19. storočie bolo storočím objavov, cestovateľského dobrodružstva a prieskumných expedícií. Bolo to storočie, keď kartografi rýchlo zapĺňali biele miesta na mapách a zakresľovali nové časti sveta. Nekonečné biele pláne ďaleko na severe vzbudzovali nielen záujem o ich spoznávanie, ale dávali aj priestor predstavivosti. Kolovali legendy o tom, čo všetko sa na severnom póle nachádza. Preto bol severný pól cieľom viacerých objavných expedícií, avšak do konca 19. storočia sa nikomu nepodarilo pól dosiahnuť.
Dňa 11. júla 1897 sa skupina troch švédskych vedcov rozhodla, že dosiahnu severný pól na tú dobu mimoriadne nezvyčajným spôsobom. Za dopravný prostriedok si vybrali vodíkom napustený balón. Ani to, že ani jeden z nich nemal skúsenosti s cestami do Arktídy, ich od úmyslu usporiadania letu balónom ponad severný pól neodradilo. Všetci traja mali civilné zamestnanie vo výskume a v rámci príprav na expedíciu sa zaoberali predovšetkým jej vedeckou časťou. Všetky dovtedajšie expedície na severný pól sa ho snažili dosiahnuť buď na lyžiach, alebo saniach, ťahaných psím záprahom, prípadne na lodi, ale nikomu neprišlo na um, letieť k pólu na balóne. Až kým sa nestretla trojica vedcov - Salomon August Andrée, Nils Strindberg a Knut Frænkel, ktorá sa pre let balónom natoľko nadchla, že sa podujala expedíciu na balóne uskutočniť. Zaujímavosťou je, že o prípravách na expedíciu sa dozvedel aj budúci dánsky polárny nadšenec, ktorý sa za člena expedície prihlásil, Ejnar Mikkelsen, ale neuspel.
Vedúcim expedície bol strojný inžinier Salomon Andrée, ktorému sa podarilo zabezpečiť jej financovanie hlavne preto, že lety balónom boli koncom 19. storočia vo svete veľmi obľúbené a rozšírené, ale Švédsko vo využívaní balónov zaostávalo. Podľa jeho výpočtov, ak nastane priaznivé južné prúdenie vzduchu, cesta k pólu by zo Svalbardských ostrovov nemala trvať dlhšie, než 6 dní. Andrée neplánoval na póle zosadnúť, len zhodiť bóju s identifikáciou expedície a letieť ďalej podľa smeru vetra, buď do Kanady, Ruska, alebo na Aljašku.
Švédsky inžinier, fyzik, aeronaut a polárny bádateľ Salomon August Andrée sa narodil 18. októbra 1854. Navštevoval Kráľovský technologický inštitút v Štokholme, kde v roku 1874 promoval v odbore strojné inžinierstvo. O dva roky neskôr odišiel na Svetovú výstavu vo Filadelfii v USA, kde pracoval ako odborný poradca vo švédskom pavilóne. V Spojených štátoch sa Andrée stretol s konštruktérom balónov Johnom Wiseom a toto stretnutie výrazne rozšírilo jeho oblasť záujmov, ako aj ďalšiu kariéru. Krátko nato Andrée dostal pozvanie, aby sa zúčastnil švédskej vedeckej expedície na Špicbergy. Tam bol zodpovedný za pozorovania týkajúce sa atmosférických elektrických výbojov. Počas nasledujúceho desaťročia publikoval výsledky svojich pozorovaní vo vedeckých časopisoch a získal si rešpekt vo vedeckej obci.
Manévrovateľný balón?
V roku 1893 si Andrée kúpil vodíkom plnený balón, nazval ho Svea a podnikol deväť letov ponad Švédsko, pričom spolu prekonal vzdialenosť 1.500 kilometrov. Jeho najdlhšia cesta viedla z Göteborgu ponad švédsku pevninu a Baltské more, až na ostrov Gotland. Počas niektorých letov testoval vlečné šnúry, ktoré sám vymyslel a s ktorými plánoval v budúcnosti riadiť svoj balón. Andrée totiž zistil, že pokiaľ má balón rovnakú rýchlosť ako vietor, nie je možné ho riadiť ako plachetnicu. Preto sa rozhodol, že vymyslí spôsob, ako rýchlosť balóna zníži. Pripevnil o kôš balóna vlečné laná, ktoré trením o zemský povrch spomaľovali rýchlosť letu. Tento spôsob fungoval, kým sa balón vznášal ponad rovný zemský povrch bez vyššieho porastu. Po niekoľkých testoch sa Andrée domnieval, že vynašiel spoľahlivý spôsob ako manévrovať balón v polárnych oblastiach. Keďže Andrée bol prvým a v tom čase jediným švédskym pilotom balóna, v celej krajine nebol nikto, kto by mal dostatok vedomostí na to, aby mu bol poradcom, či oponentom pri riešení úlohy riadenia balóna.
Švédska polárna expedícia
Andréeho plán, použiť vodíkom plnený balón na prelet nad severným pólom, podporila Kráľovská švédska akadémia vied a financovali ho významní sponzori ako kráľ Oscar II. a Alfred Nobel. Na rozdiel od Nórska, ktoré v tom čase už dosiahlo veľký pokrok v pretekoch o prekonanie severného pólu, najmä vďaka úspechom Fridtjofa Nansena, Švédsko nezaznamenalo žiadne podobné úspechy. Švédska politická a vedecká elita mala preto záujem, aby sa ich krajina vyrovnala svojmu západnému susedovi. Jedným z vedeckých cieľov plánovaného preletu ponad severný pól bolo kartografické vyhodnotenie prelietanej oblasti pomocou fotografovania zemského povrchu z balóna. Preto Andrée, ktorý bol aj skúseným amatérskym fotografom, upravil pre expedičné kartografické účely dva fotoaparáty, ktoré potom úspešne použil. Tým urobil prelom v oblasti kartografie prostredníctvom tvorby fotografických leteckých snímok.
Prvý pokus o prelet nad severným pólom - Andréeho expedícia z roku 1896
Dňa 7. júna 1896 vyplávala v Göteborgu na parníku Virgo prvá Andréeho expedícia. O dva týždne neskôr loď zakotvila pri dánskom ostrove Danes/Danskøya, ktorý sa nachádza na severozápade súostrovia Svalbardy. Po dvoch dňoch skúmania okolia, našli vhodné miesto na vylodenie a začali stavať hangár, do ktorého bolo potrebné balón umiestniť. Pre expedičné účely Andrée premenoval svoj balón, ktorý dostal výstižné meno Eagle/Orol. Ďalšie prípravy trvali niekoľko týždňov, takže balón bol pripravený na vzlietnutie až 1. augusta. Vietor však nepretržite fúkal zo severu. Dva týždne čakali na zmenu vetra, ku ktorej neprišlo, až napokon dňa 16. augusta pokus o odlet balóna vzdali. Z balóna vypustili vodík a 20. augusta 1896 sklamaná expedícia odplávala naspäť do Švédska.
.png)
Druhý pokus o prelet nad severným pólom - Andréeho expedícia z roku 1897
V nasledujúcom roku už dňa 18. mája 1897 vyplávala expedícia s dvoma loďami Svensksund a Virgo z Göteborgu opäť na dánsky ostrov Danes. Keď tam 30. mája obe lode dorazili, našli hangár v pomerne dobrom stave. Po jeho oprave sa začali prípravy na let balóna. Začiatkom júla vietor nabral priaznivý smer. Dňa 11. júla 1897 za ustáleného juhozápadného vetra demontovali strechu hangáru a traja prieskumníci vyliezli do preťaženého koša. Andrée nadiktoval na poslednú chvíľu jeden telegram kráľovi Oscarovi II. a ďalší novinám Aftonbladet, ktoré mali autorské práva na publikovanie správ o expedícii. Potom členovia podporného tímu odrezali laná držiace balón a Eagle začal pomaly stúpať. Nevystúpil však dostatočne vysoko a letel nízko nad hladinou mora. Ťahal za sebou niekoľko stoviek metrov dlhé ťažné laná, ktoré sa ponorili do more, nasiakli vodou a boli take ťažké, že sa kôš začal ponárať do vody. Darmo vysýpali piesok z vriec do mora, balón sa nezdvihol. Nezostávalo im nič iné, než odrezať vlečné laná. Tým sa balón odľahčil o vyše 500 kilogramov, čím sa mu podarilo vytiahnuť kôš z vody. Eagle sa tým zmenil na neriadený vodíkový balón, ktorý bol vydaný na milosť a nemilosť vetru. Jeho posádka nemala žiadne prostriedky na to, aby ho nasmerovala k nejakému konkrétnemu cieľu a mala príliš málo nákladu na jeho stabilitu. Odľahčený balón sa zdvihol do výšky 700 metrov a letel na severovýchod.
Členovia expedície na balóne Eagle mali dva spôsoby komunikácie s vonkajším svetom: Bolo to po prvé zhadzovanie bójí so správami a po druhé vypúšťanie poštových holubov. Bóje, duté plechové valce, boli určené na unášanie morskými prúdmi do civilizácie. Z Andréeho expedície sa našli len dve správy v bójach. Jednu vyslal Andrée dňa 11. júla 1897, niekoľko hodín po štarte, a správa v nej znela: "Naša cesta zatiaľ prebieha dobre. Plavíme sa vo výške asi 250 m, najprv 10° severovýchodným smerom, ale neskôr 45° severovýchodným smerom … Počasie je nádherné.“ Druhá bója bola zhodená o hodinu neskôr a udávala výšku 600 metrov.
Havária balóna
Expedícia niesla so sebou poštové holuby, ktorých majiteľ zo severného Nórska optimisticky veril, že vypustení priletia naspäť. Na ich krúžkoch bola uvedená adresa novín v Štokholme, na ktorú má nálezca nájdenú správu poslať. Andrée vypustil počas letu najmenej štyri holuby, ale iba jedného sa podarilo zachytiť nórskemu parníku, kde holub zosadol. Bohužiaľ, po zosadnutí ho okamžite zastrelili, takže domov nedoletel. Jeho správa bola datovaná dňa 13. júla 1897 a poskytovala údaje o smere letu v tento deň. Správa znela: "Polárna expedícia Andrée, Štokholm. 13. júla, 12:30, 82° severnej zemepisnej šírky, 15°5´ východnej dĺžky. Kurz letu je 10° na juhovýchod. Na palube je všetko v poriadku. Toto je tretia správa, ktorú sme poslali po holubovi. Andrée.“
Pri neskoršom hodnotení expedície, členovia komisie poznamenali, že ani jedna správa nespomínala nehodu pri štarte, alebo čoraz zúfalejšiu situáciu počas letu, ktoré však Andrée detailne opísal vo svojom expedičnom denníku. Balón bol počas cesty vychýlený z rovnovážneho stavu, letel príliš vysoko a tým strácal vodík rýchlejšie, než sa plánovalo. Vplyvom straty vodíka bolo len otázkou času, kedy sa zrúti na ľad. Balón bol premočený dažďom a vplyvom tejto dodatočnej záťaže, klesal ešte rýchlejšie. Muži museli vyhádzať nielen všetky vrecia s pieskom, ale aj časť nákladu musela ísť cez palubu, aby balón vôbec udržali vo vzduchu.
Voľný let trval 10 hodín a 29 minút. Potom nasledovalo ďalších 41 hodín letu, ktorý sa striedal s častým kontaktom s ľadom, až napokon došlo k nevyhnutnej havárii. Eagle letel spolu dva dni a tri a pol hodiny, počas ktorých podľa Andréeho denníka ani jeden z troch mužov nespal. Zdá sa, že definitívne pristátie bolo jemné. Ani muži, ani poštové holuby v ich prútených klietkach neboli zranení a žiadne zo zariadení nebolo poškodené, dokonca ani jemné optické prístroje a Strindbergove dva fotoaparáty neutrpeli žiadnu škodu.
Pešo po ľade
Počas nasledujúcich troch mesiacov, ktoré členovia expedície strávili na ľade, Strindberg urobil svojím sedemkilogramovým fotoaparátom asi 200 fotografií, pričom jednou z najznámejších je jeho fotografia Andréeho a Frænkela, ako pozorujú stroskotaný Eagle.
Andrée a Frænkel si viedli starostlivé záznamy o svojich zážitkoch a geografických meraniach. Andrée písal „hlavný denník“ a Frænkel viedol meteorologický a geografický zápisník. Strindbergov stenografický denník bol svojím obsahom osobnejší a opisoval jeho všeobecné úvahy o expedícii a obsahoval aj listy jeho snúbenici Anne Charlierovej. Všetky tri rukopisy expedičných záznamov sa podarilo v roku 1930 nájsť a ich údaje poskytnúť pre vedecké účely, ako aj verejnosti.
Eagle bol zásobený bezpečnostným vybavením, ako sú zbrane, snežnice, sane, lyže, stan, malý čln (vo forme zväzku ohnutých palíc, ktoré sa dali pospájať a pokryť hodvábom z balóna.
Skôr, ako opustili miesto “pristátia”, stroskotanci strávili týždeň tým, že si balili veci a rozhodovali sa, ako si podelia náklad. Cieľ ich cesty spočíval v jednom zo skladov potravín, ktorý im podporná skupina pred letom vybudovala. Prvý depozit bol na ostrove Sjuøyan na Svalbardoch a druhý na myse Flora v Zemi Františka Jozefa.
Keď sa vydali na spiatočnú cestu, sprvoti sa pohybovali na lyžiach a každý z nich ťahal jedny sane, ktoré boli však príliš ťažké a neboli vhodné na zložitý terén, ktorým prechádzali. Putovali po ľadových kryhách, ktoré boli oddelené vodnými kanálmi, nachádzali sa na nich vysoké ľadové hrebene a veľké jazerá z roztopenej vody. Muži mali so sebou nevhodné vlnené oblečenie, ktoré bolo nasiakavé a trpeli predovšetkým na neustálu vlhkosť. Odev si sušili hlavne tak, že ho nosili.
Tesne pred haváriou balóna vyhodili časť potravín cez palubu, ktoré neskôr našli. Traja muži si pri odchode z miesta havárie vzali so sebou všetky potravinové konzervy spolu s ďalším materiálom, ako zbrane, stan, munícia a kuchynské náčinie, čím zaťažili každé sane záťažou viac ako 200 kilogramov. Takéto ťažké sane nebolo reálne dlhodobo ťahať, preto po týždni vytriedili náklad a nechali za sebou množstvo jedla a nepotrebného vybavenia, čím sa hmotnosť nákladu znížila na 130 kilogramov na jedny sane. Počas celého pochodu lovili zver a jedli predovšetkým tulene, mrože a ľadové medvede.
Krátko po tom, ako sa vydali na cestu smerom na juhozápad do Zeme Františka Jozefa, si traja stroskotanci uvedomili, že ich boj s ľadom, ktorý mal vyvýšeniny nezriedka vysoké dve poschodia, bol len ťažko zvládnuteľný. Vietor sa v nasledujúcich týždňoch menil medzi juhozápadným a severozápadným. Po niekoľkých dňoch namerali, že namiesto toho, aby postupovali na juhozápad, prúd ich unáša na juhovýchod.
Preplávanie na ostrov Kvitøya/White Island
Dňa 12. septembra 1897, po takmer dvoch mesiacoch putovania po unášanom ľade, unavení prieskumníci rezignovali na ďalší postup, utáborili sa na veľkej kryhe a nechali sa unášať morským prúdom. Postavili si iglu, aby boli chránení pred vetrom. Podľa mapy zistili, že ich prúd unáša k ostrovu Kvitøya, známeho aj ako White Island. Skôr ako dosiahli ostrov, kryha sa 2. októbra začala rozpadávať. Trojica bádateľov musela preto kryhu opustiť a s použitím ich provizórneho člna doplávať až k ostrovu. Na kryhe však zostali zásoby a vybavenie, o ktoré nemohli prísť, preto ich museli postupne prenášať na ostrov. Prevoz zásob im trval v komplikovaných podmienkach niekoľko dní, ale zvládli ho. Záznam v Strindbergovom denníku potvrdil, že 5. októbra bol všetok náklad prevezený na súš a trojica stroskotancov uviazla na ostrove Kvitøya.
Posledná správa z Andréeho denníka zo dňa 8. októbra 1897 znela: „Je príjemné mať pod nohami pevnú zem pri porovnaní s unášaným ľadom na oceáne, kde sme neustále počuli praskanie, drvenie a hluk. Keď to počasie umožní, pozbierame naplavené drevo a kosti veľrýb a trochu sa poobzeráme po ostrove.“ Predpokladá sa, že všetci traja muži krátko po tomto zázname zahynuli.
Nález pozostatkov Andréeho expedície po 33 rokoch
Nasledujúcich 33 rokov bol osud expedície zahalený rúškom tajomstva a zdalo sa, že už tak zostane naveky. Ostrovu Kvitøya sa vtedajšie veľrybárske lode vyhýbali, pretože bol zvyčajne obklopený širokým pásom hrubého polárneho ľadu a často skrytý v hustej hmle. Avšak leto v roku 1930 bolo obzvlášť teplé a okolité more bolo prakticky bez ľadu. To bolo dôvodom toho, že dňa 5. augusta 1930 Nórska expedícia na lodi Bratvaag, ktorá študovala ľadovce a moria súostrovia Svalbardy, si to namierila aj k ostrovu Kvitøya. Keďže bolo známe, že sa na ostrove nachádzajú veľké množstvá mrožov a hmla sa nad ostrovom v ten deň rozpustila, niektorí z posádky lode Bratvaag využili túto vzácnu príležitosť a na “neprístupný" ostrov vystúpili.
Dvaja z posádky lode, Olav Salen a Karl Tusvick, objavili pri pobreží Andréeho čln, zamrznutý pod hromadou snehu a plný vybavenia, vrátane lodného háku s vyrytým nápisom „Andréeho polárna expedícia, 1896“. Kapitán lode Bratvaag, Peder Eliassen, poveril posádku, aby spolu s členmi expedície ostrov prehľadali. Okrem iných nálezov našli Andréeho denník a dve ľudské kostry, ktoré boli podľa monogramov, nájdených na ich oblečení, identifikované ako pozostatky Andréeho a Strindberga.
Po tomto náleze expedícia na lodi Bratvaag opustila ostrov, aby pokračovala v plánovanom love a pozorovaniach, s úmyslom vrátiť sa na ostrov neskôr, až sa ľad roztopí, aby odkryla zvyšné artefakty. O náleze podala správu nórskym úradom. Ďalšie objavy urobili spravodajskí reportéri a novinári, ktorí na prenajatom škuneri pristali na ostrove Kvitøya dňa 5. septembra toho istého roku. Na ostrove sa nachádzalo ešte menej ľadu ako počas pristátia lode Bratvaag. Po prehliadke oblasti našli aj Frænkelovo telo a ďalšie expedičné predmety, vrátane plechovej škatule so Strindbergovým fotografickým filmom, jeho zápisníkom a mapami. Posádky oboch lodí odovzdali svoje nálezy vedeckej komisii švédskej a nórskej vlády v Tromsø. Telá troch prieskumníkov boli prevezené do Štokholmu, kam dorazili 5. októbra 1930.
Príčiny smrti
Trom účastníkom Andréeho expedície bol po návrate do Švédska v roku 1930 vystrojený štátny pohreb a pozostatky ich tiel boli bez ďalšieho skúmania spopolnené. Na otázku, čo presne spôsobilo ich smrť, síce nebolo odpovede, ale napriek tomu sa rozvinula medzi učencami polemika o možných príčinách smrti. Niekoľko praktických lekárov a amatérskych historikov čítalo rozsiahle denníky, hľadajúc informácie o možnej otrave jedlom. Historici sa zhodli na tom, že sa prieskumníci živili predovšetkým konzervami a sušenienkami. Keď sa im podarilo uloviť zver, jedli napoly uvarené mäso ľadových medveďov a tuleňov.
Traja stroskotanci často trpeli bolesťami nôh a hnačkou a boli vždy unavení, prechladnutí a mokrí. Po 10. septembri 1897 boli Andréeho záznamy v denníku, ktoré si predtým písal denne, sporadickejšie a jeho písmo sa stalo menej čitateľným. Keď sa traja muži presunuli z ľadovej kryhy na ostrov Kvitøya, nechali veľkú časť svojho cenného vybavenia a zásob mimo stanu a dokonca aj na pobreží tam, kde ich vyložili, čo nasvedčuje tomu, že boli príliš vyčerpaní, alebo chorí na to, aby ich odniesli do bezpečia. Ako prvý zomrel najmladší člen expedície Strindberg. Jeho telo bolo pochované v skalnom otvore a zasypané skalami.
Jedna z predpokladaných príčin jeho smrti je otrava baktériami z nedostatočne tepelne upraveného mäsa. Ďalšie podozrenie je na otravu vitamínom A, následkom konzumácie pečene ľadového medveďa. Treťou teóriou je smrť po útoku ľadovými medveďmi.
Analýza expedičných denníkov, vedeckých záznamov a fotografie z expedície, vyvolali veľký záujem verejnosti. Väčšina novinárov sprvoti opisovala Andréeho ako hrdinu. Postupom času sa však nahromadili kritické hlasy ohľadne kvality jeho prípravy a vedenia expedície, vplyvom čoho sa názory verejnosti na jeho hrdinstvo rozišli.
Záver:
Druhá polovica 19. storočia sa označuje ako heroické obdobie polárnych objavov. Nehostinné oblasti okolo severného a južného pólu boli výzvou na prejavenie odvahy a prezentáciu najnovších technických výdobytkov. Andréeho plánovaný prelet nad severným pólom je preto v súlade s duchom jeho doby. To, že sa mu nepodarilo svoje plány zavŕšiť úspechom, nič nemení na tom, že Andrée aj so svojimi druhmi Nilsom Strindbergom a Knutom Frænkelom posunuli ľudské poznanie a zaradili sa k priekopníkom dobývania Arktídy.
Zdroje:
Salomon August Andrée and his Failed Polar Balloon Expedition - SciHi BlogSciHi Blog
Andrée's Arctic balloon expedition - Wikipedia
