh tučniaka, ktorý ešte nebol známy a pomenovali ho Adelin tučniak (Pygoscelis adeliae - titulná fotografia). Detaily vylodenia opisuje Joseph Dubouzet, druhý dôstojník plachetnice Zélée nasledovne:

"Bolo skoro deväť hodín popoludní, keď sme k našej veľkej radosti pristáli v západnej časti najzápadnejšieho a najvyššieho ostrovčeka. Loď Astrolabe dorazila chvíľu pred nami. Po krátkom obrade muži vyprázdnili fľašu vína Bordeaux a zahájili niekoľko vedeckých pozorovaní. Skala na ostrove nevykazovala ani najmenšiu stopu po lišajníkoch. Každý z nás vzal kladivo a pokúšal sa získať vzorky skaly, ale tá bola z takého tvrdého granitu, že sme mohli oddeliť iba malé kúsky. Našťastie námorníci objavili na hrebeni veľké úlomky skaly odtrhnuté mrazom a vložili ich do našich kanoe. Pri ich podrobnom skúmaní som rozpoznal dokonalú podobnosť medzi týmito skalami a malými úlomkami ruly, ktoré sme deň predtým našli v žalúdku tučniaka.“

Adele Durmont d´Urville
Adele Durmont d´Urville (zdroj: https://colnect.com)

Dumont d’Urville dal ostrovčeku a výbežku priľahlého pobrežia názvy Rocher du Débarquement a Pointe Géologie. Nasledujúce dni expedícia sledovala pobrežie smerom na západ, aby určila približnú polohu južného magnetického pólu, ktorý sa v skutočnosti nachádzal na kontinente a pre expedíciu bol nedosiahnuteľný.

d´Urvilleho mapa Adelinho pobrežia
d´Urvilleho mapa Adelinho pobrežia (zdroj: https://gallica.bnf.fr/ark:/12148/btv1b525087374)

Dňa 29. januára 1840 sa streli s loďou Porpoise, ktorá bola súčasťou americkej expedície pod velením Charlesa Wilkesa. Údajne kvôli chybe v komunikácii sa lode nedohovorili a bez výmeny pozdravu odplávali každá iným smerom, pričom sa neskôr navzájom obviňovali za nedodržanie konvencií. Dňa 1. februára 1840, kvôli ľadovým kryhám brániacim v ďalšej ceste, d´Urville definitívne ukončil prieskum Južného oceánu a Antarktídy. Pátranie po južnom magnetickom póle sa skončilo bez úspechu. Expedícia odplávala na sever a 17. februára 1840 dorazila do Hobartu. Následne sa lode plavili cez Nový Zéland, Novú Guineu, Réunion a ostrov Svätej Heleny, až kým sa expedícia dňa 6. novembra 1840 vrátila do Toulonu.

Po návrate do Francúzska bol Jules Dumont d´Urville v decembri 1840 vymenovaný za admirála a získal zlatú medailu Societé de géographie. Nevyhol sa však kritike za značné straty členov posádky.

Po Julesovi Dumont d’Urville je pomenované aj more pri antarktickom pobreží a dva d'Urvillove ostrovy (jeden pri Novom Zélande a jeden v Antarktíde). Ďalej nesie jeho meno d'Urvillov mys a tiež francúzska antarktická výskumná stanica Dumont d'Urville.

Francúzska polárna stanica v Antarktíde Dumont d´Durville
Francúzska polárna stanica v Antarktíde Dumont d´Durville (zdroj: Wikipedia)

Po návrate z Južného oceánu pracoval d´Urville na želanie kráľa Ľudovíta Filipa na publikácii svojich poznatkov z ciest. Dielo však nestihol dokončiť. Po napísaní troch zväzkov, počas práce na štvrtom zväzku, tragicky zahynul dňa 8. mája 1842 vo veku nedožitých 52 rokov spolu s manželkou a synom pri železničnom nešťastí v Meudone počas návratu z Versailles. Jules Dumont d´Urville bol aj s rodinou pochovaný na parížskom cintoríne Montparnasse. Zvyšné materiály z ciest vyšli po jeho smrti v rokoch 1851 - 1854. Pomohli ich usporiadať ostatní účastníci expedície. Celkovo 23 zväzkov s historickými i prírodovednými záznamami bolo doplnených desiatimi atlasmi kresieb a máp a získali pomenovanie „Múzeum v knihe“.

Svojimi výskumami predovšetkým v Tichomorí patrí Jules Dumont d´Urville spolu s Jamesom Cookom k najväčším objaviteľom, ktorých výpravy významne prispeli k zemepisnému a etnografickému poznaniu veľkej časti Zeme.

Zdroje:

Admiral Dumont d'Urville (1790-1842) | Nature

Dumont d'Urville, Jules Sébastien César – Dictionary of New Zealand Biography – Te Ara

Jules Dumont d’Urville – Wikipédia (wikipedia.org)

An Antarctic Mystery - Wikipedia

First rocks sampled in Antarctica (1840): Insights into the landing area and the Terre Adélie craton - ScienceDirect

https://www.classicalimages.com

Skryť Zatvoriť reklamu