Polárne expedície - časť 36. - Arktída - Dva roky v ľade Expedície Jeannette (1879 – 1881)

Americká prieskumná expedícia pod vedením De Longa hľadala cestu k otvorenému moru na severnom póle.

Polárne expedície - časť 36. - Arktída - Dva roky v ľade Expedície Jeannette (1879 – 1881)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Raný prieskum Arktídy

Európske objavovanie arktických oblastí sa začalo v 16. storočí hľadaním novej cesty z Európy do Tichého oceánu, a to pozdĺž severovýchodného, alebo severozápadného pobrežia kontinentov Euroázie alebo Ameriky. Anglický námorný bádateľ Henry Hudson, podľa ktorého bola nazvaná aj rieka Hudson, bol jedným z prvých, ktorí sa o to pokúsili. Zomrel v Hudsonovom zálive v roku 1611, pri pokuse nájsť severozápadnú morskú cestu. Popri severovýchodnom a severozápadnom prielive prichádzala do úvahy aj tretia cesta, ktorá by spojila Atlantický s Tichým oceánom, a to priamo cez severný geografický pól. S touto hypotézou prišiel po prvýkrát koncom 16. storočia britský politik, koloniálny stratég a geograf Richard Hakluyt. Prví prieskumníci, ktorí hľadali spomínané nové morské cesty, neboli síce úspešní, ale zaslúžili sa o dôležité geografické, oceánografické a kartografické objavy, ktoré priviedli neskorších bádateľov k úspechom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Holandská mapa z roku 1687 s predpokladanou trasou severozápadnej morskej cesty cez neskôr pomenovaný Hudsonov záliv. Henry Hudson chcel byť medzi prvými, kto túto trasu prepláva a zmapuje.
Holandská mapa z roku 1687 s predpokladanou trasou severozápadnej morskej cesty cez neskôr pomenovaný Hudsonov záliv. Henry Hudson chcel byť medzi prvými, kto túto trasu prepláva a zmapuje.  (zdroj: https://billofrightsinstitute.org/essays/henry-hudson-and-exploration)

Začiatkom 19. storočia časť vedeckej obce predpokladala, že sa na severnom póle nachádza otvorené teplé polárne more. Teória existencie teplého polárneho mora vychádzala z pozorovania pohybu ľadových krýh, ktoré v Arktíde plávali zo severu na juh. Predpokladalo sa, že ak kryhy plávajú na juh, musí predsa na severnom póle existovať teplejšie more, v ktorom sa súvislý ľad láme na kryhy. Napriek nedostatku vedeckých dôkazov, sa táto teória rozšírila. Skutočnosť, že všetky plavby smerujúce na sever, boli skôr či neskôr zastavené súvislým ľadom, bola vysvetľovaná tým, že zatiaľ ešte neobjavené teplé more na severnom póle, je obklopené ľadovým prstencom. Jedna časť zástancov teórie ľadového prstenca trvdila, že sa na severnom póle vyskytuje sopečná aktivita, ktorá more zohrieva, druhá časť sa domnievala, že v ľadovom prstenci sú pravdepodobne otvory, ktorými prenikajúce teplé morské prúdy privádzajú teplú vodu z juhu až k pólu. V dôsledku teórie existencie prenikajúceho teplého morského prúdu, sa objavovanie cesty na severný pól stalo hľadaním otvoru v ľadovom prstenci, ktorým by bolo možné na pól doplávať.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Po tom, čo britské námorné expedície v rokoch 1818 – 1828 skúmali Severný ľadový oceán severne od Špicbergov, kde vždy narazili na súvislý ľad a nenašli žiadne stopy po otvorenom mori, sa ďalšie prieskumy zastavili. Až v 50. rokoch 19. storočia pátranie po stratenej Franklinovej expedícii priviedlo niekoľko záchranných plavieb do oblasti kanadskej Arktídy. Po vyhodnotení týchto plavieb, najmä expedície Edwarda Augusta Inglefielda z roku 1852, vznikla teória, že Smith Sound, prírodný kanál medzi Grónskom a ostrovom Ellesmere, by mohol byť jedným zo vstupov do polárneho mora. Na overenie uvedenej teórie boli vypravené štyri expedície do tejto oblasti, ktoré viedli: Elisha Kent Kane v rokoch 1853–1855, Isaac Israel Hayes v rokoch 1860–1861, Charles Francis Hall v rokoch 1872–1874, a George Nares v rokoch 1875 –1876. Ani jedna z týchto expedícií nenašla priechod v ľade, ktorý pokrýval Smith Sound, hoci Kane aj Hayes zhodne tvrdili, že v diaľke videli otvorené polárne more.

SkryťVypnúť reklamu

Smith Sound tvorí prieplav medzi Grónskom a kanadským ostrovom Ellesmere Island. Moderné merania potvrdili, že ním preteká studený morský prúd so severu na juh.
Smith Sound tvorí prieplav medzi Grónskom a kanadským ostrovom Ellesmere Island. Moderné merania potvrdili, že ním preteká studený morský prúd so severu na juh. (zdroj: Wikipedia)

August Heinrich Petermann

Plavbu k otvorenému polárnemu moru cez Smith Sound neschvaľovali všetci zainteresovaní vedci. Medzi tých, ktorí mali na umiestnenie “brány” do polárneho mora iný názor, bol popredný nemecký kartograf August Heinrich Petermann. Bol presvedčený o tom, že otvorené polárne more existuje, ale cestu k nemu je možné nájsť sledovaním Golfského prúdu, ktorý obteká pobrežie Nórska, následne sa rozdelí na dva prúdy, ktoré ďalej smerujú do nepreskúmaných arktických oblastí. Petermann veril tomu, že aspoň jeden prúd prenikne ochranným ľadovým prstencom. Bol si istý, že robustne postavený parník, ktorý by plával s prúdom, by mohol preraziť ľad a doplávať do otvoreného polárneho mora.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Dve expedície, sponzorované Petermannom – nemecká severná polárna expedícia z roku 1869, pod vedením Carloa Koldeweya a rakúsko-uhorskáj expedícia na severný pól z roku 1872, ktorú viedli Karl Weyprecht a Julius von Payer, sa síce plavili pozdĺž dvoch vetiev Golfského prúdu, ale ani jednej sa  nepodarilo ľad prelomiť.

Rok predtým, ako si v roku 1878 vzal život, Petermann aktualizoval svoju teóriu. Podľa jeho novej teórie, cez Beringovu úžinu preteká morský prúd Kuroshio, ktorý prúdi z tropickej časti Tichého oceánu smerom na sever. Petermann veril, že prúd Kuroshio, ktorý preteká po východnej strane Japonska na sever k Beringovmu prielivu, by mal byť dostatočne silný na to, aby loď, plávajúca pozdĺž tohto prúdu, prerazila arktický ľad a vplávala do polárneho mora.

George Washington De Long

V júli 1873 vyslalo Námorníctvo Spojených štátov amerických loď USS Juniata do Grónska, aby pátrala po účastníkoch Expedície Polaris, ktorá sa rozpadla po smrti svojho vodcu Charlesa Francisa Halla. Druhým veliteľom pátracej lode Juniata bol George De Long, 28-ročný absolvent Námornej akadémie Spojených štátov amerických, ktorý bol po prvýkrát v Arktíde. Keď ľadové podmienky zabránili lodi Juniata postupovať ďalej na sever od inuitskej obce Upernavik, De Long sa dobrovoľne prihlásil, že podnikne pátraciu plavbu smerom na sever na malom parníku s názvom Little Juniata, ktorý expedíciu sprevádzal. Výhodou malej lodi bola jej lepšia manévrovacia schopnosť, vďaka ktorej sa mohla preplaviť pomedzi ľadové kryhy. Cieľom tejto plavby malo byť prehľadávanie grónskeho pobrežia, až do osady Cape York, ktorá sa nachádzala o 740 km na sever od Upernaviku.

SkryťVypnúť reklamu

Little Juniata, na svojej plavbe pozdĺž grónskeho pobrežia, čelila extrémnym poveternostným podmienkam a do Cape York nedoplávala. De Long musel loď, krátko pred jej uviaznutím v ľade, otočiť a v polovici augusta sa vrátil k lodi Juniata. Cestou prehľadával pobrežie, ale nenašiel žiadnu stopu po posádke Expedície Polaris. Tú medzitým zachránila škótska veľrybárska loď SS Ravenscraig. Skúsenosť na lodi Little Juniata mala veľký vplyv na budúcu De Longovu kariéru. Domov sa vrátil uchvátený Arktídou. Jeho manželka Emma napísala: "Nakazil sa polárnym vírusom a ten ho nenechal na pokoji."

Portrét Georga Washingtona De Longa (22. august 1844 – 31. október 1881)
Portrét Georga Washingtona De Longa (22. august 1844 – 31. október 1881) (zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Jeannette_expedition)

James Gordon Bennett ml.

Misia lode Little Juniata upriamila pozornosť verejnosti na De Longa a on sám sa videl v úlohe veliteľa ďalšej americkej arktickej expedície. V tomto zmysle oslovil Jamesa Gordona Bennetta ml., majiteľa a vydavateľa denníka The New York Herald a známeho sponzora odvážnych projektov a získal jeho záujem. Začiatkom roku 1874 sa De Long stretol s Bennettom v New Yorku a hlboko na neho zapôsobil. Bennett už poznal spravodajskú hodnotu prieskumu Arktídy, dvaja reportéri Heraldu sa zúčastnili záchrannej expedície na lodi Juniata a okrem toho Bennett spolufinancoval jednu z pátracích plavieb po expedícii Johna Franklina.

Bennett sa zaujímal aj o Petermannove teórie a v roku 1877 odcestoval do Gothy, aby s ním prediskutoval možné plavebné trasy na severný pól. Petermann navrhol, aby súčasťou plavby k severnému pólu cez Beringovu úžinu bolo aj preskúmanie neznámej pevniny, zahliadnutej v roku 1867, ktorá bola pomenovaná Wrangelova Zem. Predpokladal, že táto pevnina by mohla byť súčasťou „transpolárneho“ kontinentu, ktorý je prepojený s Grónskom. V prípade, že by tomu bolo tak, mohla by po tomto kontinente viesť pozemná cesta až k pólu. Petermann ponúkol Bennettovi plné právo na využitie svojich máp. Po návrate z Gothy poslal Bennett De Longovi telegram, v ktorom ho informoval, že bude financovať novú arktickú prieskumnú expedíciu a požiadal ho, aby začal hľadať vhodnú loď na plavbu do Arktídy.

Petermannova mapa s vyznačením predpokladanej polohy transpolárneho kontinentu.
Petermannova mapa s vyznačením predpokladanej polohy transpolárneho kontinentu. (zdroj: https://photolib.noaa.gov/Collections/)

Príprava expedície

Keďže v USA nebola k dispozícii žiadna vhodná loď, De Long odišiel do Anglicka, kde za 6.000 dolárov kúpil bývalú vojnovú loď Pandora, ktorá patrila Britskému kráľovskému námorníctvu. Požiadal o prepustenie z aktívnej námornej služby, aby mohol dohliadať na opravu lode Pandora v Anglicku. V júni 1878, po dôkladnej generálnej oprave bola Pandora premenovaná na Jeannette po Bennettovej sestre a odplávala do San Francisca, aby ju pripravili na dlhú plavbu v arktickom ľade.

De Long strávil prvú polovicu roka 1879 vo Washingtone, DC, s cieľom získať podporu ministra námorníctva Richarda W. Thompsona. Žiadal o pridelenie zásobovacej lode na sprevádzanie Jeannette až na Aljašku. Medzi inovatívne vybavenie, ktoré De Long síce nežiadal, ale nevedel odmietnuť, patril protoyp systému oblúkových lámp, navrhnutý Thomasom Alva Edisonom. Mal poskytnúť svetlo ekvivalentné trom tisícom sviečok, aby sa posádka lepšie vyrovnala s tmou počas polárnej zimy. Po úspešnom absolvovaní námorných skúšok, dňa 28. júna 1879, desať dní pred plánovanou plavbou, bola loď USS Jeannette certifikovaná na zaradenie do Amerického námorného loďstva, mohla sa plaviť pod Americkou štátnou vlajkou a podliehala zákonom námornej disciplíny.

Loď Jeannette krátko pred plavbou do San Francisca v roku 1878
Loď Jeannette krátko pred plavbou do San Francisca v roku 1878 (zdroj: https://dawlishchronicles.com/)

Posádka

Pri výbere 32-člennej posádky boli De Longovou prioritou muži so skúsenosťami z Arktídy. Za svojho zástupcu si vybral poručíka Charlesa W. Chippa, ktorý s ním už slúžil počas plavby na lodi Little Juniata. Ďalší veterán zo záchrannej misie Polaris, George W. Melville, bol vymenovaný za vrchného lodného inžiniera. Dvoma skúsenými arktickými veteránmi boli aj William F. C. Nindemann a William Dunbar, ktorý mal dlhoročné skúsenosti s navigáciou veľrybárskych lodí.

Problematické bolo vymenovanie navigačného dôstojníka expedície Johna W. Danenhowera, mladého námorného dôstojníka, ktorého napriek jeho sklonom k depresii, odporučil bývalý prezident USA Ulysses S. Grant. Lodný chirurg James Ambler z Danenhowerových zdravotných záznamov vyčítal, že trpí na syfilis, ale Danenhowerove vplyvné kontakty zabezpečili, že si udržal svoje miesto na expedícii.

Ďalšími členmi posádky boli tesár Albert Sweetman, lodník John Cole, ako aj meteorológ Jerome Collins, ktorý mal na starosti Edisonov prístroj a lodný telefónny systém. Za prírodovedecké pozorovania bol zodpovedný Raymond Lee Newcomb.

Až v apríli 1879 sa De Long dozvedel, že americké námorníctvo nie je schopné poskytnúť expedícii zásobovaciu loď, ktorá by sprevádzala Jeannette. Bennett nakoniec vyriešil tento problém tým, že na prepravu nákladu uhlia a zásob až na Aljašku prenajal škuner Frances Hyde.

Dôstojníci Expedície Jeannette. V smere hodinových ručičiek zhora v strede: De Long, Ambler, Melville, Newcomb, Dunbar, Collins, Danenhower, a Chipp
Dôstojníci Expedície Jeannette. V smere hodinových ručičiek zhora v strede: De Long, Ambler, Melville, Newcomb, Dunbar, Collins, Danenhower, a Chipp (zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Jeannette_Monument#/media/File:Officers_of_the_Jeannette.jpg)

Plavba do Arktídy

Vyplávanie lode Jeannette zo San Francisca dňa 8. júla 1879 sledovali veľké davy, ktoré prichádzali zo všetkých častí mesta. Armáda vo Fort Point pozdravila expedíciu jedenástimi výstrelmi z dela. Prvé týždne prebiehala plavba na sever, pozdĺž amerického pobrežia, bez zvláštnych udalostí. 12. augusta Jeannette zakotvila na aljašskej pevnine v prístave St. Michael, kde čakala na príchod lode Francis Hyde, aby si doplnila zásoby a uhlie. V St. Michael najal De Long skúseného inuitského psovoda a zobral na palubu aj jeho záprahové psy. Dňa 21. augusta 1879, po nalodení všetkých zásob a paliva, zamierila loď Jeannette do Beringovej úžiny a postupovala smerom k Wrangelovej Zemi, kde si plánovali vybudovať zimný tábor.

Slávnostné vyplávanie lode Jeannette zo San Francisca 8. júla 1879
Slávnostné vyplávanie lode Jeannette zo San Francisca 8. júla 1879 (zdroj: https://www.naval-history.net/OW-US/Jeannette/USS_Jeannette.htm)

V ľadovom zajatí

Jeannette spočiatku postupovala rýchlo na sever a 2. septembra sa nachádzala asi 190 km od zmapovanej polohy Wrangelovej Zeme, ale s pribúdajúcimi ľadovými kryhami sa jej postup spomalil. Dňa 4. septembra Dunbar spozoroval Herald Island, ktorý sa nachádzal v blízkosti Wrangelovej Zeme. Nahromadený ľad však predstavoval takmer neprekonateľnú prekážku v ďalšej plavbe. De Long vydal príkaz na plavbu plnou parou a loď sa opakovane pokúšala prekonať súvislý ľad, ktorý ju delil od Wrangelovej Zeme. Hustý oblak dymu z komína lode Jeannette, ktorý spozorovali neďaleko sa plaviaci lovci veľrýb, bol osahom posledného hlásenia, ktoré bolo o lodi Jeannette zaznamenané. V nasledujúci deň, 5. septembra, loď Jeannette uviazla v ľade.

V septembri 1879 loď Jeannette uviazla v ľade
V septembri 1879 loď Jeannette uviazla v ľade (zdroj: https://www.naval-history.net/OW-US/Jeannette/USS_Jeannette03.jpg)

Najbližší ostrov, vzdialený od lode 28 km bol ostrov Herald, kde by mohla byť možnosť nájsť krytú zátoku, vhodnú na prezimovanie. Preto vyslali z lode výpravu na saniach, pod vedením Chippa, aby preskúmala ostrov. Chippova výprava sa však nedokázala priblížiť k ostrovu bližšie ako 11 km a nestabilné ľadové podmienky ju prinútili k návratu na loď. De Long stále dúfal v zmenu počasia, ktorá by ich uvoľnila z ľadu a do svojho denníka napísal: "Je známe, že koncom septembra a začiatkom októbra sa v týchto zemepisných šírkach prejavuje babie leto, tak dúfam, že aj v tomto roku sa tak stane." Bohužiaľ, nasledujúce týždne nepriniesli žiadne zvýšenie teploty a De Long bol nútený sa zmieriť s tým, že loď Jeannette a jej posádka budú musieť prežiť zimu v ľadovom väzení.

Súčasná podoba ostrova Herald Island
Súčasná podoba ostrova Herald Island (zdroj: https://www.wanderlust.co.uk/content/polar-bear-watching-wrangel-island/)

Unášanie lode

Ľad, v ktorom loď uviazla, sa pohyboval. Spočiatku bola loď Jeannette unášaná len nepartne. Dňa 13. októbra, takmer mesiac po uväznení lode, bol ostrov Herald stále na dohľad. V priebehu októbra sa smer unášania zrýchlil a ustálil smerom na severozápad. De Long zistil meraním, že Wrangelova Zem nie je pevnina, ale relatívne malý ostrov. Analýzy pohybu morského prúdu, slanosti a teploty vody, ktoré de Long v priebehu unášania v ľade zapísal, potvrdili, že prúd Kuroshio severne od Beringovho prielivu neexistuje. Výhľad na nekonečný ľad, obklopujúci loď, vyvolal hlboké pochybnosti o celom koncepte otvoreného polárneho mora. Jedinou dobrou správou bolo to, že posádka mala dostatok jedla. Lodné zásoby boli dopĺňané čerstvým mäsom z ulovených tuleňov a ľadových medveďov.

Koncom októbra, keď sa blížila zima, De Long nariadil postaviť Edisonov oblúkový osvetľovací systém, ale generátor nedokázal vyprodukovať ani najslabšie svetlo a zbytočný prístroj, spolu s rovnako neúčinným lodným telefónom, vyradili z ďašieho testovania. Z obavy o budúcnosť, Vianoce roku 1879 a začiatok nového roka 1880 oslavovala posádka bez veľkého nadšenia. Začiatkom januára udreli tuhé mrazy a tlak okolitého ľadu na trup lode sa zvýšil.

Nočný lov na medveďa počas unášania lode bol zjavne úspešný
Nočný lov na medveďa počas unášania lode bol zjavne úspešný (zdroj: https://www.naval-history.net/OW-US/Jeannette/USS_Jeannette04.jpg)

Dňa 19. januára 1880 ľadová kryha prerazila trup lode Jeannette a v podpalubí sa začala hromadiť voda. De Long sa chystal opustiť loď, ale Nindemann a Sweetman sa prebrodili mrazivou vodou v nákladnom priestore a zastavili jej prítok tým, že prasklinu upchali. Melville použil časti vyradeného Edisonovho prístroja na výrobu mechanického čerpadla a problém vyriešili výstavbou novej vodotesnej prepážky. De Long vo svojom denníku poznamenal, že Nindemann a Sweetman by mali za svoje zásluhy dostať čestné medaily.

Po tejto udalosti loď Jeannette po celé mesiace takmer vôbec nezmenila polohu. Príchod leta nepriniesol žiadnu zmenu, hoci v auguste sa krátko nádejali, že by sa Jeannette mohla oslobodiť z ľadu, ale ukázalo sa, že to bola len falošná nádej. Danenhowerovo ochorenie na syfilis sa natoľko zhoršilo, že navigátor nebol schopný vykonávať svoje povinnosti.

Strata lode Jeannette

Začiatkom roku 1880 De Long zapísal do lodného denníka, že po šestnástich mesiacoch unášania v ľade, sa loď Jeannette posunula len o 410 km od bodu, v ktorom bola uväznená. Dňa 16. mája 1880 spozorovali na obzore dva ostrovy, ktoré dovtedy neboli zaznamenané. Prvý ostrov pomenovali Henrietta po Bennettovej matke a druhý Jeannette. Na ostrov Henrietta vyslali výpravu na saniach pod Melvillovým vedením, aby na ňom vztýčila vlajku a Spojené štáty si mohli nárokovať územie.

Približne v tom istom čase sa v aljašských vodách nachádzala záchranná loď USRC Thomas Corwin, ktorá hľadala stopy po De Longovej expedícii. Kapitán lode Calvin Hooper sa dopočul o stroskotaní lode na ďalekom severe a vydal sa na prieskum. Päť týždňov križoval vody Beringovho mora, až kým ho stretnutia s miestnymi rybármi presvedčili, že sa nejednalo o loď Jeannette.

Pátracia loď USRC Thomas Corwin
Pátracia loď USRC Thomas Corwin (zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/USRC_Thomas_Corwin_(1876))

Objavenie troch nových ostrovov zlepšilo De Longovu náladu – expedícia predsa zaznamenala geografický úspech! Loď Jeannette však naďalej unášal ľad bez nádeje na jej vyslobodenie. Polárne leto sa skončio a posádka musela prežiť na lodi ďalšiu polárnu zimu.

Začiatok krátkeho arktického leta v roku 1881 priniesol nové nádeje na oslobodenie lode z ľadu a skutočne, dňa 11. júna sa jej podarilo z ľadu uvoľniť. Avšak jej plavba v otvorenom mori netrvala dlho a už na druhý deň sa ľadové zovretie obnovilo. Bolo také pevné, že sa v trupe lode vytvorili hlboké praskliny a strata Jeannette bola neodvratná. De Long dohliadal na riadnu evakuáciu mužov, psov, vybavenia a zásob. V skoré ráno 13. júna 1881 sa loď Jeannette potopila – jej konečná poloha bola 77°15′ severnej zemepisnej šírky a 155°0′ východnej zemepisnej dĺžky, asi 560 km od sibírskeho pobrežia.

Strata lode Jeannette, ktorá sa potopila 13. júna 1881
Strata lode Jeannette, ktorá sa potopila 13. júna 1881  (zdroj: https://www.naval-history.net/OW-US/Jeannette/USS_Jeannette05.jpg)

Putovanie k pevnine

Celá posádka, zložená z tridsiatich troch mužov, sa pohybovala spoločne. De Longovým plánom bolo pochodovať smerom na juh, pričom psie záprahy využili na ťahanie naložených saní a troch člnov. Mali dôjsť na Novosibírske ostrovy, odkiaľ sa na člnoch preplavia na sibírsku pevninu. Podľa Petermannových máp bola najbližšia pevnina v okolí delty rieky Lena posiata osadami, kde by mohli nájsť prístrešie a bezpečie. Do 25. júna, po týždňovom náročnom putovaní po ľade, zistili, že ľad sa pohybuje na sever a k Sibíri sa nepribližovali, ale vzďaľovali sa od nej. Ďalší postup nemal zmysel a stroskotaná posádka sa na ľade utáborila. Náladu posádky výrazne zhoršil nedostatok jedla. Muži boli nútení zastreliť zopár slabších psov, aby boli schopní uživiť zvyšné ťažné psy.

Dňa 12. júla 1881 sa na juhu objavila zem. De Long dúfal, že sa jedná o časť Novosibírskych ostrovov, ale zistil, že je to ďalší neprebádaný ostrov. Keď sa k nemu 29. júla posádka stroskotanej lode dostala, De Long ho pomenoval Bennettov ostrov. Na ostrove si vybudovali tábor na mieste, ktoré De Long nazval po svojej manželke Cape Emma.

Medzitým, stovky kilometrov na východ, loď USRC Thomas Corwin ukončila svoju záchrannú misiu. Po mesiacoch márneho hľadania správ alebo stôp po lodi Jeannette, alebo jej posádky, kapitán Hooper dospel k záveru, že loď je stratená a zamieril naspäť do San Francisca.

Po týždňovom oddychu, dňa 6. augusta členovia posádky opustili Bennettov ostrov, kde zanechali odkaz uložený v kamennej mohyle. Ľad okolo ostrova sa roztopil, preto ďalej postupovali v člnoch. Keďže De Long nemal pre psov žiadne ďalšie využitie, nariadil ich zastreliť. Morský prúd unášal posádku na záchranných člnoch smerom na juhozápad a 20. augusta bol na dohľad najvýchodnejší z Novosibírskych ostrovov - Nová Sibír.

De Long viedol člny cez kanál medzi Novou Sibírou a ostrovom Kotelnyj, až sa 10. septembra zastavili na malom Semjonovskom ostrove, vzdialeného 190 km od ústia rieky Lena.

Pochod posádky stroskotanej lode Jeannette cez morský ľad po potopení lode v priebehu júna - augusta 1881.
Pochod posádky stroskotanej lode Jeannette cez morský ľad po potopení lode v priebehu júna - augusta 1881.  (zdroj: https://www.naval-history.net/OW-US/Jeannette/USS_Jeannette06.jpg)

Rozdelenie člnov vo víchrici

Na Semjonovskom ostrove bola celá posádka poslednýkrát spolu. Tri záchranné člny opustili ostrov skoro ráno 12. septembra 1881 za pekného počasia. Trinásť mužov bolo s De Longom vo veľkom člne, Chipp so siedmimi ďalšími členmi posádky sa plavil v menšom člne, kým Melville a zvyšní desiati muži plávali vo veľrybárskom člne. De Long nariadil, aby každý čln smeroval na bod, označený ako Cape Barkin na Petermannovej mape. V prípade, že by pristáli na rôznych miestach pobrežia, mali sa stretnúť vo veľkej osade Bulun, ktorá sa nachádzala vo vnútrozemí, asi 160 km od Cape Barkin.

Člny sprvoti plávali spoločne a zdalo sa, že pevninu dosiahnu po jednej noci strávenej na mori. Popoludní sa však počasie zhoršilo, začal fúkať silný vietor a zdvihli sa vysoké vlny. Člny sa oddelili a stratili sa navzájom z dohľadu. De Longovmu člnu vietor odtrhol plachtu, ale dokázal udržať kurz na západ. Búrka do rána 14. septembra do značnej miery utíchla, ale bez plachty bol postup pomalší a trvalo ďalšie tri dni, kým čln pristál na plytčine na najsevernejšej časti delty rieky Lena. De Long a jeho posádka sa prebrodili na breh, preniesli si zásoby z člna a pripravili sa na dlhú cestu pešo smerom do vnútrozemia. Podľa mapy bola najbližšia osada vzdialená 153 km, čo predstavovalo približne štyri dni cesty.

Počas búrky sa tri záchranné člny pred sibírskym pobrežím rozdelili
Počas búrky sa tri záchranné člny pred sibírskym pobrežím rozdelili  (zdroj: https://www.naval-history.net/OW-US/Jeannette/USS_Jeannette07.jpg)

Melvillov veľrybársky čln, podobne ako De Longov čln, stratil plachtu a podarilo sa mu vplávať do jedného z hlavných ústí rieky Lena, kde pokračoval v plavbe. Po niekoľkých dňoch plavby proti prúdu dosiahli osadu Arrha, kde im poskytli pomoc.

Chippov čln na pobrežie nedorazil. Pravdepodobne v búrke stroskotal a všetkých osem členov posádky prišlo o život.

Trasa Expedície Jeannette, Čierna čiara je plavba loďou, červená predstavuje unášanie v ľade, zelená putovanie po ľade a modrá plavbu záchrannými člnmi s predpokladanými miestami ich pristátia.
Trasa Expedície Jeannette, Čierna čiara je plavba loďou, červená predstavuje unášanie v ľade, zelená putovanie po ľade a modrá plavbu záchrannými člnmi s predpokladanými miestami ich pristátia. (zdroj: https://polarjournal.ch/2021/12/04/vierfache-odyssee-fuer-eine-falsche-these/)

De Longova skupina

De Longovi muži nenašli na mieste ich pristátia žiadne známky ľudskej prítomnosti. Časť nákladu, ktorý si so sebou priviezli, ukryli v kamennej mohyle a 19. septembra sa podľa Petermannovej mapy vydali hľadať najbližšiu osadu. Ich postup spomaľoval zlý fyzický stav mužov, najmä Eriksena, ktorý mal rozsiahle omrzliny. O dva dni neskôr narazili na dve prázdne chatrče, ktoré boli pravdepodobne sezónnym poľovníckym táborom. Alexeyovi sa k radosti všetkých podarilo zastreliť jeleňa a tým doplnil ich zmenšujúce sa zásoby jedla. De Long umožnil svojej vyčerpanej družine niekoľkodňový odpočinok, kým pokračovali v ďalšom pochode.

28. septembra skupina našla veľkú chatrč so známkami nedávneho obývania – našli zásoby jedla a v snehu uvideli nedávne stopy kožených mokasín. Keď pátranie v okolí neprinieslo žiadne stopy po ľuďoch, De Long sa rozhodol ísť ďalej. Dňa 4. októbra bol Eriksen natoľko slabý, že nemohol ďalej pokračovať. Skupina stroskotancov sa zastavila v ďalšej opustenej chate, na ktorú natrafili a v nej 6. októbra Eriksen zomrel. O tri dni po Eriksenovej smrti, keď sa stav niekoľkých ďalších mužov zhoršil, De Long poslal dvoch najzdatnejších mužov, Nindemanna a Norosa, aby vyhľadali pomoc. Amblerovi bola ponúknutá možnosť ísť s nimi, ale cítil, že jeho povinnosť lekára vyžaduje, aby zostal s hlavnou časťou skupiny.

Ďalší týždeň sa De Longovi zvyšní muži vydali na cestu, ale podarilo sa im prejsť sotva dva kilometre za deň. Počas cesty sa zbavovali svojho nákladu, aby dokázali prejsť aspoň o niekoľko desiatok metrov viac. De Long niesol statočne so sebou všetky svoje mapy a denníky. O niekoľko dní neskôr Alexey, hlavný lovec skupiny, zastrelil snežnú sliepku a po dlhom čase si uvarili polievku. Krátko po svojom poslednom úlovku Alexey zomrel.

Dňa 20. októbra 1881 sa už nikto zo skupiny nedokázal postaviť na nohy. Počas celého pochodu si De Long písal svoj denník každý deň, ale po 20. októbri sa jeho zápisy stali sporadickými, väčšinou sa obmedzovali len na stručné hlásenia o mŕtvych. Jeho záznam z 30. októbra poznačil smrť Boyda a Görtza a posledný zápis končí smrťou Collinsa.

Melvillova skupina

Po krátkom odpočinku v Arrhu sa Melvillova skupina vydala na pochod a zamierila na miesto dohodnutého stretnutia v Bulune. 19. septembra sa stretli s domorodými tunguskými lovcami, ktorí zaviedli Melvillových druhov do blízkej dediny. Tam sa dozvedeli, že ich cesta do Bulunu bude musieť počkať, kým rieka zamrzne.

Po niekoľkých týždňoch sa Melville od ruského cestovateľa, ktorý práve dorazil z Bulunu dozvedel, že sa tam zotavujú dvaja Američania. Poveternostné podmienky už boli vhodné na cestovanie, a tak Melville najal pár skúsených miestnych psovodov, aby ho tam vzali. Poveril Danenhowera, aby čo najskôr priviedol zvyšných mužov do Bulunu a aby odtiaľ pokračovali do Jakutska, veľkého mesta vzdialeného stovky kilometrov smerom na juh. Keď Melville dorazil do Bulunu, našiel zoslabnutých druhov Nindemanna a Norosa, ktorí pomaly naberali silu. Od nich sa Melville dozvedel o zvyšku De Longovej skupiny a o naliehavej potrebe ich záchrany.

Pátranie po stratených druhoch

Z Bulunu poslal Melville telegrafickú správu do Washingtonu a do redakcie denníka Herald, v ktorých informoval o strate lode Jeannette a poskytol zoznam nezvestných osôb. O dva dni neskôr, dňa 5. novembra 1881 sa Melville vydal na cestu s dvoma miestnymi sprievodcami, aby hľadali De Longa a jeho druhov.

V dedine Severný Bulun mu domorodci priniesli De Longove listy, ktoré zanechal v mohyle na pobreží. Hoci Melville bol presvedčený, že De Long a jeho druhovia zahynuli, pokračoval v pátraní po nich. Jeho pokus o nájdenie stratených druhov zastavila až arktická zima. Koncom novembra Melville odcestoval do Jakutska, aby sa tam stretol s ostatnými, ktorí prežili stroskotanie lode Jeannette.

V januári 1882 Melville s Nindemannom a Bartlettom pripravili novú pátraciu výpravu do delty rieky Lena, ktorá mala vyraziť ihneď, ako to počasie dovolí. Od januára čakali v Bulune na vhodnú chvíľu. Tá nastala až v polovici marca, keď sa sneh začal topiť. V mieste, kde Nindemann a Noros v októbri opustili De Longa, začal Melville systematicky skúmať široké okolie. Dňa 23. marca 1882 našiel Alexejovu loveckú pušku a neďaleko nej aj zvyšky tábora. Členovia pátracej výpravy našli aj ďalšie artefakty, zamrznutú ľudskú ruku vyčnievajúcu zo snehu a nakoniec aj De Longov denník. V ňom sa dočítali príbeh posledných dní jeho druhov.

Čoskoro našli všetky telá, okrem Alexeja, ktoré telo sa nikdy nenašlo. Členovia Melvillovej výpravy zabalili všetky telá do plátna a vyniesli ich na dostatočne vysoký kopec, aby boli v bezpečí pred sezónnymi záplavami. Tam ich uložili do veľkej rakvy, ktorú vyrobili z naplaveného dreva a obložili skalami. Na hrobe umiestnili veľký drevený kríž s menami zahynutých mužov. Melvillova záchranná misia opustila lokalitu 7. apríla 1882 a následne strávila ďalší mesiac v delte rieky Lena, kde bez úspechu hľadala stopy po Chippovi a posádke jeho člna.

Časť členov posádky lode Jeannette, ktorí prežili potopenie lode
Časť členov posádky lode Jeannette, ktorí prežili potopenie lode (zdroj: Pinterest)

Ukončenie Expedície Jeannette

Z celkového počtu tridsiatich dvoch mužov, ktorí vyplávali zo San Francisca na Expedíciu Jeannette, sa do USA vrátilo trinásť živých mužov. Prvá skupina sa vrátila do New Yorku v máji 1882, ale oslavy ich príchodu boli odložené až kým nedorazili  Melvill, NindemannNoros, ktorí vystúpili z lode 13. septembra. Boli privítaní ako hrdinovia, dostali vrelé prijatie a na ich počesť vystrojili slávnostný banket.

Záujem verejnosti o Expedíciu Jeannette bol veľký, jej príbeh bol publikovaný, odkedy dostali z Jakutska prvé správy o osude lode. Bennett vyslal do Ruska niekoľkých reportérov Heraldu, vrátane Johna P. Jacksona, ktorý dosiahol deltu rieky Lena a našiel De Longov hrob.

Zahynutým členom expedície bol vystrojený štátny pohreb. V októbri 1890 bol v priestoroch Námornej akadémie Spojených štátov amerických v Annapolise, štát Maryland, odhalený veľký pamätník, venovaný zosnulým členom expedície. Jeho vzhľad kopíroval mohylu z delty rieky Lena.

Záver

V histórii arktického prieskumu bolo najmenej pokusov o dosiahnutie severného polu realizovaných cez Beringovu úžinu. Prvým bol pokus kapitána Jamesa Cooka v roku 1776 a posledný vykonala Expedícia Jeannette o 103 rokov neskôr.

Na počesť Georgea Washingtona De Longa bolo pomenované pohorie na Aljaške a dve námorné lode. Tri arktické ostrovy, ktoré Expedícia Jeannette objavila, ako aj dva ďalšie, objavené o niekoľko rokov neskôr, tvoria súostrovie, ktoré nesie názov De Long Islands. Napriek tomu, že Melville vztýčil na ostrovoch americkú vlajku, USA ich odovzdali Rusku.

Mapka Novosibírskych ostrovov s vyznačením pochodu stroskotanej posádky, v hornej časti sú De Longove ostrovy
Mapka Novosibírskych ostrovov s vyznačením pochodu stroskotanej posádky, v hornej časti sú De Longove ostrovy (zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Jeannette_expedition#/media/File:Jeannette_crew_course_map.png)

Existenciu morského prúdu Kuroshio v Arktíde expedícia nepotvrdila. Dňa 18. júna 1884 boli trosky z lode Jeannette vyplavené na juhozápade  Grónska. Tým sa dokázalo, že oceánsky prúd v arktickej oblasti síce existuje, jeho trasa však zostala aj naďalej tajomstvom. Koncept existencie otvoreného polárneho mora sa tiež nepotvrdil. Čo sa však potvrdilo, je to, že Wranglerova Zem neexistuje Predmetný geografický útvar sa pretransformoval na Wranglerov ostrov a dnes tiež patrí Ruskej federácii. Meteorologické a oceánografické záznamy, ktoré sa z lode Jeannette zachránili, poskytli klimatológom 21. storočia cenné údaje, týkajúce sa morského prúdenia, klimatických zmien a zmien polárnej ľadovej pokrývky.

Wrangelov ostrov je dnes štátnou rezerváciou Ruskej federácie napriek tomu, že sa na ňom ešte stále vyskytuje vojenský odpad po sovietskych vojskách, ktoré mali na ňom vybudovanú základňu.
Wrangelov ostrov je dnes štátnou rezerváciou Ruskej federácie napriek tomu, že sa na ňom ešte stále vyskytuje vojenský odpad po sovietskych vojskách, ktoré mali na ňom vybudovanú základňu. (zdroj: https://russiatrek.org/blog/nature/wrangel-island-soviet-military-presence-pollution/)
Aktuálna mapa morských prúdov v Arktíde. Ako vidno, Golfský prúd čiastočne prúdi až na severný pól, kde je príliš slabý a zaniká. Prekvapivo, cez Smith Sound prúdi pomerne silný studený prúd, ale opačným smerom ako predpokladali  vedci v 19. storočí.
Aktuálna mapa morských prúdov v Arktíde. Ako vidno, Golfský prúd čiastočne prúdi až na severný pól, kde je príliš slabý a zaniká. Prekvapivo, cez Smith Sound prúdi pomerne silný studený prúd, ale opačným smerom ako predpokladali vedci v 19. storočí. (zdroj: https://worldoceanreview.com/)

Len jeden z dôstojníkov Expedície Jeannette, Melville, sa vrátil do Arktídy. Jeho námorná kariéra sa vyvíjala, až kým dosiahol hodnosť admirála. Zomrel v roku 1912. Danenhower pokračoval v práci v námorníctve, no počas záchvatu depresie sa v roku 1887 zastrelil.

Pamätník umiestnený na cintoríne  Americkej námornej akadémie bol odhalený v roku 1890 s textm: "Na pamiatku hrdinských dôstojníkov a posádky Amerického námorníctva, ktorí zahynuli počas Arktickej prieskumnej expedície Jeannette v roku 1881"
Pamätník umiestnený na cintoríne Americkej námornej akadémie bol odhalený v roku 1890 s textm: "Na pamiatku hrdinských dôstojníkov a posádky Amerického námorníctva, ktorí zahynuli počas Arktickej prieskumnej expedície Jeannette v roku 1881" (zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Jeannette_Monument#/media/File:Jeannette_Monument.jpg)

Zdroje:

List of Arctic expeditions - Wikipedia

Jeannette expedition - Wikipedia

Ultima Thule: De Long Islands, discovered by the Jeanette expedition, at over 75º on the Siberian Artic (ultima0thule.blogspot.com)

History Mysteries #1 - Who Shot The Tomatoes? | Science 2.0 (science20.com)

August Heinrich Petermann and his error | Polarjournal

Vierfache Odyssee für eine falsche These | Polarjournal

Death in the Ice – the USS Jeanette and Svyataya Anna expeditions - dawlish chronicles

Iveta Rall

Iveta Rall

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  53
  •  | 
  • Páči sa:  664x

Milujem nite, priadze, látky, korálky a drôtiky a rada z nich tvorím. Popri tvorbe študujem rôzne textilné techniky a venujem sa histórii textilu. S obľubou sa venujem historickým témam, súvisiacim s cestovaním. Ak netvorím a neštudujem, som práve na potulkách svetom. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaZdravý životný štýlSúkromné

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
SkryťZatvoriť reklamu