reklama

Polárne expedície - časť 42. - Arktída - Príbeh havárie vzducholode Italia podľa priameho účastníka Běhounka

Vďaka čitateľovmu tipu a ponuke antikvariátu, som získala knihu Františka Běhounka - Trosečníci polárního moře.

Polárne expedície - časť 42. - Arktída - Príbeh havárie vzducholode Italia podľa priameho účastníka Běhounka
Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Kniha poskytuje autentický pohľad na osudy členov Expedície Italia z roku 1928, o ktorej som písala v predchádzajúcom blogu. Je to natoľko napínavé čítanie, že som neodolala a rozhodla sa dať priestor opisu prvého týždňa, ktorý strávili ôsmi stroskotanci vzducholode Italia na polárnom ľade po havárii ich vzducholode.

František Běhounek

František Běhounek sa narodil 28. októbra 1898 v Prahe, neďaleko holešovického prístavu na Vltave, kde jeho otec pracoval ako bagrista. V zime, keď rieka zamrzla, si privyrábal na vreckové ťažbou a predajom ľadu, čo bolo pre malého Frantíka predovšetkým zdrojom zábavy a dobrodružstva. Zamrznutá Vltava v jeho fantázii predstavovala polárne kraje, plné ľadových krýh - práve takých, o ktorých po večeroch čítal vo svojich obľúbených dobrodružných knihách. "Dostať sa tak raz na tie ďaleké zasnežené pláne...," sníval často malý František.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po maturite na pražskej reálke študoval na prírodovedeckej fakulte Karlovej Univerzity a tu získal v roku 1922 doktorát prírodných vied. Ďalej pokračoval v štúdiu na parížskej Sorbone, kde sa vďaka dvojročnému štipendiu venoval hlavne rádiológii a to pod priamym vedením Marie Curie-Skłodowskej. Práve na jej osobný príhovor sa mladý vedec mohol v roku 1926 zúčastniť expedície Roalda Amundsena vzducholoďou Norge k severnému pólu. Priamo na pól sa síce nedostal, pretože zostal s pozemnou časťou expedície na Špicbergoch, kde vykonával dôležité merania. Počas expedície sa však zoznámil s talianskym leteckým konštruktérom Umbertom Nobilem, ktorý vzducholoď Norge pilotoval a urobil na neho dobrý dojem. A práve pod Nobileho velením sa o dva roky neskôr Běhounek, už ako člen posádky vzducholode Italia, vydal na let k severnému pólu. V roku 1928 František Běhounek, ako prvý Čech v histórii, preletel ponad severný pól.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Počas návratu vzducholode Italia na základňu v King´s Bay, čakalo Běhounka stroskotanie vzducholode a následné ťažké týždne pobytu na ľadovej kryhe v malom stane. Po siedmich týždňoch prišla záchrana v podobe sovietskeho ľadoborca Krasin.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Běhounek s Nobilem zostali po celý život osobnými priateľmi. Počas súdneho procesu, v ktorom bol Nobile obvinený z toho, že zapríčinil haváriu vzducholode, sa Běhounek, ako svedok, svojho priateľa zastal. V roku 1968, pri návšteve generála Nobileho v Československu, bol natočený spomienkový dokumentárny film Vzducholodí k severnímu pólu.

V roku 1929, rok po návrate z Expedície Italia, Běhounek habilitoval na Karlovej Univerzite a stal sa docentom rádioaktivity a atmosférickej elektriny. Oženil sa a plne sa sústredil na svoju vedeckú prácu. V rokoch 1933 – 1945 viedol v Prahe Štátny rádiologický ústav, ktorý predtým zakladal. V rokoch 1936 – 1938 sa podieľal na založení observatória atmosférickej elektriny na Štrbskom plese. Po roku 1945 bol vedúcim fyzikálneho oddelenia Rádioliečebného ústavu v Prahe. Od roku 1951 viedol Onkologický ústav, ktorý sa o päť rokov neskôr stal súčasťou Ústavu jadrovej fyziky ČSAV. V roku 1953 bol zvolený za člena korešpondenta ČSAV.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V roku 1954 získal profesúru na Karlovej univerzite. Od 50. rokov bol expertom ministerstva zahraničných vecí v UNESCO pre výskum atómového žiarenia. Od roku 1956 viedol katedru dozimetrie ionizujúceho žiarenia na ČVUT. Okrem mnohých iných ocenení, v roku 1956 dostal vedeckú hodnosť DrSc. a roku 1960 získal titul akademika.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Popri vedeckej činnosti bol Franišek Běhounek plodným spisovateľom a počas svojho života sa stal autorom viac ako 60 žánrovo rôznorodých publikácií - od komiksov a rodokapsov, ktoré časopisecky vychádzali hlavne počas druhej svetovej vojny a tesne po nej, cez romány sci-fi, až po populárno-náučnú literatúru a vedecké diela.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prevažná časť Běhounkovho literárneho diela je určená mládeži. Vychádza z vedeckých objavov a skutočných udalostí a prístupnou formou vysvetľuje prírodovedné a historické poznatky. Jednotiacim prvkom všetkých Běhounkových kníh je viera v človeka a jeho schopnosti, v ľudskú odvahu a humanistické poslanie vedy. Z jeho rozsiahleho diela spomeňme aspoň niekoľko knižných titulov. Je to predovšetkým jeho prvotina Trosečníci na kře ledové, vydaná v roku - 1928 (druhé vydanie bolo z roku 1955 a vyšlo pod názvom Trosečníci polárního moře). K ďalším významným dielam patria cestopisy Fregata pláva okolo sveta (1942) a Na sever od Zambezi (1947), dobrodružný román Robinsoni z Kronborgu (1944), Akcia L (1956) a mnohé ďalšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Obálka knihy Trosečníci polárního moře z vydania v roku 1957
Obálka knihy Trosečníci polárního moře z vydania v roku 1957 (zdroj: https://www.goodreads.com/book/show/23353015-trose-n-ci-pol-rn-ho-mo-e)

Vzducholoď Italia

Prenesme sa do príbehu krátkeho života vzducholode Italia, ktorá sa dňa 24. mája 1928 nachádza nad Severným ľadovým oceánom......

Nad nekonečnou ľadovou prikrývkou polárneho mora rachotili letecké motory. Malá vzducholoď sa statočne prebíjala dopredu cez silný juhozápadný vietor, ktorý ju neustále odkláňal od jej kurzu a hnal na východ. Vracala sa zo severného pólu a mala už za sebou 55 hodín letu. Ak bude zápas s vetrom trvať dlho, vzducholoď vyčerpá pohonné látky, nebude ju možné ovládať a bude vystavená napospas vetru. Zostávala len malá nádej, že by v súčasných poveternostných podmienkach dosiahla svoj prístav v King´s Bay na Špicbergoch.

Výmena názorov medzi meteorológom Malmgrenom a veliteľom vzducholode Nobilem bola veľmi živá. Talian Nobile sa nebál dobrodružstva a veril, že sa viac oplatí rešpektovať vietor a radšej letieť s ním až na Kanadské pobrežie, než letieť proti vetru. Malmgren mal iný názor. Na kanadskom pobreží nebolo nič pripravené na pristátie vzducholode a to sa nemuselo podariť tak dobre, ako pred dvoma rokmi. Veril, že sa vietor zmení a do King´s Bay predsa len doletia. Doporučil zvýšiť rýchlosť, aby čím skôr preleteli oblasť víchrice.

Nobile, hoci nerád, poslúchol Malmgrenovu radu a vyrovnal kurz priamo do King´s Bay. Na zvýšenie rýchlosti vzducholode musel predovšetkým uviesť do chodu tetí motor a zvýšiť otáčky ostatných dvoch motorov. Uvedomoval si, že spotreba benzínu tým vzrastie a s väčšou rýchlosťou sa zvýši tlak na trup vzducholode, ktorý už dostatočne trpel náporom víchra. Vydrží vzducholoď túto záťaž?

Tretí motor bol spustený. Spotreba benzínu vzrástla dvojnásobne, ale rýchlosť len o 15 km/h. Nobile nepokladal za zmysluplné plytvať benzínom a chcel tretí motor vypnúť. Čo keď nebudú môcť kvôli počasiu pristáť v King´s Bay a budú musieť ešte niekoľko hodín krúžiť vo vzduchu? Bez pristávania, riadeného motormi, klesanie vzducholode vo víchrici určite skončí jej pádom. Malmgren však trval na svojej požiadavke. Pásmo, ktorým letela vzducholoď, bolo z meteorologockého hľadiska výnimočne nebezpečné. Potreboval sa z neho čím skôr dostať.

V tej chvíli napoly spiaci inžinier Trojani, ktorý stál pri výškových kormidlách, vykonal mechnický obrat kormidlom, aby udržal vzducholoď vo vodorovnej polohe. Obrat bol trochu prudší, než mal byť a prova vzducholode sa sklonila smerom k ľadu. Kormidlo sa však zaseklo a inžinierovi sa nedarilo ho uviesť do správnej polohy. Na jeho zúfalý krik mu priskočil na pomoc nadporučík Viglieri, silný mladý muž a jediným úderom dlaňou kormidlo uvoľnil. Vzducholoď však stále klesala. Kapitán vzducholode Mariano, ktorý zastupoval Nobileho počas jeho krátkeho spánku, vydal pokyn na zastavenie motorov. Vzducholoď sa však naďalej hrozivo približovala k ľadu a na vypnutie motorov nereagovala. Službukonajúci dôstojníci sa bez dlhého rozmýšľania rozhodli, že vyhodia nejakú záťaž. Preto šlo niekoľko plechoviek s benzínom cez palubu. Bolo to zbytočné opatrenie. Vzducholoď bola ľahšia ako vzduch, ktorý vytláčala svojím objemom, a preto keď pominul účinok motorov, s malým oneskorením začala stúpať. Stúpala prudko nahor. Prerazila vrstvu hmly nad sebou a vystúpila do výšky 900 metrov. Dôstojníci využili situáciu, že videli slnko a zamerali sextantom zemepisnú šírku. Tým získali druhý údaj na stanovenie ich zemepisnej polohy. Prvým údajom bol uhol gonio, ktorý dostávali niekoľkokrát denne rádiotelegraficky z lode Città di Milano. Hlavný mechanik tiež využil situáciu a vyčistil kormidlá od ľadu, ktorý prekážal v ich pohybe.

Keď utíchli motory, ticho zobudilo Nobileho. Na jeho rozkaz spustili z kabíny vlečnú reťaz. Vážila asi 300 kg a zohrávala dôležitú úlohu pri pristávaní. Akonáhle sa vzducholoď príliš rýchlo priblížila k zemi, koniec reťaze sa vliekol po zemi a znížil záťaž lode o hmotnosť vlečenej časti. Reťaz ju tiež udržiavala v konštantnej výške a slúžila aj ako kotva. V prípade núdze bolo možné reťaz odrezať, vzduchloď sa tak mohla zbaviť záťaže 300 kg a okamžite stúpať nahor.

Posádke sa napokon podarilo vzducholoď Italia stabilizovať vo výške približne 300 metrov, aby bolo vidieť pohybujúci sa ľad pod ňou, čo bolo potrebné nielen pre výpočet jej rýchlosti, ale aj pre orientáciu. Následne uviedli do prvádzky dva motory a Italia sa opäť pohla k cieľu svojej cesty.

Čas ubiehal nesmierne pomaly. Posádka postávala u prístrojov, sledovala a zapisovala letové parametre. František Běhounek sa za uplynulú hodinu pozrel aspoň trikrát na svoje vreckové hodinky. Bol netrezlivý. Už len desať minút, potom odčíta hodnotu elektromeru a vymení si miesto s Pontremolim. Už tri hodiny sa na to tešil. Práve, keď vložil svoje hodinky do vrecka nohavíc, od výškového kormidla sa ozval Cecioniho vydesený hlas: “Sme ťažkí!”

Kľud, ktorý až do tej chvíle vládol v kabíne, sa rozplynul. Nobile, ktorý sa so stopkami v ruke práve chystal zmerať výšku od morského ľadu, skočil k tlakovému výškomeru. Jeho ručička letela so závratnou rýchlosťou k nule. Vzducholoď klesala o pol metra za každú sekundu!

Havária vzducholode

Nebolo potrebné vydávať rozkazy. Každý v kabíne vedel, čo má robiť. Zatiaľ čo Trojani zvonil na technikov od motorov, aby vystupňovali otáčky na maximum a zapli aj tretí motor, Cecioni sa vrhol k lanu, ktoré držalo reťaz, aby ho úplne spustil na ľad. Nedarilo sa mu to a Nobile na neho kričal, aby lano prerezal. Lano nešlo prerezať a vzdorovalo nožu. Visiaca reťaz sa zasekla medzi dva ľadovce a ťahala provu vzducholode nadol. Lano sa však náhle uvoľnilo a prova sa vymrštila smerom k oblohe, kým zvyšok vzducholode klesol k ľadu. Klesanie naďalej pokračovalo a ľad sa blížil. Za tejto situácie bola vysoká rýchlosť vzducholode len na škodu. Nobile dal okamžite zastaviť obidva motory. V tej chvíli sa Italia už blížila k ostrým vytŕčajúcim ľadovým kryhám. Kým stihol Nobile skrútiť kormidlo v márnej snahe nasmerovať vzducholoď k rovnejšej ľadovej ploche, narazil zadný motor na ľad. Odtrhol sa aj s mechanikom, ktorý bol na mieste mŕtvy.

Odľahčená zadná časť sa zdvihla a na rad prišla prova. Kabína narazila na kryhu, poskočila a s príšerným rachotom sa začala kĺzať hlbokým snehom, ktorý do nej vnikal otvormi v roztrhaných plátenných stenách. Muži v kabíne zamdlievali strachom. Zdalo sa im, že to trvá nesmierne dlho. Pohyb kabíny ukončila reťaz, ktorá sa zasekla medzi dve kryhy a odtrhla zvyšok kabíny od trupu vzducholode. Vzducholoď, odľahčená o kabínu, prudko stúpala nahor. Na lávke pri ľavom motore stál Arduino nehybne ako socha. Možno uvažoval, že zoskočí, ale trvalo mu to pridlho a vzducholoď v priebehu niekoľkých sekúnd zmizla v hmle, únášajúc so sebou šesť mužov.

Ilustračný obrázok z talianskeho týždenníka la Domenica del Corriere, ktorý informoval o havárii vzducholode Italia
Ilustračný obrázok z talianskeho týždenníka la Domenica del Corriere, ktorý informoval o havárii vzducholode Italia (zdroj: https://www.bing.com/images)

Stroskotanci

Muži z kabíny, rozptýlení po ľade, sa namáhavo dvíhali a striasali zo seba sneh. Len traja z nich zostali nehybne ležať, Nobile, Cecioni a Pontremoli. Prví dvaja mali zlomenú nohu, tretí haváriu neprežil. Stroskotanci si najprv vydýchli šťastím, že prežili pád vzducholode. Potom ich zamrazilo. Spadli na typický povrch zamrznutého polárneho mora. Ľad bol poprehýbaný, polámaný a navŕšený do niekoľkých nepravidelných vrstiev účinkom vetra, morských prúdov a odporu pevniny, ktorá sa vyskytla v smere pohybu obrovských ľadových polí. Špicbergy boli vzdialené necelých 80 kilometrov a ploché morské dno vytváralo prekážku pri pohybe krýh. Preto sa v okolí Šicbergov vyskytovalo niekoľko valov nakopených ľadových krýh, miestami až tri metre vysokých. Medzi jednotlivými valmi sa nachádzali otvorené vodné kanály.

Běhounek sa sklonil nad nehybným Nobilem a prihovoril sa mu slovami útechy. Nobile odpovedal  úsmevom. Mal zlomenú holennú kosť, zápästie a tvár postriekanú krvou z tržnej rany na hlave. Vedľa Nobileho sedel Malmgren, s ľavým ramenom vysoko vysunutým. Bolo buď vykĺbené alebo zlomené. Už len pokus vyzliecť si kabát, aby Běhounek mohom posúdiť zranenie, mu spôsobovalo obrovskú bolesť, a tak toho nechali. Malmgren sa s námahou pozviechal zo snehu a vstal, pričom zodvihol palubný trieder. Vystúpil na najbližšiu kryhu a začal sa okolo seba rozhliadať. Ako skúsený polárnik, si prvý zo všetkých spomenul na to najhlavnejšie, na jedlo. Zamrznuté polárne more ho nemohlo poskytnúť, a preto zostávala jediná nádej, nájsť potraviny medzi troskami kabíny.

Cecioni sa namáhavo posadil na nízku kryhu, ktorá mala tvar sedadla. Necítil bolesť zlomenej nohy, len si sťažoval, že mu je zima. Běhounek mu priniesol vlnenú deku, aby ho prikryl a podal mu ešte teplý benzínový ohrievač, ktorý používali v pilotnej kabíne vzducholode. Na východnom obzore sa ukázal tenký pás dymu, ktorý sa rozplýval v hmle. Bola to pravdepodobne ich vzducholoď, ktorá odletela nekontrolovane na východ.

Malmgren niečo zakričal a Běhounek sa k nemu vydal hlbokým snehom. Vtom o čosi zakopol a vytiahol balík. Marianovi, ktorý mu šiel v pätách, sa rozjasnila tvár: “Našli ste senzačnú vec, Běhounek, to je stan so spacími vakmi pre mužov, ktorí mali zostúpiť na severnom póle!” V spacom vaku bola pribalená aj krabica pemikanu.

Povzbudení úspešným nálezom, sa dali do hľadania a skutočne, mali úspech. Našli signálnu leteckú pištol, zaletovanú krabičku zápaliek, plátenný oblek, pár obuvi zo sobej kože a pištoľ Colt ráže 12 mm, čo bol po pemikane ich najcennejším nálezom.

Malmgren na nich zvolal zo svojej pozorovateľne a oznámil im, že triedrom zbadal v snehu krabice. Ako sa neskôr zistilo, v jednej bol pemikan, v druhej čokoláda a v tretej mliečne pastilky a súdok masla. Stroskotanci žiarili radosťou nad vzácnymi nálezmi.

Stroskotanci zhromažďujú nájdené predmety z kabíny vzduchoode, ktoré sa počas havárie rozstrúsili po okolí jej dopadu, ilustrácia Václav Junek.
Stroskotanci zhromažďujú nájdené predmety z kabíny vzduchoode, ktoré sa počas havárie rozstrúsili po okolí jej dopadu, ilustrácia Václav Junek.  (zdroj: http://www.daildeli.cz/ilustrace/11junek/11behounek5/03.jpg)

Rádiotelegrafická vysielačka

Zrazu Běhounek zbadal v diaľke rádiotelegrafistu Biagiho. Malý desiatnik so širokými ramenami divoko mával rukami. Signalizoval, že našiel rádiovú stanicu. Bol to malý krátkovlnný rádiový prijímač s vysielačom anglickej výroby, ktorý sa odtrhol od veliteľskej kabíny. Rádiová vysielačka s pracovným napätím 12 voltov, vysielala na vlne 33 metrov s dosahom 700 km. Biagi si bol vedomý, že vysielačka bola bez akumulátrov bezcenná, preto vyhlásil pátranie po akumulátorch. Časť mužov sa ich vydalo hľadať v snehu, kým Běhounek s Marianom stavali stan.

Stan mal tvar pravidelného ihlanu so stenou 2,5 metrov dlhou, ktorý podopierala v strede jediná tyč. Podlaha stanu bola vyrobená z dvoch vrstiev hodvábu a mala by byť nepremokavá. Ale strokotanci v krátkom čase zaniesli do stanu toľko snehu, že podlahu celkom premočili. Keď postavili stan, na podlahu rozložili rozprestretý spací vak a naň položili Nobileho. Nobile bol v porovnaní s Cecionim ľahká váha. Kým Viglieri s Marianom niesli pod pazuchami obrovské telo Cecioniho, Běhounek niesol jeho zlomenú nohu. Keď vpratali Cecioniho do stanu, vybrali sa na pomoc Biagimu hľadať akumulátory a zvyšné súčasti rádia. Práve keď mu prišli pomôcť, Biagi našiel za ľadovou kryhou dlhý izolovaný drôt, ktorý mal byť anténou rádiovej stanice. Vedľa Biagiho sa nachádzali aj dve ťažké bedničky s olovenými akumulátormi. Boli naplnené riedenou kyselinou sírovou a zatiaľ sa nevedelo, či táto tekutina z nich počas havárie nevytiekla. Biagi vytiahol z vrecka nohavíc voltmeter. Na každom akumulátore nameral napätie 6 voltov, čo znamenalo, že majú zásobu elektrickej energie na 60 hodín vysielania. Aby akumulátory nestratili kapacitu, rozhodli sa ich umiestniť do stanu. V prvom rade bolo potrebné postaviť anténu. Bohužiaľ, nemali stožiar a museli improvizovať. Trojani vyhrabal zo snehu kus zábradlia, takmer dva metre dlhého a stroskotanci zarazili jeden jeho koniec do snehu. Dvoma povrazmi s kolíkmi na ich konci upevnili zábradlie, ktoré malo slúžiť ako stožiar vo zvislej polohe a Biagi naň upevnil anténu. Okolostojaci muži napäto sledovali, ako Biagi vysiela núdzovú správu: SOS, SOS, Italia, Nobile. Zúčastnení tohto prvého vysielania po chvíli sklamane skonštatovali, že volanie o pomoc nenašlo adresáta.

Až po viacerých týždňoch si stroskotanci pripustili, akí boli naivní, keď očakávali odozvu už na svoje prvé volanie o pomoc. Domnievali sa, že na expedičnej lodi Città di Milano zavládla obava o ich osud a že v jej dobre vybavenej rádiovej kabíne sa všetci tlačia v napätí, či muž u prijímača nezačue zvuk rádia vzducholode, ktorej návrat sa oneskoril už o niekoľko hodín. Bohužiaľ, ani potom, keď bolo zjavné, že vzducholoď stroskotala, nezvýšili pri lodnom rádiovom prijímači svoju pozornosť.

Biagi vysiela v stane volanie o pomoc na krátkovlnnej vysielačke, ilustroval Václav Junek.
Biagi vysiela v stane volanie o pomoc na krátkovlnnej vysielačke, ilustroval Václav Junek.  (zdroj: http://www.daildeli.cz/junekbehounek5.html)

Biagi sklamane odložil slúchadlá a zaboril si tvár do dlaní. Prvý sa ozval Mariano. “Nič nie je stratené milý Biagi”, utešoval telegrafistu. “Možno nie je naša vysielačka v poriadku. Zajtra ju poriadne skontrolujete a uvidíte. Poďte teraz s nami prehľadávať okolie, čím viac toho nájdeme, tým nám bude lepšie.“

Nálada sa im trochu zlepšila, keď narazili na veľkú plechovku s cukrom a menšiu s čokoládou. Potom ale urobili nález, ktorého význam v tej chvíli nedokázali náležite oceniť. Boli to prístroje k určeniu zemepisnej polohy – dva sextanty, dva ortuťové obzory a škatuľka s troma hodinami, ktoré stále išli. Tento nález by bol však bezcenný, keby Mariano nenašiel aj tabuľky logaritmov a zamepisných polôh, pomôcku na výpočet polohy.

Prvá noc po havárii  

Na večeru dostal každý porciu pemikanu a uložili sa na spánok. Keďže v stane nebolo lôžko pre každého, po niekoľkých pokusoch si nájsť pohodlnú polohu, vznikol zvláštny pletenec z ľudských údov a len nepremožiteľná únava im umožnila zaspať často prerušovaným spánkom. V noci sa pred stanom objavil Nobileho psík Titina, ktorú zobrali k sebe do stanu.

V tom veľkom nepohodlí, v ktorom si večer políhali, nemal ich spánok dlhého trvania. Za svitania sa jeden po druhom prebudili a vyšli pred stan. Ked si popreťahovali údy, ktosi si všimol, že svieti slnko. Mariano sa pustil do merania ich polohy. Použil pri tom ortuťový obzor a sextant. Keď uvidel ostrý obraz slnka v ortuti, namieril na neho sextant a zahlásil: “Pripravený!”. Viglieri spustil stopky a na Marianovo “Stop!” odčítal čas na stopkách a zapísal ho. Zopakovali tento postup trikrát a Viglieri sa pustil do výpočtov.

Muži si na raňajky opäť dopriali pemikan, ktorý bol rovnako nechutný ako ten večerný. Běhounek si každý kus dovtedy servírovaného pemikanu odložil na horšie časy a dúfal, že ho nikdy nebude musieť vytiahnuť. Pemikan bol hlavnou zložkou potravy všetkých polárnych expedícií. Mal vysokú výživovú hodnotu pri malej hmotnosti. Podľa originálneho inuitského receptu, obsahoval mleté sušené sobie mäso, rozmiešané v sobom tuku. Polárne expedície k tomu dodávali ľubovoľné prímesi, ako sušené lesné plody, hrozienka, cukor, ovos, zemiaky, cibuľu a pod.

František Běhounek podporuje Umberta Nobileho, ktorý mal po havárii zlomenú nohu, ilustrácia Václav Junek
František Běhounek podporuje Umberta Nobileho, ktorý mal po havárii zlomenú nohu, ilustrácia Václav Junek (zdroj: http://www.daildeli.cz/ilustrace/11junek/11behounek5/03.jpg)

Po raňajkách sa muži opäť vybrali hľadať porozhadzované predmety. V priebehu hľadania sa Běhounek nešťastnou náhodou preboril cez tenký ľad, ktorý bol na povrchu nedávno zamrznutého kanála. Okamžite bol po kolená vo vode. Vykríkol a zachytil sa pevného okraja kryhy. Na pomoc mu pribehol Mariano. Běhounkove čižmy zo sobej kože, nazývané finsko boli však úplne premočené, ako aj jeho ponožky. Musel si vyzuť si čižmy, aj ponožky, aby si ich vysušil a holé nohy si zabalil do deky v stane. Náhradnú obuv nemal a musel čakať, kým čižmy uschnú. Neskôr, keď sa Nobile zobudil a dozvedel o Běhounkovej príhode, venoval mu pár obuvi z polárneho vaku.

Neskoršie toho dňa dôstojníci vypočítali polohu miesta ich havárie. Niekoľkokrát ju prepočítali, ale po každýkrát im vyšla rovnaká. Nachádzali sa na 81°14´ severnej zemepisnej šírky a 25°25´východnej zemepisnej dĺžky. Oproti predpokladanej polohe boli takmer o 100 km ďalej na východ. Nevedeli si vysvetliť túto chybu inak, než tým, že uhol priamky medzi polohou lode a vzducholode - gonio, ktorý im z lode Città di Milano poslali, nebol správny. Počas letu sa poloha vzducholode niekoľkokrát denne prepočítavala podľa aktuálneho údaju uhla gonio.

Najhoršie na tom bolo to, že si boli všetci vedomí, že tak ďaleko od predpokladaného kurzu vzducholode, ich nikto nebude hľadať.

Biagi začal s pravidelným vysielaním volania o pomoc. Podľa námorníckych predpisov, vysielal každú párnu hodinu 5 minút pred celou hodinou. Zatiaľ sa mu nikto neozval. Usúdil, že dôvodom by mohla byť krátka anténa. V prestávkach medzi vysielaniami zohnal niekoľko duralových tyčiek z konštrukcie kabíny a pospájal ich. Nový stožiar bol dvakrát taký vysoký ako pôvodný, síce nebol veľmi vzhľadný, ale určite bol funkčný. Na Nobileho rozkaz začal vysielať každú hodinu. Je potrebné spomenúť, že vysielačku na palubu vzducholode Italia, prepašoval Biaggi napriek Nobileho zákazu. Ako sa ukázalo, veľmi sa im zišla a Nobile za porušenie zákazu zabudol vyvodiť dôsledky.

Stroskotanci stavajú druhý vyšší stožiar pre upevnenie antény vysielačky, ilustroval Václav Junek.
Stroskotanci stavajú druhý vyšší stožiar pre upevnenie antény vysielačky, ilustroval Václav Junek. (zdroj: http://www.daildeli.cz/junekbehounek5.html)

Città di Milano

V piatok, 25. mája, teda v deň havárie, Baccarani, veliteľ rádiotelegrafistov na lodi Città di Milano hľadal polohu vzducholode Italia podľa sily jej rádiového signálu. Rutinne si zapisoval polohu vzducholode do tabuľky. Najprv nakreslil priamku medzi dvoma bodmi. Jeden bod predstavoval polohu lode a druhý polohu vzducholode. Potom odpočítal uhol medzi nakreslenou priamkou a priamkou smerujúcou zo severu na juh. Uhol medzi týmito dvoma priamkami, vyjadrený v oblúkových uhloch a stupňoch, nazývaný gonio nadiktoval kolegovi rádiotelegrafistovi na Italii, keď sa ohlásil. Baccarani bol však nervózny. Podľa hlásení z Italie, vzducholoď má veľké problémy. Časté požiadavky na zasielanie gonia a jeho veľké výkyvy znamenali, že Italia bojuje so silným vetrom. Príjem hlásenia o novom goniu, zaslanom rádiotelegrafickou správou o 11:28, Biagi nepotvrdil. Baccarani by nemal byť znepokojený, pretože sa stávalo, že sa Biagi niekoľko hodín neozval a dôvodom bývalo to, že sa musel venovať niečomu inému a naliehavejšiemu. Ale tentokrát sa ho zmocnili obavy. Vzhľadom na víchricu, ktorá zúrila v oblasti letu Italie, sa mohlo niečo stať. Posledné vysielanie od Biagiho zaznamenal o 7:55. Baccarani sa rozhodol počkať na žiadosť o nové gonio, ktoré podľa dohody s Biagim, očakával o 12:20. Hodnú chvíľu pred týmto termínom mal Baccarani slúchatká na ušiach. Ozývali sa rôzne zvuky, ale Baccaranimu sa nepodarilo z nich vyloviť vysielanie zo vducholode Italia. Preto sa vybral za kapitánom lode a zveril sa mu so svojmi obavami.

Kapitán Romagna, ktorého Baccarani vyrušil pri obede, bol mrzutý. Nebol nadšený, keď ho na podporu Nobileho expedície poverili velením lode vojnového námorníctva, určenej na kladenie morského kábla. Mal na palube asi 200 nováčikov, s ktorými musel plávať na Špicbergy a v King´s Bay vylodiť obrovský a ťažký náklad vodíkových tlakových sudov a dať ich nanosiť do hangára. Okrem toho musel pomáhať s obtiažnymi manévrami so vzducholoďou a navyše musel dať odstrániť z nej ľadový pancier, ktorý namrzol počas posledného letu. Kapitán Romagna bol namrzený nielen z toho, že ho Baccarani vyrušil pri obede, ale ako správne predpokladal, jednalo sa o nejaký problém, ktorý bolo treba riešiť.

Keď si vypočul Baccaraniho, šiel s ním do rádiovej kabíny a po chvíli ju zase opustil. Jediné, čo mohol urobiť, bolo podať hlásenie do Ríma štátnemu tajomníkovi Ministerstva vojnového námorníctva so žiadosťou o inštrukcie. Ďalej požiadal Ny-Ålesund, aby na niekoľko hodín prerušili svoje rádiové vysielanie. To vyvolalo rozruch medzi novinármi, ktorí žiadali vysvetllenie.

Pomoc sa rodila ťažko

“....Vyplávame na sever, akonáhle k tomu dostanem z Ríma zmocnenie.” Touto vetou skončil kapitán Romagna svoje prehlásenie novinárom na improvizovanej tlačovej konferencii. Zmocnenie prišlo ešte toho dňa večer, ale nebolo možné okamžite vyplávať. Na palube lode Città di Milano sa nachádzal skúsený polárny lodivod Bernhard Svendsen z Tromsö. Ten neodporúčal plavbu na sever so železnou loďou, ktorá nebola na polárne moria stavaná a mala zvislé boky trupu, ktoré by neodolali ani najmenšiemu tlaku ľadu. Na plavbu do polárnych morí bolo nutné použiť drevenú loď, dobre vystuženú s okrúhlymi bokmi a ostrým kýlom. Takúto loď ani najväčší tlak ľadu nerozdrví, len vytlačí hore. Svendsen navrhol, aby na záchrannú akciu použili škuner Braganza, ktorý bol stavaný pre lov v polárnych moriach a kotvil v Tromsö. Taliansky vyslanec v Nórsku sa ho okamžite pokúsil najať, ale loď nebola pripravená na plavbu a trvalo by niekoľko dní, kým by ju naplnili zásobami. To nebola okamžitá pomoc, ktorú kapitán Romagna požadoval. Nezostávalo nič iného, než sa pokúsiť vyplávať na sever s loďou Città di Milano. Kvôli počasiu to nešlo skôr, ako 27. mája. V ten deň o 9:00 ráno, loď vytiahla kotvy a so Svendsenom vo vraňom hniezde vyplávala zo zálivu King´s Bay. Svendsen mal so sebou mapu, do ktorej si zakreslil všetky príbytky lovcov kožušín na Špicbergoch, roztrúsených od Dánskeho ostrova, až po Hinlopenský prieliv, ktorý oddeľoval Špicbergy od Severovýchodnej zeme, nehostinného ostrova, úplne pokrytého ľadovcami. Kapitán plánoval nadviazať kontakt s lovcami kožušín aby sa ich spýtal, či nevideli v posledných dňoch vzducholoď Italia. S najväčšou pravdepodobnosťou, podľa poslednej známej polohy, sa trosky Italie mali nachádzať medzi 15°a 20°východnej zemepisnej dĺžky. V skutočnosti sa stroskotanci nachádzali o takmer sto kilometrov východnejšie.

Všetkým na palube lode bolo jasné, že Città di Milano neprenikne do Hinpolenského prielivu a nebude schopná pátranie po stroskotanej vducholodi vykonať. Bez vhodnej lode by mohla túto úlohu zvládnuť len výprava so psami a saňami, ktorá by mala navyše šalupu na prekonanie úsekov vody. Na pátranie by do úvahy prichádzal len domorodec, znalý miestnych pomerov a tým bol jediný muž – Valdemar Kremer, ktorého dom ležal pri prielive, ktorý deli Dánsky ostrov od brehov Špicbergov. Kremer súhlasil, že bude viesť záchrannú misiu na svojej šalupe a dostal k dispozícii malú čatu fyzicky zdatných vojakov z lode Città di Milano. Ako sa ukázalo, vojaci nielenže neboli Kramerovi pri pátraní nápomocní, ale navyše ho zdržiavali.

Loď Città di Milano, určená na kladenie káblov na morské dno.
Loď Città di Milano, určená na kladenie káblov na morské dno. (zdroj: https://twitter.com/CiarliniKoerner/status/1489930777202761729/photo/2)

Po celý čas, kým bola loď Città di Milano pri Dánskom ostrove, sa Baccarani pokúšal nadviazať spojenie s Biagim, ale márne. V deň návratu do King´s Bay, člen Baccaraniho rádiotelegrsfického tímu Pedretti, rozrušene vykríkol: “Počujem Italiu! Vysiela Biagi!”. Biagiho vysielanie však vzápätí zmĺklo a viac sa nezopakovalo. Jediný, kto ho počul, bol Pedretti, a preto považovali vysielanie z Italie za nepotvrdené a viac sa ním nezaoberali. V tom čase mal Biagi už vysokú anténu, ktorou mohol byť signál k lodi určite vyslaný.

Malá skupina talianskych vojakov po vedením Nóra Kremera, sa na svojho vodcu pozerala so zmiešanými pocitmi. Bolo ťažké sa spolu dohodnúť, pretože on neovládal taliančinu a oni nevedeli po nórsky, ani po nemecky. Preto sa komunikácia obmedzila len na niekoľko anglických výrazov a posunkovú reč. Kramer plával so svojou päťmetrovou šalupou na sever na okraji zamrznutého ľadu. Všade okolo nich plávali ľadovce, ktoré ohrozovali šalupu. Talianska posádka namiesto odtláčania ľadovcov od lode, vyskakovala na okolité kryhy, v snahe zachrániť si život. Kramer nielenže nemal z ich prítomnosti žiadny prínos, ale navyše ich musel zachraňovať z ľadových krýh. Cestou sa Kramer zastavil u lovca kožušín Nielsena a spýtal sa ho, či nevidel Italiu, ale ten ju od polovice mája nevidel. Kramer s posádkou prespali v jeho príbytku. Zavčas rána, keď Kramer keď vyšiel pred dom, uvidel lovecký škuner Hobby s jednoplošníkom Maake 36 na palube. Keď sa stretli s poručíkom Lützov-Holmom, Kramer sa dozvedel, že sú na ceste ďalšie posily na podporu záchranných prác. O niekoľko dní Kramer uvidel aj loď Braganza, ktorá 2. júna dorazila do King´s Bay. Tým sa okruh záchranárov značne rozšíril.

Vzducholoď Italia podnikla v roku 1928 tri lety z King´s Bay. Druhý let je vyznačený zelenou prerušovanou čiarou, tretí osudný let červenou.
Vzducholoď Italia podnikla v roku 1928 tri lety z King´s Bay. Druhý let je vyznačený zelenou prerušovanou čiarou, tretí osudný let červenou. (zdroj: http://archivio.cai.it/uploads/media/Omaggio_a_Umberto_Nobile.pdf)

Zem na obzore

Tretí deň 28. mája strávili stroskotanci spisovaním zoznamu svojich zásob. Okrem 71 kg pemikanu mali so sebou 41 kg čokolády, 9 kg sušeného mlieka, 3 kg masla a rovnaké množstvo cukru. Vypočítali, že pri dennej udržiavacej dávke 300g by mali nájdené potraviny vydržať zhruba 6 týždňov. V ten deň si uvarili prvý teplý obed, ktorý pozostával z pemikanovej polievky. Najväčším problémom pri príprave obedu, bolo získať palivo na oheň. Ako sa ukázalo, drevo, ktoré zachránili z lode, bolo príliš vlhké. Preto museli použiť benzín. Po veľkej námahe pri príprave pemikanovej polievky na improvizovanom variči, si deväť stroskotancov vychutnalo svoj prvý teplý obed a ocenilo výsledok Malmgrenovho kuchárskeho umenia.

Po obede sa Biagi, ako vždy, venoval vysielaniu volania o pomoc. Odrazu sa všetkých zmocnila nádej. „Zdá sa mi, že Città di Milano odpovedá“, zašepkal Biagi. Ich nádej však netrvala dlho. Po slove „Attenzione“, ktoré Biagi počul, sa už nič iného neozvalo a medzi stroskotancami sa rozhostilo ticho. Po dlhej chvíli sklamaných stroskotancov vyrušil Zappi, ktorý našiel na obzore niečo neobvyklého. Vo svojom ďalekohľade objavil kus pobrežia. Všetci sa snažili identifikovať neznámu pevninu, až nakoniec usúdili, že to bude pravdepodobne ostrov Karla XII., jeden z najsevernejších ostrovov, ležiacich pri Severovýchodnej zemi. Kládli si otázku – ako je to možné, že predtým ostrov nevideli? Malgren vyslovil to, čo nikto nechcel počuť. Severozápadný vietor ich unášal na východ a vzďaľovali sa od Špicbergov. Ostrov Karla XII. a ostrov Foyn, boli posledné ostrovy súostrovia Svalbard, ktoré mohli ešte uvidieť. Presnú polohu v ten deň nedokázali zmerať, pretože obloha bola neustále zatiahnutá. Všetkým bolo jasné, že sa nachádzali na mieste, kde sa dalo len ťažko očakávať, že ich niekto nájde a boli od prístavu King´s Bay každým dňom ešte ďalej.

Medveď

Noc z 28. na 29. mája prebiehala pomerne kľudne. Jediný, kto v stane nezaspal, bol Nobile. Jednako ho boleli zranenia, ale viac ako zranenia ho trápilo, čo s nimi bude. Krátka noc uplynula a nastal deň. Vietor rozvial mraky a Nobile uvidel na stene stanu odraz slnečného lúča. Ihneď zobudil dôstojníkov, aby zmerali ich polohu. Zappi a Mariano vyšli pred stan, ale o krátku chvíľu sa vrátili. Nobile bol prekvapený, za taký krátky čas predsa nemohli vykonať meranie! Zappi strčil hlavu do stanu a informoval: “Je tu medveď!”

Prvý sa prebral Malmgren: “Dajte mi pištoľ, idem ho zastreliť“. Nobile mu ju podal. Malmgren naplnil jej zásobník a vyplazil sa von. Zrazu sa všetci chceli dostať zo stanu, aby o niečo neprišli. Viglieri pomáhal vynášať Nobileho pred stan, kde vládlo veľké vzrušenie. Ako posledný opustil stan Cecioni, ktorý sa musel vyplaziť sám. Medveď zjavne prišiel z pevniny a hnal ho hlad. Cestou našiel zapadnutý hasiaci prístroj, chvíľu si ho obzeral a potom ho pustil na ľad a zamieril bližšie k táboru. Kráčal priamo ku kryhe, za ktorou striehol Malmgren s pripravenou pištoľou. Medveď sa k nemu blížil, až bol vzdialený šesť metrov. Vtedy Malmgren vypálil dve rany. Medveď žalostne zabručal a klusal preč. Švéd Malmgren ho sledoval, až kým obaja zmizli z dohľadu. Potom sa ozvali ešte tri rany z pištole. Za malú chvíľu sa na veľkú úľavu všetrkých, vynoril Malmgren spoza ľadových krýh s úsmevom od ucha po ucho a povedal: “Je mŕtvy!”

Stroskotanci sa vybrali poobzerať si úlovok. Dvojmetrový medveď ležal na boku a v hrudi mal v žltej srsti červenú škvrnu. Našťastie, Zappi bol poľovník a ujal sa sťahovania zvieraťa z kože. Pohľad na veľké kusy mäsa veštili výborný obed. Na provizórnej piecke si uvarili kúsky medvedieho mäsa. Nebolo síce osolené, malo plno šliach, nebolo odležané, ale chutilo znamenite. Polievku vypili s veľkou chuťou, aj keď v nej boli kúsky drevených triesok.

Návšteva ľadového medveďa v tábore stroskotancov ráno 29. mája 1928. Ilustroval Vclav Junek.
Návšteva ľadového medveďa v tábore stroskotancov ráno 29. mája 1928. Ilustroval Vclav Junek. (zdroj: http://www.daildeli.cz/junekbehounek5.html)

Výprava na pobrežie

Ani nové meranie polohy im neubralo na dobrej nálade z chutného obeda. Od ranného merania ich kryha uniesla o ďalších 17 kilometrov. Ostrov Karla XII. zmizol z dohľadu. Zmiznutie kúska pevnej zeme urýchlilo prípravu plánu, o ktorom každý v duchu aspoň trochu uvažoval. Prvým, kto vyslovil zámer vyslania výpravy na Špicbergy, bol Zappi. Najprv sa tajne zveril svojmu nerozlučnému priateľovi Marianovi. Potom dvojica prehovárala Malmgrena, aby ich sprevádzal ako ich veliteľ, až kým súhlasil. Večer, 29. mája, po medvedích hodoch, predložil Malmgren ich plán Nobilemu. Ako sa dalo očakávať, Nobile vzbĺkol spravodlivým hnevom a rozčúlil sa. Nebol ochotný súhlasiť s rozdelením expedície. Keď sa trochu ukľudnil, spýtal sa na názor ostatných členov. Väčšina podporovala plán vyslať trojčlennú výpravu, ktorá by priviedla pomoc pre zvyšných členov, až na Cecioniho a Viglieriho, ktorí sa nevyjadrili.

Napokon Nobile rozhodol. Nezamietol výpravu úplne, ale nevidel dôvod na rýchly odchod. Mäsa mali dostatok, takže kvôli potrave nemuseli expedíciu rozdeliť. Nobile navrhol dve možnosti. Buď pôjdu k pevnine všetci aj so zranenými, alebo sa presťahujú na vhodnejšie miesto, ktoré bude pohodlnejšie a bližšie k pevnine. Cecionimu odľahlo a ponúkol sa, že na prevoz zranených a zásob zostrojí sane. Skutočne sa mu podarilo vyrobiť zo zvyškov konštrukcie kabíny provizórne sane, ktorých jednotlivé  časti pospájal drôtom. Vyskúšali ich na odvoz zvyškov medveďa do tábora. Bohužiaľ, cestu dlhú 60 metrov sane nevydržali a rozpadli sa. Tým sa dokázalo, že stroskotanci nemajú možnosti na to, aby sa celá expedícia aj so zranenými vybrala k pevnine, alebo zmenila miesto.

Mapa Svalbardských ostrovov. Vľavo sú Špicbergy, vpravo hore je neobývaný Sevený ostrov, ktoré sú oddelené Hinlopenským prielivom. V modrom krúžku sú označené dva ostrovy: Karl XII-øya a Foyn-øya. V červenom krúžku je záliv King´s Bay.
Mapa Svalbardských ostrovov. Vľavo sú Špicbergy, vpravo hore je neobývaný Sevený ostrov, ktoré sú oddelené Hinlopenským prielivom. V modrom krúžku sú označené dva ostrovy: Karl XII-øya a Foyn-øya. V červenom krúžku je záliv King´s Bay.  (zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Karl_XII-%C3%B8ya#/media/File:Svalbard_archipelago_map-fr.svg)

Biagi, ešte pred pohnutou diskusiou o pešej výprave, zachytil hlásenie o tom, že motorový škuner Hobby sa chystá na záchrannú akciu a pokúsi sa preniknúť do okolia Severného mysu. Potešil sa tomu a dúfal, že bude na jeho palube rádiotelegrafista, s ktorým sa mu podarí nadviazať kontakt.  

Skúsenosť so saňami napokon presvedčila Nobileho, aby súhlasil s odchodom trojčlennej skupiny. Mariano a Zappi vyrazili s plne naloženými ruksakmi dňa 31. mája, pod Malmgrenovým velením smerom k najbližšej pevnine, ktorou mal byť 56 kilometrov vzdialený ostrov Foyn. Po ich odchode zavládla v tábore pochmúrna nálada. Biagi, ktorý už bol unavený vysielaním každú hodinu, znížil frekvenciu vysielania na každé štyri hodiny a doháňal deficit spánku. Trochu zlepšilo náladu stroskotancov poznanie, že po odchode troch druhov sa im v stane bude spať pohodlnejšie.

Mariano, Zappi a Malmgren odchádzajú k pobrežiu, aby priviedli pomoc, ilustroval Václav Junek.
Mariano, Zappi a Malmgren odchádzajú k pobrežiu, aby priviedli pomoc, ilustroval Václav Junek. (zdroj: http://www.daildeli.cz/junekbehounek5.html)

Volanie o pomoc bolo vyslyšané

Po šiestich dňoch neúspešných pokusov, Biagi stratil nádej, že na lodi Città di Milano niekedy zachytia jeho volanie o pomoc. Pokles dôvery Biagiho vo svoje rádio a anténu však nebol oprávnený. Správa o tom, že Italia mala na palube krátkovlnnú vysielačku, ktorá vysielala na vlne 33 metrov, bola publikovaná v novinách. Vo svete boli tisíce rádioamatérov, ktorí prijímali a vysielali na krátkych vlnách. Medzi nimi sa našlo niekoľko desiatok rádioamatérov, ktorí sa po vypočutí správy o Italii, rozhodli loviť hlásenia, vysielané na vlne 33 metrov. Mladý učiteľ Nikolaj Šmidt z mestečka Voznesenskaja Vochma, ktoré leží asi 35 km od Archangeľska, bol od mladosti nadšeným rádioamatérom. Keďže býval na mieste, ktoré bolo veľmi vzdialené od sveta, z rádia čerpal nielen správy, ale spájalo ho aj s kultúrnym životom. Oznámenie, že 25. mája zmĺkli všetky rádiové signály zo vzducholode Italia, ho zaujalo. Bolo to dňa 3. júna večer, keď sa Šmidtovi podarilo zachytiť Biagiho volanie o pomoc. Správa znela: “SOS, Italia, SOS, ostrov Foyn circa 30 míľ od tábora.” Šmidt síce nezaznamenal celú správu, ale jej mierne skomolený prepis poslal Moskvy do Spoločnosti priateľov rádia. Odtiaľ sa správa dostala do ruského Výboru pre pomoc riaditeľnej vzducholode Italia. Výbor ju poslal talianskemu konzulovi Spanovi. Odtiaľ sa dostala do Ríma, ktorý odovzdal správu ministerstvu zahraničia, ktoré ju posunulo podtajomníkovi Ministerstva vojnového námorníctva Siriannimu. Sirianni obdržal správu za rekordný čas – do 24 hodín!

Sirianni ihneď informoval Nobileho manželku o správe od Biagiho, a tá sa rozhorčila: “Ako je to možné, že loď Città di Milano, ktorá je oveľa bližšie, ju nezachytila a rádioamatér v zapadnutom kúte Ruska ju zaznamenal?” Na to Sirianni odpovedal: “Niet divu, že na lodi nič nepočuli. Nemajú čas na počúvanie správ, sú veľmi zaneprázdnení vlastným vysielaním. Len včera odoslali 400 depeší!”

Ostrov Foyn-øya, v súčasnosti počas polárneho leta. Je to jeden z najnehostinnejších arktických ostrovov.
Ostrov Foyn-øya, v súčasnosti počas polárneho leta. Je to jeden z najnehostinnejších arktických ostrovov.  (zdroj: https://www.spitsbergen-svalbard.com/2016/08/09/karl-xii-oeya-foynoeya-09th-august-2016.html)

Záver

Ako ďalej pokračoval príbeh stroskotancov, si môžete prečítať v strátenej verzii v predchádzajúcom blogu. Kto si potrpí na detaily, iste nájde v niektorom internetovom antivariáte Běhounkovu knihu a tam si to môže dočítať. Vrelo odporúčam! Tí, ktorí si myslia, že Mys Šmidt/Cape Schmidt, jeden z najsevernejších mysov na čukotskom pobreží, bol pomenovaný po Nikolajovi Šmidtovi, vďaka ktorému stroskotanci z Italie prežili, sa mýlia. Dostal meno po Ottovi Juljevičovi Šmidtovi, sovietskom matematikovi, astronómovi, geofyzikovi, filozofovi, jazykovedcovi, encyklopedistovi a polárnikovi. Nikde som sa nedočítala, či Nikolajovi Šmidtovi niekto vyslovil vďaku za pomoc pri nájdení stroskotancov.

Členovia posádky vzducholode Italia

Umberto Nobile – veliteľ expedície, prežil

Finn Malmgren  – švédský meteorológ a fyzik, zmrel pri pokuse získať pomoc

František Běhounek – český fyzik, špecialista na elektrické javy a kozmické žiarenie, prežil

Aldo Pontremoli – fyzik z milánskej univerzity, striedal sa s Běhounkem v pozorovaní, zomrel pri havárii

Ugo Lago – redaktor novín Popolo d'Italia, zmizol bez stopy so zvyškom vzducholode

Adalberto Mariano – kapitán vzducholode, prežil

Filippo Zappi – dôstojník, prežil

Alfredo Viglieri – dôstojník, prežil

Natale Ceccioni – hlavný mechanik, prežil

Giuseppe Biagi – rádiotelegrafista, prežil

Felice Trojani – technik letových prístrojov, prežil

Calisto Ciocca, Attilio Caratti – strojníci motorov, zmizli bez stopy so zvyškom vzducholode

Vincenzo Pomella – strojník motorov - zahynul bezprostredne pri náraze na ľad

Ettore Arduino – veliteľ strojníkov motorov, zmizol bez stopy so zvyškom vzducholode

Renato Alessandrini – technik, zmizol bez stopy so zvyškom vzducholode

Pes, vlastne sučka Titina - prežila

Pri pokuse o záchranu zvyšku expedície, z ktorej prežilo osem ľudí, zahynulo deväť záchranárov, vrátane Roalda Amundsena.

Zdroje:

František Běhounek - Životopis / Info - FDb.cz

Daildeli - Databáze ilustrátorů dětské literatury

František Běhounek – Trosečníci políárního moře, Ilustroval Václav Junek, Praha 1955

http://ok1teb.8u.cz/?Radioamaterske-pribehy

Iveta Rall

Iveta Rall

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  86
  •  | 
  • Páči sa:  1 261x

Milujem nite, priadze, látky, korálky a drôtiky a rada z nich tvorím. Popri tvorbe študujem rôzne textilné techniky a venujem sa histórii textilu. S obľubou sa venujem historickým témam, súvisiacim s cestovaním. Ak netvorím a neštudujem, som práve na potulkách svetom. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaZdravý životný štýlSúkromné

reklama

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu