reklama

Polárne expedície - časť 44. - Arktída - Posledná plavba lode Karluk 2/3 - Skaza lode Karluk, 1913 - 1914

Príbeh členov Kanadskej arktickej expedície, ktorí prežili potopenie lode Karluk a našli útočisko na ostrove Wrangel.

Polárne expedície - časť 44. - Arktída - Posledná plavba lode Karluk 2/3 - Skaza lode Karluk, 1913 - 1914
Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Robert Abraham Bartlett sa narodil v meste Brigus, ktoré sa nachádza na kanadskom ostrove Newfoundland a bol najstarším z desiatich detí. Vo veku 17 rokov sa dostal po prvýkrát na arktické more, ktoré sa stalo jeho láskou na celý život. Bartlett strávil viac ako 50 rokov mapovaním a skúmaním vôd arktických morí a viedol vyše 40 expedícií do Arktídy, viac ako ktokoľvek pred ním alebo po ňom.

Bartlett bol kapitánom lode Roosevelt a sprevádzal Roberta Pearyho pri jeho pokusoch dosiahnuť severný pól. Získal Hubbardovu medailu Národnej geografickej spoločnosti za to, že prekonal cestu cez zamrznuté Arktické more do vzdialenosti 150 míľ od pólu. Bartlett bol na prvej lodi, ktorá sa plavila severne od 88° severnej zemepisnej šírky.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kapitán Robert Abraham Bartlett, portrét z roku 1910
Kapitán Robert Abraham Bartlett, portrét z roku 1910 (zdroj: https://www.heritage.nf.ca/articles/exploration/bob-bartlett.php)

Kanadská arktická expedícia

Ako som v predchádzajúcom blogu podrobnejšie opísala, začiatkom roku 1913 kanadská vláda poverila Vilhjalmura Stefanssona, aby usporiadal expedíciu na zmapovanie arktického pobrežia Kanady. Bob Bartlett práve trávil zimu v rodnom meste, keď dostal začiatkom roku 1913 telegram od Stefanssona, ktorý ho oslovil s ponukou, aby sa stal kapitánom lode Karluk na Kanadskej arktickej expedícii 1913 - 1916. Bartlett bez váhania ponuku prijal a odcestoval do Vancouveru.

Kanadská arktická expedícia mala dva časti - severnú a južnú. Cieľom severnej časti expedície na lodi Karluk, pod Stefanssonovým velením, bolo preskúmať Severný ľadový oceán na sever od Kanadského pobrežia a zistiť, či sa v ňom nachádza dovtedy neznáma pevnina Crocker Land. Túto pevninu videli z diaľky už viacerí polárni prieskumníci, ale nikto ju zatiaľ nezmapoval. Kanadská vláda dúfala, že sa Stefanssonovej expedícii podarí Crocker Land objaviť, zmapovať a pričleniť ku kanadskému územiu. Loď Karluk plávala so sprievodnou zásobovacou loďou Mary Sachs, s ktorou v búrke stratila spojenie a zostala sama. Južná časť expedície na lodi Alaska mala mapovať severné pobrežie Kanady na východ od ostrova Herschel. Popri tom mala južná časť skúmať arktickú faunu a flóru, robiť geologický prieskum a študovať život bielych Inuitov, ktorých objavil Stefansson v roku 1910.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Loď Karluk bola dvojsťažňová brigantína o výtlaku 247 ton, 38 metrov dlhá a 7 metrov široká. Svoje najlepšie roky mala už dávno za sebou. Pôvodne sa využívala v okolí Aleutských ostrovov na lov veľrýb. Smrdela veľrybím tukom, bola špinavá a všade sa hemžili šváby. V interiéri sa nacházali malé kabíny, v ktorých sa tlačili až traja členovia posádky. V podpalubí bol sklad uhlia a zastaraný, málo výkonný parný stroj. Trup lode bol síce obložený oceľovým plechom, ale svojimi rozmermi, tvarom trupu a výkonom parného stroja, loď nedosahovala dostatočné parametre na plavbu v ľade Severného ľadového oceánu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Veľrybárska brigantína Karluk kotví v prístave na Aljaške počas Kanadskej Arktickej expedície v roku 1913.
Veľrybárska brigantína Karluk kotví v prístave na Aljaške počas Kanadskej Arktickej expedície v roku 1913. (zdroj: https://en.wikipedia.org)

Keď nabrala posledné zásoby na Cape Smyth, loď Karluk  vyplávala na sever a oboplávala Point Barrow. Leto v roku 1913 bolo mimoriadne chladné a neprialo arktickým expedíciám. Kapitán lode Bartlett aj s veliteľom expedície Stefanssonom si uvedomovali, že počasie nepodporuje zámery severnej časti expedície, a preto upustili od pôvodného cieľa preskúmať Severný ľadový oceán a hľadať Crocker Land. Namiesto toho sa rozhodli pripojiť sa k lodi Alaska, aby jej pomohli s vedeckým programom pri kanadskom pobreží na východ od ostrova Herschel. Pred vyplávaním sa kapitáni všetkých troch lodí, ktoré patrili do flotily expedície, dohodli so Stefanssonom, že v prípade, ak dôjde k rozdeleniu lodí, miesto ich stretnutia bude práve ostrov Herschel. Bartlett so Stefanssonom verili, že ak sa bude loď Karluk plaviť smerom na východ v blízkosti pobrežia Aljašky, časom sa stretne s oboma loďami Mary SachsAlaska.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zamrznutie v ľade

Dňa 13. augusta 1913 sa loď Karluk plavila na východ a nachádzala sa asi 360 km východne od Point Barrow, za polovicou vzdialenosti k ostrovu Herschel. Večer plávala na otvorenom mori takmer v bezvetrí a posádka lode sa uložila na spánok. Keď sa ráno prebudili, zistili, že loď pevne zamrzla v ľade. Ihneď zapli parný stroj a pokúšali sa z ľadu uvoľniť. Skúšali to niekoľko dní, pomáhali si aj dynamitom, ale márne. Až do 26. augusta sa loď ani nepohla. V ten deň sa prihnala búrka so silným víchrom a ten začal unášať ľad aj s loďou severozápadným smerom.

Loď Karluk, uväznená v ľade, sa vzdaľovala od ostrova Herschel, kde v tom čase už mala byť zásobovacia loď Mary Sachs, plne naložená potravinami pre ľudí aj psy. Na lodi Karluk boli len minimálne zásoby a nádej, že by sa posádke podarilo uloviť akúkoľvek zver, bola mizivá. Nielenže hrozil hlad, ale aj skorbut a navyše sa blížila zima. 

Inuiti postavili čln umiak podľa vzoru arktických domorodcov, ktorý mal slúžiť na prevážanie zásob cez úseky vody, pre prípad potopenia lode a nutnosti evakuácie.
Inuiti postavili čln umiak podľa vzoru arktických domorodcov, ktorý mal slúžiť na prevážanie zásob cez úseky vody, pre prípad potopenia lode a nutnosti evakuácie. (zdroj: https://edition.cnn.com/2013/07/09/americas/gallery/arctic-expedition/index.html)

Preto dňa 20. septembra vyrazila z lode Karluk lovecká výprava na pobrežie, pod Stefanssonovým velením, aby ulovila zver a priniesla čerstvé mäso. Na druhý deň po jej odchode začal barometer prudko klesať, začal fúkať silný východný vietor a rozpútala sa búrka, ktorá trvala štyri dni. Loď Karluk sa stratila zo Stefanssonovho dohľadu a lovecká výprava sa viac na loď nevrátila. Jej osud je popísaný v predchádzajúcom blogu. Keď sa počasie zlepšilo, posádka lode Karluk zistila, že ich ľad unáša severozápadným smerom rýchlosťou približne 3 km/h. Našťastie sa v blízkosti lode nachádzali tulene, z ktorých sa posádke podarilo uloviť tri kusy. Dobré počasie však netrvalo dlho, pretože na ďalší deň začalo husto snežiť. Loď bola aj naďalej unášaná v ľade. Celé dni aj noci ľudia na palube počuli praskanie ľadu, škrípanie, vŕzganie a buchot. Tieto zvuky boli natoľko desivé, že sa posádka lode na noc nevyzliekala, v očakávaní akútnej nutnosti opustiť loď.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aj keď sa loď vzďaľovala od pobrežia, z vranieho hniezda ho ešte stále bolo vidieť a všetci na lodi dúfali, že budú unášaní smerom k Point Barrow, kde sa im podarí získať pomoc a loď vyslobodiť z ľadového zajatia.

Od začiatku unášania sa členovia posádky, aj vedecký tím zaoberali prípravami na opustenie lode. Na palube sa nachádzala inuitská rodina Kerdrilla s manželkou Keruk a deťmi – sedemročnou Helen a ročnou Mugpi. Okrem nich bol na lodi aj mladý Inuit Kataktovick. V situácii, keď hrozilo, že tlak ľadu rozdrví loď, Keruk začala pre každého šiť teplé kožušinové oblečenie. Všetku spodnú bielizeň si uložili do veľkých plátenných vriec umiestnených tak, aby boli v prípade potreby poruke. Veľrybárske člny mali kapacitu osem osôb a boli naložené zásobami potravín na dvadsať dní. Zvyšné zásoby boli na palube pripravené na zhodenie na okolitý ľad. Stolár a tesár Hadley začal vyrábať Pearyho sane. Bol to druh saní, ktoré Peary vyvinul na základe vlastných skúseností z Arktídy a boli výrazne vylepšené oproti tradičným inuitským saniam.

Inuitská rodina na palube Karluku - Kerdrillo s manželkou Keruk a deti Helen a Mugpi. Kerdrillo bol prijatý ako lovec zveri a Keruk na pomoc do kuchyne.
Inuitská rodina na palube Karluku - Kerdrillo s manželkou Keruk a deti Helen a Mugpi. Kerdrillo bol prijatý ako lovec zveri a Keruk na pomoc do kuchyne. (zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/HMCS_Karluk#/media/File:Kurruluk_family.jpg)

Pearyho sane boli štyri metre dlhé, mali dve sklznice, z ktorých každá bola vyrobená z jedného kusu bieleho dreva - sedem cm široká a štyri cm hrubá, ohnutá naparovaním na každom konci a okutá železným plechom. Medzi oboma sklznicami bolo pripevnené drevené lôžko na uloženie nákladu. Sane sa nakladali tak, aby ťažisko nákladu bolo v strede saní a oba konce odľahčené, aby boli ľahko manévrovateľné. 

V posledný septembrový deň opäť zazreli v diaľke pobrežie, pričom zreteľne videli ostrov Cooper Island s inuitskými domami. Loď sa ešte stále nachádzala na východ od Point Barrow a pomaly bola unášaná na severozápad.  

Cooper Island sa nachádza približne 30 kilometrov na východ od Point Barrow.
Cooper Island sa nachádza približne 30 kilometrov na východ od Point Barrow. (zdroj: https://www.researchgate.net)

Október 1913

Prvý októbrový deň privítal posádku lode Karluk snehovou búrkou so silným severovýchodným vetrom, ktorý zrýchlil unášanie. Ráno objavili tri kilometre od lode v ľade trhlinu, širokú asi 30 cm, ktorá prebiehala z východu na západ. Nachádzala sa však príliš ďaleko na to, aby k nej presekali cestu a navyše, vplyvom silného vetra sa trhlina za niekoľko hodín opäť uzavrela. Víchrica trvala ďalšie dva dni a zaniesla loď mimo dohľadu pevniny. Čím ďalej na sever bola loď unášaná, tým hlbší bol oceán pod nimi. Vedci vyvŕtali v ľade dieru, do ktorej spustili hĺbkovú sondu a merali hĺbku oceánu a zároveň získavali vzorky vody na analýzu foriem života.

Unášanie pokračovalo niekoľko dní bez veľkých zmien. Smer pohybu lode bol niekedy na sever, inokedy na východ a potom zase na severozápad. Popoludní bol kapitán lode s Bjarne Mamenom, dvadsaťročným nórskym šampiónom v lyžovaní, na prechádzke na lyžiach, keď sa medzi nimi a loďou náhle vytvorila v ľade prasklina. Mali so sebou psa, uviazaného o vôdzku. Okraje ľadu boli miestami vzdialené aj tri metre od seba, ale po dlhšom hľadaní sa im podarilo nájsť užšie miesto, cez ktoré sa im trhlinu podarilo preskočiť. Pes sa však bál skočiť a zostal na časti ľadu, ktorá sa odtrhla a odnášala ho preč. Vznik trhliny v ľade mohol byť pre loď veľmi nebezpečný, a preto po návrate kapitán nariadil presun zásob z lode na priľahlú ľadovú kryhu.

Inuitská žena Keruk usilovne pracovala a už dokončila svoj pätnásty pár zimných topánok z jelenice. Boli vyrobené z kožušiny z nôh sobov, ktoré zabili počas zimy, keď mali na sebe zimnú srsť. Táto bola nastrihaná na štyri, až päť pásikov, ktoré boli zošité tak, aby vytvorili legíny so srsťou vo vnútri. Podošva obuvi bola vypracovaná z tulenej kože. Keruk šila aj kožušinové oblečenie a niektorí muži jej pri tom pomáhali, aby boli odevy čím skôr hotové.

Až do 22. októbra bola loď unášaná na severozápad, potom sa vietor obrátil a posúval kryhu so zamrznutou loďou na juhovýchod. Tento smer pohybu však netrval dlho a opäť nastal severozápadný posuv. V tom čase sa loď Karluk dostala do blízkosti údajnej pevniny Crocker Land, podľa Pearyho mapy arktického regiónu. Kapitán nariadil sledovať horizont z vranieho hniezda a hľadať pevninu. Hoci členovia posádky sa nepretržite striedali v sledovaní obzoru ďalekohľadom, nenašli po pevnine ani stopu. Ani meranie hĺbky oceánu nenaznačovalo blízkosť pevniny.

Predpokladaná poloha Crocker Land/Bradley Land na západ od ostrova Ellesmere Land/Grant Land. Na mapke sú vyznačené trasy dvoch polárnikov - Fredericka Cooka a Roberta Pearyho, ktorí údajne dosiahli severný pól.
Predpokladaná poloha Crocker Land/Bradley Land na západ od ostrova Ellesmere Land/Grant Land. Na mapke sú vyznačené trasy dvoch polárnikov - Fredericka Cooka a Roberta Pearyho, ktorí údajne dosiahli severný pól. (zdroj: https://www.wikiwand.com/en/Crocker_Land_Expedition)

Unášanie v ľade si členovia posádky, ako aj vedci na palube lode Karluk, spríjemňovali lovom tuleňov. Inuiti boli v love mimoriadne zruční a darilo sa im zásobovať loď dostatkom čerstvého tulenieho mäsa.

Po dvoch mesiacoch od uväznenia v ľade bola loď oveľa ľahšia, nielen preto, že spálili veľké množstvo uhlia a skonzumovali časť zásob jedla, ale hlavne z toho dôvodu, že presunuli veľké množstvo zásob na ľad. Odľahčenú loď sa posádke podarilo vysekať z ľadu, aby sa mohla nadvihnúť a dostať do vodorovnej polohy. Následne loď opäť zamrzla.  

Od 28. októbra sa zmenil plán stravovania. Namiesto troch jedál denne sa začali podávať len dve, a to raňajky o deviatej a večera o pol piatej. Pred spaním si každý mohol dať čaj, kávu alebo horúcu čokoládu. Od šiestej hodiny večer, do šiestej nasledujúceho rána bol na obchôdzke strážca, ktorý sa staral o oheň a svetlo a chránil vodu vo vodnej nádrži pred zamrznutím. Všetky svetlá, okrem lampáša strážcu, boli o polnoci zhasnuté. O šiestej hodine ráno strážca zobudil kuchára Templemana a vymenil si miesto s novým strážcom. Dôvodom na toto opatrenie bol jednako strach z útoku medveďa, ako aj obava zo vzniku požiaru.

Na raňajky bola vždy kaša z ovsených vločiek a kondenzovaného mlieka. Potom nasledovali šunka, slanina, treska, klobása a samozrejme káva. Na večeru mali konzervované ustrice alebo mušle, ryby, zemiaky a mrazenú zeleninu. Denne sa varilo čerstvé mäso, a to buď z tuleňa, alebo z medveďa. Ako dezert sa podávala zmrzlina, koláče, pudingy a konzervované ovocie.

Po raňajkách museli byť muži o desiatej hodine pripravení na celodennú prácu. Pozostávala zo šitia oblečenia, zašívania pemikanu do plátenných vriec, balenia zásob do debničiek a ich premiestňovania. Ďalej pracovali na odhŕňaní snehu, privážaní sladkovodného ľadu na prípravu pitnej vody a vykonávali sa aj rôzne ďalšie činnosti, ako napríklad meranie hĺbky oceánu, analýza vzoriek vody a meranie polohy lode.

Na lodi bol dostatok mydla, holiacich strojčekov a veľa spodnej bielizne, takže posádka udržiavala hygienické návyky. Muži sa holili aspoň trikrát do týždňa a aspoň raz týždenne sa kúpali. Dokonca aj Inuiti sa kúpali spolu s ostatnými námorníkmi.  

Vedci počas unášania lode Karluk vykonávali merania hĺbky oceánu. V popredí je lano, ktorým merali hĺbku. Dňa 11. októbra 1913 namerali hĺbku 1000 fathomov, čo je 1828 metrov.
Vedci počas unášania lode Karluk vykonávali merania hĺbky oceánu. V popredí je lano, ktorým merali hĺbku. Dňa 11. októbra 1913 namerali hĺbku 1000 fathomov, čo je 1828 metrov. (zdroj: https://de.wikipedia.org/)

November 1913

November začal silnou víchricou, ktorá urýchlila posun na severozápad. Na lodi dochádzalo uhlie a bolo potrebné ním šetriť. Teplotu preto udržiavali len tesne nad bodom mrazu. Malloch, ktorý bol poverený určovaním polohy lode, mal popoludní 1. novembra svoj deň, pretože po dlhšom období bolo jasné počasie, svietilo slnko a konečne bolo možné zamerať presnú polohu. Veľká časť posádky sa neustále venovala úprave kože a šitiu odevov.

4. novembra, za silnej víchrice, hĺbková sonda ukazovala hĺbku len 53 metrov. To znamenalo, že by sa na blízku mohla vyskytovať pevnina. O tri dni neskôr sa objavila otvorená voda asi tri kilometre od lode. Inuiti sa vybrali na lov a zastrelili desať tuleňov. Bolo ich tam oveľa viac, ale boli príliš ďaleko.

Desiaty november bol nezvyčajne krásny deň. Fúkal čerstvý južný vietor a teplota vystúpila na -4°C,  bolo to skoro ako v jarný deň. Asi štyri km od lode ulovili šesť tuleňov a jedného medveďa. Bol to prvý úlovok medveďa od začiatku unášania lode Karluk.  Medveď bol mladý,  troj- až štvorročný, takmer dva metre vysoký a mal veľmi kvalitnú srsť.  Podarilo sa ho uloviť na návnadu z tulenieho mäsa. Jeho kožušinu, ktorá by sa výborne vynímala v pánskych salónoch, však rozstrihali a použili na výrobu palčiakov.

Aby zabránili únikom tepla, paluba lode bola pokrytá hrubou vrstvou snehu. Keď sa povrch snehu zašpinil, nahradili vrchnú vrstvu čistým snehom. Tlak ľadu opäť naklonil loď na bok, čo využili tak, že na najnižšej časti paluby postavili mostík na priechod na okolitý ľad.

11. novembra videli slnko poslednýkrát. Museli sa pripraviť, že ho neuvidia počas nasledujúcich sedemdesiatjeden dní. V nasledujúci deň sa mohli tešiť polárnej žiare, ktorá osvetľovala obzor niekoľko dní.

Inuiti našli stopy po líškach len zopár kilometrov od lode a nastavili na ne pasce. Arktická líška je úplne bielej farby, jej srsť je belšia ako srsť ľadového medveďa, ktorá niekedy prechádza do žltej. Je veľmi obozretná, takmer ju nie je vidieť, a preto sa ju podarí uloviť len zriedkavo. Dňa 17. novembra sa do nastraženej pasce podarilo Inuitom chytiť neočakávane vzácny úlovok, jednu malú líšku. Hadley dokončil druhé sane. Teplota vzduchu klesla pod -22°C, ale vďaka tomu, že vzduch bol veľmi vlhký, bola pocitová teplota oveľa nižšia.

Polárna líška
Polárna líška (zdroj: https://leviimages.com/Themes/Fox/6)

19. novembra sa k veľkej zime pripojili technické problémy s meraním hĺbky a okrem toho, z dôvodu zlého spaľovania uhlia, vybuchli kachle v kapitánovej kajute.

Oceánografovi Jamesovi Murrayovi sa podarilo uloviť v diere v ľade malú chobotnicu a exempláre dovtedy neznámych zvierat – až jedenásť rôznych druhov za jediný deň.

Loď sa dostala na rovnobežku 73°, čo sa ukázalo byť jej najvzdialenejším bodom na severnej zemepisnej šírke. Potom ju asi mesiac hnali vetry na juh a juhozápad a po zvyšok ich unášania na západ. Konečne sa posádke čiastočne uľavilo od víchrice, ktorá dosahovala takmer 100 km/h a vďaka ktorej sa niekoľko dní intenzívne ochladzovalo. Teplota vzduchu dosiahla -30°C, ale vzduch bol taký čistý a suchý, že muži mohli vyjsť von v tradičnom americkom obleku bez toho, aby im bola zima. Tesne pred polnocou však teplomer začal stúpať a barometer klesať, čo značilo blížiacu sa búrku a na druhý deň sa skutočne rozpútala silná víchrica.

December 1913

Prvých pár decembrových dní bolo chladných, s veľmi silným búrlivým vetrom. Medzi desiatou a druhou hodinou popoludní bolo šero a vtedy sa vykonávali práce v exteriéri. Zdravie expedície a posádky bolo počas celého unášania výborné. Každý mal dostatok pohybu vonku, ako aj vo vnútri lode a v dôsledku únavy dokázali tvrdo spať, hoci zvuky okolia neprispievali k pocitu bezstarostnej spokojnosti.

Začiatkom mesiaca teplota poklesala na -35°C a okolitý ľad vyvinul značný tlak na trup lode. Hadley dokončil tretie sane. Inuiti začali stavať okolo potravín, ktoré umiestnili na kryhu v blízkosti lode, veľké snehové iglu, aby boli zásoby chránené a psy mali prístrešok. Posádka začala montovať drevené debny, v ktorých plánovali prevážať variče Primus pre prípad, že by prišli o loď. Variče Primus spaľovali petrolej a slúžili na varenie a zároveň aj na vykurovanie. Rokmi sa v arktických podmienkach výborne osvedčili.

Varič Primus, ktorý sa pred viac ako 100 romi používal na varenie a vykurovanie na polárnych expedíciách.
Varič Primus, ktorý sa pred viac ako 100 romi používal na varenie a vykurovanie na polárnych expedíciách. (zdroj: www.canterburymuseum.com)

16. decembra dal kapitán lode urobiť revíziu zásob. Zistilo sa, že majú štyridsaťjeden mrazených tuleňov, ktoré vydržia 67 dní pre dvadsaťpäť ľudí. Síce nie každý na palube mal rád mäso z tuleňov, ale bolo to jediné nekonzervované mäso, ktoré mali.  

21. december bol dňom zimného slnovratu, na ktorý sa všetci na palube lode Karluk veľmi tešili, pretože od tohto dňa sa začalo slnko vracať a to im prinášalo nádej. Na poludnie bol krátky súmrak, inak bola po celý deň úplná tma.

22. decembra využili poludňajší súmrak na odpratávanie obrovských snehových nánosov, ktoré sa nakopili okolo lode. V ten deň sa rozhodlo aj o víťazovi šachového turnaja. Prvou cenou bola škatuľka päťdesiatich cigár a druhou škatuľka s dvadsiatimi piatimi cigarami. Prvú cenu získal Mamen a Anderson sa potešil z druhej ceny.

Psy, ktoré držali v najkrutejších mrazoch spolu v iglu, dňa 23. decembra roztrhli reťaz a pobili sa. Počas bitky bol najlepší pes Jack tak dohryzený, že nemohol chodiť. Hadley mu zašil rany chirurgickou ihlou a hodvábnou niťou. Jack bol v takom zlom stave, že spočiatku odmietal všetko jedlo. Venoval sa mu predovšetkým stolár Hadley. Pes Dut nedokázal kvôli zraneniam nosiť postroj až do konca februára. Bitka, pri ktorej boli psy zranené, pripomenula posádke, že nesmú držať spolu príliš veľa psov, a preto Inuiti postavili niekoľko snežných búd, aby ich oddelili. Na ich podlahu nasypali popol a deväť najagresívnejších psov pripútali, každého v samostatnej búde.

S blížiacimi sa Vianocami sa začali prípravy na ich oslavu. Nálada expedície bola vynikajúca. O šiestej hodine ráno na prvý vianočný deň druhý inžinier Robert Wiliamson a magnetograf McKinlay začali zdobiť loď vlajkami Medzinárodného kódexu, ako aj farebnými stuhami, ktoré si Hadley priniesol z Point Barrow na obchodovanie, ku ktorému už s istotou nepríde. Neskôr ráno kapitán rozdával Inuitom darčeky. Obaja muži dostali lovecké nože a hodinky. Keruk mala vo vianočnom balíčku bavlnené šaty, pančuchy, spodnú bielizeň, mastenec, mydlo, zrkadlo, hrebeň, kefu a stužku. Obom deťom kapitán daroval bavlnené šaty.

O jedenástej sa začali lodné atletické preteky. Hlavnými disciplínami boli rôzne druhy prekážkového behu a skokov. Bol pekný deň bez hmly a bez silného vetra. Teplota vzduchu bola -35°C. Deň bol ako stvorený na atletické preteky v exteriéri.

Mamen vyhral skok do diaľky a vyhral by aj všetky ostatné skoky a bežecké preteky, keby sa do nich zapojil. Bolo veľmi zábavné sledovať prekážkový beh a členovia expedície si to veľmi užili. Súťaž odštartovala na ľade na pravoboku približne uprostred lode. Odtiaľ museli súťažiaci prebehnúť k miestu, kde viseli slučky lana. Keď cez ne preliezli, museli sa plaziť popod konštrukciu saní. Potom hľadali cestu z bludiska, vykopanom v snehu. Nakoniec museli vojsť do iglu, kde boli umiestnené záchranné pásy, každý označený menom svojho majiteľa. Každý si musel v úplnej tme nájsť svoj vlastný záchranný pás a nasadiť si ho. Muži museli niekoľkokrát vybehnúť z iglu, aby si overili, či majú svoj pás. Kto dobehol na miesto štartu ako prvý a mal správne nasadený svoj vlastný pás, sa stal víťazom. Bol ním Williamson, druhý inžinier.

Večera sa podávala, ako obvykle, o pol piatej. Oceánograf Murray pripravil na slávnostný obed tortu, ktorú pre túto príležitosť kúpil ešte vo Victorii a ktorú starostlivo skryl. Po slávnostnej večeri, ktorá bola veľkou zásluhou kuchára Templemana, sa rozdávali cigary a cigarety a spustili gramofón. V zbierke platní bola klasická, aj populárna hudba, vokálna aj inštrumentálna a členovia expedície spievali až do neskorých hodín. Geológ Malloch napísal svojmu otcovi viacstranový vianočný list, ktorý, žiaľ, mu nebol nikdy doručený.

V piatok, 26. decembra sa asi sto metrov od pravoboku lode vytvorila v ľade trhlina. Po prvýkrát od začiatku unášania lode, sa loď začala pod tlakom ľadu chvieť. Od skorého rána fúkal čerstvý severo-severovýchodný vietor, ktorý sa s pribúdajúcim dňom zmierňoval. Chvenie sa však menilo na výrazné vibrácie, čo neveštilo nič dobrého. Na druhý deň sa začali všetci pripravovať na evakuáciu. Merania ukazovali hĺbku asi 45 metrov. Obloha bola jasná a na obzore žiadna zem.

Pohľad z vranieho hniezda nepriniesol žiadnu nádej na vyslobodenie lode.
Pohľad z vranieho hniezda nepriniesol žiadnu nádej na vyslobodenie lode.  (zdroj: https://edition.cnn.com/2013/07/13/world/americas/deadly-arctic-expedition/index.html)

Len čo sa 29. decembra trochu rozvidnelo, na juhu sa po celom obzore rozprestieral zlovestný modrý mrak. Podľa výpočtov polohy lode, mala sa nachádzať približne 100 km severne od ostrovov Wrangel Herald, približne v strede medzi nimi. Okolo lode praskal ľad.

Nadišiel posledný deň roku 1913. Členovia expedície pripravovali oslavu príchodu Nového roka. Plánovali ho osláviť Silvestrovským futbalovým zápasom. Loptu vyrobili z čreva tuleňa, narezaného na prúžky a zošitého chirurgickou ihlou. Na vrchnú časť lopty vyrobili puzdro z tulenej kože. Výsledkom bola celkom kvalitná futbalová lopta.

V zápase hrali futbalisti tímu Škótska proti All-Nations. Na ľade hrúbky asi pol metra si vytvorili ihrisko a na každom konci postavili bránkové žrde s brvnom.

Breddy bol kapitánom All-Nations a Munro kapitánom Škótska. Inuiti, aj keď sa v hre neorientovali, hrali dobre. Keruk, oblečená ako obvykle v kvietkovaných šatách, bola brankárkou All-Nations. Niektorí hráči mali obuté kožené čižmy, iní obyčajné americké topánky.

Tímy sa zoradili o 11:30. Hasič John Breddy vyhral žreb a vybral si západný koniec ihriska. All-Nations strelili prvý gól a hra sa dynamicky pohybovala po celom ihrisku, až kým sa neskončil prvý 30-minútový polčas. Počas prestávky sa podávala káva. O pol dvanástej si tímy vymenili strany. Počas druhého polčasu hralo Škótsko síce dobre, ale zápas skončil jeho prehrou. Mužstvo All-Nations zvíťazilo proti Škótsku v pomere 8:3. Odvetný zápas bol naplánovaný na nasledujúcu nedeľu.

V noci zo Silvestra na Nový rok členovia expedície pocítili obrovský tlak na trup lode, ako keby obrovské ľadové pole, v ktorom sa loď nachádzala, narazilo na breh ostrova Wrangel. Napriek tomu, že loď a ľad okolo nej zostali nehybné, v interiéri lode bolo počuť temné dunenie a cítiť silné vibrácie.

Január 1914

V nedeľu, 4. januára fúkal silnejúci východný vietor, ktorý sa postupne zmenil na víchricu. Odvetný futbalový zápas sa v tento deň hral podľa plánu, až kým si druhý inžinier Wiliamson natiahol sval na nohe a hra sa musela predčasne ukončiť.

Víchrica pokračovala niekoľko dní, niekedy s hustým snežením, inokedy s jasnejšou oblohou. Tlak na barometri bol nízky, teplota vystúpila na -9°C. Inžinieri vyrábali plechovky s objemom dva litre, v ktorých sa petrolej na saniach lepšie prepravoval, ako v dvadsaťlitrových sudoch. Z plechoviek od benzínu vyrobili aj dvojlitrové čajové kanvice, čo bolo veľmi praktické. Okrem týchto prác inžinieri zmenšovali krompáče tak, aby nevážili viac ako 1,5 kg. Použili na to prenosnú vyhňu v strojovni. Takto upravené krompáče pripomínali banícke sekáče.

Siedmeho a ôsmeho januára pokračovalo premenlivé počasie s občasnou hustou hmlou, stále prevládal nízky tlak a pomerne vysoká teplota. Posledná zaznamenaná poloha lode bola 72°11´ severnej zemepisnej šírky a 174°36´západnej zemepisnej dĺžky. Teplota sa držala na úrovni -12°C a obloha, ktorá bola ráno jasná, sa popoludní zatiahla a vietor sa zmenil z juhovýchodného na juhozápadný. Loď sa približovala k ostrovom a ľad sa miestami pod obrovským tlakom vydvihoval, praskal a kopil sa na seba.  Posádka a členovia expedície si boli istí, že sa čoskoro niečo stane.

O piatej ráno dňa 10. januára zobudil posádku zvuk, ktorý znel ako výstrel z pušky. Potom sa loď zachvela. Strážca John Brady uvidel v ľade tesne pri lodi trhlinu, kolmú na trup lode. Ako posádka zistila, trhlina prebiehala nepravidelne a bola dlhá asi dvesto metrov. V priebehu pol hodiny sa rozšírila na šírku 30 cm a s pribúdajúcim dňom sa ešte viac rozšírila, až bola široká takmer meter.

Loď bola teraz úplne voľná na pravoboku, ale stále bola zamrznutá v ľade na ľavej strane. Vietor, ktorý bol na začiatku dňa slabý a fúkal zo severu, sa popoludní zmenil na severozápadný a zosilnel na víchricu s hustým snežením. Vietor tlačil ľad do lode na pravoboku, čo sa prejavovalo otrasmi, ktoré sa stupňovali.  

Všetko nasvedčovalo tomu, že loď nedokáže dlho odolávať tlaku ľadu a ten ju rozdrví. Kapitán vydal rozkaz, aby časť posádky vyhádzala všetok sneh, ktorý sa na palube nachádzal, aby odľahčili loď. Ďalší muži vypustili psov z iglu na okolitý ľad, aby uvoľnili prístrešok pre prípad, že sa budú musieť doň nasťahovať členovia expedície. Vyčistili vnútrajšok iglu, na podlahu položili čerstvé dosky a piecku, ktorú pripravili na založenie ohňa.

Asi o pol ôsmej večer boli všetci na palube lode a oddychovali po celodennej práci. Muži hrali karty alebo čítali, prípadne šili, večer prebiehal ako zvyčajne. Zrazu sa zdola ozval štiepavý zvuk a pri svetle lampáša hlavný inžinier zistil, že sa pozdĺž ľavoboku na viacerých miestach valí voda do podpalubia. Ľavobok nevydržal tlak ľadu, ktorý prerazil dosky a trámy strojovne, strhol všetky súčasti čerpadla a vyradil ho z prevádzky. Na prvý pohľad bolo jasné, že prasklina v trupe sa nedá opraviť.

Kapitán vyšiel na palubu a vydal rozkaz k opusteniu lode. Všetky ohne, okrem kuchynskej piecky, okamžite pozhášali a muži vytvorili živú reťaz, aby vyložili všetky zásoby na okolitý ľad. Keruk s jej deťmi poslal kapitán do zrubu, ktorý postavili z debničiek, aby zapálila oheň v piecke a udržiavala teplo. Kuchyňa na lodi bola až do jej konca v prevádzke, aby si muži mohli dať kávu a teplé jedlo.

Do 22:45 bolo v strojovni vyše troch metrov vody. V tejto fáze tlak ľadu na oboch stranách trupu držal loď v nezmenenej polohe a bránil jej v potopení. V tom čase sa zásoby z lode nachádzali už na ľadovej kryhe. Zachránili len toľko zásob, koľko boli schopní na saniach uniesť. O pol tretej ráno boli práce ukončené a unavení muži sa ukladali na spánok. Do zrubu sa nasťahovali McKinlay, Mamen, Beuchat, Murray, Dr. Mackay, Williams, King, Chafe, Kataktovick a Kerdrillo s rodinou. Do snehového iglu sa uložili Munro, Williamson, Breddy, Hadley, Templeman, Maurer, Brady, Anderson, Barker, Malloch a kapitán Bartlett.

Keď všetci ostatní opustili loď, kapitán zostal na palube sám, aby vyčkal na jej koniec. Na nejaký čas mu robil spoločnosť hlavný inžinier John Munro. Spozorovali, že v kuchyni vypukol požiar, ale nehasili ho. Loď zostala až do popoludnia približne v rovnakej polohe. Podpalubie bolo plné vody, ale nová už dovnútra neprúdila, ľad ju zadržal. Kapitán pustil gramofón a za zvuku hudby sa prechádzal po palube a sledoval, či sa niečo nezmení. O 15:15 sa ľad okolo praskliny uvoľnil a loď začala klesať. O 16:00 dňa 11. januára 1914 sa loď Karluk potopila.

Plavba lode Karluk je vyznačená plnou čiarou. Od modrého bodu začína unášanie v ľade/driftovanie lode, ktorú napokon v červenom bode rozdrvil tlak ľadu a potopila sa. Putovanie stroskotancov na ostrov Wrangel sledujú modré šípky.
Plavba lode Karluk je vyznačená plnou čiarou. Od modrého bodu začína unášanie v ľade/driftovanie lode, ktorú napokon v červenom bode rozdrvil tlak ľadu a potopila sa. Putovanie stroskotancov na ostrov Wrangel sledujú modré šípky.  (zdroj: https://www.hakluyt.com/downloadable_files/Journal/Karluk.pdf))

Stroskotanci v tábore stroskotania lode - Shipwreck Camp

Miesto, potopenia lode Karluk bolo približne tam, kde v roku 1879 loď Jeannette z expedície pod velením De Longa zamrzla v ľade a oceánsky prúd ju unášal až k ostrovu Henrietta, kde ju tlak ľadu rozdrvil takmer rovnakým spôsobom ako Karluk.

Na druhý deň po potopení lode Karluk bola bezoblačná obloha, ale čerstvý severozápadný vietor vytváral na ľade záveje. Všetko, čo sa do iglu a zrubu nevošlo, umiestnili do stanu, ktorý postavili pre tento účel. Okrem zásob potravín, zachránili z lode uhlie, oblečenie a zbrane. Snehové iglu bolo 4,5 metra dlhé a 3,5 metra široké, s krokvami a plátennou strechou. Zrubový dom postavený z debničiek bol 7,5 metra dlhý a 5,5 metra široký, dookola pokrytý snehom. Oddelili jeden koniec zrubu, aby vytvorili priestor pre kuchyňu a umiestnili do nej veľkú pec, aby mal kuchár možnosť variť teplé jedlá. Pre Inuitov postavili samostatný domček. McKinlay potom nakreslil plán tábora, ktorý založili pri mieste, kde sa potopila loď, aby mali prehľad o umiestnení zásob. Tábor nazvali Shipwreck Camp.

V Shipwreck Campe boli dostatočne vybavení až do času, keď bude dostatok denného svetla na to, aby sa mohli vybrať na púť do civilizácie. Otvor v ľade, kde sa loď potopila, opäť zamrzol a ľad skryl všetky stopy po stroskotanej lodi.

Od 13. januára začali členovia expedície žiť bežný život stroskotancov na ľade. Ich hlavným zamestnaním bolo šitie. Pokračovali v šití kožušinového oblečenia a kožených topánok a vyrobili aj stany a poťahy na sane z ľahkého plátna.

14. januára 1914 bol príjemný a jasný deň s teplotou -38°C. Vietor bol západný, sondy cez dieru, vyrezanú v ľade, namerali hĺbku 52 metrov. V poludňajšom súmraku uvideli členovia posádky po prvýkrát obrysy ostrova, ktorý ležal juhozápadným smerom.

17. januára sa kapitán Bartlett rozhodol, že vyšle k pevnine, ktorú v diaľke videli, výpravu štyroch mužov, aby zistili, či sa jedná o strov Wrangel a či sa na ňom nachádza zver, alebo aspoň naplavené drevo. Ak by sa ukázalo, že ostrov poskytuje členom expedície lepšie útočisko, kapitán zvažoval, že prevezú všetky zásoby na viac chránené miesto, než bol ich tábor na otvorenom mori pri mieste, kde sa potopila loď Karluk.

Už asi týždeň pozorovali, že sa unášanie spomalilo a denné svetlo sa začalo predlžovať. Stroskotanci sa nádejali, že sa do Arktídy čoskoro vrátia vtáky a tým aj potrava pre nich. Pobrežný tábor na ostrove s dostatkom naplaveného dreva, by bol oveľa vhodnejší aj preto, že sa im míňali zásoby paliva.

Tábor Shipwreck Camp pripomínal skôr chaos ako systémové uloženie zásob.
Tábor Shipwreck Camp pripomínal skôr chaos ako systémové uloženie zásob. (zdroj: https://www.wikiwand.com/en/Last_voyage_of_the_Karluk)

Prieskumnú výpravu k ostrovu tvorili prvý dôstojník Anderson, druhý dôstojník Barker a námorníci King a Brady. Mali ísť na ostrov s tromi saňami, plne naloženými zásobami, ktoré ťahal záprah osemnástich psov. Kapitán im poskytol podpornú skupinu, ktorú tvoril Mamen s dvoma Inuitmi. Podporná skupina sa mala vrátiť so psami a dvoma saňami naspäť do tábora Shipwreck Camp.

18. januára bol ďalší zlý deň so silnou severovýchodnou víchricou. Andersonova výprava sa napriek zlému počasiu vybrala na ostrov, ale po piatich kilometroch sa musela vrátiť. Hlásili, že cestou videli na ľade medvedie stopy a v úsekoch otvorenej vody tulene.

Až 25. januára počasie umožnilo, aby výprava k ostrovu Wrangel konečne vyrazila. Mali sane naložené pemikanom, čajom, keksami a olejom. Niesli aj jeden stan a ďalšie potreby pre prežitie na tri mesiace. MamenInuitmi a psím záprahom sa mali vrátiť naspäť do tábora Shipwreck Camp s dvoma saňami, naloženými drevom.  

Ostrov Wrangel objavila prieskumná výprava, ktorú viedol ruský admirál Wrangel, po ktorom dostal svoje meno. Juhozápadný bod ostrova je vzdialený 175 km od najbližšej kontinentálnej pevniny, ktorou je Severný mys na Sibírskom pobreží. Prvý človek, ktorý na ostrove pristál, bol poručík Hooper z lode Corwin v roku 1881 a neskôr v tom istom roku ho preskúmali členovia posádky lode Rodgers, počas pátracej misie po lodi Jeannette. Ostrov Wrangel je asi 120 km dlhý a 45 km široký. Je hornatý, s najvyšším vrcholom vysokým 760 metrov. Po obvode je obklopený rozsiahlymi štrkovými plážami popretkávanými riečkmi a lagúnami.

25. január nebol len dňom, keď odišla výprava na ostrov Wrangel, ale bol to aj deň, keď zaznamenali návrat slnka. Slnko bolo na poludnie vidieť len dosť nezreteľne, na juhu sa len na krátko objavila nad ľadom polovica slnečného kotúča. Vedomie, že každým dňom sa biely deň bude predlžovať, dodávalo stroskotancom optimizmus a silu prekonávať prekážky.

V blízkosti tábora Shipwreck Camp sa vytvorilo niekoľko úzkych prasklín v ľade, vyplnených vodou. Ľad okolo tábora neustále praskal, pretože sa vietor otáčal a menil svoju rýchlosť a so zvýšením rýchlosti unášania kryhy bolo počuť okrem praskania aj veľa buchotu a škrípania.

Členom Andersonovej výpravy sa však nepodarilo dosiahnuť ostrov. Dňa 31. januára sa dostali na okraj otvorenej vody, ktorá ich od ostrova delila a postavili si tam stan. V nasledujúci deň, 1. februára sa MamenInuitmi sa vrátili do tábora Shipwreck Camp s prázdnymi saňami. Podľa popisu ostrova, kapitán usúdil, že sa nejedná o ostrov Wrangel, ako predpokladali, ale o susedný malý ostrovček Herald. Ostrov Wrangel ležal za ostrovom Herald, ktorý bolo potrebné obísť, aby sa vyhli otvorenej vode.

Sateliná snímka ostrova Wrangel
Sateliná snímka ostrova Wrangel (zdroj: https://de.wikipedia.org/wiki/Wrangelinsel#/media/Datei:Wrangel-island-sat.jpg)

Február 1914

Kapitán sa rozhodol, že na miesto, kde táborí Andersonova výprava, poprenášajú zásoby a vybudujú si depozitný sklad, pretože malo strategickú polohu na ceste k sibírskemu pobrežiu. Po krátkom oddychu kapitán poslal Mamena a Inuitov späť do Andersonovho tábora s veľkým nákladom zásob.

Večer toho istého dňa prišiel za kapitánom Murray a odovzdal mu list, ktorý podpísali štyria členovia posádky: Mackay, Beuchat, Murray a mladý námorník Morris. V liste, ktorý napísal doktor Mackay, žiadali o povolenie opustiť expedíciu, aby sa samostatne pokúsili dosiahnuť sibírske pobrežie. Kapitán sa ich pokúšal prehovoriť, aby zostali spolu s nimi, ale nepodarilo sa mu to. Dostali na cestu jedny sane a zásoby na 50 dní a v nasledujúci deň opustili tábor. Nikdy viac sa o nich nenašla ani jediná stopa.

List kapitánovi Bartlettovi, v ktorom doktor Alistair Forbes Mackay a traja ďalší členovia posádky, žiadajú o povolenie opustiť expedíciu a pokúsiť sa nezávisle dosiahnuť pevninu.
List kapitánovi Bartlettovi, v ktorom doktor Alistair Forbes Mackay a traja ďalší členovia posádky, žiadajú o povolenie opustiť expedíciu a pokúsiť sa nezávisle dosiahnuť pevninu. (zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Last_voyage_of_the_Karluk#/media/File:Mackay_letter_Feb1914.jpg)

Dňa 7. februára vstal kuchár už o štvrtej ráno, aby na pol šiestu pripravil raňajky. O 6:15 odišla do Andersonovho tábora ďalšia veľká zásielka depozitného nákladu a od toho dňa sa začal pravidelný presun obsahu skladov tábora Shipwreck Camp na nové miesto, bližšie k Sibírskemu pobrežiu.

Dňa 17. februára sa počasie zhoršilo. Spustila sa silná severovýchodná víchrica, ktorá trvala viac dní. Nedalo sa prenášať zásoby, preto sa všetci venovali prácam v tábore. Vietor zrýchlil posun kryhy s táborom Shipwreck Camp na západ, takže sa vzďaľovali od pevniny. Presun zásob musel byť čím skôr ukončený, aby sa stroskotanci mohli pohnúť bližšie k pevnine. Kapitán rozhodol, že sa v krátkom čase celá expedícia vyberie smerom k ostrovu Wrangel, aj so všetkými zvyšnými zásobami. 

Vyrazili 24. februára. Celú noc husto snežilo a obrovské množstvo snehu sťažovalo prípravy na odchod. Na jedných saniach sa viezol spolujazdec. Ešte pred vyplávaním expedície v Esquimaulte prišla na palubu lode čierna mačka. Hadley sa jej vo voľnom čase venoval a po stroskotaní lode dostávala zvyšky pemikanu, ktorým nepohrdla. Hadley a Maurer jej vyrobili vak z jelenej kože, v ktorej sa viezla na saniach.

Inuiti mali vlastné sane, ktoré viedol Kerdrillo. S ním išla jeho žena, ich dve deti a kuchár Templeman. Keruk niesla svoje mladšie dieťa Mugpi na chrbte, kým jej staršia dcéra putovala pešo, niekedy dokonca pomohla otcovi so saňami, ktoré ťahalo päť psov.

Ostatní členovia expedície mali dvoje saní, jedny ťahali traja psi, ktoré viedol Kataktovick, druhé so štyrmi psami viedol kapitán Bartlett. Obidvoje saní bolo plne naložených a muži museli pomáhať ťahať, pretože psy to nezvládali.

V opustenom tábore zanechali medenú škatuľku so základnými údajmi o expedícii, ako aj 1.500 kg pemikanu, 80 debien sušienok, 200 vriec uhlia, desať debien benzínu, dva sudy uhoľného oleja a nad táborom nechali viať britskú vlajku. Po zvyšné zásby sa hodlali vrátiť neskôr. V deň, keď opúšťali tábor Shipwreck Camp, mali dobrý výhľad na ostrov Wrangel, ku ktorému mierili. Do súmraku prešli menšiu vzdialenosť, ako dúfali a utáborili sa. Noc prežili v stanoch, kde im nebolo dopriate veľké pohodlie.

Preto sa nasledujúce ráno vydali na pochod už o štvrtej hodine, po skromných raňajkách so šálkou čaju a sušienkami s pemikanom. Päťdesiat kilometrov z tábora Shipwreck Camp zvládla kapitánova výprava za dva dni. Večer po namáhavom ťahaní saní si postavili dve iglu, aby sa im spalo pohodlnejšie.

V noci im nebol dožičený dobrý spánok. Krátko pred polnocou začal ľad praskať v blízkosti ich tábora a z času na čas pocítili silné otrasy, ako pri zemetrasení. Cez stred iglu Inuitov sa vytvorila trhlina a Kataktovick s celou rodinou ho museli ihneď opustiť. Našťastie sa dostali von skôr, ako by sa im niečo stalo.

Ľad okolo kapitánovho iglu praskal celú noc, ale jeho obyvatelia boli v relatívnom bezpečí. Kapitán pozval Keruk a jej deti, by v ňom strávili zvyšok noci a spolu všetci čakali, kým sa rozodní. Ráno zistili, že všade okolo sa lámal ľad a iglu sa chvíľami nachádzalo na plávajúcom ostrove.

Na úsvite nasledujúceho rána, 28. februára, stroskotanci zanechali v tábore odkaz a niekoľko debničiek sušienok s alkoholom a uhoľným olejom a vybrali sa smerom k ostrovu Wrangel. Ich cestu zastavil obrovský zhluk nakopených polámaných krýh. Pás krýh bol vysoký od sedem až do tridsať metrov a viedol naprieč smeru ich pochodu na obe strany ďaleko za obzor. Pri pohľade z ľadového štítu, dostatočne vysokého na to, aby umožňoval pohľad smerom k ostrovu, masa rozbitého ľadu vyzerala byť široká najmenej päť kilometrov. Obísť ju zjavne neprichádzalo do úvahy. Museli nájsť spôsob, ako nakopené kryhy prekonajú. Na úpätí kryhového poľa sa utáborili, postavili si iglu a rozmýšľali, ako budú ďalej postupovať. 

Marec 1914

Na druhý ráno, dňa 1. marca sa stroskotanci zaoberali zosekávaním ostrých hrán vyčnievajúcich krýh a budovaním priechodu pre sane cez navrstvenú ľadovú masu. Za veľkého mrazu rozbíjali vytŕčajúce kryhy a snažili sa ako-tak vyhladiť stopu pre psov a sane. Bola to zdanlivo nekonečná práca, ale členovia expedície robili viditeľné pokroky. Skončili až po zotmení, keď ich cesta priviedla na malú plošinu uprostred kryhového poľa.

Stroskotanci skúmajú ľadové pole a hľadajú trasu, po ktorej budú vysekávať cestu pre psov a sane.
Stroskotanci skúmajú ľadové pole a hľadajú trasu, po ktorej budú vysekávať cestu pre psov a sane. (zdroj: https://edition.cnn.com/2013/07/09/americas/gallery/arctic-expedition/index.html)

Na druhý deň ráno kapitán s hlavným inžinierom začali prevážať saňami zásoby cez cestu, ktorú v predchádzajúci deň postavili, až po plošinu. Zvyšok skupiny pokračoval v budovaní cesty za plošinou. Kapitán sa s hlavným inžinierom trikrát vrátili po zásoby, kým ich všetky previezli. Cestou videli niekoľko stôp medveďa a niekoľko tuleních dier v ľade. Členovia výpravy na svoju veľkú úľavu zistili, že za plošinou je terén oveľa menej členitý, než bola jeho prvá časť, ktorá pripomínala malé pohorie.

4. marca asi o 16:00 muži dokončili stavbu cesty cez nakopené kryhy a na jej konci našli hladký ľad, ktorý sa tiahol až k ostrovu. Na ďalší deň Mamen, Kataktovick a kapitán prevážali zásoby z plošiny za kryhové pole, kým Inuiti postavili na konci ľadovej masy tri iglu. Expedícii trvalo štyri dni, kým prešli rozsiahle ľadové kopy, pričom prekonali vzdialenosť piatich kilometrov. Zo strany priľahlej k brehu ostrova bolo dobre vidieť základ vzniku takto nakopených krýh. Silný vietor spôsobil, že pohybujúci sa ľad narazil na nehybný ľad, ktorý sa opieral o pevninu. V mieste stretu týchto dvoch ľadových polí, došlo k rozdrveniu ľadu a jeho navrstvenie. Obrovský tlak vytvoril pohoria a horské chrbáty nevídaných rozmerov.

Za denného svetla sa 5. marca expedícii konečne naskytol voľný pohľad na ostrov Wrangel, ku ktorému sa blížili. Tvorili ho vysoké kopce s plochými plážami. Nikde nevideli ani stopy po vegetácii. Postup expedície na ostrov bol spomalený nutnosťou prevážať veľké množstvo zásob. Bolo slnečné počasie s teplotou -40°C. Počas dňa sa výprave podarilo zdolať 11 kilometrov. Terén, hoci nebol zďaleka taký členitý, ako nakopený ľad, vyžadoval, aby muži pomáhali tlačiť, prípadne brzdiť sane.

12. marca, keď ostrov Wrangel bol už na dosah, vyrazili už na úsvite. Mc-Kinlay, Mamen, Kataktovick, Kerdrillo a jeho rodina išli pred ostatnými s ľahko naloženými saňami a vďaka zlepšeným ľadovým podmienkam urobili taký dobrý pokrok, že o 13:00 dorazili na pláž Icy Spit. Nachádzala sa na severovýchodnej strane ostrova Wrangel. Snáď je ľahšie predstaviť si, ako opísať pocit úľavy členov expedície, ktorí po dvoch mesiacoch od stroskotania lode, pocítili pod nohami pevnú zem. Bola to veľmi ťažká a namáhavá cesta, ktorú prešli z tábora Shipwreck Camp cez mimoriadne členitý terén s množstvom zásob, ale našťastie, počas cesty ich sprevádzalo pekné počasie s viacerými hodinami denného svetla, hoci mráz dosahoval teploty medzi -40°C a -50°C.

Mapka ostrova Wrangel, ktorú nakreslil v roku 1914 Bjarne Mamen, ktorý asistoval geológovi Mallochovi. Červený bod označuje miesto na pláži Icy Spit, kde si stroskotanci po príchode na ostrov postavili tri iglu a vybudovali svoj prvý tábor na pevnej zemi.
Mapka ostrova Wrangel, ktorú nakreslil v roku 1914 Bjarne Mamen, ktorý asistoval geológovi Mallochovi. Červený bod označuje miesto na pláži Icy Spit, kde si stroskotanci po príchode na ostrov postavili tri iglu a vybudovali svoj prvý tábor na pevnej zemi. (zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Last_voyage_of_the_Karluk#/media/File:Wrangel_Mamenmap.jpg)

Hneď ako pristáli na brehu ostrova, začali stavať iglu. Všade bolo rozhádzané množstvo naplaveného dreva a Keruk ho nazbierala dostatok na rozloženie ohňa, takže kým muži postavili prvé z troch iglu, uvarila pre všetkých čaj. Zvyšok členov výpravy dorazil poldruha hodiny po predvoji.

Z pláže, ktorá sa z pevniny tiahla do oceánu, bolo vidieť veľkú časť ostrova. Miesto, kde sa utáborili, bolo medzi Waring Pointom z východnej strany a Evans Pointom, ktorý sa nachádzal na západ od tábora. Zemepisné názvy na ostrove Wrangel boli odvodené od mien dôstojníkov lode USS Rodgers, ktorí ostrov preskúmali v roku 1881. Za jasného dňa, bolo vidieť až do vzdialenosti 100 km. Zo severovýchodnej strany ostrova, na ktorej sa členovia expedície nachádzali, vychádzalo do mora niekoľko štrkových výbežkov, čím sa vytvorili lagúny, ktoré boli samozrejme pokryté ľadom. Blízko pobrežia sa nachádzali nízke hory a vyššie vrchy boli vo vnútrozemí za nimi. Na pláži boli pohodené vyplavené kmene stromov, ktorých korene trčali do vzduchu. Dokonca sa našli aj fošne a iné rezivo.

Nehostinné pobrežie ostrova Wrangel
Nehostinné pobrežie ostrova Wrangel (zdroj: https://oikofuge.com/russian-far-east-part-2-wrangel-island/)

V nasledujúci deň sa Munro, Chafe, Breddy a Williams vrátili so všetkými psami a saňami do 24 kilometrov vzdialeného posledného tábora a priniesli všetky zásoby, ktoré tam výprava zanechala. Kým boli preč, kapitán poslal Kerdrilla preskúmať pobrežie, aby hľadal stopy po zvyšných druhoch. Vzal si so sebou pušku, aby prípadne ulovil zver. Keď sa za súmraku vrátil, oznámil, že nevidel žiadne stopy ľuďoch a len jednu stopu medveďa a jednu stopu líšky. To naznačovalo, že existuje malá šanca, že sa na ostrove vyskytne medveď, pretože v okruhu štyridsiatich kilometrov od ostrova nevideli žiadne tulenie diery. Kerdrillo považoval za nepravdepodobné, že by sa na ostrove vyskytovali karibu, alebo soby, pretože chýbalo pre nich žrádlo.

Dňa 14. marca si stroskotanci na brehu ostrova Wrangel postavili snehový prístrešok a začali so sušením oblečenia, topánok a ponožiek. Bolo to pomerne jednoduché, pretože mali dostatok palivového dreva. O túto prácu sa starala Keruk.

Krátko po utáborení, kapitán vypracoval plán, ako sa dostane z ostrova Wrangel na pobrežie Sibíri, aby našiel pomoc pre členov výpravy na ostrove. Vedel, že ak nepríde pomoc v krátkom čase, hrozí členom expedície smrť hladom alebo zamrznutie. Väčšina stroskotancov nebola v stave zúčastniť sa dlhého pochodu, preto ich musel kapitán nechať na ostrove. S úpadkom veľrybárskeho priemyslu nebola šanca, že by sa niektorá veľrybárska loď dostala tak ďaleko od sibírskej pevniny, takže jediný spôsob, ako získať pomoc, bolo vybrať sa za ňou. Kapitán plánoval vziať so sebou len Kataktovicka, ktorý mal dostatočné skúsenosti s cestovaním po ľade a bol zvyknutý na ťažkosti života v Arktíde. Čím neskôr v sezóne sa pokúsia prejsť po ľade na sibírsku pevninu, tým väčšie bolo riziko, že sa ľad prelomí a prechod sa nepodarí. Únik z ostrova Wrangel by bol v takom prípade možný iba vďaka náhodnej plavby lode, ktorá bola tak ďaleko od pobrežia vysoko nepravdepodobná.

Cieľom kapitánovho plánu, bolo dostať sa čím skôr na pevninu a potom putovať pozdĺž pobrežia do East Cape, odkiaľ by sa preplavil na Aljašku, aby požiadal kanadskú vládu o pomoc.

Záver

Či sa kapitánovi podarilo dostať sa na sibírske pobrežie, preplaviť na Aljašku, získať pomoc a zachrániť stroskotancov, ktorých zanechal na ostrove Wrangel, si porozprávame v nasledujúcom blogu.

Zdroje:

The last voyage of the Karluk : flagship of Vilhjalmar Stefansson's Canadian Arctic Expedition of 1913-16 : Bartlett, Robert Abram, 1875-1946 : Free Download, Borrow, and Streaming : Internet Archive

Robert Bartlett (explorer) - Wikipedia

Crocker Land Expedition - Wikipedia

How Robert Peary Discovered an Arctic Island That Didn’t Exist – Society for Gentlemen Explorers (thesocietyforgentlemenexplorers.com)

Last voyage of the Karluk - Wikipedia

Russian Far East: Part 2 – Wrangel Island | The Oikofuge

File:Karluk voyage map.png - Wikimedia Commons

Vilhjalmur Stefansson, Robert Bartlett, and the Karluk Disaster: A Reassessment (hakluyt.com)

L.D. Cross - The Luck of the Karluk/Shipwrecked in the Arctic

Iveta Rall

Iveta Rall

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  86
  •  | 
  • Páči sa:  1 261x

Milujem nite, priadze, látky, korálky a drôtiky a rada z nich tvorím. Popri tvorbe študujem rôzne textilné techniky a venujem sa histórii textilu. S obľubou sa venujem historickým témam, súvisiacim s cestovaním. Ak netvorím a neštudujem, som práve na potulkách svetom. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaZdravý životný štýlSúkromné

reklama

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu