Polárne expedície - časť 37. - Arktída - Nansenova expedícia na lodi Fram (1893 - 1896)

Legendárny príbeh o pokuse dosiahnuť severný pól unášaním lode morským prúdom v Severnom ľadovom oceáne.

Polárne expedície - časť 37. - Arktída - Nansenova expedícia na lodi Fram (1893 - 1896)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Prví polárni bádatelia z civilizovaných krajín skúmali Arktídu len na lodiach. Spočiatku ich lode ešte neboli vhodné na plavbu do arktických morí, a preto sa prvé pokusy o preniknutie do polárnych oblastí končili katastrofálne. Postupne sa však moreplavci učili, ako prispôsobiť lode pre plavbu v polárnych vodách, a preto boli ich plavby čoraz úspešnejšie. Na rozdiel od arktických bádateľov, domorodci zo sibírskej tundry, alebo severoamerickí Inuiti sa po ľade a snehu pohybovali na saniach, ťahaných najčastejšie psami, prípadne sobmi. Používanie saní si časom osvojili aj viacerí britskí polárnici, ale dlho dávali prednosť ťahaniu saní ľudskou silou. Až v 19. storočí sa začal používať tretí spôsob cestovania v Arktíde – bola to kombinácia plavby na lodi s výpravou na saniach, ťahanými psím záprahom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Časté nálezy naplaveného dreva na Grónskom pobreží po stáročia poukazovali na to, že v Severnom ľadovom oceáne existujú morské prúdy, ktoré sú schopné prepraviť kusy kmeňov stromov z ústí veľkých riek v Severnej Amerike a v Sibíri a vyplaviť ich na Grónsky breh. Spojením týchto poznatkov so skúsenosťami predchádzajúcich Arktických expedícií, najmä americkej Expedície Jeannette, prišiel Fridtjof Nansen s myšlienkou, že existuje prirodzený oceánsky prúd, ktorý sa začína v oblasti Novosibírskych ostrovov, pokračuje cez severný pól pozdĺž východného pobrežia Grónska a zanikne až pri Severnej Amerike. Nansen veril, že s pomocou tohto prúdu sa môže unášať loď, zamrznutá v ľade, až k severnému geografickému pólu.

SkryťVypnúť reklamu

Predpokladaný smer pohybu morského prúdu Severného ľadového oceána, ktorý mal prechádzať cez severný pól
Predpokladaný smer pohybu morského prúdu Severného ľadového oceána, ktorý mal prechádzať cez severný pól (zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Nansen%27s_Planned_Drift_map.svg)

Nansenov plán spočíval v tom, že si dá postaviť pomerne malú, ale robustnú loď, poháňanú vetrom a zároveň parným strojom, schopnú prepravovať dostatok paliva a zásob pre dvanásť mužov počas piatich rokov. Loď bude sledovať trasu Expedície Jeannette na Novosibírske ostrovy. Podľa stavu ľadových podmienok sa Nansen v tejto oblasti pokúsi loďou preraziť cestu v ľade tak ďaleko na sever, ako to len bude možné. Loď potom nechá unášať ľadom smerom k pólu. Po prekonaní pólu, ľadová kryha s loďou bude aj naďalej sledovať tok prúdu, až kým sa v oblasti medzi GrónskomŠpicbergami kryha roztopí a loď uvoľní.

SkryťVypnúť reklamu

Stavbu lode Nansen zveril poprednému nórskemu staviteľovi lodí Colinovi Archerovi. Požiadavky na konštrukciu lode boli zamerané predovšetkým na to, aby loď odolala tlaku ľadu, ktorý by ju mal po obklopení nadvihnúť a nie rozdrviť. Ďalej mala mať nízky ponor a byť dostatočne ovládateľná, aby sa mohla bezpečne vyhýbať plávajúcim ľadovcom. Nová loď mala byť pevná a odolná s výbornými teplotno-izolačnými vlastnosťami. Najvýznamnejšou konštrukčnou črtou lode mal byť zaoblený a vyhladený trup, aby sa na ňom nevyskytovali žiadne výstupky, o ktoré by sa mohol ľad zachytiť.

SkryťVypnúť reklamu

Prierez trupu lode Fram
Prierez trupu lode Fram (zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Nansen%27s_Fram_expedition#/media/File:Fram_Drawings.jpg)

Účastníkmi dvanásťčlennej expedície popri Nansenovi boli: Otto Neumann Sverdrup – kapitán a veliteľ lode, Sigurd Scott-Hansen – prvý dôstojník, zodpovedný za meterologické, astronomické a magnetické pozorovania a merania, Henrik Greeve Blessing – lekár a botanik, Theodore Claudius Jacobsen – druhý dôstojník a navigátor, Anton Amundsen – vedúci inžinier, Adolf Juell – lodný kuchár, Lars Pettersen – druhý inžinier, Frederik Hjalmar Johansen – zodpovedný za parný stroj a skúsený psovod, Peter Leonard Henriksen – lovec s harpúnou a asistenti Bernhard Nordahl, Ivar Otto Irgens MogstadBernt Bentzen.

SkryťVypnúť reklamu

Posádka lode Fram, 1893
Posádka lode Fram, 1893 (zdroj: https://nn.wikipedia.org/wiki/)

Keď Nansen svoj plán na expedíciu zverejnil, verejnosť ju síce prijala s nadšením, ale väčšina skúsených polárnych prieskumníkov a odborníkov sa k jeho plánu stavala veľmi rezervovane, až skepticky.

SkryťVypnúť reklamu

Financie

Nansenov pôvodný odhad celkových nákladov na expedíciu bol 300 tisíc nórskych korún. Nórsky parlament mu udelil grant vo výške 200 tisíc korún a zvyšok rozpočtu bol hradený zo súkromných príspevkov. Ako ukazujú skúsenosti všetkých predchádzajúcich polárnych expedícií, odhadovaný rozpočet zďaleka nepokryl všetky náklady.

Expedičná loď bola postavená ako trojsťažňový škuner s celkovou plochou plachiet 560 m2. Parný stroj s výkonom 220 konských síl bol schopný dosiahnuť rýchlosť až 7 uzlov (13 km/h). Rýchlosť a plavebné vlastnosti lode boli však druhoradé popri požiadavke poskytnúť Nansenovi a jeho posádke bezpečnú a teplú pevnosť počas unášania v ľade. Nakoľko sa počítalo s tým, že unášanie by mohlo trvať niekoľko rokov, osobitná pozornosť bola venovaná izolácii obytných priestorov. S výtlakom 400 registrovaných ton, dĺžkou 39 metrov a šírkou 11 metrov bola loď podstatne väčšia, než Nansen pôvodne predpokladal. Dňa 6. októbra 1892, po krátkom ceremoniáli, Nansenova manželka Eva spustila loď na more a pomenovala ju na Fram, čo znamená „Vpred“.

SkryťVypnúť reklamu

Nansenova loď Fram počas vyplávania z prístavu Vardø dňa 21. júla 1893. Nansen sa lúči s účastníkmi rozlúčky zo záchranného člna
Nansenova loď Fram počas vyplávania z prístavu Vardø dňa 21. júla 1893. Nansen sa lúči s účastníkmi rozlúčky zo záchranného člna (zdroj: https://frammuseum.no/polar-history/expeditions/the-first-fram-expedition-1893-1896/)

Plavba k Novosibírskym ostrovom

Krátko pred začiatkom expedície sa Nansen rozhodol odchýliť sa od svojho pôvodného plánu: namiesto sledovania trasy lode Jeannette na Novosibírske ostrovy cez Beringov prieliv, sa rozhodol pre kratšiu plavbu Severovýchodnou morskou cestou, pozdĺž severného pobrežia Sibíri, ktorú pred ním zdolal Otto Nordenskjöld na lodi Vega. Loď Fram vyplávala z dnešného nórskeho hlavného mesta Oslo dňa 24. júna 1893 za zvuku delových saliev a jasotu tisícov priaznivcov. Do Trondheimu doplávala 5. júla a o týždeň neskôr zakotvila v Tromsø. Nórske pobrežie opustila vyplávaním z prístavu vo Vardø dňa 21. júla 1893.

Prvá časť plavby na východ viedla cez Barentsovo more smerom na Novú Zem a následne Fram zakotvila v severoruskej osade Chabarova, kde bola na palubu privezená prvá várka ťažných psov. Dňa 3. augusta Fram zdvihla kotvu a opatrne sa pohla na východ do Karského mora. Len málo lodí sa predtým plavilo cez Karské more a mapy tejto oblasti boli neúplné. 18. augusta bol v oblasti delty rieky Jenisej objavený nezmapovaný ostrov, ktorý pomenovali po veliteľovi lode Fram na ostrov Sverdrup. Fram sa teraz plavila smerom k Mysu Čeljuskin, ktorý je najsevernejším bodom pevninskej časti Euroázie. Ťažký ľad spomalil postup expedície a na konci augusta musela loď na štyri dni zastaviť, kým sa opravoval a čistil lodný kotol, ktorý bol počas tohto úseku plavby maximálne zaťažený. Dňa 9. septembra sa otvoril široký úsek vody bez ľadu a v nasledujúci deň loď Fram oboplávala Mys Čeljuskin, čím sa stala druhou loďou v histórii, ktorej sa to podarilo – po lodi Vega (1878). Následne loď Fram vplávala do Laptevského mora.

Najsevernejší bod Euroázie Mys Čeljuskin oddeľuje Karské more od Laptevského mora. Pomenovali ho počas Veľkej severnej expedície (1733-1743), keď ho 9. mája 1742 dosiahol Semion Čeljuskin. Pozadie pamätnej tabule zdobí odpad po zrušenej ruskej základni.
Najsevernejší bod Euroázie Mys Čeljuskin oddeľuje Karské more od Laptevského mora. Pomenovali ho počas Veľkej severnej expedície (1733-1743), keď ho 9. mája 1742 dosiahol Semion Čeljuskin. Pozadie pamätnej tabule zdobí odpad po zrušenej ruskej základni. (zdroj: https://stuklopechat.com/obrazovanie/83379-mys-chelyuskin-mys-chelyuskin-koordinaty.html)

Po tom, čo jej ľad zabránil dostať sa k ústiu rieky Oleňok, kde čakala na vyzdvihnutie druhá várka psov, loď Fram pokračovala v plavbe severovýchodným smerom k Novosibírskym ostrovom. Nansen dúfal, že ešte nájde otvorenú vodu na 80° severnej zemepisnej šírky, avšak 20. septembra 1893 bol súvislý ľad spozorovaný už na 78°. Fram plávala pozdĺž okraja ľadu, až kým v ňom našla malý záliv, do ktorého zamierila. 28. septembra sa ukázalo, že loď nedokáže ľad prelomiť a Fram sa pripravila na prezimovanie. Dňa 5. októbra bolo kormidlo, ako aj lodné skutky zdvihnuté na palubu a na okolitom ľade postavili psie búdy. Poloha lode bola 78°49′ severnej zemepisnej šírky a 132°53′ východnej zemepisnej dĺžky.

Loď Fram v ľadovom zovretí počas unášania morským prúdom.
Loď Fram v ľadovom zovretí počas unášania morským prúdom. (zdroj: https://frammuseum.no/polar-history/expeditions/the-first-fram-expedition-1893-1896/)

Unášanie lode Fram (prvá fáza)

Od 9. októbra 1893 bola loď Fram obklopená ľadovými kryhami a vystavená tlaku okolitého ľadu. Archerov dizajn sa osvedčil. Loď striedavo stúpala a klesala, pričom ľad nebol schopný zachytiť trup a preto sa loď nenakláňala na žiadnu stranu, čo bolo pri predchádzajúcich expedíciách obvyklé. Inak boli prvé týždne v ľadovom zovretí  sklamaním, pretože sa loď Fram posúvala zdanlivo chaoticky, občas na sever, inokedy zase na juh. Dokonca, po šiestich týždňoch sa loď Fram nachádzala južne od zemepisnej šírky, v ktorej v ľade uviazla.

Potom, ako dňa 25. októbra 1893 uvideli slnko v tom roku poslednýkrát, osvetlili loď elektrickými lampami z generátora, poháňaného veternou turbínou. Posádka si osvojila pohodlnú rutinu, v ktorej boli hlavnými nepriateľmi nuda a nečinnosť. Nansen sa pokúsil založiť expedičné noviny, ale kvôli nedostatku záujmu projekt čoskoro zlyhal. Uskutočňovali sa však pravidelné vedecké pozorovania a krátke výpravy do okolia. Po prelome rokov, v januári 1894, sa severný smer unášania lode ustálil. Hranica 80° bola napokon dňa 22. marca 1894 prekonaná.

Tréning počas unášania lode Fram v ľade
Tréning počas unášania lode Fram v ľade (zdroj: https://framexec.com/wp-content/uploads/2017/03/Nans23.jpg)

Na základe neistého smeru a nízkej rýchlosti posunu, Nansen vypočítal, že lodi môže trvať až päť rokov, kým dosiahne pól. V januári 1894 Nansen po prvýkrát konzultoval s Henriksenom a Johansenom možnosť vydať sa na výpravu k pólu na saniach so psami. Jeho prvé pokusy zvládnuť jazdu so psmi neboli úspešné, ale Nansen vydržal, zlepšoval sa a postupne si techniku jazdy so psím záprahom osvojil. Zistil tiež, že bežná rýchlosť behu na lyžiach je rovnaká, ako rýchlosť psov ťahajúcich plne naložené sane. To ho priviedlo na revolučnú myšlienku v spôsobe polárneho cestovania, a to, že muži sa budú pohybovať na lyžiach, kým náklad, uložený na saniach, budú ťahať psy. Týmto spôsobom bolo možné výrazne zvýšiť hmotnosť nákladu.

19. mája Fram prekonala 81. rovnobežku, z čoho vyplývalo, že rýchlosť unášania lode na sever sa síce mierne zvýšila, ale nie dostatočne. S rastúcim presvedčením, že na dosiahnutie pólu bude potrebná výprava na lyžiach a saniach, v septembri Nansen rozhodol, že každý člen posádky bude dve hodiny denne trénovať lyžovanie. 16. novembra prezradil posádke svoj zámer: Po prekročení 83. rovnobežky vyrazí z lode dvojčlenná výprava smerom k severnému pólu. Účastníkmi bude Nansen a jeden člen posádky. Po dosiahnutí pólu bude dvojica pokračovať do Zeme Františka Jozefa a následne sa preplaví na Špicbergy, kde by už mala byť v tom čase loď Fram, ktorá ich vyzdvihne. O tri dni neskôr sa Nansen rozhodol, kto bude jeho spoločníkom na výprave. Stal sa ním Hjalmar Johansen, ktorý mal najlepšie skúsenosti so psími záprahmi.

Nasledujúce mesiace posádka trávila čas prípravami na nadchádzajúcu výpravu na pól. Pripravili sane, postavené podľa skúseností Inuitov, na ktoré uložili kajaky. Konali sa nekonečné skúšky špeciálneho oblečenia a iného vybavenia. V tom období sa vyskytli silné a dlhotrvajúce otrasy lode, ktoré prerušili prípravu na výpravu k pólu. Hrozilo, že tlak ľadu loď rozdrví a začali plánovať evakuáciu. Na šťastie, táto situácia netrvala dlho, tlak ľadu sa znížil a posádka pokračovala v prípravách na Nansenovu a Johansenovu výpravu.

Členovia expedície vykonávajú pravidelné vedecké merania. Zľava do prava: Hjalmar Johansen, Fridtjof Nansen a Sigurd Scott Hansen
Členovia expedície vykonávajú pravidelné vedecké merania. Zľava do prava: Hjalmar Johansen, Fridtjof Nansen a Sigurd Scott Hansen (zdroj: https://sciencenorway.no)

Pešia výprava k severnému pólu

Dňa 17. februára 1895 napísal Nansen list na rozlúčku svojej manželke Eve, v ktorom sa vyjadril, že ak sa z expedície nevráti, „…buď si vedomá, že Tvoj obraz bude to posledné, čo uvidím!“ Počas prípravy Nansen preštudoval všetky informácie o Zemi Františka Jozefa, ktoré sa na lodi nachádzali. Toto súostrovie bolo objavené až v roku 1873 Júliusom Payerom a nebolo ešte úplne zmapované. To najlepšie, čo mal Nansen k dispozícii, bola neúplná a nepresná Payerova mapa súostrovia. Ostrovy boli však zjavne domovom nespočetných medveďov a tuleňov, v čom Nansen videl vynikajúci zdroj potravy počas spiatočnej cesty do civilizácie.

Dňa 14. marca 1895, z miesta na severnej zemepisnej šírke 84°4′, sa dvojica Nansen a Johansen vydali na výpravu k severnému pólu. Bol to bol ich tretí pokus opustiť loď. Pri predchádzajúcich pokusoch ich po prejdení krátkej vzdialenosti poškodenie saní prinútilo vrátiť sa naspäť na loď. Po týchto skúsenostiach Nansen zredukoval náklad a znížil počet saní na tri kusy. Sprievodná skupina doprevádzala dvojicu až na miesto ich prvého prenocovania. V nasledujúci deň Nansen a Johansen pokračovali na lyžiach k pólu sami. Sprevádal ich len psí záprah a troje saní s najnutnejším nákladom.

Nansen a Johansen krátko pred opustením lode Fram a začiatkom pešej výpravy na severný pól dňa 14. marca 1895
Nansen a Johansen krátko pred opustením lode Fram a začiatkom pešej výpravy na severný pól dňa 14. marca 1895 (zdroj: Pinterest)

Dvojica spočiatku cestovala najmä po plochých snehových poliach. Sprvoti mali denný priemer postupu 13 km. Podarilo sa im to dosiahnuť napriek veľmi nízkym teplotám, zvyčajne okolo -40 °C a malým nehodám, vrátane straty sledgemetra, ktorý zaznamenával počet prejdených kilometrov. Keď sa však povrch ľadu stal nerovným, čo sťažovalo lyžovanie, ich rýchlosť sa spomalila. Kvôli extrémnym nerovnostiam terénu boli nútení ďalej kráčať na snežniciach. Odčítanie zemepisnej šírky zo sextantu dňa 29. marca, ktorá bola 85°56′, naznačovalo, že týždeň cestovania ich priviedol o 87 km bližšie k pólu. Hoci to nebolo málo, meranie poukázalo aj na to, že ich priemerné denné prejdené vzdialenosti klesajú. Ešte znepokojujúcejšie bolo to, že meranie teodolitom v ten istý deň ukazovalo, že boli len na 85°15′ severnej šírky a nemali žiadny spôsob, ako zistiť, ktoré z týchto dvoch meraní je správne. Nansen si uvedomil, že bojujú s posunom ľadovej kryhy smerom na juh a že prekonané vzdialenosti sa nerovnajú postupu na sever. Johansenov denník naznačil jeho trpkú náladu: "Moje prsty sú omrznuté. Všetky rukavice sú stuhnuté ... Je to stále horšie a horšie... Boh vie, čo sa s nami stane…"

Dňa 3. apríla 1895, po niekoľkých dňoch namáhavého cestovania, Nansen začal v duchu uvažovať, či nie je pól predsa len mimo ich dosahu. Ak sa povrch terénu nezlepší, budú postupovať tak pomaly, že zásoby potravín im až k pólu nevydržia a po jeho dosiahnutí ich čakal ešte ďalší ťažký pochod do Zeme Františka Jozefa. Keď v nasledujúci deň vypočítali svoju pozíciu, boli opäť sklamaní, pretože sa nachádzali na zemepisnej šírke “len” 86°3'. Nansen sa svojmu denníku zveril: „Som stále viac presvedčený, že sme sa mali už pred časom vrátiť.“ Po utáborení sa, dňa 7. apríla, Nansen hľadal schodnú cestu, ale videl iba extrémne členitý povrch, siahajúci až k horizontu. Rozhodol sa, že za tých podmienok už nepôjdu ďalej na sever a zamieria k Mysu Fligely v Zemi Františka Jozefa. Nansen zaznamenal zemepisnú šírku ich najsevernejšieho tábora na úrovni 86°13,6′ severnej zemepisnej šírky, takmer tri stupne (314 km) severnejšie, než bol predchádzajúci rekord Adolpha Greelyho, ktorý v roku 1881 dosiahol 83° 23' 8".

Ústup do Zeme Františka Jozefa

Zmena smeru na juhozápad poskytla oveľa lepšie podmienky na postup pravdepodobne preto, že kurz do Zeme Františka Jozefa bol v podstate rovnobežný s líniami narušenia ľadu, namiesto toho, aby bol na ne kolmý, ako dovtedy. Pokrok bol rýchly: „Ak to takto pôjde ďalej,“ nádejal sa Nansen 13. apríla, „spiatočná cesta prebehne rýchlejšie, než som si myslel“. V ten istý deň sa stala pozoruhodná vec. Hodinky obidvoch mužov sa zastavili. Hoci Nansenov komentár k tejto udalosti v jeho denníku je bez emócií, incident mohol mať katastrofálne následky. Bez správneho určenia času nedokázali vypočítať svoju zemepisnú dĺžku a tak udržať správny kurz do Zeme Františka Jozefa. Reštartovali hodinky na základe Nansenovho odhadu na približnej úrovni 86° východnej zemepisnej dĺžky, no od toho dňa si dvojica už nebola istá svojou polohou. Ak by boli západnejšie ako bol Nansenov predpoklad, hrozilo, že by mohli úplne minúť Zem Františka Jozefa a zamieriť do otvorených vôd Atlantiku.

Smer posunu ľadu sa zmenil na severný, čo výrazne sťažilo Nansenov a Johansenov postup. Do 18. apríla, po 11 dňoch cesty z najvzdialenejšieho dosiahnutého severného bodu, prekonali iba 74 km smerom na juh. Teraz cestovali po oveľa členitejšom teréne s veľkými otvorenými vodnými plochami. Dňa 20. apríla ich rozveselil pohľad na veľký kus naplaveného dreva uviaznutý v kryhe, prvý objekt z vonkajšieho sveta, ktorý uvideli, odkedy loď Fram zamrzla v ľade. Johansen naň vyrezal svoje a Nansenove iniciály s údajmi o polohe a dátumom. O dva dni neskôr zbadali stopy arktickej líšky, prvú stopu živého tvora, iného ako ich psy, od chvíle, keď opustili Fram. Čoskoro sa objavili ďalšie stopy a Nansen začal veriť, že zem by mohla byť blízko.

Zemepisná šírka vypočítaná dňa 9. mája 1895, 84°3′ severnej zemepisnej šírky, bola sklamaním. Nansen dúfal, že sa nachádzajú južnejšie. Čoskoro však zočili medvedie stopy a koncom mája videli množstvo tuleňov, čajok a veľrýb. Podľa Nansenových výpočtov, dňa 31. mája dosiahli 82°21′ severnej zemepisnej šírky, čo bolo len 93 km od Mysu Fligely na severnom výbežku Zeme Františka Jozefa, za predpokladu, že bol jeho odhad zemepisnej dĺžky presný. V teplejšom počasí sa ľad začal lámať a to sťažovalo ich postup. Od 24. apríla začali v pravidelných intervaloch zabíjať psy, aby nakŕmili ostatných a začiatkom júna zostalo len sedem psov z pôvodných dvadsiatich ôsmich. Dňa 21. júna Nansen a Johansen zahodili všetko prebytočné, pretože hodlali ďalej postupovať naľahko a žiť z ulovených tuleňov a vtákov. Po celodennom cestovaní týmto spôsobom, sa rozhodli vybudovať na kryhe oddychový tábor a načerpať sily na ďalšiu etapu svojej cesty. Na ľadovej kryhe zostali táboriť celý mesiac.

Nansen  a Johansen na ceste k Zemi Františka Jozefa
Nansen a Johansen na ceste k Zemi Františka Jozefa (zdroj: https://snl.no/Hjalmar_Johansen)

Dňa 22. júla opustili tábor a na druhý deň uvidel Nansen po prvý raz pevninu. Napísal: „Konečne sa stal zázrak – vidíme zem, a to v čase, keď sme sa takmer vzdali nádeje, že ju niekedy uvidíme!“ V nasledujúcich dňoch sa dvojica prebíjala po ľade smerom k pobrežiu, ktoré sa zdanlivo nepribližovalo, hoci koncom júla už počuli vzdialený zvuk morského príboja. 4. augusta prežili útok ľadového medveďa a o dva dni neskôr dosiahli okraj ľadu. Od pevniny ich delila voda, ktorú museli preplávať. Dňa 6. augusta zastrelili posledných dvoch psov a z člnov vyrobili katamaran tak, že k nim priviazali sane a lyže a zdvihli plachtu.

Nansen a Johansenom počas plavby na spojených kajakoch medzi ostrovmi Zeme Františka Jozefa.
Nansen a Johansenom počas plavby na spojených kajakoch medzi ostrovmi Zeme Františka Jozefa. (zdroj: https://frammuseum.no/polar-history/expeditions/the-first-fram-expedition-1893-1896/)

Pevninu, na ktorej ich katamaran pristál, Nansen nazval Biely ostrov. Keď sa utáborili, vystúpili na najbližší kopec a rozhliadli sa okolo seba. Bolo zrejmé, že sa nachádzajú v súostroví, ale to, čo videli, nevedeli na mape Zeme Františka Jozefa nájsť. Pokračovať na juh by mohli len vtedy, keby vedeli svoju polohu s istotou určiť. 16. augusta Nansen predbežne identifikoval výbežok ako Cape Felder, ktorý sa na Payerových mapách nachádza na západnom pobreží Zeme Františka Jozefa. Nansenovým bezprostredným cieľom bolo dostať sa do zrubu so zásobami, ktorý sa nachádzal na mieste pomenovanom Eira Harbour, na juhozápadnom konci ostrovov. Expedícia vedená Benjaminom Leighom Smithom ho postavila v roku 1881. Avšak opačný vietor a veľké množstvo uvoľneného ľadu plavbu kajakmi neumožnili a 28. augusta Nansen uznal, že s blížiacou sa polárnou zimou bude lepšie zostať tam, kde boli. Obaja pútnici sa zmierili s tým, že budú musieť pretrpieť krutú zimu v provizórnych podmienkach a s návratom domov vyčkať na nasledujúcu jar.

Plavba na Mys Flora

Svoj zimný tabor si Nansen s Johansenom vybudovali na pláži, v chránenej zátoke na Bielom ostrove, ktorý neskôr premenovali na Ostrov Fredericka Jacksona. V okolí sa nachádzala bohatá zásoba stavebného materiálu - kameňov a machu. Vykopali dieru, hlbokú tri metre, okolo nej pomocou uvoľnených skál a kameňov postavili steny. Strechu vyrobili z lyží a saní a potiahli ju kožou z mrožov. Do príbytku umiestnili piecku a improvizovaný komín. Tento prístrešok, ktorý nazvali „Diera“, bol konečne 28. septembra pripravený, aby sa na nasledujúcich osem mesiacov stal ich domovom. Ich situácia bola síce nepríjemná, ale nie život ohrozujúca. Na ostrove sa nachádzali početné medvede, mrože a tulene, ktoré tvorili ich stravu. Hlavným nepriateľom počas polárnej zimy bola, ako vždy, nuda. Voľnočasové aktivity oboch plárnikov boli zredukované na čítanie Nansenovej príručky o plachtení a navigačných tabuliek, ktoré opakovane študovali pri svetle lampy na tulení tuk.

Zvyšky zimného tábora, v ktorom Nansen s Johansenom prežili zimu 1895 - 1896
Zvyšky zimného tábora, v ktorom Nansen s Johansenom prežili zimu 1895 - 1896  (zdroj: https://www.cruisemapper.com/ports/franz-josef-land-port-4396)

Vianoce oslávili veľkým upratovaním a prídelom čokolády a kusu suchára navyše, ktoré si na túto príležitosť odložili. Na Silvestra Johansen napísal do svojho denníka, že mu Nansen navrhol tykanie. Pravdepodobne to bolo v rozpore s vtedajšou etiketou, aby si veliteľ expedície tykal s členom posádky, ale okolnosti zjavne zotreli rozdiel v spoločenskom postavení. V januári sa zaoberali šitím nového vrchného oblečenia z vyradeného spacieho vaku a čakali na príhodnú chvíľu, aby sa mohli vydať na cestu domov. Dňa 19. mája 1896 nastalo vhodné počasie a dvojica sa rozhodla opustiť ich dočasný príbytok. Nansen nechal v chatrči odkaz, aby informoval prípadného nálezcu: „Vydávame sa na juhozápad “Zeme Františka Jozefa”, s cieľom preplávať na Špicbergy.“

Viac ako dva týždne putovali pešo a sledovali pobrežie ostrova smerom na juh. Nič z toho, čo videli, nezodpovedalo ich mape Zeme Františka Jozefa a Nansen sa obával, že sa nachádzajú v neprebádanej časti mora medzi Zemou Františka Jozefa a Špicbergami. 4. júna sa more pred nimi otvorilo a konečne mohli spustiť spojené kajaky na vodu. Počas ich postupu smerom na juh, sa striedali úseky vody s rozľahlými ľadovými kryhami, preto striedavo plávali na člnoch a ťahali sane.

Deň 12. júna priniesol obom pútnikom nečakané rozptýlenie. Nachádzali sa na otvorenej vodnej ploche, ktorá končila pri súvislom ľade. V diaľke videli cez ľad ostrov, ku ktorému mali namierené. Po celodennej plavbe sa rozhodli, že sa na chvíľu zastavia, aby si mohli pretiahnuť stŕpnuté nohy. Pristáli pri ľade a zviazané kajaky upevnili o jeho okraj. Išli sa prejsť, aby sa porozhliadli a zistili, ako budú ďalej postupovať. Kým sa obzerali po okolí, Johansen vykríkol: “Kajaky odplávali!” Rozbehli sa k okraju ľadu, kde predtým nechali kajaky. Tie boli už hodne ďaleko. Nansen však nezaváhal, podal Johansenovi svoje hodinky, vyzliekol si kabát a skočil do vody. Plával za spojenými kajakmi, ktoré unášal prúd vody. V ľadovej vode mu trvalo zdanlivo veľmi dlho, kým sa mu k nim podarilo doplávať. Zachytil sa o okraj člna, keď už bol takmer úplne stuhnutý od chladnej vody. Z posledných síl sa mu podarilo vyliezť do kajaka a dopádlovať k Johansenovi. Napriek tomu, že bol na kosť premrznutý, počas pádlovania k brehu zastrelil dva vtáky. Pri ľade naskočil Johansen do svojho člna a spoločne plávali ďalej. Až neskoro večer našli vhodné miesto, kde sa utáborili, aby si Nansen konečne mohol vysušiť odev.

Fredrik Hjalmar Johansen (1867-1913) bol nórskym reprezentantom v športovej gymnastike. Po ukončení športovej kariéry ho najal Nansen ako člena posádky expedície na lodi Fram. Johansenove fyzické schopnosti boli pre úspech spoločnej výpravy kritické.
Fredrik Hjalmar Johansen (1867-1913) bol nórskym reprezentantom v športovej gymnastike. Po ukončení športovej kariéry ho najal Nansen ako člena posádky expedície na lodi Fram. Johansenove fyzické schopnosti boli pre úspech spoločnej výpravy kritické.  (zdroj: https://polarjournal.ch/en/2021/10/25/fredrik-hjalmar-johansen-the-man-who-was-ignored/)

Na druhý deň, 13. júna plávali popri obrovskom stáde mrožov. Mrože si ich zvedavo prezerali, plávali okolo, ale k ich člnom sa nepribližovali, takže Nansen nepociťoval bezprostredné nebezpečenstvo. Johansen sa správal oveľa opatrnejšie, pozorne sledoval svoje okolie a bol pripravený okamžite zasiahnuť, ak by ich mrože napadli. Keď minuli stádo, obom sa uľavilo. Na mieste, kde sa už žiadne mrože nevyskytovali, sa odrazu vynoril z vody veľký samec a vyskočil na prednú časť Nansenovho kajaka. Nansen sa pokúšal udržať čln v rovnováhe a zároveň tĺkol mroža pádlom po hlave. Podarilo sa mu uchopiť pušku, aby mroža zastrelil, ale v tej chvíli to mrož vzdal a zmizol vo vode. Bohužiaľ, útok mroža nezostal bez následkov. Do Nansenovho prederaveného člna začala rýchlo natekať voda a jeho veci plávali  na spodku člna. Jediné riešenie bolo čo najrýchlejšie vytiahnuť čln na ľad a opraviť ho. Nútená zastávka na opravu trvala do 17. júna.

Krátko pred vyplávaním sa Nansenovi zdalo, že počuje psí brechot a išiel ten zvuk preskúmať. Potom počul ľudský hlas a o pár minút neskôr stretol človeka. Bol to Frederick Jackson, ktorý zorganizoval svoju vlastnú expedíciu do Zeme Františka Jozefa a svoju základňu mal na Myse Flora na najjužnejšom ostrove Zeme Františka Jozefa, ktorým bol ostrov Northbrook. Jackson bol na prechádzke so psom a vyzeral  príchod zásobovacej lode Windward.

Nansen počas stretnutia s Frederickom Georgeom Jacksonom na Myse Flora 15 mesiacov po opustení lode Fram.
Nansen počas stretnutia s Frederickom Georgeom Jacksonom na Myse Flora 15 mesiacov po opustení lode Fram. (zdroj: https://sciencenorway.no/arctic-forskningno-fridtjof-nansen)

Jackson sa potešil stretnutiu s Nansenom a zaviedol oboch do svojho tábora, kde sa odfotografovali, okúpali a ostrihali. Nansen aj Johansen boli vo výbornom zdravotnom stave, Nansen dokonca pribral od začiatku expedície takmer 10 kg a Johansen 6 kg. Na počesť svojho záchrancu Nansen pomenoval ostrov, kde prezimovali, Ostrov Fredericka Jacksona. Nasledujúcich šesť týždňov prežili v družnej spoločnosti členov Jacksonovej expedície. Po celý čas však Nansen netrpezlivo vyčkával na príchod zásobovacej lode Windward. Obával sa, že ak nepríde, bude musieť stráviť v Arktíde ďalšiu zimu.

Nansen s Johansenom pred zrubom Jacksonovho tábora, August 1896
Nansen s Johansenom pred zrubom Jacksonovho tábora, August 1896 (zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:NansenJohansen.jpg)

Dňa 26. júla loď Windward konečne dorazila a priviezla pre Jacksonovu expedíciu čerstvé zásoby. O týždeň neskôr, s Nansenom a Johansenom na palube, nabrala kurz na juh a 13. augusta 1896 dosiahla nórsky prístav vo Vardø. Odtiaľ boli odoslané telegramy, ktoré informovali svet o Nansenovom bezpečnom návrate.

Súostrovie Zem Františka Jozefa a pohyb Nansena s Johansenom až po Mys/Cape Flora. Vyznačené je miesto zimného tábora na Ostrove Fredericka Jacksona, ako aj Eira Harbour, kde sa mali v zrube nachádzať zásoby potravín.
Súostrovie Zem Františka Jozefa a pohyb Nansena s Johansenom až po Mys/Cape Flora. Vyznačené je miesto zimného tábora na Ostrove Fredericka Jacksona, ako aj Eira Harbour, kde sa mali v zrube nachádzať zásoby potravín. (zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Nansen_Franz_Josef_Land_voyage_map.svg)

Zvyšky Jacksonovho tábora na Cape Flora sú dnes prístupné verejnosti a stali sa obľúbeným cieľom turistických návštev.
Zvyšky Jacksonovho tábora na Cape Flora sú dnes prístupné verejnosti a stali sa obľúbeným cieľom turistických návštev. (zdroj: https://www.cruisemapper.com/ports/franz-josef-land-port-4396)

Unášanie lode Fram (druhá fáza - Sverdrupova časť posádky)

Pred odchodom z lode Fram, Nansen vymenoval Sverdrupa za veliteľa zvyšku expedície a dal mu príkaz, pokračovať v unášaní smerom k Atlantickému oceánu tak dlho, kým sa okolitý ľad neroztopí, alebo nastanú okolnosti, ktoré by prinútili posádku opustiť loď. Nansen zanechal presné pokyny, ako pokračovať vo vedeckej práci, týkalo sa to najmä merania hĺbky oceánu a hrúbky ľadu.

Počas unášania lode Fram v ľade bolo Sverdrupovou hlavnou úlohou zmysluplne zamestnať jej posádku. Nariadil vykonať dôkladné upratovanie a prikázal odsekať ľad v okolí lode, ktorý by ju mohol destabilizovať. Hoci lodi Fram nehrozilo žiadne bezprostredné nebezpečenstvo, Sverdrup dohliadal na prípravu a generálnu opravu saní a na pohotovostné uloženie zásob pre prípad, že by predsa len bolo potrebné opustiť loď a vydať sa na pochod k pevnine. S príchodom teplejšieho počasia, keď sa blížilo leto roku 1895, Sverdrup obnovil každodenné lyžiarske tréningy. Uprostred týchto aktivít pokračoval vedecký program meteorologických, magnetických a oceánografických meraní pod vedením Scotta Hansena. Loď Fram sa stala pohyblivým oceánografickým, meteorologickým a biologickým laboratóriom.

S postupujúcim posunom ľadu, v ktorom bola loď Fram uväznená, sa hĺbka oceánu zvyšovala. Sondy namerali veľké hĺbky, až do 3.700 m, čo potvrdzovalo, že sa v blízkosti nenachádza žiadna pevnina. Dňa 15. novembra 1895, Fram dosiahla 85°55′ severnej zemepisnej šírky, čo bolo iba o 35 km menej ako najsevernejší bod, ktorý nameral Nansen. Od tohto bodu sa loď posúvala už len na juhozápad, aj to len minimálne. V polovici marca 1896 bola pozícia lode 84°25′ severnej šírky, 12°50′ východnej dĺžky, čo znamenalo, že sa nachádzala na sever od Špicbergov. Dňa 13. júna sa ľad okolo lode uvoľnil a po prvýkrát za takmer tri roky sa Fram mohla plaviť. Trvalo však ďalšie dva mesiace, až do 13. augusta 1896, kým posádka lode uvidela otvorenú vodu a explóziou si otvorila k nej cestu z ľadu. Podarilo sa jej vyplávať na otvorené more na severozápade od Špicbergov, blízko miesta, kde to Nansen predpokladal. Neskôr v ten istý deň spozorovali nórsku loď Søstrone z Tromsø, ktorá bola na love tuleňov. Sverdrup sa od kapitána vyzvedal, čo je nového, ale o Nansenovom návrate sa nič nedozvedel. Loď Fram sa na krátko zastavila na Špicbergoch, práve v čase, keď sa švédsky prieskumník a inžinier Salomon Andrée pripravoval na let balónom, s ktorým plánoval prelet nad severný pól. Po krátkom pobyte na brehu ostrova Danes/Danskøya, Sverdrup a posádka lode Fram nabrali kurz na juh Nórska.

Mapa Expedície Fram: Červená čiara - plavba lode Fram z Nórska k Novosibírskym ostrovom, modrá - unášanie lode Fram v ľade, zelená - pohyb výpravy Nansena s Johansenom, fialová - plavba loďou Windward a žltá - plavba lode Fram po oslobodení sa z ľadu
Mapa Expedície Fram: Červená čiara - plavba lode Fram z Nórska k Novosibírskym ostrovom, modrá - unášanie lode Fram v ľade, zelená - pohyb výpravy Nansena s Johansenom, fialová - plavba loďou Windward a žltá - plavba lode Fram po oslobodení sa z ľadu (zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Nansen_Fram_Map.svg#/media/File:Nansen_Fram_Map.svg)

Stretnutie všetkých členov expedície

Vo Vardø privítal Nansena s Johansenom profesor Mohn, otec teórie polárneho unášania, ktorý sa náhodou nachádzal v meste. Potom obaja polárni cestovatelia netrpezlivo čakali na vyplávanie poštového parníka, ktorý ich mal odviezť domov. Parník robil časté zastávky, aby vyzdvihol a odovzdal poštu. Na jednej zo zastávok v Hammerfeste dostal Nansen správu, že Sverdrup je s loďou Fram na ceste do Tromsø. V nasledujúci deň sa Nansen s Johansenom doplavili do Tromsø, aby sa pripojili k svojim druhom.

Po niekoľkých dňoch osláv, dňa 26. augusta, loď Fram opustila Tromsø. Plavba na juh bola triumfálnym sprievodom s recepciami v každom prístave. Fram nakoniec dorazila do Oslo dňa 9. septembra 1896, sprevádzaná eskortou vojnových lodí a vítaná tisíckami ľudí. Boli to najväčšie davy, aké kedy mesto videlo. Nansena a jeho posádku prijal Oscar II, kráľ Švédska a Nórska. Cestou na recepciu prešli popod víťazný oblúk, tvorený 200 gymnastkami.

Vyhodnotenie výsledkov expedície

Pri porovnaní s Expedíciou Jeannette, Nansenova Expedícia Fram bola úspešnou, pretože mala počtom menšiu, ale dobre vyškolenú posádku, ktorá rešpektovala prírodu a prispôsobila sa jej. Práve to zabezpečilo, že sa skončila bez jedinej obeti na posádke a bez straty lode.

Napriek tomu, že Nansenova expedícia nedosiahla severný pól, urobila významné geografické a vedecké objavy. Sir Clements Markham, prezident Britskej kráľovskej geografickej spoločnosti, vyhlásil, že expedícia poskytla odpovede na mnohé otvorené otázky arktickej geografie. Na základe Sverdrupových meraní sa zistilo, že severný pól sa nenachádza na súši, ani v otvorenom teplom mori, ale na pohybujúcom sa ľade, ktorý v oblasti pólu pokrýva Severný ľadový oceán. Tiež sa zistilo, že euroázijský kontinent nie je v oblasti pólu prepojený so Severnou Amerikou. Nansen dokázal teóriu posunu polárneho ľadu. Potvrdil existenciu Coriolisovej sily, ktorá v dôsledku rotácie Zeme poháňa ľad napravo od smeru vetra. Tento objav rozvinul Nansenov žiak Vagn Walfrid Ekman, ktorý sa neskôr stal popredným oceánografom svojej doby. Expedícia Fram poskytla prvé podrobné oceánografické údaje, namerané v Severnom ľadovom oceáne. Vedecké pozorovania posádky lode Fram boli publikované v šiestich zväzkoch.

Počas expedície vykonával Nansen experimenty s vybavením a technológiami. Optimalizoval konštrukciu lyží a saní, tiež skúmal a porovnával rôzne typy oblečenia, stanov a kuchynských zariadení. Výsledky jeho výskumu výrazne ovplyvnili spôsob cestovania v polárnych oblastiach. V období neskoršieho polárneho prieskumu sa polárni bádatelia radili s Nansenom ohľadne svojich plánov a expedičného vybavenia. Amundsen, Scott a Shackleton sa tiež opierali o Nansenove skúsenosti.

Mapa Zeme Františka Jozefa, ktorú vytvoril Frederick G. Jackson v rokoch 1894 - 97. Ak si kliknete na obrázok, na zväčenej mape nájdete v hornom pravom kvadrante ostrov s označením polohy Nansenovho zimného tábora (Nansen Hut).
Mapa Zeme Františka Jozefa, ktorú vytvoril Frederick G. Jackson v rokoch 1894 - 97. Ak si kliknete na obrázok, na zväčenej mape nájdete v hornom pravom kvadrante ostrov s označením polohy Nansenovho zimného tábora (Nansen Hut). (zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons)

Záver

Nansen pôvodne študoval zoológiu na Royal Frederick University v dnešnom hlavnom meste Nórska Oslo a neskôr pracoval ako kurátor v Univerzitnom múzeu v Bergene, kde mu za výskum centrálneho nervového systému nižších morských živočíchov udelili doktorát. Po roku 1896 sa jeho hlavným vedeckým záujmom stala oceánografia. V rámci svojho výskumu v tejto oblasti, uskutočnil viaceré vedecké plavby, najmä do severného Atlantiku a prispel k vývoju moderného oceánografického vybavenia. Expedícia Fram bola Nansenovou poslednou arktickou expedíciou.

Od roku 1913 si súostrovie Zem Františka Jozefa nárokovalo Rusko. Hoci o územie prejavilo záujem aj Nórsko, v diplomatických rokovaniach s Ruskom neuspelo. Ostrovy využíval Sovietsky zväz na pokusné ťažobné ciele, ako aj na vybudovanie vojenskej základne.
Od roku 1913 si súostrovie Zem Františka Jozefa nárokovalo Rusko. Hoci o územie prejavilo záujem aj Nórsko, v diplomatických rokovaniach s Ruskom neuspelo. Ostrovy využíval Sovietsky zväz na pokusné ťažobné ciele, ako aj na vybudovanie vojenskej základne. (zdroj: http://www.novatravels.net/northpole/fjland/IMG=_6893.jpg)

Ako jeden z významných občanov svojej krajiny, sa Nansen v roku 1905 vyslovil za ukončenie únie Nórska so Švédskom a pričinil sa o osamostatnenie a uznanie nezávislosti Nórska. V rokoch 1906 až 1908 pôsobil ako nórsky vyslanec v Londýne, kde pomáhal vyjednávať zmluvu o integrite, ktorá zaručovala Nórsku nezávislý štatút.

V poslednom desaťročí svojho života sa Nansen venoval predovšetkým práci v Organizácii spoločenstva národov. V roku 1921 bol vymenovaný za vysokého komisára Ligy pre utečencov. V roku 1922 mu bola udelená Nobelova cena za mier za prínos pre vysídlené obeti prvej svetovej vojny. Medzi najznámejšie iniciatívy, ktoré zaviedol, bol Nansenov pas, osvedčenie pre osoby bez štátnej príslušnosti, ktoré uznávalo viac ako 50 krajín. Pracoval pre utečencov až do svojej náhlej smrti v roku 1930, po ktorej Liga pre utečencov založila Nansenov medzinárodný úrad pre utečencov, aby zabezpečila pokračovanie jeho práce. Tento úrad dostal v roku 1938 Nobelovu cenu za mier. Nansenovo meno nesú viaceré významné geografické útvary, predovšetkým v polárnych oblastiach.

Fridtjof Nansen so svojou prvou manželkou Evou mali spolu 5 detí.
Fridtjof Nansen so svojou prvou manželkou Evou mali spolu 5 detí.  (zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Eva_Nansen)

Hjalmar Johansen dostal vďaka Nansenovmu vplyvu príležitosť pripojiť sa k expedícii Roalda Amundsena na južný pól v roku 1910. Johansen sa však v základnom tábore expedície pohádal s Amundsenom a v dôsledku toho sa výpravy na južný pól nezúčastnil. Rok po svojom návrate z Antarktídy spáchal samovraždu. Otto Sverdrup zostal kapitánom lode Fram a v roku 1898 vzal loď s novou posádkou do kanadskej Arktídy na štvorročný prieskum. V neskorších rokoch Sverdrup pomohol získať finančné prostriedky na reštauráciu lode Fram, ktorá je od roku 1935 vystavená v múzeu Frammuseet v Oslo. Sverdrup zomrel v novembri 1930, sedem mesiacov po Nansenovi.

Nansenov rekord v dosiahnutí najsevernejšieho bodu trval len niečo vyše päť rokov. Prekonala ho trojčlenná výprava, ktorá vyrazila zo Zeme Františka Jozefa so psami a saňami. Bola súčasťou Talianskej expedície, ktorú viedol vojvoda z Abruzzi. Výprava dosiahla 86°34′ severnej zemepisnej šírky.

Zdroje:

Nansen's Fram expedition - Wikipedia

Fridtjof Nansen – Farthest North

Nansen Fram Map - File:Nansen Fram Map.svg - Wikimedia Commons

The First Fram Expedition (1893-1896) | FRAM (frammuseum.no)

Model of polar expedition ship Fram of 1892 (modelships.de)

Nans23.jpg (800×625) (framexec.com)

Frozen in the ice - polar research then and now (sciencenorway.no)

Fredrik Hjalmar Johansen – The man who was ignored | Polarjournal

Iveta Rall

Iveta Rall

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  49
  •  | 
  • Páči sa:  570x

Milujem nite, priadze, látky, korálky a drôtiky a rada z nich tvorím. Popri tvorbe študujem rôzne textilné techniky a venujem sa histórii textilu. S obľubou sa venujem historickým témam, súvisiacim s cestovaním. Ak netvorím a neštudujem, som práve na potulkách svetom. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaZdravý životný štýlSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

711 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

273 článkov
SkryťZatvoriť reklamu