reklama

Polárne expedície - časť 45. - Arktída - Posledná plavba lode Karluk 3/3 - Návrat do civilizácie, 1914

V predchádzajúcej časti sme opustili stroskotancov z lode Karluk, ktorí sa uchýlili na ostrov Wrangel.

Polárne expedície - časť 45. - Arktída - Posledná plavba lode Karluk 3/3 - Návrat do civilizácie, 1914
Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Dňa 16. marca 1914 od skorého rána zúrila víchrica, ktorá priniesla husté sneženie. V nasledujúce ráno však vietor utíchol a kapitán Bartlett s Inuitom Kataktovickom začali prípravy na výpravu s cieľom dosiahnuť sibírske pobrežie, aby priviedli záchrannú loď na ostrov Wrangel, ktorá vyzdvihne stroskotancov.

Marec 1914 - Cesta na sibírske pobrežie

Kapitán sa napriek tomu, že počasie ani zďaleka nebolo ideálne, rozhodol odchod výpravy na pevninu viac neodkladať. Rozlúčil sa s členmi expedície a zobral so sebou ich listy, ktoré plánoval odoslať ich príbuzným z Aljašky. Spolu s Kataktovickom naložili na sane zásoby potravín s cestovným vybavením a zapriahli sedem psov. Vzali so sebou jedlo na 48 dní pre oboch členov výpravy a krmivo na 30 dní pre psov. Opustili svojich druhov na ostrove Wrangel a skoro ráno dňa 17. marca 1914 vyrazili.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Najbližšie známe obývané miesto na sibírskom pobreží Cape North bolo vzdialené z najjužnejšieho bodu ostrova Wrangel 175 kilometrov. Nakoľko sa tábor expedície nachádzal na severnej strane ostrova, dvojica sprvoti postupovala pozdĺž jeho východného pobrežia, aby sa dostala na južnú stranu. Sprevádzal ich silný vietor, ktorý neumožňoval rýchlejší postup. O 18.30 sa zastavili pri ostrovčeku Skeleton Island a postavili si na noc iglu.

Na druhý deň ráno za úsvitu si muži dali raňajky a pokračovali pozdĺž pobrežia ostrova Wrangel. Vietor dosahoval rýchlosť víchrice, rovnako ako deň predtým. Krátko po 11:00 minuli skalnú mohylu Hooper Cairn, ktorú postavila záchranná výprava na lodi Corwin v auguste 1881. Mohyla vyzerala stále neporušená. Cestou nevideli žiadne zvieracie stopy. Večer si opäť postavili iglu a prenocovali. Keď kráčali pod vysokými útesmi, ktoré ohraničovali ostrov z juhu, vietor občas strhol lavínu a sneh z nej rozvíril na všetky strany. Vo vetre sa preto nad celým ostrovom vznášal snehový závoj, ktorý neustále zahaľoval ostrov, preto ho stroskotanci z tábora Shipwreck Camp nevideli, hoci boli pomerne blízko. So snehom im vietor šľahal do tváre aj množstvo zrniek piesku a kúskov mäkkej bridlice, ktoré rezali ako nôž. Psy ťahali celkom dobre a nebol s nimi problém. O pol šiestej večer si postavili iglu na pobrežnom ľade a po večeri sa uložili na spánok.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď sa 20. marca na úsvite opäť vydali na cestu, sprevádzal ich severozápadný vietor a oslepujúce sneženie. Utáborili sa len pár kilometrov od prístavu Rodgers Harbor, odkiaľ sa rozhodli opustiť pobrežie ostrova Wrangel a postupovať priamo na Cape North na sibírskom pobreží. Nedokázali však prejsť cez nakopené kusy ľadu, ktoré lemovali pobrežie, a preto postupovali aj naďalej pozdĺž pobrežia, v nádeji, že nájdu miesto, ktorým ľadový hrebeň so psami aj saňami bezpečne prejdú. Hľadali vhodné miesto až do večera, ale nepodarilo sa im ho nájsť. Kapitán aj so svojim druhom si uvedomovali, že čím ďalej postupujú na západ pozdĺž pobrežia ostrova Wrangel, tým dlhšiu cestu na východ budú musieť prejsť pozdĺž pobrežia Sibíri.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jediným cieľom nasledujúceho dňa bolo nájsť prechod v ľade. Pokúsili sa zdolať ostré nakopené kusy ľadu, ale pokus sa skončil tým, že zlomili jednu sklznicu saní a trvalo im dve hodiny, kým ju opravili. Museli sa vrátiť na pobrežie ostrova. Pri ďalšom postupe smerom na západ zistili, že ako sa blížili k zálivu Selfridge Bay, pobrežie bolo menej členité. S nádejou, že na druhý deň prejdú ľadový hrebeň, sa uložili na spánok.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nasledujúce ráno vyrazili cez nakopený ľad. Krátko po opustení tábora, opäť zlomili sklznicu saní, tentokrát oprava netrvala dlho. Celý deň sa predierali cez rozbitý ľad, čo ich veľmi zdržiavalo. Tesne pred zotmením sa nachádzali už 8 kilometrov od ostrova, ale stále boli obklopení ostrými kryhami. Našťastie našli malé ploché miesto, kde si postavili iglu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mapa ostrova Wrangel z roku 1881 s vyznačením trasy pochodu kapitána Bartletta s Kataktovickom. Červené body označujú polohu prvých troch nocľahov.
Mapa ostrova Wrangel z roku 1881 s vyznačením trasy pochodu kapitána Bartletta s Kataktovickom. Červené body označujú polohu prvých troch nocľahov. (zdroj: https://commons.wikimedia.org/)

24. marca sa pohli za úsvitu ako obvykle a konečne sa prepracovali cez nakopenú ľadovú masu. Od tej chvíle sa nachádzali medzi množstvom tečúcich kanálov a úsekov otvorenej vody. Rozdelili sa, aby hľadali schodnú cestu. Keď sa to jednému z nich podarilo, vystrelil z revolvera, aby poslal svojmu druhovi signál. Niekedy sa im podarilo prekročiť úzky pás vody, keď si počkali, až sa ľad na opačných stranách otvoru priblíži dostatočne blízko k sebe. Cez tieto úseky museli prehadzovať psy a prekladať sane. Inokedy použili kus ľadu ako trajekt a cez úsek otvorenej vody sa na ňom preplavili. Týmto spôsobom postupovali mimoriadne pomaly. Časom zistili, že nie je veľmi bezpečné sa rozdeliť, najmä ak hrozilo, že stúpia na tenký ľad, ktorý nemusel byť dostatočne pevný, aby uniesol sane. Nasledujúcu noc namiesto spánku museli zašívať oblečenie, ktoré sa potrhalo pri zachytení sa o ostré hrany ľadu a opravovať psie postroje.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nasledujúce ráno zistili, že víchrica v noci odviala kus ľadu, na ktorom mali postavené iglu, ďaleko od plánovaného kurzu a museli sa vracať. Niekoľkokrát v priebehu dňa sane prerazili tenký ľad a premočili si časť zásob. Počas dňa videli množstvo medvedích stôp. Nádejali sa, že tam, kde sa nachádzajú medvede, sú aj tulene a po niekoľkých týždňoch pemikanovej diéty si opäť budú môcť pochutnať na čerstvom mäse. O pol šiestej, keď si postavili iglu, vypočítali, že cez deň nepostúpili o viac než 6 kilometrov bližšie k pevnine. Pri takomto tempe bude cesta z ostrova na pevninu trvať dlhšie než mesiac.

Keď sa ráno 26. marca zobudili, počasie ich milo prekvapilo. Víchrica konečne utíchla a vyzeralo to, že majú pred sebou dobrú cestu. Ďalšou príjemnou udalosťou bolo, že krátko po tom, ako sa vydali na cestu, sa im podarilo zastreliť tuleňa. Dobré počasie však netrvalo dlho, pretože vietor postupne silnel, až sa napokon premenil na víchor od východu a fúkal proti nim. Ľad, po ktorom putovali, bol neustále v pohybe a pripravoval im veľa nástrah. Večer, keď dostavali svoje iglu, zistili, že sú len o osem kilometrov bližšie k pevnine. Predstava, že do rána sa od pevniny opäť vzdialia, im nedala zaspať.

Krátko po polnoci sa vietor obrátil a po zvyšok noci vial od západu, bez toho, aby sa znížila jeho intenzita. V dôsledku zmeny vetra sa však preborila strecha ich iglu, ktorú tvoril stan, zaťažený zásobami. Museli sa vybrať do tmy a pohľadať všetky predmety, ktoré boli rozhádzané okolo iglu skôr, než ich zasype sneh. Bola to zlá noc a keď nastal deň, obaja cestovatelia boli radi, že mohli opäť vykročiť k cieľu svojej cesty.

Preskakovať štrbiny medzi ľadovými kryhami a plávať na ľadovci cez otvorené vodné plochy bolo pre mužov síce veľmi náročné, avšak pre psy to bolo oveľa ťažšie. Vždy keď prišli k otvorenej vode, vyžadovalo to veľké naliehanie, aby prinútili psov preskočiť, často ich museli prehadzovať, jedného po druhom. V takom prípade bolo potrebné psov vypriahnuť a po prekonaní prekážky znova zapriahnuť. Pri jednej takej príležitosti sa celý záprah odtrhol od sánok a rozbehol sa naspäť k ostrovu Wrangel. Kapitán, v snahe privolať psov, vzal otvorenú plechovku pemikanu, ktorá lákavo voňala a kráčal za psami. Po kilometri sa mu podarilo upútať psiu pozornosť. Zacítili pemikan, nastražili uši, rozhliadli sa a nakoniec sa pomaly vrátili. Mali zlé svedomie, pretože následne sa chovali niekoľko hodín výnimočne dobre.

Sibírsky husky
Sibírsky husky (zdroj: https://www.insidedogsworld.com/10-interesting-siberian-husky-facts/)

Jeden veľký problém, ktorý so psami mali, bol ich zlozvyk žuť postroj, hoci bol vyrobený z konopného plátna namiesto tulenej kože, práve preto, aby sa tomu zabránilo. V noci psy neraz prehrýzli postroj, vyslobodili sa a potom sa ťažko chytali. Jedlo, oblečenie a postroje na saniach preto museli držať čo najďalej od psov, inak by ich rozhrýzli. Jeden zo psov sa volal Kaiser. Jedného rána ušiel a nedokázali ho chytiť, aj keď sa ho kapitán pokúšal nalákať na pemikan. Nezostávalo nič iného, než zapriahnuť ostatných psov a vydať sa na cestu. Kaiser celý deň sledoval výpravu, niekedy bol na dohľad, inokedy nie. Na konci dňa, keď sa výprava zastavila v tábore a kapitán potme kŕmil ostatných psov, Kaiser konečne prišiel bližšie. Kapitán mu sprvoti nevenoval pozornosť. Keď vyhladovaný pes nevydržal a dožadoval sa krmiva, kapitán ho chytil za obojok a dal mu nažrať. Od toho dňa Kaiser už nikdy viac neušiel, len na noc mu zväzovali tlamu, aby nemohol prehrýzť postroj.

Na druhý deň, po ťažkej noci a starosťami so zborenou strechou, výpravu zastavil v pochode otvorený vodný kanál, široký asi tristo metrov. Viedol z východu na západ, naprieč smeru postupu výpravy. Muži  sa vydali pozdĺž severného okraja kanála, až kým našli dostatočne veľký a pevný kus ľadu, ktorý sa rozhodli využiť ako trajekt na prevoz na druhú stranu. Ľad bol síce primrznutý k okraju kanála, ale skákali po ňom tak dlho, až kým sa neodtrhol. Naložili na kryhu naložené sane so psami a snežnice použili ako pádla. Pádlovali po oboch stranách kryhy, pokiaľ sa nepreplavili na druhú stranu kanála.  

Okolo piatej hodiny večer si vybrali vhodné miesto na založenie tábora a na prenocovanie. Kým kapitán vybaľoval so saní potrebné veci, Kataktovick vyrezával snehové bloky pre stavbu iglu. Zraku vykríkol. Kapitán sa pozrel jeho smerom a niekoľko krokov od svojho druha uvidel najväčšieho ľadového medveďa vo svojom živote. Chytil pušku a vystrelil. Prvý výstrel ho minul, ale druhý ho zasiahol do predkolenia a tretí do zadnej nohy. Medveď klesol. Keď ležal na zemi, dostal poslednú ranu. Podľa kapitánovho odhadu bol dlhý asi štyri metre. Jeho chlpy boli snehovo biele a veľmi dlhé, ale nie veľmi husté, z čoho usudzoval, že bol zjavne starý. Kapitán odrezal z úlovku len kus stehna, viac si nemohli dovoliť vziať so sebou. Na večeru zjedli porciu surového medvedieho mäsa a ďalší kus uvarili vo vode. V ten večer mali aj psy hody.

Stavba inuitského iglu
Stavba inuitského iglu (zdroj: https://www.britannica.com/topic/Inuit-people)

Ráno ich privítala zatiahnutá obloha a silný vietor, vďaka ktorému bolo po ceste veľa závejov. Bez slnečného svitu udržiavali kurz len podľa kompasu. Teplota bola približne -20°C. Neprešli viac ako päťdesiat metrov, keď narazili na vodný kanál. Zistili, že obe strany kanálu spája pás tenkého zamrznutého ľadu. Zvažovali, že sa pokúsia cezeň prejsť. Kapitán vzal dve stanové tyče, vykročli na tenký ľad, ale čoskoro zistil, že nie je dosť silný, aby ho udržal a tak sa rýchlo a opatrne vrátil naspäť. Kataktovick, ktorý bol menší a ľahší ako kapitán, položil tyče na ľad a s upevneným lanom, ktorého druhý koniec držal kapitán. Preplazil sa po nebezpečnom ľade a podarilo sa mu dostať sa na druhú stranu kanála.

Potom kapitán vyložil sane, nechal na nich len malú časť nákladu a pripevnil k nim dve laná. Jedno vpredu a jedno vzadu. Kataktovick ťahal sane po tenkom ľade na druhú stranu, tam ich vyložil a prázdne sane ťahal kapitán naspäť. Tento postup opakovali tak dlho, až kým nedostali celý náklad na druhú stranu kanála. Psy prešli po tenkom ľade samé, všetky, okrem Kaisera. Vzhľadom na jeho sklony k úteku mu kapitán zviazal labky a Kataktovick ho pritiahol k sebe na južnú stranu. Na severnej strane kanála zostal už len kapitán. Ľahol si tvárou nadol na prázdne sane a Kataktovick s povrazom cez rameno, bežal tak rýchlo, ako len vládal, pričom veľkou rýchlosťou ťahal sane cez tenký ľad. Tenký ľad, ktorý bol len jednu noc starý, pod kapitánovou tiažou popraskal, ale Kataktovick bežal dostatočne rýchlo, aby sa sane nestihli preboriť a kapitán sa napokon ocitol v bezpečí na druhej strane.

Keď úspešne previezli sane, psy, zásoby a samých seba cez kanál, bolo potrebné náklad znova naložiť. Vietor stále silno fúkal a víril sneh okolo, takže veľa času stratili hľadaním častí nákladu, ktoré medzitým pokryli záveje. Bola to pomalá práca, ktorou stratili tri hodiny.

Keď sa konečne vydali na pochod, zistili, že počasie sa zlepšilo. Bolo to ich veľké šťastie, pretože pri prechode cez kanál sa ich oblečenie a spacie vaky premočili. Potešili sa z miernejšej víchrice a nižšieho mrazu, ktorý síce pomáhal vysušiť premočené časti, ale zároveň bol predzvesťou otvorenej vody. Na milé prekvapenie pútnikov, dokázali prekonávať úseky s otvorenou vodou na kryhách a veľké vodné plochy sa už nevyskytli. Keď za tmy zastali, aby si postavili iglu, s hrdosťou skonštatovali, že v ten deň prešli najväčší kus cesty, odkedy opustili ostrov Wrangel.

Nasledujúce ráno, kým kapitán s Kataktovickom dopíjali čaj, počuli, ako psy vzrušene čuchajú a kňučia, zjavne sa niečo dialo. Kataktovick schmatol pušku a vyskočil von z iglu. Uvidel medveďa, ktorý práve odchádzal, zrejme sa naľakal psov. Kataktovick sa rozbehol za ním a dvakrát vystrelil. Prvý výstrel zasiahol medveďa do zadného stehna, druhý do predného ramena, čím ho zrazil na zem. Kým kapitán stihol pobaliť a naložiť veci na sane, Inuit priniesol so sebou veľký kus medvedieho stehna. Nakŕmili psov, časť mäsa si vzali so sebou, veľa z neho však nemohli uniesť.

Ako sa dalo z prítomnosti medveďa usúdiť, v blízkosti ich tábora sa s určitosťou nachádzali tulene. Ulovili jedného, ale viac si nemohli dovoliť, pretože už mali náklad medvedieho mäsa. Mäso z tuleňa konzumovali surové, pretože nebol čas ho uvariť. Takýmto spôsobom si rozširovali jedálniček a šetrili pemikan.

O siedmej sa konečne pohli ďalej, ale čoskoro ich postup zadržalo veľké jazero, ktoré bolo na niektorých miestach široké takmer kilometer. Pri pohľade z vysokej kryhy nevideli žiadnu šancu na prechod ani smerom na východ, ani na západ. Rozhodli sa postupovať na východ, čo bolo dobre, pretože sa breh postupne stáčal na juhovýchod. Okolo poludnia pútnici jazero obišli a zistili, že na druhej strane sú výborné podmienky na ťahanie saní. V ten deň šli čo najdlhšie a iglu si postavili až po zotmení. Hrdo zaznamenali, že prešli rekordných 15 kilometrov.

30. marec – trinásty deň po odchode z ostrova Wrangel – bol prvým pekným dňom, ktorý cestovatelia prežili. Tábor opustili za úsvitu. Takmer ihneď narazili na otvorenú vodu a až do zotmenia križovali jazero za jazerom. Jedno z nich bolo širšie než 500 metrov a bolo plné veľkých kusov ľadu, primrznutých na tenkom ľade, dostatočne pevného na to, aby na saniach mohli prevážať malé časti nákladu. Najprv previezli psov, naložených saniach, následne na niekoľkokrát poprevážali náklad. Museli vykonať veľa ciest, kým sa im podarilo pohnúť sa ďalej.

Západ slnka bol jasný na oblohe nebolo ani mráčika. Kapitán študoval obzor a zrazu zbadal na obzore niečo, čo pripomínalo zem. Nebol si istý, či to nie sú oblaky. Podal ďalekohľad svojmu spoločníkovi. Kataktovick dlho hľadel do ďalekohľadu, ale nevedel s istotou potvrdiť, že vidí zem.

Na druhý deň za svitania kapitán vyšiel von z iglu, aby skontroloval obzor. Keď sa pozrel cez okulár ďalekohľadu z vrcholu kryhy, zreteľne uvidel krajinu pokrytú snehom. Bol prekvapený, že ju videl tak jasne. Ihneď zavolal na svojho druha. Kataktovick bol skeptickejší, než kapitán Bartlett a pochyboval o tom, že to je sibírske pobrežie.

Kapitán Bartlett pri zameriavaní polohy
Kapitán Bartlett pri zameriavaní polohy (zdroj: http://musingsmmst.blogspot.com/2014/02/person-of-note-captain-robert-abram.html)

Od chvíle, keď sa v ten deň vydali na cestu, stretávali sa s množstvom vody a zradného tenkého ľadu. Na niektorých miestach ho dokázali prekonať bez veľkých ťažkostí, inde museli robiť dlhé obchádzky. Na poludnie sa zastavili na severnej strane úzkeho kanálu a Kataktovick postavil malé snehové iglu, ktoré  slúžilo ako úkryt, aby si na chvíľu oddýchli. Kým varil čaj, kapitán šiel hľadať vhodné miesto na prechod kanála. Keď sa občerstvili čajom a mäsom z medveďa, pokračovali na východ k miestu, ktoré vybral kapitán na prekročenie kanála. Na mieste sa nachádzal mladý ľad, ktorý nebol dostatočne silný na to, aby uniesol väčšiu hmotnosť. Použili už zaužívaný spôsob, ťahania sánok s malou záťažou. Keď prešli na druhú stranu, dostali sa do navrstvených ľadových krýh s vysokými vrcholmi a medzi nimi ležalo množstvo hlbokého a nie veľmi tvrdého snehu. Museli si cesty raziť krompáčom, aby psy so saňami mohli prejsť.  

Ku koncu dňa uvideli zreteľne rozsiahle, asi 60 km vzdialené pobrežie Sibíri. Kapitán predpokladal, že o dva alebo tri dni by mali dosiahnuť pevninu. Očakával, že keď sa priblížia k pobrežiu, budú musieť prekonávať nakopený ľad, presne tak, ako pri odchode z ostrova Wrangel.

Apríl 1914

Dňa 1. apríla prekonali hodný kus cesty smerom k pobrežiu. Stretávali sa nielen s ľadovými hrebeňmi, ale museli prekonávať aj úseky tenkého ľadu. Ten však bol dostatočne pevný, aby ich uniesol aj s plne naloženými saňami, takže nestratili veľa času. Asi o tretej hodine popoludní prišli k pásu naplaveného ľadu a hlbokého, mäkkého snehu, kde museli použiť krompáč. Po dvoch hodinách práce to však zvládli a zvyšok dňa mali príjemnú cestu.

Na druhý deň ráno o šiestej hodine opustili nočný tábor a zistili, že cesta pokračuje ešte chvíľu dobre. Po čase však prišli na ďalší kus hrubého, ťažkého ľadu s otvorenými kanálmi, cez ktoré museli prechádzať veľmi opatrne. Potom prišli k dlhému pásu pevného, ​​mladého ľadu, cez ktorý bez problémov prešli, až sa dostali k starším kryhám a navrstvenému ľadu. Našťastie sa im podarilo obísť tento úsek a nemuseli použiť krompáč. Psy však boli úplne vyčerpané a dva z nich museli z ťahania vyradiť.

Utáborili sa o pol ôsmej. Pobrežie nebolo vzdialené viac 30 kilometrov a hrialo ich vedomie, že v ten deň odviedli dobrú prácu.

Asi o jednej ráno, sa ľad pri iglu rozlomil a otvoril sa kanál asi dva metre široký. Okamžite museli opustiť iglu, pretože prasklina bola tak blízko, že sa steny iglu rozišli. Prvé, čo museli urobiť, bolo zachrániť psy. Všetky pustili a dúfali, že ich ráno opäť pochytajú. Všetok náklad naložili na sane a čakali na úsvit. Akonáhle začalo svitať, dali si raňajky – surové mäso s pemikanom a vypili čaj. Hneď ako sa rozjasnilo, vybrali sa na cestu v nádeji, že v noci už budú na súši. Ľad bol však všade v pohybe a na každej strane  boli otvorené kanály. Nakoniec, okolo tretej hodiny popoludní, keď sa ľad neustále pohyboval a nevedeli sa rozhodnúť, ktorým smerom budú postupovať, zastavili, postavili si iglu, vypili čaj a uložili sa na spánok.

O šiestej ráno, dňa 4. apríla, nechali psov a sane v tábore a vybrali sa k pobrežiu len s krompáčmi, aby si vytvorili cestu cez nakopený ľadový chrbát. Bol pekný, jasný deň. Z vysokej ľadovej kryhy videl kapitán otvorenú vodu a za ňou ľadovú kryhu, ktorá bola prepojená s pevninou.

O desiatej bola cesta cez ľadové kryhy pripravená a výprava vyrazila z tábora po ceste, ktorú jej členovia vybudovali. Keď dosiahli otvorené more, museli hľadať miesto, ktorým prejdú na druhú stranu. Napokon našli bod, kde sa pohybujúci sa ľad takmer dotýkal druhého brehu. Psy sa však zdráhali preskočiť cez miesto, kde sa ľad pohyboval. Zatiaľ čo kapitán presviedčal psy, aby preskočili na druhú stranu, trhlina sa rozširovala a miesto prechodu sa zväčšovalo.

Kapitán sa rozhodol, že teraz alebo nikdy. Preskočil cez rozširujúcu sa štrbinu a ťahal sane. Potom s Kataktovickom pretiahli vzpierajúci sa psí záprah. Bolo to v poslednej chvíli, pretože netrvalo dlho a štrbina sa otvorila do značnej šírky. Teraz sa konečne nachádzali na suchom ľade, bez otvorenej vody a museli zápasiť len s navrstvenými kryhami a hlbokým snehom. Kapitán poslal Kataktovicka smerom k pevnine, aby zistil, kadiaľ budú postupovať a zatiaľ budoval cestu cez rozoklaný skalný hrebeň. Psy zatiaľ odpočívali pri saniach. Asi o hodinu sa Kataktovick vrátil a povedal, že keď sa dostanú cez členitý ľadový hrebeň, ďalej to pôjde hladko. Potom obaja pracovali s krompáčmi na vysekávaní priechodu cez ľadové pohorie a popoludní sa dostali k hladšiemu ľadu. Bol pekný, jasný deň bez vetra, teplota bola okolo päťdesiat stupňov pod nulou.

Dobrá cesta netrvala dlho, čoskoro sa dostali na hrubý ľad s hlbokým, mäkkým snehom. Tu si opäť museli obuť snežnice. Ich obuv bola prechádzaním po početných úsekoch s otvorenou vodou premočená a remienky zo surovej kože sa zarezávali do čižiem tak hlboko, že hrozilo, že im omrznú nohy. No všade tam, kde bolo možné ich nosiť, boli snežnice pri pohybe v Arktíde nevyhnutné. Na tomto mieste zložili zo saní všetky zásoby, vzali si len jedlo na jeden deň, polovicu psov a naľahko sa vybrali s krompáčmi smerom k pevnine.

Kataktovick sa zjavne cítil optimistickejšie, než pred niekoľkými dňami. Ako sa predierali členitým ľadom, povedal, že cíti dym. Zjavne neboli ďaleko od ľudského obydlia. Neskoro popoludní dosiahli sibírske pobrežie. Bol 4. apríl a po sedemnástich dňoch prekonali vzdialenosť vyše 300 kilometrov. Prvú vec, ktorú uvideli, keď dorazili na pevninu, bola stopa saní.

Snehová búrka sa začala, kým ešte boli na ľade a teraz prichádzala bližšie. Ihneď sa pustili do práce a za pol hodinu postavili iglu a útulok pre polovicu psov. V iglu si uvarili čaj, rozdelili si porciu medvedieho mäsa, ktoré si vzali so sebou a zaspali spánkom spravodlivých.

Nasledujúce ráno za úsvitu opustili iglu a vrátili sa cestou, ktorú si pripravili, na miesto, kde deň predtým zanechali zvyšných psov a zásoby. Keď ich naložili, vrátili sa k svojmu iglu, kde si dali obed. Ako sa neskôr kapitán dozvedel, na pevninu došli blízko Cape Yakan, asi 100 km západne od Cape North.

Bartletova trasa z ostrova na pevninu vyznačená čiarkovanou čiarou.
Bartletova trasa z ostrova na pevninu vyznačená čiarkovanou čiarou.  (zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Karluk_voyage_map.png)

Cez tundru

Cestovanie po tundre bolo pri porovnaní s cestovaním po morskom ľade vynikajúce. Kapitán s Kataktovickom postupovali po vychodenom chodníku a sledovali stopy po saniach. Okolo druhej hodiny popoludní mohli rozoznať vo veľkej vzdialenosti čierne predmety. Keď sa priblížili, uvideli inuitskú osadu.  

Sibírski Čukčovia oboch pútnikov srdečne privítali. Dychtivo prejavili svoju pohostinnosť, odviazali psov z postroja a nakŕmili ich. Uložili ich sane pod prístrešok a zaviedli obidvoch pocestných do domu. Tam im ženy stiahli topánky a ponožky a dali ich sušiť. Poskytli im pár jelenicových ponožiek a nohavice z medvedej kože a na stôl položili veľkú drevenú misu, naplnenú mrazeným sobím mäsom.

Čukčovia, na rozdiel od Inuitov, nebývali v iglu. Ich príbytkom bola aranga. Jej konštrukcia bola postavená z ťažkého naplaveného dreva s kupolovitou strechou z tenkých vetiev. Cez konštrukciu boli natiahnuté mrožie kože, zaistené lanami, ktoré prechádzali cez strechu a boli pripevnené k ťažkým kameňom. Vnútorný obytný priestor mal rozmer asi 3 x 2 metre a bol oddelený závesom od vonkajšej časti, kde boli pod prístreškom uložené sane a vybavenie. V obytnej časti Čukčovia jedli a spali na vyvýšenej plošine z trávy a sena, pokrytej vypracovanou mrožou kožou. Na osvetlenie, vykurovanie a varenie používali tulení olej. Výhodou tulenieho oleja oproti drevu bolo to, že nedymí. Lampa ktorá slúžila na svietenie a vykurovanie, mala regulovaný prívod oleja ku knôtu z machu a len zriedka ju zhasínali. Tri olejové lampy dostatočne vykúrili stredne veľkú arangu. V osade, kde prijali kapitána a jeho druha Kataktovicka, bývali tri rodiny, každá z nich vo vlastnej arange. Ruský čaj varili v medených kanviciach. Na počesť hostí, pani domu priniesla šálky a podšálky toho najkrajšieho porcelánu, aký sa kedy v Arktíde nachádzal. Každá z nich pojala asi tri dúšky a bola zabalená do špinavej handričky, ktorou žena po opatrnom popľutí každú šálku vytrela.

Čukotská aranga
Čukotská aranga (zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Vankarem_yaranga_and_Chukchi_1881_Nelson.JPG)

Keď dojedli obsah drevenej misky so surovým sobím mäsom, priniesli ďalšiu misu, plnú mrožieho mäsa, zrejme z mroža zabitého v predchádzajúce leto, pretože mäso nemalo najlákavejší pach. Kapitán sa ho zo slušnosti pokúsil zjesť, ale nedokázal to. Kataktovick si však tohto pokrmu užil. Po mrožom mäse sa servíroval opäť čaj. Počas podávania pokrnov sa diskutovalo. Zaujímavé bolo, že Čukčovia nerozumeli Kataktovickovej reči a naopak.

Kapitán Bartlett s čukotským domorodcom
Kapitán Bartlett s čukotským domorodcom (zdroj: Pinterest)

Keď dopili čaj, kapitán Čukčom porozprával o potopení lode Karluk a o svojej plánovanej ceste na Cape North. Dozvedel sa, že Čukčovia majú pre to isté miesto názov Irkaipij (dnes sa používa pre Cape North/Irkaipij názov Cape Schmidt). Neskôr sa kapitán dozvedel, že existujú dva druhy domorodých Čukčov, a to Pobrežní Čukčovia a Jelení Čukčovia. Čukčovia z pobrežia sa živia lovom, ich hlavnou zverou sú mrože, tulene a medvede. Niektorí z nich majú veľké člny, určené na lov a na pobrežnú plavbu do susedných osád, ktoré pokrývajú značnú časť sibírskeho pobrežia. Jelení Čukčovia vlastnia veľké stáda sobov, ktoré chovajú ďaleko od pobrežia. Na pobrežie zavítajú len z času  na čas, keď chcú predať sobie mäso výmenou za tulenie, alebo mrožie mäso.

Ak je to možné, Čukčovia stavajú svoje arangy v blízkosti riek, kde môžu loviť lososy a pstruhy a získať pitnú vodu z vodného ľadu.

Okolo jedenástej si všetci spolu políhali na lôžko — muži, ženy aj deti. Vzduch bol horúci a páchnuci po dyme z ruskej fajky. Celý čas, sotva na chvíľu prestali fajčiť, domorodci prudko kašľali. Keď si ľahli spať, nechali svietiť lampy. V arange nebolo žiadne vetranie, kašeľ neprestával a s nastupujúcou nocou bol vzduch čím ďalej, tým horší. V noci to kapitán nevydržal a vyvetral. Prievan však pozhášal všetky lampy a Čukčovia sa len zdvorilo prizerali, čo sa deje.

Počas celého nasledujúceho dňa fúkal silný vietor od severozápadu a snežilo. Nakoľko sa oblečenie obidvoch cestovateľov ešte stále sušilo, kapitán požičal pre Kataktovika od domorodcov čižmy a poslal ho nabrúsiť sekáč na krájanie ľadu a opraviť sane. Vyrobili aj nové postroje pre psov a opravili staré. Kapitán sa snažil kúpiť psa alebo dvoch, ale domorodci nemali ani jedného na predaj. Ako si kapitán všimol, skutočne mali v osade veľmi málo psov.

Popoludní sa Kataktovick vrátil a oznámil kapitánovi, že na Cape North ich bude sprevádzať jeden z domorodcov a vezme so sebou svojho psa a malé sánky. Bola to vítaná správa, pretože domorodý sprievodca poznal kraj a mohol urýchliť ich cestovanie.

Kapitán sa za služby Čukčom odvďačil holiacimi strojčekmi, mydlom, prázdnymi plechovkami, hodinkami a vreckovým nožíkom.

Nasledujúce ráno, dňa 7. apríla, bol kapitán Bartlett so svojím druhom Kataktovickom pripravený vyraziť na cestu. Ich oblečenie bolo vysušené a zaplátané, sane opravené, naštrbený nôž na rezanie ľadu opravený a nabrúsený. Psy boli nakŕmené a oddýchnuté. O desiatej ráno sa vydali na cestu so štyrmi psami zapriahnutými do saní. Pripojil sa k nim aj domorodec na malých saniach, ktorý ich sprevádzal. Postupovali ako obvykle, v hlbokom snehu používali snežnice, inde šli bez nich. Cesta bola celkom dobrá, slnko svietilo, vietor síce nefúkal, ale bola veľká zima. Chvíľu držali psy dobré tempo, no čoskoro spomalili.

Počas popoludnia narazili na dve arangy, kde si dali čaj. Pri západe slnka sa zastavili a postavili si snehové iglu. Kapitána prekvapilo, keď zistil, že ich spoločník nevie nič o vysekávaní snehových blokov a že stavanie snehového iglu na inuitský spôsob, bolo sibírskym Čukčom neznáme. Na svojich cestách pozdĺž pobrežia, sa Čukčovia pohybujú v dosahu svojej arangy, prípadne susedovej, a tak nemajú potrebu stavať provizórny príbytok. Čukča si so sebou nezobral žiadne krmivo pre psov, a tak kapitán nakŕmil pemikanom všetkých psov.

Čukotský psí záprah so saňami
Čukotský psí záprah so saňami (zdroj: https://primitivedogs.com/origin-and-history-of-huskies/)

Cestovateľom bolo veľkým potešením vyspať sa vo vlastnoručne postavenom iglu. Vzduch bol čistý a netrápilo ich neustále kašľanie. Ich spoločník síce trochu kašľal, ale boli takí unavení, že rýchlo zaspali a zobudili sa, až keď svitol nový deň.

Keď na druhý deň ráno o šiestej opúšťali tábor, obloha bola zatiahnutá, viditeľnosť veľmi nízka a dul severný vietor. Sibírsky spoločník bol veľmi priateľský a k štyrom ťažným psom ktoré kapitánovi s Kataktovikom zostali, pridal aj svojho psa. Domorodcove sane boli sotva väčšie ako detské sánky a nebol problém ich naložiť na robustnejšie sane dvoch cestovateľov. Po celodennom náročnom putovaní, sa pri západe slnka dostali k osade na Cape North.

Keď prechádzali hladkým ľadom pri vstupe do malého prístavu na Cape North, čukotský sprievodca ukázal na jednu z aráng na opačnom brehu a naznačil, že pôjdu k nej. Bola už takmer tma, ale bolo vidieť, že v osade sa nachádza spolu spolu jedenásť príbytkov. Cestou do arangy, stretli nápadne vysokého muža, zahaleného v kožušinách. Kapitán ho oslovil:

"Hovoríte po anglicky?"

"Len trochu," odpovedal muž a odkryl si tvár. Kapitán pochopil, že je to Rus a že v osade ich býva viac.

Rus ich pozval do svojej arangy a pohostil ruským chlebom, lososom a čajom s mliekom. Kapitán s Kataktovickom strávili veľmi pohodlnú noc v arange, ktorú obýval ich ruský hostiteľ Caraieff.

Cape North, ktorý objavil a pomenoval slávny anglický cestovateľ, kapitán Cook, v roku 1778, je významným miestom na sibírskom pobreží. Neskôr bol premenovaný na Cape Schmidt. Vzdialenosť do East Cape bola z tohto miesta vzdušnou cestou približne 300 kilometrov.

Fotografia Cape North/Cape Schmidt
Fotografia Cape North/Cape Schmidt (zdroj: http://wikimapia.org/11332592/Cape-Schmidt#/photo/650031)

Keď kapitán na druhý deň asi o siedmej ráno vystrčil hlavu von z arangy, zistil, že vietor fúka od západu a dosahuje takmer rýchlosť hurikánu. Na raňajky zašiel kapitán do arangy, ktorú obývali ďalší Rusi a dostal prvotriedne jedlo z mrazeného medvedieho mäsa. Okolo desiatej vyrazili na cestu smerom na East Cape. Vietor im vial od chrbta, ale čoskoro sa utíšil, takže mali krásny, jasný a chladný deň, počas ktorého ušli pozdĺž pobrežia tundry hodný kus cesty. Pri západe slnka si opäť postavili iglu, v ktorom sa posilnili pemikanom a kusom sobieho mäsa.

Za denného svetla dňa 10. apríla opustili iglu. Bol pekný, jasný deň so slabým východným vetrom, ktorý bol však veľmi studený. Kataktovick sa sťažoval na omŕzajúce ruky a nohy a aj kapitán trpel veľkými bolesťami rúk. Psy ťahali slabo. Napriek tomu, že náklad zo saní každým dňom ubúdal, ich postup bol čoraz pomalší.

Okolo druhej hodiny popoludní ich cesta priviedla k dvom arangám. Domorodec, ktorý býval v jednej z nich, mal sedem dobrých psov, čo vzbudilo kapitánov záujem. Snažil sa vysvetliť Čukčovi, že potrebuje na cestu do East Cape aspoň jedného odpočinutého psa. Bol to inteligentný muž a rozumel, čo kapitán potrebuje. Ponúkol pocestným na večeru mrazené mäso z jeleňa a mroža. Hostia zostali aj na noc. Ráno vstali s prvým úsvitom a naraňajkovali sa pemikanu s mrazeným jelením mäsom. Pri pití čaju domáci Čukča kapitánovi vysvetlil, že mu psa nepredá, ale požičia mu ho za predpokladu, že ho pošle z East Cape naspäť. Kapitán mu dal žiletku a sľúbil, že psa pošle. Potom mu Čukča ukázal svoju pušku Remington a za používanie psa požiadal o náboje do svojej pušky. Kapitán nemal žiadne náboje do Remingtonu, ale mužovi sľúbil, že keď dosiahne cieľ svoje cesty Nome, pošle mu ich odtiaľ.

Čukča bol čestný a zároveň dôveryhodný muž. S výnimkou holiaceho strojčeka a krompáča, ktoré mu kapitán dal pred odchodom, nedostal nič, len sľub a aj ten len v posunkovej reči. Kapitán Bartlett však na svoj sľub nezabudol a Čukčovi poslal z Aljašky sľúbené náboje.

Nového psa zapriahli do saní a nahradili ním vyčerpaného Whiteyho, ktorý sa viezol na saniach. Popoludní sa dostali k ďalšej arange, kde bývali dve ženy. Ženy neboli veľmi zhovorčivé, ale mali trochu múky a urobili pocestným placky.

Krátko na to sa vrátili domov otec rodiny so synom. Kapitán začal vyjednávať o kúpe psa. Otec nechcel ani počuť o predaji čo len jediného psa, darmo mu kapitán ponúkal rôzne vzácnosti, ako napríklad ďalekohľad. Napokon to skúsil s novým revolverom Colt kalibru štyridsaťpäť s osemdesiatimi tromi nábojmi, ktorými strieľal tulene. Syn prejavil o revolver záujem a kapitán mu dovolil si z neho vystreliť. Chlapec strieľal dobre, hoci nikdy predtým revolver nevidel.

Otec sprvoti namietal a váhal vymeniť psa za revolver, ale nakoniec si to rozmyslel. Avšak trval na tom, že k revolveru musí kapitán pridať aj ďalekohľad. Kapitán pokrútil hlavou, vzal chlapcovi revolver a náboje a pripravil sa na odchod. Vtom sa otec poddal a výmenou za revolver s nábojmi dal kapitánovi jedného psa aj s postrojom. Pes bol síce malý, ale silný a dobre ťahal. Whitey sa už natoľko zotavil, že mohol klusať za sánkami, ale zatiaľ ho nezapriahali. Vrátane Whiteyho, mali už šesť psov.

Boli asi tri hodiny po poludní, keď odchádzali z arangy, v ktorej kúpili psa. Nekráčali dlho a na noc si postavili iglu. Dvoch nových psov pre istotu doviedli do iglu, kde ich zviazali, aby neušli. Kapitán aj s Kataktovickom čoskoro tvrdo zaspali. Vonku bola teplota okolo päťdesiat stupňov pod nulou. V noci sa zobudili na chlad a zistili, že v iglu bola veľká diera. Psy si prehrýzli povrazy a ušli. Keď sa rozvidnelo, Kataktovick musel odísť naspäť do arangy, kde získali posledného psa, ktorého pomenovali Colt. Predpokladali, že by tam mohol byť aj druhý pes. O niekoľko hodín neskôr sa Kataktovick vrátil s Coltom. Druhého psa však nikto nevidel a tak o neho prišli.

Bolo dlho po západe slnka, keď si na noc postavili iglu. Kapitán sa rozhodol, že Coltovi neumožní ďalší útek, tak mu zaviazali aj tlamu, aby si neprehrýzol povrazy a vzali ho so sebou do iglu. Nejakým spôsobom sa však v noci predsa len prehrýzol, vyliezol z iglu a ušiel. Vzdialenosť bola teraz príliš veľká na to, aby sa po neho vrátili a kapitán s Kataktovickom sa vzdali všetkej nádeje, že ho niekedy uvidia.

So štyrmi psami, z ktorých dvaja nevládali ťahať, sa obaja pútnici vydali nasledujúceho dňa o piatej ráno na cestu. Skoro popoludní stretli muža s chlapcom, ktorí zbierali veľké polená naplaveného dreva. Pri šálke čaju sa od muža dozvedeli, že až naložia drevo, vrátia sa na východ. Mali spoločnú cestu. Keď sa takmer zotmelo, prenocovali všetci štyria v stane, ktorý patril mužovi. Severozápadný vietor silnel a začalo husto snežiť. Na variči Primus Kataktovick uvaril čaj pre všetkých štyroch a rozdal pemikan. Muž so synom si stravu nepriniesli.

Práve končili večeru, keď do ich tábora dorazili muži s troma psími záprahmi, ktorých kapitán s Kataktovickom minuli pred tromi dňami. Vacali sa naspäť z Cape North. Keď kapitánovi oznámili, že majú psa Colta, ktorý mu nedávno ušiel, kapitán bol veľmi prekvapený a úprimne rád. Noví prichádzajúci boli spoločenskí a priateľskí, ako ostatne všetci Čukčovia, s ktorými sa kapitán aj so svojím spoločníkom na výprave stretli. Na druhý deň ráno zúrila víchrica od západu. Muži s tromi psími záprahmi sa vydali na cestu za brieždenia. Krátko po nich vyrazil aj kapitán so svojím druhom. So silným vetrom od chrbta sa im dobre cestovalo. Na poludnie sa dostali do arangy, kde sa zohriali a dali si čaj.

Iglu si postavili až za tmy. Kapitán zobral Colta do iglu a zviazal ho tak, že si nemohol prehrýzť postroj. Pes bol však celú noc nepokojný a budil kapitána. Bolo to naposledy, čo Colt nocoval v iglu. Od tej noci ho jednoducho priviazali k ostatým psom a Colt už nikdy viac neušiel.

Nasledujúce ráno bolo jasné a slnečné. O piatej hodine popoludní dorazili ku Cape Wankarem, kde našli osadu s troma čukotskými domami. Zastavili sa pred tým, ktorý sa im zdal najlepší. Vyšiel starý muž a pokynul, aby vstúpili. Jeho žena im vyzliekla čižmy a ponožky. Vyvrátila ich naruby a zavesila, aby vyschli nad lampou. Potom priniesla svoj najlepší porcelán a ponúkla im čaj s cukrom. Mala dve pekne vyzerajúce dcéry, ktoré jej pomáhali obsluhovať a syna. Aranga bola úzkostlivo čistá, s množstvom kožušín, pán domu bol zjavne zámožný človek.

Čukotskí domorodci z oblasti Anadyru
Čukotskí domorodci z oblasti Anadyru (zdroj: https://es.wikipedia.org/wiki/Chukchi#/media/Archivo:Anadyr_residents_1906.JPG)

Keď dopili čaj a kapitán s Kataktovickom sa práve ukladali na spánok, do arangy vošiel ďalší starý muž, očividne kamarát hostiteľa. Obaja začali vášnivo hrať karty. Kapitán, aj napriek ich hlučnej zábave, zaspal. Keď sa v noci zobudil, kartári boli práve v najlepšom. Akonáhle hostiteľ spozoroval, že kapitán nespí, vytiahol krabicu, v ktorej bol gramofón. Z inej krabice vybral platne a začal ich púšťať. Ako správny milovník hudby, neskončil, kým nedohral všetkých svojich štyridsaťdva platní, zatiaľ čo sa jeho manželka zaoberala opravovaním a plátaním oblečenia hostí. Kapitán sa snažil zdvorilo počúvať, ale bol taký ospalý, že počas koncertu niekoľkokrát zaspal.

Noc v arange starého muža bola najzábavnejšia, akú kapitán od začiatku svojej cesty z ostrova Wrangel zažil. Ráno mu žena darovala pár pekných jelenicových rukavíc a na oplátku dostala od kapitána sieť na ryby. Chlapcovi podaroval vreckové kružidlo a medzi dievčatá rozdelil dva metre stuhy. Arangu starého Čukču a jeho rodiny opustili ráno na svitaní.

Starý muž sa ponúkol, že kapitána s Kataktovickom odvezie do ďalšej osady, vzdialenej 15 kilometrov. S jeho záprahom cesta ubiehala oveľa rýchlejšie a už o 9:00 boli na mieste. V osade stretli štyroch ruských obchodníkov, ktorí boli na ceste z East Cape do Cape North, neďaleko ktorého sa nachádzajú zlaté bane. Boli to dobre vybavení baníci. Každý mal sane so záprahom dvanástich pekných psov. Pohostili ich čiernym chlebom, maslom, čajom, cukrom a sardinkami. Keď sa kapitán lúčil so starým mužom, ktorý bol k nemu taký láskavý, daroval mu jeden z nožov na krájanie ľadu aj s niekoľkými oceľovými vrtákmi a klbko rybieho vlasca.

Po namáhavej a dobrodružnej ceste a po viac ako mesačnom putovaní, sa obom pútnikom dňa 23. apríla 1914, konečne podarilo doraziť do East Cape. Boli tridsaťsedem dní na ceste z ostrova Wrangel a pravdepodobne prešli tisíc kilometrov. Kapitán Bartlett s Kataktovickom boli po tomto výkone veľmi vyčerpaní. Zostávala však ešte posledná časť cesty, a to z preplávať z East Cape na Aljašku.

Čukotská osada v East Cape/Mys Dežnev
Čukotská osada v East Cape/Mys Dežnev (zdroj: IC Russell collection )

Máj 1914

V East Cape sa kapitán stretol s barónom Kleistom, ruským aristokratom, ktorý bol guvernérom Východnej Sibíri. Kapitán Bartlett s Kataktovickom dostali v East Cape dobré ubytovanie a pod lekárskym dohľadom sa zotavovali.Barón Kleist s kapitánom preberali možnosti, ako poslať správu kanadskej vláde. Z Ruska sa to nedalo, preto musel kapitán preplávať na Aljašku. V máji bolo príliš skoro na plavbu z East Cape do Point Hope, pretože more v okolí East Cape pokrýval ľad. Avšak kapitán nehodlal čakať, kým Beringova úžina rozmrzne. Preto mu barón navrhol, aby pocestoval s ním do prístavu Emma Harbor, ktorý ležal južnejšie a odkiaľ už v tom čase plávali lode do Nome. Návrh sa kapitánovi zapáčil, ale Kataktovick sa rozhodol zostať v East Cape a radšej počkať na loď do Point Hope, kde žila jeho rodina. Preto sa kapitán s verným druhom Kataktovickom rozlúčil, dal mu zásoby a oblečenie, ktoré by mu vydržali do času, keď bude Beringova úžina splavná.

Cesta do Emma Harbor

Kapitán Bartlett sa zotavil zo svojej dlhej cesty a nadišiel 10. máj - deň, keď barón plánoval odcestovať do Emma Harbor. Kapitán však dostal angínu s vysokými horúčkami, ktorá ho pripútala na lôžko. Napriek tomu sa rozhodol neodkladať deň odchodu a s barónom vyrazili podľa plánu. Vzdialenosť z East Cape do prístavu Emma Harbor bola približne 350 km.

Deň, keď sa vydali na cestu, nebol veľmi chladný, teplota bola len zopár stupňov pod nulou. V dôsledku toho bol sneh ťažký, ale mali dobrých psov a skúsených psovodov. Vyrazili neskoro popoludní, práve keď začalo snežiť. O desiatej večer sa zastavili v arange na čaj a medvedie mäso. Potom pokračovali v ceste až do štvrtej hodiny rannej, pretože bolo 24 hodín denne svetlo, až kým sa dostali k ďalšej arange, v ktorej prespali.

Okolo jedenástej hodiny ráno sa zobudili a zjedli časť zásob, ktoré si so sebou priviezli. Snežilo však tak husto, že odchod museli odložiť. Dňa 12. mája v noci sa sneženie zmenilo na dážď a zlé počasie im stále nedovoľovalo odísť. Výhodou bolo, že kapitán bol v kľude a mohol si liečiť zapálené hrdlo.

Krátko po polnoci dážď ustal a vietor, ktorý sa zmenil na severozápadný, priniesol zmenu teploty. Začalo mrznúť a na snehu sa vytvorila ľadová kôra. Z arangy odišli krátko po polnoci dňa 13. mája. Onedlho vietor priniesol prudký dážď z Beringovho mora. Kapitánov kožušinový odev po chvíli úplne premokol a hoci bol dážď dosť teplý, obával sa, že sa mu zápal mandlí vráti. Občas sa pokúsil zosadnúť zo saní a ísť pešo, aby sa zahrial, ale nohy mal stále slabé a nestíhal držať krok so psami, takže musel znova nasadnúť a nechať sa viezť. Ako teplota vzduchu stúpala, vytvorila sa hustá hmla. Sotva videli pred psov a riadili sa len kompasom.

Smerovali do sobej osady, ktorá mala byť na severnej strane Zátoky svätého Vavrinca. Po dlhšom čase sa dostali na miesto, ktoré domorodým psovodom pripadalo známe. Pri dôkladnejšom prieskume však zistili, že zablúdili. Zrazu začali psy zúrivo štekať. Kým sa cestovatelia nazdali, rútili sa dolu kopcom obrovskou rýchlosťou. Psy totiž zaňuchali sobov a okamžite vyštartovali ich smerom.

Boli to prvé soby, ktoré kapitán na Sibíri videl. Stáda sobov prežívali zimu vo vnútrozemí a na jar migrovali k pobrežiu. Dvaja mladí muži, ktorí ich vlastnili, boli vonku so svojimi sobmi za každého počasia, počas celého roka. Boli veľmi pohostinní a keďže práve uvarili sobie mäso, podelili sa s ním s pocestnými. Kapitánovi sa začala vracať chuť do jedla a hrdlo sa mu aj napriek dažďu a hmle zlepšilo.

Osviežení a nasmerovaní správnym smerom, pokračovali v ceste. Prešli cez ľad, ktorý pokrýval Zátoku svätého Vavrinca a vyšli na jeho východnej strane. Keď dorazili k osade Mesigman a zastavili sa na spánok, kapitán bol premočený až na kožu. Aranga, kde ich prichýlili, bola však teplá a pohodlná. Kapitán sa vyzliekol, zahalil sa do teplého rúcha z jelenice a uložil sa na spánok. O šiestej hodine večer sa výprava opäť pohla ďalej. Počasie sa umúdrilo a povrch snehu bol tvrdý, takže cesta bola rýchla. Nejaký čas cestovali po morskom ľade a museli urobiť veľkú obchádzku, aby sa vyhli otvorenej vode. Raz sa zastavili v arange na čaj a o štvrtej ráno dorazili na miesto zvané Elewn. Bola to ich posledná zastávka pred Emma Harbor.

Keď sa blížili k cieľu ich cesty, hmla pokrývala vysoké hory, ktoré ležali medzi prístavom Emma Harbor a zálivom Providence Bay. Z času na čas vietor odvalil hmlu a ukázali sa vrcholy hôr, cez ktoré sa museli dostať. Výstup bol strmý a postup sa tým spomalil. Keď sa konečne dostali na priesmik, mali výhľad dolu na prístav Emma Harbor a videli tiež otvorenú vodu zálivu Providence Bay. Krajina bola zasnežená a otvorená voda vyzerala čierna ako uhoľný decht. Smerom dolu to šlo rýchlo a bolo potrebné brzdiť sane, ale podarilo sa zdolať strmý svah bez väčších problémov.

Bolo to o siedmej hodine ráno dňa 16. mája, keď barón Kleist aj s kapitánom konečne dorazili do prístavu Emma Harbor. Cesta z East Cape trvala šesť dní a uplynuli dva mesiace, odkedy kapitán zanechal členov expedície na ostrove Wrangel. Do konca polárneho leta zostávali ešte ďalšie dva mesiace a ak všetko pôjde dobre, zachrána príde čoskoro. Zostávalo len dúfať, že stroskotanci ten čas prežijú na ostrove živí a zdraví.  

Cesta z East Cape do Emma Harbor v Providence Bay
Cesta z East Cape do Emma Harbor v Providence Bay 

Barón Kleist mal teplý a pohodlný dom, postavený z ťažkého dreva, materiál bol privezený z Vladivostoku. Zamestnával vynikajúceho kuchára, ktorý takmer okamžite po ich príchode, pripravil  pre všetkých výdatné raňajky. Po raňajkách prezrel kapitána barónov osobný lekár, doktor Golovkov, ktorý vzal kapitána pod svoju osobnú starostlivosť počas celého jeho pobytu v Emma Harbor. V dôsledku toho, keď kapitán odchádzal, bol v celkom dobrom stave.

V Emma Harbor sa kapitán Bartlett dozvedel, že kapitán Pederson so svojou novou loďou Herman sa nachádzajú v prístave. Nezaváhal, vyhľadal ho a požiadal, či by ho nezaviezol na Aljašku. Hoci to znamenalo zdržanie jeho obchodnej plavby a finančnú stratu pre námorníkov, ktorí podľa zavedeného zvyku pracovali výlučne za províziu z prepravy tovaru, Pedersen prisľúbil Bartlettovi, že ho na Aljašku odvezie.

Koncom mája sa kapitán Bartlett rozlúčil s barónom a ďalšími dobrými známymi v prístave Emma Harbor a loď Herman vytiahla kotvy. Najbližším prístavom na Aljaške bolo asi 380 kilometrov vzdialené mesto Nome. Keď sa loď dňa 24. mája priblížila k prístavu v Nome, zistili, že pevninu obklopujú ľadovce a nie je možné dostať sa dostatočne blízko k pobrežiu. Nedalo sa nič robiť, len zakotviť asi 20 kilometrov od brehu, čakať a dúfať, že sa pobrežie čoskoro uvoľní. V Nome v tm čase nebol žiadny prístav, pretože mesto malo otvorené pobrežie, nebezpečné pre plavidlá v akomkoľvek nepriaznivom počasí. Len za ideálnych podmienok sa loď mohla odvážiť priplávať bližšie k pobrežiu. Po troch dňoch čakania sa kapitáni rozhodli, že budú plávať pozdĺž pobrežia smerom na juh, až kým nájdu vhodné miesto, kde by mohol kapitán Bartlett vystúpiť.

Na Aljaške

Napokon, dňa 27. mája 1914 popoludní, priplávali k St. Michael, ale pre hustú hmlu sa nemohli priblížiť k pobrežiu. Keď sa hmla zdvihla, kapitán Bartlett nastúpil na čln, ktorý vesloval k prístavu. Ten bol ale ešte stále zamrznutý. Bartlett vystúpil na okraji ľadu, cez ktorý prešiel do prístavu pešo. Bolo asi osem hodín večer, keď s pocitom veľkej úľavy konečne vkročil na americkú pôdu. Kapitán Pederson mu poskytol americké oblečenie, aby nahradil kožušiny, ktoré Bartlett nosil toľko mesiacov a sprevádzal ho až na telegrafickú stanicu. Sklamane zistili, že kancelária bola zatvorená.

Mapka s trasou Bartlettovej výpravy až do St. Michael, označenou čiernu prerušovanou čiarou.
Mapka s trasou Bartlettovej výpravy až do St. Michael, označenou čiernu prerušovanou čiarou. (zdroj: https://oceanwide-expeditions.com/es/blog/the-disastrous-expedition-in-the-arctic-west)

V mestečku St. Michael kapitán Bartlett úplnou náhodou stretol svojho dobrého známeho Hugha J. Leeho, maršala Spojených štátov. Lee ho zaviedol k agentovi Northern Commercial Company, ktorá mala v St. Michael veľkú obchodnú kanceláriu. Kapitánovi Barlettovi dali izbu v zimnom hoteli, postavenom pre zamestnancov spoločnosti.

Na druhý deň skoro ráno sa kapitán dostavil do telegrafickej stanice, ktorá bola síce otvorená, avšak nemal dať peňazí, aby mohol poslať telegram. Na veľké prehováranie odoslali telegram na úver a čestné slovo, že kapitán svoj dlh uhradí. Bartlett telegraficky informoval kanadskú námornú službu o okolnostiach potopenia lode Karluk a o nutnosti okamžitého vyslania záchrannej lode na ostrov Wrangel.

Dni po kapitánovom príchode do St. Michael boli rušné. Najdôležitejším cieľom bolo zistiť, ktoré lode budú k dispozícii na plavbu na ostrov Wrangel, akonáhle sa ľad roztopí. Vhodné podmienky nastanú čo nevidieť a môže sa stať, že more smerom k ostrovu Wrangel bude voľné len krátky čas.

Z Ottawy dostal kapitán odpoveď, vyjadrujúcu úľavu nad tým, že stroskotanci z lode Karluk prežili. Kanadské úrady žiadali podrobnosti, týkajúce sa opatrení na záchranu mužov. Kapitán poslal informácie, ktoré zistil:

Ruské ľadoborce Tajmyr a Vajgač podnikajú každoročnú objavnú expedičnú plavbu na severné pobrežie Sibíri. Tieto lode prezimovali vo Vladivostoku, ale pravdepodobne už vyplávali na sever. Tretím ľadoborcom bol Nadežnyj, ktorý zatiaľ kotvil vo Vladivostoku. Kapitán dôrazne odporučil, aby kanadská vláda oslovila ruskú vládu a požiadala, aby niektorý z uvedených ľadoborcov vyzdvihol posádku z ostrova Wragel. Ďalšou možnosťou bolo osloviť vládu USA, aby poverila záchrannou akciou poštový škuner Bear, ktorá sa plavila po pravidelnej lodnej trase v Beringovom mori. Škuner Bear by mohol nájsť niektorý z ruských ľadoborcov a odovzdať kapitánovi poverenie na záchranu.

Škuner Bear v ľade
Škuner Bear v ľade (zdroj: https://www.naval-history.net/OW-US/Bear/USRC_Bear02.jpg)

Jún - august 1914

Kapitán Bartlett sa následne vypravil do Nome, aby vyčkal návrat poštovej lode Bear. Keď zakotvila, hlásila nepriechodný ľad na severe. Bartlett vedel, že je len otázkou krátkeho času, kedy sa ľad uvoľní. Preto nezaváhal a požiadal velenie lodi Bear o pomoc pri záchrannej akcii. Kapitán lode Bear s tým súhlasil, vzal kapitána Bartletta na palubu a vyplávali na sever.

Prvou zastávkou lode bola sobia stanica na ostrove Svätého Vavrinca. Potom plávali na ďalšie ostrovy so zásobami a napotom k sibírskemu pobrežiu na ostrov Liitke. Následne sa preplavili do East Cape a potom do neďalekého Ugelenu. Odtiaľto sa plavili do Telleru na aljašskom pobreží.

Cestou sa zastavili v Point Hope, kde sa kapitán stretol s Kataktovickom. Vyplatil mu jeho mzdu, ktorú si zarobil ako člen expedície na lodi Karluk a podaroval mu kompletné oblečenie, ktoré kanadská vláda poskytovala každému mužovi z expedície.

Z Point Hope zamierili do Point Barrow, kde dorazili večer dňa 21. augusta. V Point Barrow už čakalo niekoľko posádok zo stroskotaných lodí, aby sa odviezli na juh. Loď Bear však nemala namierené na juh. Vylodili poštu a ďalší náklad a konečne zamierili na ostrov Wrangel. Vyplávali z Point Barrow dňa 23. augusta 1914 a nabrali kurz do Rodgers Harbor. Fúkal silný vietor a plavba bola rýchla.

Na druhý deň popoludní sa stretli s veľkými voľnými kusmi ľadu. Vytvorila sa hustá hmla a loď musela plávať bez plachiet, hnaná len motorom, pomaly smerom na severozápad. Počas popoludnia bolo vidieť nespočetné množstvo vtákov, čo naznačovalo blízkosť zeme. V nasledujúci deň sa loď blížila k ostrovu Wrangel a o desiatej ráno boli asi 30 kilometrov od ostrova. Dňa 25. augusta bola po celá deň hustá hmla s viditeľnosťou asi pol druha kilometra. Postupovali pomaly a opatrne, až napokon motory zastavili a nechali loď unášať prúdom. Na druhý deň začal fúkať severo-severozápadný vietor, ktorý ich odvial od ostrova k sibírskemu pobrežiu. Nakoľko sa zásoby uhlia výrazne znížili, kapitán Cochran sa rozhodol prerušiť pátraciu akciu a vrátiť do Nome doplniť uhlie.

Cestou sa zastavili v East Cape, kde sa kapitán Barlett dozvedel, že ľadoborec Vajgač bol 4. augusta v blízkosti ostrova Wrangel, keď dostal bezdrôtovú správu o začiatku prvej svetovej vojny a dostal rozkaz, okamžite sa vrátiť aj s ľadoborcom Tajmyr do prístavu v Anadyre.

September 1914

Zostávala jediná nádej na záchranu, a to, že sa loď Bear úspešne doplaví do Nome, naberie uhlie a vykoná druhý pokus o dosiahnutie ostrova Wrangel. Dňa 30. augusta o pol ôsmej večer zakotvili pri Nome. Nasledujúce ráno prišla zásobovacia loď s uhlím, ale počas nakladania sa zdvihol čerstvý juhozápadný vietor Nakladanie sa muselo prerušiť a loď Bear musela vyplávať na more. Zostalo naložiť ešte asi päť ton uhlia. Okolo jedenástej sa vietor zmiernil a loď sa mohla opäť vrátiť do svojho kotviska. Tesne pred zotmením sa strhla ďalšia víchrica a loď Bear bola opäť nútená vyplávať na more. Na poludnie nasledujúceho dňa, 2. septembra, sa konečne mohla prekládka uhlia dokončiť. Kým loď Bear nakladala uhlie, kapitán Bartlett oslovil ďalšiu loď Corwin, ktorá v tom čase kotvila v Nome, či by sa zúčastnila záchrannej akcie, aby sa počas krátkeho polárneho leta zvýšila šanca na záchranu stroskotancov. V Nome kotvil aj škuner King and Winge. Kapitán neváhal a oslovil aj veliteľa Swensona so žiadosťou o pomoc. Uvedomoval si, že more pri ostrove bude len krátky čas rozmrznuté a ak sa nepodarí stroskotancov v priebehu niekoľkých dní zachrániť, budú musieť prežiť na ostrove ďalšiu zimu.

Skoro popoludní vyplávala loď Bear s kapitánom Bartlettom na sever. Nasledujúce ráno fúkal severozápadný vietor a more bolo hladké, čo prezrádzalo, že súvislý ľad je blízko. Doplávali k nemu krátko po siedmej hodine večer.

Hneď ako 8. septembra začalo svitať, loď Bear sa pohla plnou parou cez súvislý ľad, do ktorého si razila cestu. Práve skončil obed, keď kapitán Bartlett uvidel napnuté plachty škunera King a Winge, ktorý plával oproti nim.

Keď bol škuner blízko lode Bear, kapitán spoznal mužov na palube. Boli tam Munro, McKinlay, Chafe a kompletná rodina Inuitov. Obidve lode zastavili, z lode Bear bol spustený čln, na ktorom sa kapitán Bartlett odviezol na palubu King a Winge, aby sa zvítal so svojimi zachránenými druhmi.

"Všetci ste tu?" bola jeho prvá otázka.

McKinlay odpovedal: "Nie, Malloch, Mamen a Breddy zomreli na ostrove."

Po tejto smutnej správe sa kapitán zvítal so svojimi druhmi a potom sa v mene kanadskej vlády poďakoval veliteľovi lode King a Winge za záchranu stroskotancov. Zachránených ľudí z lode Karluk previezli na palubu lode Bear, kde dostali lekársku starostlivosť a loď King and Winge mohla pokračovať v love mrožov, ktorý odložili, kvôli záchrannej akcii.

Po prevezení zachránených na loď Bear, loď sa plavila smerom k ostrovu Herald, aby pátrali po zvyšných druhoch, hoci nebolo pravdepodobné, že by sa po nich našli nejaké stopy. Po preskúmaní ostrova, keď nenašli žiadnu stopu po ľuďoch, sa rozhodli pre návrat do Nome. Tak sa dostali všetci stroskotanci z lode Karluk, ktorí prežili, do bezpečia.

Kapitán Bartlett a zachránení stroskotanci na palube lode Bear
Kapitán Bartlett a zachránení stroskotanci na palube lode Bear (zdroj: https://vilda.alaska.edu/digital/collection/cdmg21/id/12997/)

Loď Bear dorazila do Nome dňa 13. septembra 1914. Jej príchod vzbudil veľké vzrušenie, hoci príchod stroskotaných námorníkov z Arktídy nebol v Nome vôbec zriedkavý.

Po zakotvení v Nome, Kerdrillo a jeho rodina vystúpili a vydali sa na svoju cestu domov na severné pobrežie Aljašky. Bolo úžasné, ako rýchlo stroskotanci nabrali zdravie a silu. Len Chafe a Williams zostal v starostlivosti lekára kvôli omrzlinám, inak im nič nechýbalo. Nahoršie bol na tom Templeman, ktorého opúšťali sily a dlhšie by už na ostrove neprežil. Ostatní - Munro, McKinlay a Hadley boli v dobrom stave a pravdepodobne by prežili ďalšiu zimu.

V Nome sa škuner Bear zdržal až do 19. septembra, následne vyplával na juh do Esquimault, odkiaľ bola v predchádzajúcom roku vypravená Kanadská arktická expedícia na lodi Karluk.

Záver

Po pristátí v prístave Esquimault, kapitán Bartlett podľa pokynov kanadskej vlády vyplatil členov posádky, ktorí slúžili na lodi Karluk. Tí sa vydali do svojich domovov, zatiaľ čo kapitán odcestoval do Ottawy, aby napísal záverečnú správu o poslednej plavbe lode Karluk. Táto práca je dostupná verejnosti v kanadskom archíve a bola hlavným zdrojom k opísaniu príbehu Kanadskej arktickej expedície na lodi Karluk.

Pamätník na pamiatku stroskotancov z lode Karluk, ktorý je osadený na pobreží ostrova Wrangel
Pamätník na pamiatku stroskotancov z lode Karluk, ktorý je osadený na pobreží ostrova Wrangel (zdroj: The Boon Companion, 2016)

Zdroje:

The last voyage of the Karluk : flagship of Vilhjalmar Stefansson's Canadian Arctic Expedition of 1913-16 : Bartlett, Robert Abram, 1875-1946 : Free Download, Borrow, and Streaming : Internet Archive

Robert Bartlett (explorer) - Wikipedia

Crocker Land Expedition - Wikipedia

How Robert Peary Discovered an Arctic Island That Didn’t Exist – Society for Gentlemen Explorers (thesocietyforgentlemenexplorers.com)

Last voyage of the Karluk - Wikipedia

Russian Far East: Part 2 – Wrangel Island | The Oikofuge

File:Karluk voyage map.png - Wikimedia Commons

Vilhjalmur Stefansson, Robert Bartlett, and the Karluk Disaster: A Reassessment (hakluyt.com)

L.D. Cross - The Luck of the Karluk/Shipwrecked in the Arctic

Iveta Rall

Iveta Rall

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  86
  •  | 
  • Páči sa:  1 261x

Milujem nite, priadze, látky, korálky a drôtiky a rada z nich tvorím. Popri tvorbe študujem rôzne textilné techniky a venujem sa histórii textilu. S obľubou sa venujem historickým témam, súvisiacim s cestovaním. Ak netvorím a neštudujem, som práve na potulkách svetom. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaZdravý životný štýlSúkromné

reklama

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu