reklama

Polárne expedície - časť 39. - Arktída - Letecká expedícia Amundsena s Ellsworthom na severný pól -1925

Roald Amundsen a Lincoln Ellsworth zakúpili dve lietadlá Dornier-Wal, s ktorými plánovali dosiahnuť severný pól.

Polárne expedície - časť 39. - Arktída - Letecká expedícia Amundsena s Ellsworthom na severný pól -1925
Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Po návrate z Expedície Maud v roku 1923, napriek tomu, že nezaplatil expedičné dlhy, začal Amundsen plánovať novú expedíciu. Jej cieľom bol prelet nad severným pólom a získanie priameho dôkazu o tom, či sa vo vnútornom Severnom ľadovom oceáne nachádza pevnina, alebo nie. Na takúto expedíciu Amundsen zvažoval použiť buď vzducholoď, alebo lietadlo. Ako však zistil, tradiční sponzori váhali poskytnúť príspevok na expedíciu a Amundsen sa ťažko sa vyrovnával s tým, že nebol schopný získať žiadne finančné prostriedky. V snahe zarobiť peniaze na plánovanú expedíciu, rozhodol sa usporiadať prednáškové turné po Severnej Amerike. Práve, keď sa nachádzal v New Yorku, zatelefonoval do jeho hotelovej izby Ellsworth.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Lincoln Ellsworth

Lincoln Ellsworth navštevoval Columbijskú aj Yaleskú univerzitu a počas prvej svetovej vojny dostal výcvik leteckého pilota. Kvôli zdravotnému stavu však nebol spôsobilý pracovať vo vojenskom letectve. Po skončení vojny, Univerzita Johna Hopkinsa vyslala Ellswortha do peruánskych Ánd, aby viedol projekt geologického prieskumu. Jeho otec, ktorý vlastnil uhoľné bane a bol multimilionárom, by rád videl svojho syna v rodinnom podniku, ale Lincon mal iné záujmy. Keď sa po ukončení misie v Andách Lincoln Ellsworth v roku 1923 vrátil do New Yorku a zistil, že Amundsen je v meste, okamžite zavolal slávnemu polárnemu bádateľovi. Počas stretnutia, Ellsworth ponúkol Amundsenovi sumu 85.000,- USD na financovanie jeho novej expedície. Poskytnutie ekonomickej pomoci Ellsworth podmienil svojou účasťou na expedícii. Amundsen sa nenechal dlho presviedčať, o čosi dlhšie to Lincolnovi trvalo pri presviedčaní svojho otca, ktorý síce neochotne, ale napokon predsa súhlasil s poskytnutím potrebných financií na vybavenie expedície na severný pól.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

S Ellsworthovými peniazmi v ruke, Amundsen telegrafoval svojmu pilotovi, nórskemu námornému poručíkovi Hjalmarovi Riiser-Larsenovi, aby mu dal pokyn na zakúpenie dvojice lietajúcich člnov Dornier-Wal. Obaja muži sa rozhodli pre nemeckú značku z viacerých dôvodov. Lietadlo Dornier malo dva vodou chladené motory Eagle Rolls-Royce, ktoré boli upevnené na vrchnej časti konštrukcie krídel, jeden smeroval dopredu a druhý dozadu. Umiestnenie a výkon motorov umožnili lietadlu prevážať hmotnosť nákladu rovnajúcu sa hmotnosti samotného lietadla. Dornier sa tiež vyznačoval duralovým trupom s plochým dnom v tvare člna. Dve nové lietajúce lode, ktoré Amundsen s Ellsworthom zakúpili, zaregistrovali pod názvami N24 a N25. Krátko po ich získaní pre expedíciu, bola založená správcovská spoločnosť s názvom „Nórska letecká spoločnosť pre polárny let Amundsena-Ellswortha v roku 1925”.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Portrét Lincolna Ellswortha (vľavo) a Roalda Amundsena (vpravo)
Portrét Lincolna Ellswortha (vľavo) a Roalda Amundsena (vpravo) (zdroj: https://commons.wikimedia.org)

Ny-Ålesund, Špicbergy

Lietadlá boli vyrobené v Pise v Taliansku v roku 1924. Dornier-Wal bola síce nemecká spoločnosť, ale kvôli Versaillskej dohode, sa v Nemecku nesmeli vyrábať lietadlá. Z toho dôvodu sa nemecké lietadlá vyrábali v zahraničí. Každý z lietajúcich člnov Dornier-Wal mal dva motory Rolls Royce s výkonom 2x365 HP, vďaka ktorým dosahovali cestovnú rýchlosť až 200 km/h. Každý motor poháňal jednu vrtuľu. Nakoľko boli motory osadené za sebou, predná vrtuľa bola ťažná a zadná tlačná. Rozpätie krídel bolo 26,4 metra, dĺžka lietadla 16,2 metra a výška 4,7 metra. Lietadlá mohli vzlietnuť buď z vodnej plochy, alebo zo snehovej štartovacej dráhy. Obe lietadlá boli predtým, ako ich demontovali a odoslali loďou do Ny-Ålesund na Špicbergoch, továrensky otestované v Pise v Taliansku. V každom lietadle mala letieť trojčlenná posádka, pozostávajúca z veliteľa lietadla, pilota a mechanika. Posádka lietadla N25 pod Amundsenovým velením, pozostávala z pilota Hjalmara Riiser-Larsena a mechanika Karla Feuchta. V Ellsworthovom lietadle N24 bol pilotom Leif Dietrichson a mechanikom bol Oscar Omdal.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Začiatkom marca 1925 vyplávali dva transportné parníky Farm a Hobby z nórskeho prístavu Trondheim a smerovali do zálivu King´s Bay na Špicbergoch. Viezli dve demontované lietadlá, uložené v pevných plechových kontajneroch, expedičné vybavenie, vrátane materiálu sa stavbu hangáru, ako aj množstvo nádrží s palivom.

Ny-Ålesund v zálive King´s Bay bola v tom čase banícka osada na ťažbu uhlia, vzdialená 1.200 kilometrov od severného pólu. Poskytovala pre Amundsenovu expedíciu primerané zázemie a nachádzala sa v dosahu obchodných lodí s uhlím.

Po vyplávaní oboch lodí z Trondheimu, more bičoval silný vietor, ktorý sprevázali ľadové búrky. Plavidlá sa v zlom počasí od seba vzdialili a Amundsen sa obával, že nadmerne zaťažená loď Hobby vo vysokých vlnách stroskotá. Morská choroba si vybrala svoju daň, aj keď mnohí z posádky boli skúsení námorníci. Loď Farm sa 12. apríla 1925 doplavila do King's Bay ako prvá a zakotvili ju na okraji ľadovca, ktorý pokrýval vnútro zálivu. Krátko nato sa za jasotu všetkých objavila aj loď Hobby. Obidve lode kotvili v improvizovanom prístave na okraji ľadového poľa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Vykladanie trupu lietadla Dornier-Wal N25 z nákladnej lode Hobby
Vykladanie trupu lietadla Dornier-Wal N25 z nákladnej lode Hobby (zdroj: https://airandspace.si.edu/)

Dňa 13. apríla sa začala vykládka expedičného materiálu. Našťastie, neďaleká banícka osada poskytovala dostatok dobrovoľníkov, ktorí pomohli s vyložením a montážou lietadiel. Tentoraz mal Amundsen so sebou fotografa Paula Bergea a dvoch novinárov, ktorí priebeh expedície priebežne dokumentovali a čerstvé správy posielali do redakcie svojich novín. Expedícia vzbudila veľký záujem médií predovšetkým preto, lebo novinári mohli sledovať prípravy na Amundsenovu expedíciu po prvý raz priamo na mieste. Do Ny-Ålesunde bol pozvaný aj výrobca plachiet Martin Rönne, ktorý sa zúčastnil aj posledných dvoch Amundsenových expedícií. Počas príprav v Ny-Ålesunde, Rönne ušil kompletné vybavenie pre expedíciu, vrátane čižiem, nohavíc, stanov a plachtových člnov.

Vykladanie trupu expedičného lietadla N24 z nákladnej lode v baníckej osade Ny-Ålesund, Špicbergy, apríl 1925
Vykladanie trupu expedičného lietadla N24 z nákladnej lode v baníckej osade Ny-Ålesund, Špicbergy, apríl 1925 (zdroj: https://www.coolantarctica.com)

Okrem prípravy techniky, bolo pre odlet expedície veľmi dôležité vhodné počasie, na ktoré si výprava musela počkať. Počas viac ako piatich týždňov, čo boli v Ny-Ålesunde, sa Amundsen ubytoval v dome riaditeľa uhoľnej spoločnosti. Táto budova bola v rokoch 2010-11 zrekonštruovaná do podoby z čias Amundsena a dnes je významnou pamiatkou a súčasťou kultúrneho dedičstva v Ny-Ålesunde.

Prípravy na odlet

Amundsen, Ellsworth a obaja piloti verili, že plne naložené lietajúce člny budú schopné vzlietnuť zo zálivu King´s Bay, pokrytého ľadom. Sneh a ľad v skutočnosti kládli menší odpor pri rozbehu lietadla, ako otvorená voda. Po vzlietnutí mali lietadlá letieť priamo na severný pól, kde mali zosadnúť, overiť si svoju polohu a následne sa mali vydať na spiatočnú cestu na Špicbergy. Hoci lietadlá prevážali aj palivo navyše, nebolo ho dostatok na spiatočnú cestu pre obidve lietadlá. Nebolo pochýb o tom, že počas návratu z pólu budú lietadlá musieť ešte raz zosadnúť na ľad, kde sa obsah nádrže jedného lietadla vyprázdni do druhého, pričom prázdny lietajúci čln budú nútení zanechať na mieste zosadnutia.

Montáž lietajúcich člnov Dornier-Wal na expedíciu v Ny-Ålesund, Špicbergy.
Montáž lietajúcich člnov Dornier-Wal na expedíciu v Ny-Ålesund, Špicbergy.  (zdroj: https://www.coolantarctica.com)

Letci, kvôli hmotnostným obmedzeniam, venovali veľkú pozornosť výberu expedičného výstroja. Rozhodli sa zobrať so sebou ľahké sane, ktorými mohli v prípade potreby presúvať náklad po ľade. Plátenný čln mal umožniť prekonávať plochy voľnej vody medzi ľadovými kryhami. Naložili si aj obvyklý sortiment polárnej výbavy, ako zbrane, stany a kompaktné variče. Ich zásoby jedla pozostávali zo soleného hovädzieho mäsa, pemmicanu, čokolády, sušienok, sušeného mlieka a tabliet zo sladeného mlieka. Na dokumentárne snímky a tvorbu filmu, si viezli so sebou aj kameru.

Prenášanie časti krídla lietadla Dornier-Wal N24, Ny-Ålesund, Špicbergy, apríl 1925
Prenášanie časti krídla lietadla Dornier-Wal N24, Ny-Ålesund, Špicbergy, apríl 1925 (zdroj: https://www.coolantarctica.com)

Kým prebiehala montáž lietadiel, postupne prichádzalo polárne leto. Aj keď ľadová pokrývka zálivu zostala relatívne pevná, hmotnosť lietadiel spôsobila, že sa povrch ľadu prehýbal a lámal, čo tvorilo prekážku pri rozbehu. Motory Rolls-Royce fungovali perfektne, ale Amundsen odolal akémukoľvek pokusu uskutočniť cvičný let. Zdôvodňoval to tým, že vzlet bol jednou z najnebezpečnejších fáz letu a nechcel ohroziť expedíciu zbytočným rizikom. Takže skúšobné jazdy pozostávali len z rolovania po snehu.

Uplynulo niekoľko týždňov s častými búrkami a nárazovým vetrom, ktoré znemožňovali odlet expedície. Nakoniec, dňa 21. mája, meteorológ expedície vyhlásil, že počasie je vhodné na štart. Kým sa zahrievali motory, vykonávali sa posledné prípravy. Keďže Dorniery mali otvorené kokpity, piloti mali na sebe kožušinové letecké čiapky s okuliarmi, teplé vrchné oblečenie z kože ušité do tvaru kombinézy, hrubú spodnú bielizeň z vlny a na nohách mali priestranné plátenné čižmy vystlané senom.

Kokpit lietadla  Dornier-Wal s trojčlennou posádkou
Kokpit lietadla Dornier-Wal s trojčlennou posádkou (zdroj: https://www.coolantarctica.com/)

Štart Expedície Dornier-Wal

Desať minút po piatej hodine popoludní dňa 21. mája 1925, lietadlo N25 s Riiser-Larsenom pri kormidle, spustilo motory na plný plyn. Dodatočná hmotnosť prídavných palivových sudov a vybavenia spôsobila, že sa ľad pod lietadlom výrazne prehýbal a v priehlbine sa zhromažďovala voda, ktorá zvyšovala odpor lietadla pri rolovaní. Túto prekážku sa však podarilo prekonať a štart sa vydaril. Keď Dornier pomaly stúpal k oblohe, v ceste sa mu vynoril ľadovec, stekajúci do King's Bay. Lietadlu N25 sa s burácajúcimi motormi pri 2.000 otáčkach za minútu, podarilo vyšplhať sa tesne ponad ľadovec.

Druhé lietadlo N24 sa medzitým pripravilo na štart z vedľajšej dráhy, ktorá bola paralelná s dráhou N25. Prvá dráha bola po štarte N25 totiž zničená. Lietadlo musela posádka presunúť na vedľajšiu dráhu. Bola to námaha, pri ktorej sa telá posádky riadne zapotili a museli si vyzliecť hornú časť kombinéz. Práve keď sa Dornier chystal rolovať, pilot Dietrichson zistil problém. „Počas zvyšovania otáčok motora som zrazu začul zvuk, ktorý znel, ako keby na dne trupu praskol rad nitov,“ napísal neskôr. Kým si posádka obliekala vrchné časti leteckých kombinéz, ľad začal pod váhou lietadla klesať. Hladina vody sa priblížila k lietadlu a začala natekať do trupu cez rozbitý šev v kovovom plášti. Dietrichson sa rozhodol pokračovať v lete, pričom bol presvedčený, že pretrhnutý šev nebude problémom pri pristávaní na pevnom ľade pólu a že oprava pred štartom by oddialila expedíciu. Preto Dietrichson nepovedal nič a lietadlo N24 so svojím nechceným nákladom vody pokračoval v štarte a podarilo sa mu vzniesť sa do studeného jarného vzduchu.

Obidva lietajúce člny úspešne vzlietli a expedícia sa začala. Čoskoro boli lietadlá na plánovanom kurze smerom na sever a bok po boku leteli pozdĺž severného pobrežia Špicbergov. Pred nimi bol už len zamrznutý Severný ľadový oceán. Amundsen poznamenal: „Nikdy som nevidel väčšiu pustatinu. Aspoň keby ľadový medveď trochu narušil túto monotónnosť. Ale nevidel som absolútne nič živého“.

Dve lietadlá expedície Amundsen-Ellsworth sprvoti leteli vo výške 600 metrov. Preleteli ponad západné pobrežie Špicbergov a nechali za sebou Cape Mitra a Amsterdamský ostrov. Nad zamrznutým morom sa rozprestrela hmla, ktorá vyhnala lietadlá do výšky 900 metrov. Krátko po ôsmej hodine večer sa hmla rozpadla. „A tam pod nami a pred nami ležala veľká žiariaca pláň notoricky známeho ľadu. Za koľko nešťastí si bola v priebehu rokov zodpovedná, ty obrovská biela pláň?“ - zamyslel sa básnik v Amundsenovi.

Po niekoľkých hodinách letu nad zamrznutým oceánom, oslnivá belosť ľadu prinútila letcov nielen nasadiť si snehové okuliare, ale pripevniť aj špeciálne svetelné clony na čelné sklá lietadiel. Aby unikli žiare zdola, lietadlá vyleteli do najvyššej možnej výšky 1.000 metrov, kde motory bežali plynulejšie a tým šetrili palivo. Letci však nemohli z tejto výšky rozoznať žiadne detaily.

Na palube N25 sa zdalo byť všetko v poriadku, ale pilot Dietrichson na N24 mal problém. Ukazovateľ teploty jeho motorov začal stúpať, ešte keď leteli nad hmlou a nezdalo sa, že by sa situácia zlepšovala. Odrazu ručička teplomera vyletela na 109°C a sklo na kontrolnom prístroji prasklo. Bolo neuveriteľné, že aj za tejto situácie motory Rolls-Royce naďalej hučali, ako keby sa nič nedialo.

Na druhý deň, 22. mája asi o piatej hodine ráno Feucht informoval Amundsena, že hladina paliva v N25 klesla pod polovicu nádrže. Amundsen, ktorý si nebol istý, či sa neodchýlili od kurzu, sa rozhodol, že nastal vhodný čas zosadnúť na ľad, naplniť nádrže oboch lietadiel zo záložných sudov, zmerať polohu a pokračovať v lete k pólu. Po dosiahnutí pólu, počas spiatočného letu, mali lietadlá ešte raz pristáť na ľade, zvyšné palivo načerpať do jedného lietadla, ktorým sa mal všetci vrátiť späť na základňu na Špicbergoch.

Pristátie na ľadovci

Po vyslaní signálu kolegovi Dietrichsonovi, Riiser-Larsen začal pomalými špirálami klesať smerom k ľadovcu pod nimi v nádeji, že nájde hladkú pristávaciu plochu. Trojica uvažovala aj o možnosti pristáť na vodnej hladine, ale túto možnosť zavrhli v obave, že zamrznutý ľad na trupe lietadla by mohol z dôvodu nestability zapríčiniť nehodu pri pristávaní. Akonáhle však začali klesať, uvedomili si, že povrch ľadovca pod nimi má veľmi členitý terén, nevhodný na pristávanie. Napriek tomu lietadlo N25 pokračovalo v klesaní a kým hľadali vhodné miesto na pristátie, zadný motor náhle zhasol, čo pocítili výrazným znížením rýchlosti.

Amundsen zbadal vzdialenú ľadovú plochu, ktorá sľubovala relatívne hladké pristátie, ale so stratou výkonu a s nadmerným nákladom na palube lietadla vedel, že sa k nej nebude dať dostať. Posádka sa rozhodla zosadnúť na vrstve kašovitého snehu, ktorá pokrývala úzke vodné rameno. Dornier N25 zosadol na rozmáčený sneh, ktorý spomaľoval jeho rýchlosť oveľa menej, ako si členovia posádky priali. Napokon sa podarilo lietadlo zastaviť presne v bode, keď sa jeho nos pritlačil k ľadovcu na konci pristávacej dráhy.

Dietrichson na palube N24 videl, ako sa vypol zadný motor lietadla N25 a sledoval, ako lietadlo klesá a pristáva do rozmočeného snehu. Krúžil nad miestom pristátia a videl, že posádka N25 vyskočila z lietadla a začala osekávať ľad okolo jeho trupu. Dietrichson si uvedomil, že v ramene nie je dostatok miesta pre obe lietadlá, a tak pomaly zostúpil k vodnému jazeru, ktoré bolo v blízkosti miesta zosadnutia N25. Keď ubral plyn, zadný motor jeho lietadla tiež zhasol. Našťastie, pristátie bolo hladké a on plynule roloval po hladine vody, až kým zastal a ukotvil svoje lietadlo k veľkej ľadovej kryhe.

Ellsworth a Dietrichson začali pátrať po druhoch z N25, zatiaľ čo mechanik Omdal skúmal motory. Kompresia v zadnom motore značne zoslabla a časť výfukového systému zhorela. Oprava, ak to vôbec bude možné, bude trvať dlho. Aby toho nebolo málo, do trupu, v mieste, kde sa pri štarte roztrhli nity, presakovala voda.

Bolo poludnie, keď Dietrichson a Ellsworth konečne zbadali z vrcholu vysokého ľadového brala lietadlo N25. Ležalo vo vzdialenosti asi jeden kilometer od nich s nosom vystrčeným do vzduchu v 45-stupňovom uhle. Ellsworth zmeral polohu a zistil, že sa nachádzajú len 240 km od pólu a od kurzu sa odchýlili o 22 stupňov západne.

Dvojica poskladala svoj čln z lodnej plachty a kým sa vydala k lietadlu N25, dala si ľahký obed. Ich postup na ľade spomalili vyše metra hlboké snehové záveje, ktoré sa striedali s miestami s kašovitou vodou, ktoré bolo potrebné prekonať na člne. Ešte horšie boli ostré ľadové hrebene, vytlačené nahor v dôsledku zrážky posúvajúcich sa vrstiev ľadu. Dietrichson a Ellsworth sa pokúsili nájsť jednoduchšiu cestu, ale natrafili len na ďalšie ľadové hrebene. Po niekoľkých hodinách neuveriteľnej námahy to vzdali a úplne vyčerpaní sa vrátili k lietadlu N24. Vztýčili nórsku vlajku na najvyššom vrchole ľadového hrebeňa, vedľa svojho lietadla si postavili stan a vliezli dovnútra, aby si oddýchli.

Lietadlo N24 po pristátí na ľadovej kryhe.
Lietadlo N24 po pristátí na ľadovej kryhe. (zdroj: https://www.coolantarctica.com)

Amundsen a jeho posádka boli medzitým zaneprázdnení snahou zabrániť tomu, aby sa okolo trupu ich lietadla N25 tvoril ľad. Pomocou nožov, sekery a ľadovej kotvy sa trojici napokon podarilo osekať z trupu dostatok ľadu, aby sa ich lietadlo odľahčilo a mohlo voľne plávať. Hoci boli muži vyčerpaní, ešte niekoľko hodín bezvýsledne prehľadávali svoje okolie, aby sa spojili s posádkou N24, až sa konečne uchýlili do voľného priestoru v lietadle Dornier N25, aby tam prenocovali.

Oblasť v noci bičovala snehová búrka a pohyb ľadovcov priblížil obe lietadlá bližšie k sebe. Ráno dňa 23. mája bolo jasné a slnečné. Amundsen vyliezol na krídlo svojho Dornieru a skúmal monotónny horizont. Zrazu zbadal vlajku, stan a aj lietadlo N24. Vyzval Riiser-Larsena, aby začal signalizovať ich nórskou vlajkou a v priebehu niekoľkých okamihov bol kontakt s Ellsworthom a jeho tímom nadviazaný. Prostredníctvom signálov morseovej abecedy sa dohodli, že každá posádka bude po zvyšok dňa pracovať na svojom lietadle.

Omdal, v márnom pokuse naštartovať zadný motor Rolls-Royce lietadla N24, nalial vedro teplého oleja na ventily motora a pod gondolu motora umiestnil expedičnú piecku, aby ho zohrial. Zatiaľ Amundsen, Riiser-Larsen a Feucht sekali ľad a začali vytvárať rampu a dúfali, že sa im po nej podarí vytiahnuť lietadlo z kašovitého bazéna na pevný ľad. Počas nasledujúcich dvoch dní sa obe posádky snažili pripraviť svoje lietadlá na odlet.

26. máj priniesol prekvapivé zistenie. Ráno oba tímy zhodne zistili, že ľad, na ktorom sa nachádzajú, ich unáša. O tretej hodine popoludní pri teplote okolo -10°C, Ellsworth signalizoval, že sa s Dietrichsonom a Omdalom pokúsia prísť k lietalu N25. Riiser-Larsen sa rozhodol im priplávať s člnom naproti. Na ceste k lietadlu N25, kráčala Ellsworthova posádka príliš blízko tenkého ľadu. Zrazu sa ľad pod Dietrichsonom prelomil a on sa prepadol do mrazivej vody. Mal na chrbte 80-kilogramový batoh, ktorý ho ťahal dole. Na Dietrichsonov výkrik Omdal zastal a otočil sa a v tej chvíli sa tiež prepadol cez ľad. Obaja muži sa pokúšali vyškriabať hore, ale tenký ľad sa lámal a nedarilo sa im.

V momente, keď sa jeho dvaja druhovia prepadli cez prelomený ľad, Ellsworthovi sa podarilo uskočiť nabok od kritického miesta. Našiel pevné miesto na starom ľade, posunul lyžu smerom k Dietrichsonovi a podarilo sa mu ho čiastočne vytiahnuť na pevnejší ľad. Omdalova hlava sa začala ponárať práve vo chvíli, keď sa Američanovi podarilo zachytiť popruh mechanikovho batohu. Obrátil všetku pozornosť k Omdalovi a z celej sily ho vytiahol na pevný ľad. Potom spoločnými silami vytiahli Dietrichsona. „Vytiahnuť Omdala s batohom na pevný ľad si vyžadovalo všetku moju silu,“ napísal neskôr Ellsworth. Všetkým trom sa napokon podarilo prebojovať sa až k člnu Riiser-Larsena a on ich rýchlo dopravil do relatívneho pohodlia a tepla N25.

Príprava na spiatočný let

Keď sa trojica z lietadla N24 osušila, padlo rozhodnutie, že ich najväčšou šancou na návrat bude opustiť lietadlo N24 s pokazeným motorom. Všetci šiesti sa pokúsia odletieť lietadlom N25. Lietadlo N25 sa však ešte stále nachádzalo v sladkovodnej snehovej kaši, ktorá primŕzala o jeho trup. Pomocou provizórnych nástrojov sa šesťčlennej skupine po niekoľkých hodinách podarilo oslobodiť N25 od ľadu a po vysekanej plytkej rampe ho vytiahli na povrch kryhy.

Kým časť posádky prepravovala palivo z lietadla N24 do N25, Amundsen a Ellsworth pracovali na tvorbe zoznamu nevyhnutných vecí, ktoré si budú musieť vziať so sebou. Aby sa zabezpečilo, že zásoby jedla vydržia, kým sa dostanú do vzduchu, denné dávky potravín sa znížili z jedného kilogramu na 350 gramov.

Aj keď sa zohľadnila hmotnosť vybavenia, ktoré zanechajú na kryhe, lietadlo N25 muselo vzlietnuť s pridanou hmotnosťou väčšieho množstva paliva a troch ďalších mužov. Amundsen a Riiser-Larsen usúdili, že nakoľko sa v blízkosti nenachádza žiadna otvorená voda, budú na odletovú dráhu potrebovať aspoň 500 metrov relatívne hladkého a tvrdého ľadu. Avšak široko-ďaleko nebolo ani kúska rovnej ľadovej plochy. Jedinou možnosťou bolo, vyrovnať členitý ľad a vysekať pre svoje lietadlo štartovaciu dráhu použitím ich provizórnych nástrojov.

Úprava terénu na štartovaciu dráhu
Úprava terénu na štartovaciu dráhu (zdroj: https://www.nordische-filmtage.de/en/programm/movie/view/2013/5948.html)

Dňa 1. júna, keď muži už niekoľko dní štiepali a sekali ľad, aby vytvorili pevnú dráhu, bolo lietadlo N25 pripravené na odlet. Nasávanie vzduchu na zadnom motore bolo opravené a oba motory Rolls-Royce bežali hladko. Muži naložili všetko potrebné a vyliezli na palubu. Sotva sa lietadlo rozbehlo, ľadová dráha, ktorú tak namáhavo vysekali, sa začala pod lietadlom prehýbať a do lietadla začala špliechať kašovitá voda. Ešte horšie bolo, že ľadovú kryhu zrazu zahalila hmla a to ich prinútilo prvý pokus o vzlet zrušiť.

Prieskumníci po celý zvyšný deň bojovali s ľadom, aby pripravili novú štartovaciu dráhu, avšak 2. júna bol prerušený aj druhý štart potom, ako lietajúci čln prerazil ľad na novej dráhe. Do 4. júna boli zahalení silnou hmlou, v dôsledku čoho sa ochladilo a mráz spôsobil zvýšenie tlaku ľadových krýh a ich praskanie.

Riiser-Larsen preskúmal širokú oblasť okolo nich a objavil kus ľadu s rozlohou približne 600 štvorcových metrov, ktorý by sa dal vyrovnať na vzletovú dráhu. Bohužiaľ, vhodný kus ľadovca bol takmer 300 metrov vzdialený od aktuálnej polohy N25. Bolo potrebné lietadlo k ľadovcu prepraviť. Nebolo to jednoduché, ale pokúsili sa o to. Napokon sa im podarilo dosiahnuť, že umiestnili lietadlo na dve spojené ľadové kryhy. Avšak s blížiacim sa arktickým letom sa cez deň povrch ľadu zohrieval a roztápal na ľadovú kašu. Ak by sa lietadlo N25 v krátkom čase nedostalo do vzduchu, odpor lepkavého snehu na ľade by bol príliš veľký a odlet bol v ohrození.

Lincoln Ellsworth a Roald Amundsen pri zameriavaní polohy počas Expedície Dornier-Wal
Lincoln Ellsworth a Roald Amundsen pri zameriavaní polohy počas Expedície Dornier-Wal (zdroj: https://www.coolantarctica.com)

Amundsen vedel, že sa nedá robiť nič iného, než odhŕňať sneh nabok. Vypočítal, že muži budú musieť vytvoriť dráhu dlhú 500 metrov a širokú 12 metrov. Sneh, ktorý bol takmer jeden a pol metra hlboký, sa musel odhrnúť šesť metrov na každú stranu štartovacej dráhy, aby neprekážal pri štarte. Takáto úloha bola nad rámec toho, čo mohli posádky zvládnuť pri menších než polovičných dávkach jedla. Zároveň bolo jasné, že toto úsilie musia vynaložiť dovtedy, kým ešte majú dostatok sily.

Od 9. do 13. júna sa muži snažili vyrovnávať povrch dráhy. „Keď sme 14. júna odložili nástroje, nemyslím si, že preháňam, keď poviem, že sme celkovo odstránili 500 ton ľadu a snehu,“ poznamenal Amundsen vo svojom expedičnom denníku. Žiaľ, nevhodné podmienky na dráhe zabránili ďalším dvom pokusom dostať sa do vzduchu. Amundsen sa už vážne obával, že pokračujúci príval teplého počasia zmarí každý ďalší pokus o odlet. Keď sa ich zásoby jedla blížili ku koncu, Amundsen sa pohrával s myšlienkou, vydať sa na juh pešo. Dosiahnutie najbližšej pevniny by zvládli za pár týždňov. Ale v ich oslabenom stave by nemuseli byť schopní prekonať vyvýšené ľadové hrebene, alebo preplávať cez otvorené vodné plochy v provizórnom plátennom člne. Nakoniec sa rozhodol, že počkajú na vhodné podmienky a pokúsia sa o ďalší odlet.

Návrat na Špicbergy

Dňa 15. júna, keď sa teplota vzduchu pohybovala okolo -21°C, nórsky veliteľ expedície skontroloval odletovú dráhu. Pozdĺž celej svojej dĺžky bola relatívne hladká a zdalo sa, že v chladnom vzduchu trochu spevnela, ale tesne pred lietadlom N25 sa medzi kryhami vytvorila úzka pozdĺžna trhlina, ktorá sa tiahla do dĺžky takmer 80 metrov. Za týmto úsekom sa nachádzala 3 metre široká priečna trhlina, ktorej hrozilo, že sa rozšíri a zničí ich dráhu. Za ňou bola ďalšia 5 metrová priečna trhlina. Amundsen a jeho posádka cítili, že sa oba ľadovce čoskoro rozpadnú a s ním aj ich ťažkou prácou vybudovaná štartovacia dráha. Preto sa rozhodli pre okamžitý štart - teraz alebo nikdy!

Do pol desiatej večer boli motory lietadla N25 dostatočne zohriate, aby sa mohol odlet uskutočniť. Šesť mužov vyložilo z lietadla všetok náklad, okrem niekoľkých nevyhnutných vecí a samozrejme ponechali v trupe sudy s palivom. So žalostnými pohľadmi na opustený lietajúci čln N24, nemotorne usadený na ľade v diaľke, vyliezli na palubu Dornieru N25.

Riiser-Larsen na sedadle pilota pridal plyn, ale plne naložený lietajúci čln N25 sa nepohol. Pri ohlušujúcom zvuku motora, pri 2.000 otáčkach za minútu, sa Dornier najprv roztriasol a napokon sa spodok jeho trupu začal pomaly šúchať po vybudovanej dráhe. Lietadlo, sledujúc štartovaciu dráhu, pomaly zrýchľovalo. Čoskoro získalo dostatočnú rýchlosť, aby bez zaváhania prekonalo prvú priečnu trojmetrovú trhlinu a blížilo sa k päťmetrovej trhline. Tesne pred ňou však posádka prestala počuť zvuk trenia podvozku o odletovú dráhu a počuli už len hučanie motora. Konečne bolo lietadlo vo vzduchu. Kým sa stihli poobzerať, vleteli do hmly.

Dietrichson, v úlohe navigátora, pomocou magnetických kompasov vytýčil kurz na juh. Do dvoch hodín sa im podarilo vystúpiť dostatočne vysoko, aby slnko prerazilo hmlu a solárny kompas potvrdil, že letia presne podľa kurzu. Keď preleteli úsek hmly, videli, že pod nimi bola pokrútená masa ľadových hrebeňov, ktorá lemovala bazény otvorenej vody. Vedeli, že ak by sa teraz objavili problémy s motorom, bezpečné miesto na pristátie by už nenašli.

Keď sa lietadlo N25 priblížilo k 82° severnej šírky, vynorili sa ťažké, nízko položené mraky. Riiser-Larsen dúfal, že poletia nad nimi, aby ušetrili palivo, ale nevyšlo to. Lietadlo rýchlosťou takmer 200 km/h za hodinu vletelo do hmly, plnej ľadových kryštálov.

Hodina za hodinou ubiehala a lietajúci čln N25 sa blížil do bezpečia. Amundsen priebežne kontroloval zásoby paliva a poznamenal, že hladina benzínu bude čoskoro nebezpečne nízka. Zrazu sa ťažký hmlistý oblak pred nimi zdvihol a odhalil vysoký trblietavý vrchol kopca. Neexistovali žiadne pochybnosti o tom, že sa blížia k Špicbergom. Hoci bolo lietadlo N25 bičované silným vetrom, Riiser-Larsen znížil výšku letu a priblížil lietajúci čln k rozbúreným vodám Hinlopenského prielivu. Zvyšok posádky sa umiestnil do zadnej časti lietadla, čo najbližšie k jeho chvostu, aby umožnil lietadlu zdvihnúť nos čo najvyššie. Vlny narážali na duralový trup, keď lietadlo pristávalo. Pilot, zmáčaný vo svojom otvorenom kokpite, bojoval s riadením na hladine nepokojného mora, až kým lietajúci čln vplával do relatívne pokojných vôd malého plytkého zálivu. Dňa 16. júna 1925 lietadlo N25 pristálo pri pobreží Špicbergov.

Prinášam vám túto unikátnu mapu Špicbergov/Svalbardu z roku 1958. Ak si kliknete na obrázok, môžete sa preklikať na mapu vo vysokom rozlíšení s najmenšími detailami.
Prinášam vám túto unikátnu mapu Špicbergov/Svalbardu z roku 1958. Ak si kliknete na obrázok, môžete sa preklikať na mapu vo vysokom rozlíšení s najmenšími detailami. (zdroj: https://www.reddit.com/r/Norway/comments/kfr8ux/hi_norway_i_like_to_make_3d_renders_of_old_maps/)

Polárnici ihneď po ukotvení lietadla o pobrežné skaly, nedočkavo vyskočili na breh, aby pocítili pod nohami pevnú zem. Po krátkom občerstvení začali zbierať naplavené drevo, aby si zapálili oheň. Riiser-Larsen sa pri skúmavom pohľade na horizont zrazu narovnal. “Je tu loď!” zvolal.

Malá nórska loď na lov tuleňov práve plávala naprieč ich zálivom, nevnímajúc ukotvené lietadlo. V tom okamihu polárni cestovatelia naskákali na palubu N25 a znova naštartovali motory. O chvíľu už rolovali cez vodu a priblížili sa k lodi Sjoliv. Prekvapení námorníci neveriacky hľadeli na lietajúci čln Dornier-Wal, pohupujúci sa na vlnách. Vyhladovaných mužov pozvali na loď, kde ich privítali kávou, vareným mäsom z tuleňa a vaječnými plackami.

Nils Wollen, kapitán lode Sjoliv, ich informoval, že záchranné lode už celé týždne brázdia okolité moria, v márnom úsilí nájsť nezvestných bádateľov. Súhlasil s tým, že odtiahne lietadlo N25 do King's Bay. Spočiatku ťahanie prebiehalo hladko, ale večer vietor zosilnel a boli nútení lietadlo zakotviť v chránenej zátoke Brandy Bay. Na druhý deň kapitán lode Nils Wollen vyložil šiestich členov expedície v zálive King's Bay.

Dobová mapa s trasou Expedície Dornier-Wal k miestu pristátia na 87°44´ a naspäť na Špicbergy. Je možné sa preklikať k detailnej mape s viacerými expedíciami vo vysokom rozlíšení. Zaujímavsťou je, že je na nej Ellsworthov podpis.
Dobová mapa s trasou Expedície Dornier-Wal k miestu pristátia na 87°44´ a naspäť na Špicbergy. Je možné sa preklikať k detailnej mape s viacerými expedíciami vo vysokom rozlíšení. Zaujímavsťou je, že je na nej Ellsworthov podpis. (zdroj: https://www.geographicus.com/P/AntiqueMap/arcticellsworth-natgeo-1925)

Koniec expedície

Dňa 18. júna 1925, keď sa polárnici vrátili do King's Bay, bol ľad v zálive už dávno roztopený a okolité kopce sfarbili drobné modré kvietky. Transportná loď Hobby kotvila v blízkosti pobrežia. Amundsen a jeho spoločníci boli prekvapení, keď videli, že sa v zálive nachádza aj plavidlo nórskej pobrežnej stráže Heimdahl. Dvojica hydroplánov Hansa-Brandenburg W33 jazdila po pokojných vodách zálivu. Záchranné lode a lietadlá prehľadávali priľahlé polárne oblasti a hľadali členov expedície.

Keď spozorovali ich príchod, všetci obyvatelia Ny-Ålesund sa nahrnuli na pobrežie, aby privítali stratených polárnikov. Uprostred návalu prípitkov, objatí a podávania rúk, amatérska hudobná skupina zahrala nórsku národnú hymnu. Telegrafi na uhoľnej stanici a na palube lode Heimdahl začali posielať radostné správy a fotografi robili prvé fotografie. Prieskumníci zistili, že oblečenie, ktoré po sebe zanechali pred odletom na expedíciu, bolo príliš veľké na ich vychudnuté postavy.

25. júna bolo lietadlo N25 bezpečne privezené do zálivu King´s Bay, následne bolo rozobrané a uložené na palubu transportnej lode Hobby, ktorá sa pripravila na spiatočnú plavbu do Nórska. Amundsen, Ellsworth a ostatní členovia posádky nastúpili na palubu lode Heimdahl.

Celá expedícia bola prepravená na juh Nórska, do prístavu Horte, vzdialeného 30 km od hlavného mesta Oslo, aby sa mesto mohlo pripraviť na ich slávnostný príchod. Návrat do hlavného mesta bol skutočne triumfálny. Dňa 5. júla priletela posádka expedície na lietadle N25 do hlavného mesta a lietajúci čln pristál na vode medzi radmi vítajúcich lodí, vyzdobených nórskymi vlajkami. S triumfom ich dav sprevádzal ulicami Osla, až do kráľovského paláca, kde sa na ich počesť konala recepcia a slávnostná večera. V uliciach hlavného mesta sa údajne zhromaždilo 50.000 ľudí, aby oslávili príchod polárnych hrdinov.

Roald Amundsen však ani tento raz nedosiahol svoj cieľ. Aj keď sa mu nepodarilo doletieť až na severný pól, všetci muži sa vrátili z expedície živí, zdraví a o skúsenosť bohatší. Blahoprajné telegramy prichádzali z celého sveta.

V osade Ny-Ålesund, Špicbergy, je dnes turistom sprístupnený dom, v ktorom býval Amundsen počas príprav na expedíciu. Na pamiatku Amundsenových expedícií, mu postavili v strede obce bustu.
V osade Ny-Ålesund, Špicbergy, je dnes turistom sprístupnený dom, v ktorom býval Amundsen počas príprav na expedíciu. Na pamiatku Amundsenových expedícií, mu postavili v strede obce bustu. (zdroj: https://en.wikivoyage.org/wiki/Ny-%C3%85lesund#/media/File:NyAlesundAmundsenNorthPoleHotel.jpg)

Osud lietajúceho člna Dornier-Wal N25

Lietadlo N25 bolo v marci 1927 použité na testovanie novej trasy z nórskeho mesta Oslo do britského Harwichu cez Amsterdam. Lietadlo bolo následne predané írskemu pilotovi Frankovi Courtneymu, ktorý ho chcel použiť na let ponad Atlantik do New Yorku a späť do Európy. Boli nainštalované nové motory Napier Lion, ale požiar jedného z motorov spôsobil, že Courtney musel 26. júna 1928 núdzovo pristáť 600 km pred pobrežím Newfoundlandu. Spolu so svojou posádkou ho po 24 hodinách na mori zachránila loď Minnewaska. Lietadlo museli opustiť, ale o päť dní neskôr bolo vyzdvihnuté na palubu talianskej nákladnej lode Valprato, ktorá tiež počula výzvu SOS a previezli ho do Talianska.

Lietajúci čln potom predali do Nemecka, kde bol znovu zaregistrovaný. Nový majiteľ Wolfgang von Gronau využíval lietadlo na pilotný výcvik vo svojej leteckej škole DVS (Deutsche Verkehrsfliegerschule) na ostrove Sylt v Baltskom mori. V roku 1930 preletel s lietajúcim člnom Atlantik a 26. augusta 1930 pristál v New Yorku, čím sa Dornier-Wal N25 stal prvým lietadlom z Európy, ktoré prekonalo Atlantický oceán. Lietajúci čln bol prepravený loďou naspäť do Nemecka a naďalej bol používaný ako školské lietadlo, až do roku 1932, kedy bol vyradený z užívania a prevezený do Deutsches Museum v Mníchove. Počas náletu na mesto v roku 1944 bolo historické lietadlo N25 úplne zničené.

Amundsen vydal o leteckej expedícii s Ellsworthom na severný pól knihu, ktorá je aktuálne dostupná na Amazone.
Amundsen vydal o leteckej expedícii s Ellsworthom na severný pól knihu, ktorá je aktuálne dostupná na Amazone.  (zdroj: https://www.amazon.com/Our-Polar-Flight-Amundsen-Ellsworth-flight/dp/B096CSPDFC)

Zdroje:

Roald Amundsen - My life as an Explorer

Roald Amundsen and the 1925 North Pole Expedition | HistoryNet

The N24/N25 flight towards the North Pole (1925) | FRAM (frammuseum.no)

(47) The Amudson Polar Flight (1925) - YouTube

Dornier Do J Wal - Wikipedia

Dornier Wal flying boat - Amundsen (mia.no) – interaktívny obrázok lietadla, augmented reality

Amundsen, Roald Engelbregt Gravning 1872-1928 - Biographical notes. Page 4 the Arctic by air 1925. (coolantarctica.com)

N24/ N25 - (polarhistorie.no)

N24/N25-flyvningen fra Ny-Ålesund til 88 grader nord – lokalhistoriewiki.no

Originál filmu o Expedícii Dornier-Wal:

(65) The Amudson Polar Flight (1925) - YouTube

Letecké simulácie letu lietadiel Dornier-Wal:

(61) Microsoft/Oliver Moser Dornier Do J Wal (MSFS) First Impressions and Review (Amundsen N25 Variant) - YouTube

(61) Microsoft Dornier Do J Whale Review | Plus Ultra Variant | MSFS 2020 - YouTube

Iveta Rall

Iveta Rall

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  86
  •  | 
  • Páči sa:  1 261x

Milujem nite, priadze, látky, korálky a drôtiky a rada z nich tvorím. Popri tvorbe študujem rôzne textilné techniky a venujem sa histórii textilu. S obľubou sa venujem historickým témam, súvisiacim s cestovaním. Ak netvorím a neštudujem, som práve na potulkách svetom. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaZdravý životný štýlSúkromné

reklama

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu