reklama

Polárne expedície - časť 20. - Heroické dobývanie Antarktídy - bol Carsten Borchgrevink prvým človekom na antarktickom kontinente?

Južný pól bol magickým bodom, ktorý ležal v nachladnejšej, najnepohostinnejšej a najnebezpečnejšej časti sveta.

Polárne expedície - časť 20. - Heroické dobývanie Antarktídy - bol Carsten Borchgrevink prvým človekom na antarktickom kontinente?
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Nebolo však v ľudských silách vystúpiť na antarktickú pevninu a prekonať stovky kilometrov od antarktického pobrežia až k pólu. Bolo by to bývalo priveľmi riskantné a vtedajšie technické podmienky to ešte neumožňovali. Preto sa vlády zdráhali investovať do nových antarktických expedícií. Avšak polárni bádatelia sa neprestávali zaoberať tým, ako zdolať neprekonateľné prekážky na ceste k južnému pólu a byť na ňom prvými. Na prelome storočí sa roztrhlo vrece s antarktickými expedíciami. Tento boom odštartoval práve Carsten Borchgrevink, ktorý uskutočnil svoju významnú expedíciu v čase, keď už bolo možné fotografovať bez dlhej expozície a vďaka tomu z nej priniesol aj dokumentárne fotografie. Boli to prvé fotografie Antarktídy.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Carsten Egeberg Borchgrevink (1864 - 1934) sa narodil 1. decembra 1864 v Christianii (dnešné Oslo) v Nórsku. Jeho otec bol nórsky advokát a jeho matka bola Angličanka Anne Ridley. Po ukončení Gjertsen College Carsten študoval prírodné vedy na Royal College v Tharandt, v Sasku. Po skončení štúdia sa na krátko vrátil naspäť do  Nórska, ale už v roku 1888 emigroval do Austrálie, kde pracoval v geologických prieskumných tímoch v Queenslande a Novom Južnom Walese. V rokoch 1892-94 vyučoval jazyky a prírodné vedy na Cooerwull Academy v Novom Južnom Walese. Borchgrevink sa počas pobytu v Austrálii utvrdil v tom, že má veľký záujem o polárny prieskum, čo dokazovalo aj jeho pôsobenie v Austrálskom antarktickom výbore. Čoskoro sa mal jeho veľký sen uskutočniť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prvá expedícia - Antarctic

V roku 1894 nórsky lovec veľrýb Henrik Johan Bull zorganizoval veľrybársku expedíciu na lodi Antarctic do Južného oceána s cieľom nájsť nové loviská. Borchgrevink sa prihlásil do expedície ako člen posádky so súhlasom vykonávať aj vedeckú prácu.

Carsten Borchgrevink
Carsten Borchgrevink (zdroj: https://www.wikiwand.com/en/Carsten_Borchgrevink)

Veliteľ expedície Leonard Kristensen a posádka lode Antarctic koncom roka 1894 vyplávali z Melbourne, aby skúmali výskyt veľrýb a tuleňov na subantarktických ostrovoch. Z toho dôvodu navštívili medzi inými aj ostrov Tristan da Cunha, Crozet, Campbell, Possession, ostrovy princa Edwarda, Kerguelenove ostrovy, ako aj ostrovy Balleny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Začiatkom januára roku 1895 sa Antarctic plavil v blízkosti antarktického pobrežia v Rossovom mori, keď členovia posádky zazreli plochú pláž, ideálne miesto na vylodenie. Bol to Cape Adare/mys Adare, ktorý už v roku 1841 objavil a pomenoval kapitán James Clarke Ross. Z lode Antarctic spustili čln so siedmimi mužmi a ten sa dňa 2. januára 1895 doplavil na pobrežie mysu Adare. Jedným z mužov na člne bol Carsten Borchgrevink. Nespochybniteľne bol jedným z prvých mužov, ktorí vkročili na antarktický kontinent, avšak v literatúre sa uvádza, že anglo-americký lovec tuleňov John Davis vstúpil na antarktickú pevninu o 74 rokov skôr (malo to byť 7. februára 1821, ale jeho zápis do lodného denníka nie je overený). Skutočnosť, že Borchgrevink bol prvým zo skupiny na člne, ktorý položil nohu na antarktickú pevninu, spochybnili hneď dvaja muži, a to Leonard Kristensen a Alexander Tunzelman, z ktorých každý tvrdil, že bol prvým.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mapa Cape Adare
Mapa Cape Adare (zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/f/f1/C71188s5_Ant.Map_Cape_Adare.jpg)

V každom prípade pristátie člna lode Antarctic na myse Adare väčšina historických prameňov považuje za prvé vylodenie ľudskej posádky na antarktickej kontinentálnej pevnine. Po krátkom preskúmaní bol Mys Adare, podľa Borchgrevinkovho úsudku, ideálnym miestom na prezimovanie polárnej expedície. Bolo mu hneď jasné, že sa na Cape Adare chce vrátiť ako veliteľ vlastnej expedície. „Plán, ktorý som vypracoval na spiatočnej ceste do Melbourne, pozostával z toho, že chcem vytvoriť väčšiu vedeckú expedíciu, ktorá by prežila polárnu zimu na Cape Adare. V nasledujúcom polárnom lete by podnikla výpravu so psím záprahom čo najďalej na juh, aby preskúmala nielen antarktické pobrežie, ale aj vnútrozemie“, napísal Borchgrevink neskôr vo svojej knihe.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Napriek úspešnému vylodeniu a prieskume pobrežia mysu Adare, ako aj veľkého počtu subantarktických ostrovov, bola expedícia Leonarda Kristensena komerčne neúspešná. Nepodarilo sa jej uloviť dostatok veľrýb, ani tuleňov a loď sa vrátila do domovského prístavu v Melbourne bez očakávaného úlovku, ktorý by pokryl aspoň časť nákladov na expedíciu.

Antarctic bol 226 tonový trojsťažník s prídavným pohonom parného stroja s výkonom 6 uzlov.
Antarctic bol 226 tonový trojsťažník s prídavným pohonom parného stroja s výkonom 6 uzlov. (zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Antarctic_(ship))

Napriek mizernému loveckému úspechu, viaceré geologické a botanické nálezy, ktoré expedícia priviezla, zaujali Austrálsky antarktický výbor, najmä profesora T. W. Edgewortha Davida. Henrik Johan Bull s  Borchgrevinkom preto dostali ponuku zúčastniť sa austrálskeho prednáškového turné v Melbourne a Sydney, kde prezentovali výsledky expedície. Napriek veľkej snahe nedokázali vyvolať dostatočný záujem sponzorov o financovanie druhej expedície.

Rozčarovaný Borchgrevink sa však nevzdával svojich ambícií a odcestoval do Anglicka, kde predstavil svoje výsledky na geografickom kongrese v Londýne. Jeho vedecké záznamy z expedície síce zaujali Anglickú kráľovskú geografickú spoločnosť, ktorá bola v tom čase rozhodujúcou inštitúciou v záležitostiach polárnych expedícií, ale mala práve plné ruky práce s plánovanou objavnou expedíciou Roberta Falcona Scotta. Ešte horšie bolo to, že Borchgrevink nemal ani dôstojnícku hodnosť, ani dobré meno a vznešení páni z geografickej spoločnosti nebrali učiteľa a jednoduchého námorníka z Austrálie vážne. Preto mu finančné prostriedky na expedíciu neudelili.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nakoniec Borchgrevink presvedčil anglického vydavateľa sira Georga Newnesa, ktorý súhlasil s úplným financovaním Borchgrevinkovej expedície - za podmienok, že po prvé, expedícia sa uskutoční pod anglickou vlajkou a po druhé sa bude nazývať Britská antarktická expedícia. Newnes poskytol neočakávane vysoký sponzorský dar vo výške 40.000 anglických libier, čo pri dnešnom kurze zodpovedá zhruba 4,5 miliónom eur. Tento dar vyvolal patričnú mediálnu pozornosť a závisť konkurencie.

Druhá expedícia - Southern Cross

Loď Southern Cross zakotvená v prístave
Loď Southern Cross zakotvená v prístave  (zdroj: https://www.coolantarctica.com)

Na expedíciu vybral Borchgrevink loď Southern Cross – Južný kríž, ktorá bola pôvodne nórskou veľrybárskou bárkou nazvanou Pollux s výtlakom 520 ton. Bola prebudovaná na použitie v polárnych moriach tým, že bola spevnená, oplechovaná a opatrená prídavným pohonom na parný stroj. Expedičná loď viezla so sebou 90 záprahových psov a posádku 31 mužov rôznych národností. Z tohto počtu malo desať mužov prezimovať v Antarktíde, pričom zvyšok posádky mal polárnu zimu stráviť v bezpečí prístavu v Hobarte/Tasmánii. Priemerný vek prezimujúcej skupiny bol 27 rokov.

Loď Southern Cross v Hobarte krátko pred vyplávaním do Antarktídy, 1898.
Loď Southern Cross v Hobarte krátko pred vyplávaním do Antarktídy, 1898. (zdroj: https://www.coolantarctica.com)

Dňa 23. augusta 1898 loď Southern Cross vyplávala z Londýna a plavila sa do Tasmánie, kde sa krátko zdržala na doplnenie zásob. Po niekoľkodňovej prestávke dňa 19. decembra vyplávala z Hobartu a smerovala priamo do zálivu Robertson Bay, ktorý obmýva brehy Cape Adare. Dňa 23. januára členovia exxpedície preplávali cez antarktickú polárnu kružnicu a o päť dní neskôr zazreli jeden z Russelových ostrovov. Krátko potom sa loď Southern Cross doplavila do Rossovho mora, kde narazila na súvislý ľad. Trvalo 43 dní, kým sa jej podarilo prekonať veľké ľadové pole. Pomalé presekávanie cez ľad využívali námorníci na výcvik psov, ktorých nechali behať po ľade zapriahnutých do saní, pričom posádka sprevádzala záprah na lyžiach.

Borchgrevink zameriava teodolitom pobrežie.
Borchgrevink zameriava teodolitom pobrežie. (zdroj: https://www.wikiwand.com/en/Southern_Cross_Expedition)

Konečne 17. februára 1899 večer zakotvila loď Southern Cross pri myse Adare. Nasledujúci deň ráno sa začali vyloďovacie operácie, ktoré boli naplánované na desať dní. Čo sa stalo pre Borchgrevinka a jeho posádku takmer osudným, bolo počasie. Len šesť dní po zakotvení lode pri pobreží Cape Adare, prudká búrka roztrhla reťaz kotvy lode, práve v čase, keď sa vykladal náklad. Neovládateľnú loď vietor a prúdy unášali k ostrým útesom, na ktorých takmer stroskotala. Len zázrakom sa ju podarilo zachrániť. Búrka trvala štyri dni a počas jej vyčíňania uviazlo na brehu sedem mužov bez dostatočného zabezpečenia. V tom čase boli zásoby z lode vyložené len čiastočne a ani jedna chatka nešte nebola postavená. Našťastie posádka stihla priviesť z lode 75 psov, ktoré boli vycvičené na prácu v záprahu. Muži mali chvalabohu už vyložený stan a len to, že do stanu priviedli aj psy, aby si na ne ľahli, ich zachránilo pred istou smrťou zamrznutím.

Skupina dôstojníkov lode Southern Cross
Skupina dôstojníkov lode Southern Cross (zdroj: https://www.coolantarctica.com)

Nikto z posádky nemohol vedieť, že oblasť okolo zálivu Robertson Bay je jednou z najveternejších a najbúrlivejších pobrežných oblastí Antarktídy. Na palube lode sa nachádzal stavebný materiál na dve chatky s rozmermi 5,5 x 6,5 metrov a výškou 2,5. Jedna chatka bola určená na obydlie pre celú expedíciu, druhá bola určená na sklad zásob a depozitár zbierok minerálov, vzoriek rastlín a zvierat. V samostatnom stane vzdialenom 200 metrov od oboch chatiek bola nainštalovaná stála meteorologická meracia stanica a magnetické observatórium. Miesto, kde postavili svoj tábor, nazval Borchgrevink na počesť svojej matky Camp Ridley.

Práce na stavbe chatky v Camp Ridley
Práce na stavbe chatky v Camp Ridley (zdroj: https://polarjournal.ch/2020/06/27/borchgrevink-erster-und-dritter/)

Chatka, v ktorej bývali členovia expedície, stojí dodnes a je v nej zriadené múzeum. Interiér pozostáva zo vstupnej verandy a dvoch malých miestností, ako aj z veľkej spoločnej miestnosti. Päť dvojposchodových postelí okolo troch stien poskytlo každému z desiatich mužov trochu súkromia a miesto na spanie, zatiaľ čo zvyšok chatky bol k dispozícii pre všetkých. Ústredným zariadením miestnosti bol sporák, ktorý sa používal na varenie jedla a vykurovanie celého príbytku.

Kombinácia rôznych národností a sociálneho pôvodu by neprispievala ani v štandardnom prostredí k ideálnym vzťahom, o to ťažšie bolo spolu vychádzať v stiesnených podmienkach, kde členovia expedície kvôli drsnému počasiu často nemohli vyjsť z chatky aj niekoľko dní. Expedícia desiatich polárnych bádateľov mala stráviť na antarktickom kontinente historicky prvú zimu od začiatku objavovania Antarktídy. Model prezimovania, ktorý zaviedol Borchgrevink sa používa na prezimovanie v Antarktíde dodnes.

Keď loď Southern Cross dňa 1. marca 1899 odplávala prezimovať na sever, skupina desiatich polárnikov na myse Adare osamela a jej členovia sa stali najizolovanejšími ľuďmi na Zemi.

Zásoby sú vyložené na pevninu, loď Southern Cross môže odplávať
Zásoby sú vyložené na pevninu, loď Southern Cross môže odplávať (zdroj: https://www.coolantarctica.com/)

Na začiatku antarktickej zimy bola chatka slabo vykurovaná a bola v nej neustále zima. V dôsledku nedostatočného vetrania a nadmerného množstva oxidu uhoľnatého v interiéri chatky, takmer došlo k uduseniu niektorých mužov. Navyše, počas varenia dochádzalo zase k prehriatiu kachlí, čím hrozil vznik požiaru.

S blížiacou sa zimou zvieratá v okolí Campu Ridley postupne mizli. Tulene, tučniaky a lietajúce vtáky sa vydali na sever, aby prežili krutú antarktickú zimu v obstojnejších podmienkach. Kým sa ešte dalo vidieť a počasie to umožňovalo, muži sa venovali meteorologickým a magnetickým pozorovaniam, zbieraniu biologických a geologických vzoriek a prieskumom pobrežia. Dňa 15. mája nastala polárna noc. Muži sa zdržiavali prevažne v chatke a pre nedostatok denného svetla boli odkázaní na svetlo sviečok. Deň 24. júla 1899 sa antarktickým polárnikom stal takmer posledným v ich živote. Nechýbalo veľa a chatka mohla byť zničená požiarom, pretože sa od jednej zo sviečok zapálila jej konštrukcia. Oheň sa síce podarilo uhasiť, ale došlo k veľkým škodám.

Borchgrevink predpokladal, že zima na myse Adare bude tuhá, realita bola však oveľa horšia, ako očakával. Najväčším problémom bol vietor. Často dosahoval také obrovské rýchlosti, že ich nedokázali ani len zmerať. Búrlivý vietor odvial psie búdy do mora, čln rozbil o útesy a meracie prístroje na meranie sily vetra polámal. Členovia expedície riskovali svoj vlastný život, keď sa ocitli mimo bezpečia chatky.

Interiér chatky v pôvodnom stave
Interiér chatky v pôvodnom stave (zdroj: https://polarjournal.ch/2020/06/27/borchgrevink-erster-und-dritter/)

Obzvlášť nepríjemný a veľmi nebezpečný zážitok zažil Savio, fínsky psovod, keď spadol bez zabezpečovacieho lana do ľadovej praskliny hlbokej takmer 20 metrov, pričom sa zaklinil hlavou nadol. Nakoľko nebolo možné ho vyprostiť zhora, bol nútený vyliezť bez cudzej pomoci. Bol natoľko duchaprítomný, že si pomocou vreckového noža vysekal do ľadu stupy, pomocou ktorých vyliezol nahor.

Nicolai Hanson, nórsky zoológ, v priebehu zimy ochorel a svojej chorobe podľahol. Jeho druhovia ho pochovali na hrebeni mysu Adare, ako si prial. Zaujímavosťou je, že 30 minút pred jeho smrťou sa objavil prvý tučniak Adelie, ktorý prišiel na mys Adare stráviť letnú sezónu. Priviedli ho k Hansonovi, aby mu urobili poslednú radosť pred smrťou. Podľa expedičného lekára zomrel na zažívacie problémy, ale skutočnú príčinu jeho smrti sa nepodarilo objasniť. Na hrebeni mysu Adare bola zem zamrznutá, ale Hansonovi druhovia chceli vykonať jeho poslednú vôľu a na vykopanie hrobu použili dynamit. Po vykopaní plytkého hrobu nasledoval pohrebný obrad, na ktorom zaspievali fínski expediční kolegovia.

Hrob Nikolaia Hansona na hrebeni mysu Adare. Je to prvý hrob na antarktickej pevnine.
Hrob Nikolaia Hansona na hrebeni mysu Adare. Je to prvý hrob na antarktickej pevnine.  (zdroj: https://en.wikipedia.org)

Letecký pohľad na Cape Adare, v polovici pobrežia v ľavej časti sú viditeľné drevené chatky.
Letecký pohľad na Cape Adare, v polovici pobrežia v ľavej časti sú viditeľné drevené chatky. (zdroj: https://antarctica.recollect.co.nz/nodes/view/65084)

Koniec zimy sa blížil, čo bolo možné pozorovať podľa zvierat, ktoré sa vracali v stále väčšom počte. Expedícia tým získala popri optimizme aj čerstvé mäso a vajíčka. Borchgrevinkovi druhovia netrpezlivo očakávali príchod lode Southern Cross. Dorazila dňa 28. januára 1900 skoro ráno, iba kuchár Ellefsen bol hore. Kapitán Jensen vstúpil do chatky a priniesol poštovú tašku plnú listov z domova, ktorou buchol na dlážku a tým zobudil všetkých obyvateľov. Príchodom posádky sa deväťmesačná izolácia skončila, čím sa potvrdilo, že prezimovanie v Antarktíde je možné.

Ťažné psy počas prestávky v Hobarte pred vyplávanám  expedície do Antarktídy
Ťažné psy počas prestávky v Hobarte pred vyplávanám expedície do Antarktídy (zdroj: https://www.coolantarctica.com)

Polárna expedícia sa však priplávaním lode neskončila. Počas nasledujúcich dvoch týždňov, kým sa vydala výprava so psím záprahom smerom na juh, loď navštívila zopár miest v okolí a viackrát aj zakotvila. Pri skúmaní antarktickej pevniny bolo nazbieraných niekoľko desiatok botanických vzoriek a boli vykonané rozsiahle magnetické pozorovania. Borchgrevink zaznamenal, že od prvej návštevy Rossa ľadový šelf ustúpil o 30 míľ. Dňa 16. februára došlo k prvému zakotveniu na okraji Rossovho ľadového šelfu v mieste Bay of Whales. Na tomto mieste bola Veľká ľadová bariéra vysoká iba niekoľko metrov nad hladinou mora, čo umožnilo pristátie a vylodenie. Psy, sane a zásoby boli vysadené na šelf a Borchgrevink s Colbeckom a psovodom Saviom uskutočnili historicky prvú antarktickú výpravu so psím záprahom, pričom dosiahli 78°50' južnej šírky. Tento bod v tej dobe predstavoval rekordnú zemepisnú šírku. Počas ďalšej plavby pristáli na ostrove Possession Island a našli plechovú škatuľu, ktorú tam zanechal Borchgrevink v roku 1895. Neskôr pristáli na úpätí sopky Mount Terror, kde Borchgrevink a kapitán Jensen len o vlások unikli smrti, keď ich prívalový prúd vody, vytvorený náhlym oteplením ľadu, takmer strhol so sebou. Zachránili sa tým, že sa vyšplhali tak vysoko na blízky kopec, ako len mohli, a prichytili sa o zvislú skalu, zatiaľ čo sa prívalová vlna prehnala nad ich hlavami a vodný prúd ich minul.  

Na palube lode Southern Cross
Na palube lode Southern Cross (zdroj: https://www.coolantarctica.com)

Krátke polárne leto sa blížilo ku koncu, a preto bola expedícia nútená opustiť antarktídu a plaviť sa smerom na sever. Na krátko zakotvili na ostrove Franklin, kde vykonali magnetické pozorovania, pričom určili, že južný magnetický pól je oveľa ďalej na sever a na západ, ako sa pôvodne predpokladalo. Odtiaľto opäť nabrali kurz na sever, až 28. februára 1900 vyplávali z antarktického kruhu. Následne bez zastávky plávali do domovského prístavu v Londýne.

Borchgrevinkova expedícia zjavne výrazne prispela k poznaniu Antarktídy. Avšak prijatie v Anglicku bolo prinajlepšom vlažné. V tom čase sa všetka pozornosť venovala nadchádzajúcej expedícii Roberta Falcona Scotta, ktorá bola naplánovaná na rok 1901. Okrem toho britské úrady boli nespokojné s bohatým financovaním Borchgrevinkovej expedície súkromnou osobou a dávali to najavo.

Súčasný vzhľad zakonzervovaných chatiek Borchgrevinkovej expedície na myse Adare
Súčasný vzhľad zakonzervovaných chatiek Borchgrevinkovej expedície na myse Adare (zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Borchgrevink_Hut.jpg)

Napriek tomu sa Carsten Borchgrevink zúčastnil série odborných prednášok v Anglicku a Škótsku, ktoré mu priniesli nielen uznanie medzi vedeckými kruhmi, ale aj medzi členmi Kráľovskej geografickej spoločnosti, ktorá mu napokon ponúkla členstvo. V roku 1902 navštívil Spojené štáty, kde na jeho počesť usporiadala Americká geografická spoločnosť slávnostnú večeru. Nórsko tiež udelilo svojmu hrdinovi vysoké štátne vyznamenania. Až v roku 1930 Angličania konečne ocenili Borchgrevinka za jeho úsilie, keď mu bola udelená Patronova medaila Kráľovskej geografickej spoločnosti.

Čo sa týka jeho osobného života, dňa 7. septembra 1896 sa Borchgrevink oženil s Constance Prior Standen. V manželstve sa im narodili dvaja synovia a dve dcéry. Carsten Egeberg Borchgrevink absolvoval ešte jednu cestu do Západnej Indie v roku 1902, aby preskúmal sopečné erupcie, ale potom sa usadil a po zvyšok svojho života žil v nórskom meste Slimdale, kde sa venoval literárnej a športovej činnosti. Zomrel v roku 1934 ako 79-ročný.

Carsten Egeberg Borchgrevink bol úspešným bádateľom hlavne preto, že bol posadnutý túžbou byť prvým a jeho pevná vôľa ho neopustila ani v najťažších chvíľach. Hoci nemal vedecké ambície, jeho priekopnícke výsledky a skúsenosti s prežitím v Antarktíde boli cennými poznatkami pre neskoršie vedecké expedície. Z Borchgrevinkových skúseností z prístupu na ľadový šelf čerpal aj Amundsen a využil ich počas svojej antarktickej expedície na dosiahnutie južného pólu.

Pamätná tabuľa na Cape Adare, kde je dnes múzeum.
Pamätná tabuľa na Cape Adare, kde je dnes múzeum.  (zdroj: https://www.coolantarctica.com)

Hoci neexistuje dôkaz o tom, že Borchgrevink bol prvým človekom na antarktickom kontinente, niet pochýb o tom, že Carsten Borchgrevink bol prvým polárnym bádateľom, ktorý prežil zimu na Antarktickej pevnine a zároveň bol prvým, ktorý priviezol ťažné psy do Antarktídy a použil psí záprah na výpravu po Rossovom ľadovom šelfe.

Zdroje:

Southern Cross - British Antarctic Expedition 1898 - 1900, Carsten E. Borchgrevink, (coolantarctica.com)

Borchgrevink – Erster! (und Dritter) | Polarjournal

Biography - Carsten Egeberg Borchgrevink - Australian Dictionary of Biography (anu.edu.au)

Retracing the Steps of Antarctica’s Early Explorers (oceanwide-expeditions.com)

Carsten Borchgrevink - Wikiwand

Southern Cross Expedition - Wikiwand

Iveta Rall

Iveta Rall

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  86
  •  | 
  • Páči sa:  1 261x

Milujem nite, priadze, látky, korálky a drôtiky a rada z nich tvorím. Popri tvorbe študujem rôzne textilné techniky a venujem sa histórii textilu. S obľubou sa venujem historickým témam, súvisiacim s cestovaním. Ak netvorím a neštudujem, som práve na potulkách svetom. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaZdravý životný štýlSúkromné

reklama

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu