reklama

Polárne expedície - časť 46. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 1/3 - rok 1926

Príbeh Detroitskej arktickej expedície začal v roku 1925 finančnými zbierkami a prípravami na letecký prieskum Aljašky.

Polárne expedície - časť 46. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 1/3 - rok 1926
Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

43. časti Polárnych expedícií sme v roku 1913 opustili Georgea Huberta Wilkinsa po jeho návrate zo Stefanssonovej výpravy, ktorá po niekoľkých týždňoch šťastne dorazila do Point Barrow. Wilkins sa zotavil po náročnom pochode cez ľad, sneh a tundru a následne zostal na Aljaške ďalšie 3 roky, pričom sa venoval predovšetkým fotografovaniu arktickej prírody. V priebehu jeho pracovného pobytu za severnou polárnou kružnicou, vypukla prvá svetová vojna. Wilkins bol povolaný austrálskou vládou do vojenskej služby a musel narukovať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po návrate do Austrálie 1. mája 1917, bol vymenovaný do hodnosti podporučíka v Austrálskom leteckom zbore a krátko nato bol presunutý na západný front. Pravdepodobne vďaka vplyvu svojho priateľa a kolegu, kameramana Franka Hurleyho, Wilkins získal miesto vojnového fotografa. Počas prvej svetovej vojny nafotil Wilkins okolo 3.000 statických fotografií a natočil niekoľko hodín dokumentárneho filmu. Wilkinsovou úlohou bolo dodať presné a úplné obrazové záznamy o bojoch a iných aktivitách austrálskych jednotiek. V júni 1918 bol Wilkins vyznamenaný vojenským krížom za záchranu niekoľkých zranených mužov. Po Hurleyho odchode bol Wilkins povýšený na kapitána a prevzal zodpovednosť za tvorbu archívnych vojnových záberov pre Australian War Records. Jeho rutinou bolo každý deň navštevovať frontovú líniu a pravidelne sprevádzať útoky pechoty. Počas bitky pri Hindenburgu sa Wilkins dočasne ujal velenia roty amerických vojakov, ktorí prišli o svojich dôstojníkov pri nepriateľskom útoku a riadil vojenské operácie, až kým neprišli náhradní velitelia. Na fronte Wilkins utrpel viaceré zranenia. Nikdy nemal so sebou zbraň, ale napriek tomu bol deväťkrát zranený, hlavne strelnými ranami a zásahmi lietajúcich črepín. „Bolo to ako výlet do pekla,“ spomínal si na toto obdobie vo svojej knihe "Flying in Arctic".

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Wilkinsova fotografia z prvej svetovej vojny
Wilkinsova fotografia z prvej svetovej vojny (zdroj: https://www.wilkinstheadventurer.com.au/adventures/thegreatwar)

Po skončení vojny v roku 1919 austrálska vláda vyhlásila leteckú súťaž a ponúkla cenu 10.000 £ pre víťaza leteckých pretekov z Veľkej Británie do Austrálie. Medzi šiestimi prihlásenými bolo aj lietadlo Kangaroo Blackburn. Navigátorom sa mal stať austrálsky letec Charles Kingsford Smith, ktorý však odstúpil zo súťaže a jeho miesto zaujal kapitán Hubert Wilkins. Dňa 21. novembra 1919 odštartovalo lietadlo Kangaroo z britského letiska Hounslow Heath. Pilotom bol poručík V. Rendle, navigátorom kapitán Wilkins a sprevádzala ich trojčlenná posádka. Cestou sa však vyskytli problémy s motorom a lietadlo bolo nútené núdzovo pristáť vo Francúzsku. Po vykonaní opravy let síce pokračoval, ale problém s motorom pretrvával. 8. decembra 1919 bolo lietadlo nútené opäť núdzovo pristáť v Suda Bay na Kréte a viac nevzlietlo. Členovia posádky vyviazli bez zranení.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Lietadlo Kangaroo Blackburn - rozpätie horných krídel 22,8 m a spodných 14,6 m. Maximálna rýchlosť 158 km/h, maximálna výška 3.200 m, dĺžka letu 8 hodín, kapacita palivovej nádrže 980 litrov.
Lietadlo Kangaroo Blackburn - rozpätie horných krídel 22,8 m a spodných 14,6 m. Maximálna rýchlosť 158 km/h, maximálna výška 3.200 m, dĺžka letu 8 hodín, kapacita palivovej nádrže 980 litrov. (zdroj: https://aeropedia.com.au/content/blackburn-kangaroo/)

Neúspešné preteky Wilkinsa od lietania neodradili. V roku 1919 sa Wilkins pokúsil získať vzducholoď, aby vykonal prelet zo Špicbergov na Aljašku. Hoci získal dostatočnú finančnú podporu, projekt stroskotal na tom, že nedokázal zakúpiť, ani prenajať žiadnu vhodnú vzducholoď. Ako sa vyjadril samotný Wilkins: „Som presvedčený o tom, že žiadna anglická vzducholoď by nedokázala vykonať prelet nad severným pólom.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po tejto skúsenosti Wilkins odcestoval do New Yorku. Stretol sa so sirom Ernestom Shackletonom, od ktorého dostal ponuku, aby sa ako prírodovedec a kameraman pripojil k pripravovanej antarktickej expedícii na lodi Quest. Wilkins ponuku prijal. Po pristátí na ostrove Južná Georgia, bola loď nútená kvôli opravám odplávať do Rio de Janeira. Počas opráv zostal Wilkins na ostrove Južná Georgia, kde sa šesť osamelých týždňov venoval fotografovaniu a zaznamenávaniu antarktickej flóry a fauny. Keď sa loď Quest po opravách konečne vrátila na Južnú Georgiu, Wilkinsa zdrvila správa, že Shackleton v predchádzajúci večer náhle zomrel. Po pohrebe veľkého britského polárneho prieskumníka, ktorého pozostatky uložili do hrobu na ostrove, sa všetci zhodli, že Shackleton by si prial, aby expedícia pokračovala. Po niekoľkých dňoch sa plavili ďalej na juh, aby preskúmali niektoré z najmenej známych ostrovov na Zemi, vrátane súostrovia Tristan da Cunha. Tam na malom ostrove Nightingale Island, ktorý obývali viac ako tri milióny vtákov, Wilkins objavil nový druh vzácnej pinky, dnes známej ako Wilkinsov strnádok (Nesospiza Wilkinsi). Týmto objavom upútal na seba pozornosť Britského prírodného historického múzea.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na palube expedičnej lode Quest, počas poslednej výpravy Sira Ernesta Shackletona (1921 - 1922) Wilkins nakrúca dokumentárny film.
Na palube expedičnej lode Quest, počas poslednej výpravy Sira Ernesta Shackletona (1921 - 1922) Wilkins nakrúca dokumentárny film. (zdroj: https://www.theguardian.com/artanddesign/gallery/)

Po svojom návrate z Antarktídy do Anglicka, Wilkins pokračoval v presadzovaní leteckého polárneho prieskumu a budovaní polárnych staníc na monitorovanie počasia, ktoré by denne vysielali svoje pozorovania Medzinárodnému úradu pre meteorológiu. Kým Kráľovská meteorologická spoločnosť dôkladne zvažovala jeho prezieravé plány, Wilkins dostal poverenie od Spoločnosti priateľov, aby natočil dokumentárny film o hladomore, ktorý v tom čase zachvátil Sovietsky zväz. Po dvoch rokoch sucha, počas ktorého zomrelo podľa odhadov päť miliónov ľudí, Lenin konečne požiadal o pomoc medzinárodné spoločenstvo a mimovládne organizácie, ktoré začali dodávať do Ruska potraviny. Britská vláda neoficiálne poverila Wilkinsa, aby jej poskytol informácie o tom, aká je situácia v novej komunistickej krajine a ako sa distribuuje potravinová pomoc. Ako sa ukázalo, bolo to horšie ako zlé. Keď Wilkins so skupinou dobrovoľníkov odcestovali z Moskvy do rozsiahlych stepí za riekou Volga, našli neobrobenú krajinu plnú mŕtvych a umierajúcich. Len v regióne Samara zomieralo od hladu mesačne 10.000 ľudí. Wilkins to všetko zaznamenal v štyroch filmoch, ktoré nazval „Nové svety pre staré“. Na spiatočnej ceste dostal audienciu v Kremli a stretol sa s Leninom v jeho súkromných priestoroch. Keď mu oznámil svoje zistenia, už ťažko chorý Lenin pripustil, že sa možno pokúsil priviesť civilizáciu do Sovietskeho zväzu príliš rýchlo.

V júni 1921 dostalo Prírodovedné múzeum v Londýne podnet od svojich kolegov z Austrálie, ktorí zistili, že sa austrálske životné prostredie výrazne zhoršilo. Spolu s domorodými obyvateľmi v Severnej Austrálii boli ohrozené aj regionálna flóra a fauna. Bolo nevyhnutné zdokumentovať aktuálny stav, aby sa dalo poukázať na objektívne zmeny v životnom prostredí. Od začiatku roku 1923, až do konca roku 1925 Severoaustrálska expedícia s názvom „Australia and Islands Expedition“ pod Wilkinsovým velením, prešla loďou, nákladným autom, pešo a na koni približne 4.000 kilometrov cez púšte, džungle, koralové útesy a ostrovy a fotograficky zdokumentovala viac ako 5.000 exemplárov živočíšnych a rastlinných druhov, ktoré dovtedy neboli zaznamenané. Túto expedíciu Wilkins podrobne popísal vo svojej prvej knihe „Undiscovered Australia“ (1928), v ktorej kritizoval regionálnu komunitu za odlesňovanie a ničenie pôvodnej prírody, ako aj za rasizmus a vraždy miestnych domorodcov.

Hubert Wilkins počas Severoaustrálskej expedície
Hubert Wilkins počas Severoaustrálskej expedície (zdroj: https://www.netfieldpublishing.com.au/hubert-wilkins-photos/)

Peniaze, ktoré dostal ako honorár od Britského prírodovedného múzea, sa Wilkins rozhodol použiť na uskutočnenie ďalšej expedície, ktorá by využila novú technológiu na tvorbu leteckých fotografických snímok a mapovanie neznámych oblastí. V roku 1925 predložil plán Austrálskej polárnej expedície, s cieľom zmapovať pobrežie Rossovho mora, Zeme kráľa Edwarda VIIGrahamovej Zeme, ale stretol sa s nezáujmom Austrálskych vládnych inštitúcií o financovanie expedície.

George Hubert Wilkins (31.10.1888 – 30.11.1958), portrét z roku 1926
George Hubert Wilkins (31.10.1888 – 30.11.1958), portrét z roku 1926 (zdroj: https://rsgsexplorers.files.wordpress.com/2015/06/hubert_wilkins_1926.jpg)

Preto sa stretol so svojím starým priateľom Vilhjalmurom Stefanssonom a navrhol mu, aby sa spoločne obrátili na vládu Spojených štátov so žiadosťou o pomoc pri realizácii projektu mapovania severného pobrežia Aljašky a neprebádaných oblastí Severného ľadového oceánu. Wilkins oslovil denník Detroit News a Detroitskú leteckú spoločnosť (Detroit Aviation Society), ktorej členom bol aj Edsel Ford, syn Henryho Forda, so žiadosťou o sponzorovanie expedície. Okrem iného mala expedícia priniesť aj odpoveď na otázku, či sa v Severnom ľadovom oceáne nachádza pevnina, známa pod názvom Crocker Land, ktorá vzrušovala arktických prieskumníkov už po niekoľko desaťročí. Noviny Detroit News zriadili pre financovanie expedície organizačný výbor, ktorého členmi boli najvýznamnejšie osobnosti mesta Detroit a spustili finančnú zbierku, spolu s propagačnou akciou, aby získali peniaze na podporu expedície. Vďaka množstvu prednášok a mediálnej podpore novín, sa im podarilo zozbierať dostatočné finančné prostriedky.

Wilkins začal s prípravami na svoju expedíciu do Arktídy v roku 1925. Na vtedajšie zvyklosti to bolo príliš neskoro. Iné expedície sa pripravovali aj niekoľko rokov, avšak Wilkins nemal v úmysle strácať čas detailnými prípravami a vsadil na improvizáciu. 

Keďže Wilkins bol predovšetkým navigátor, najprv hľadal skúseného a spoľahlivého pilota. Stefansson ho zoznámil s Benom Eielsonom. Eielson, známy medzi Inuitmi ako „brat orla“, sa štyri roky predtým stal zakladateľom leteckej pošty na Aljaške a živil sa každodenným lietaním nad zradnou arktickou krajinou. Rozvážal poštu a zásoby na nedostupné miesta na Aljaške a odvážal ťažko chorých, alebo zranených domorodých Inuitov do nemocníc. Títo ľudia by bez Eielsona a úspešného využívania lietadla v polárnych oblastiach, neprežili. Napriek tomu prevažoval medzi odborníkmi názor, že v Arktíde nie je možné vykonávať úspešné lety a presná navigácia nie je v arktických podmienkach možná.

Carl Benjamin „Ben“ Eielson (1897 – 1929) bol americký letec, pilot na Aljaške a arktický prieskumník. Na jeho počesť je pomenovaná letecká základňa Eielson na Aljaške.
Carl Benjamin „Ben“ Eielson (1897 – 1929) bol americký letec, pilot na Aljaške a arktický prieskumník. Na jeho počesť je pomenovaná letecká základňa Eielson na Aljaške. (zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Carl_Ben_Eielson)

Po podpísaní zmluvy s pilotom, Wilkins zakúpil od firmy Fokker dva expedičné jednoplošníky. Prvým bol jednomotorový hornoplošník Fokker s dvanásťvalcovým motorom Liberty s výkonom 400 HP a rozpätím krídel 19 metrov. Druhým lietadlom bol trojmotorový hornoplošník s rozpätím krídel 22 metrov, vybavený troma motormi od firmy Wright Whirlwind, z ktorých každý mal výkon 200 HP.

Expedícia sa začala na jar roku 1926. S Wilkinsom a jeho tímom sa rozlúčili tisíce ľudí, ktorí prispeli na finančnú zbierku a lemovali ulice Detroitu. Špeciálny korešpondent novín Detroit News, Palmer Hutchinson cestoval s expedíciou, aby pravidelne dodával redakcii svojich novín čerstvé správy.

Keď sa Wilkins so svojim expedičným tímom dostal do Seattle, obidve lietadlá, ktoré boli prevezené z východného pobrežia USA železnicou, už na nich čakali. Mali odmontované krídla, aby ich bolo možné prevážať vlakom a nakladať na loď. Prekládka krídel lietadiel sa ukázala byť veľmi náročnou operáciou, nakoľko sa v ten deň spustil silný vietor, ktorý sťažoval proces manipulácie so zabalenými krídlami. Počas manévrovania vzácneho nákladu sa jedno krídlo poškodilo, ale Wilkins dúfal, že po vylodení budú môcť krídlo opraviť. Na parník, ktorý odvážal lietadlá, sa nalodili aj všetci členovia expedície, až na Eielsona, ktorý už v tom čase bol vo Fairbankse, aby dohliadal na prípravy.

O tri dni neskôr parník pristal v aljašskom prístave Seward, odkiaľ lietadlá naložili opäť na nákladný vlak, ktorý ich mal previezť do Fairbanksu. Viezli sa s nimi aj dvaja expediční sprievodcovia. Ostatní muži cestovali osobným vlakom. Vo Fairbankse už na nich čakal Eielson, ktorý zabezpečil prenájom hangáru a skladu na uloženie zásob.

Z prístavu Seward do Fairbanksu sa dodnes používa železnica nielen na nákladnú dopravu, ale aj na nádherné vyhliadkové turistické jazdy. Je to jedna s najkrajších železničných tratí sveta.
Z prístavu Seward do Fairbanksu sa dodnes používa železnica nielen na nákladnú dopravu, ale aj na nádherné vyhliadkové turistické jazdy. Je to jedna s najkrajších železničných tratí sveta. (zdroj: https://gonorth-alaska.com/travel-center/seward-to-fairbanks-by-train/)

Nasledujúce dva dni po príchode do Fairbanksu, sa mechanici venovali montáži krídel. Hoci bol krutý mráz, nikto sa na pracovné podmienky nesťažoval. Keď práce ukončili a jedenásť mechanikov si mohlo konečne oddýchnuť, Wilkins plánoval uskutočniť testovacie lety. Takáto významná udalosť prilákala na malú plochu letiska niekoľko stoviek záujemcov a hrozilo, že sa niekto zraní. Preto Wilkins vyhlásil, že testovacie lety sa uskutočnia až o niekoľko dní a sklamaný dav sa rozišiel.

Dav zvedavcov vo Fairbankse
Dav zvedavcov vo Fairbankse (zdroj: https://vilda.alaska.edu/digital/collection/cdmg21/id/13282/)

Avšak ešte v ten istý deň popoludní bolo počasie ideálne na testovací let, preto Wilkins vydal príkaz na vytiahnutie väčšieho lietadla z hangáru, ktoré pomenovali Detroiter. Hoci Wilkins plánoval uskutočniť prvý testovací let v tajnosti, nedalo mu, aby o jeho uskutočnení neinformoval korešpondenta Palmera Hutchinsona. Ten rýchlo napísal a odoslal do redakcie novín Detroit News krátku telegrafickú správu o pripravovanom lete a ponáhľal sa na letisko. Palmer bol mimoriadne príjemným a obľúbeným členom expedície, vždy pripravený priložiť ruku k dielu. Nebránil sa žiadnej fyzickej práci, hoci nemal s lietadlami žiadne skúsenosti.

V pilotnej kabíne trojmotorového lietadla Detroiter sedel pilot Lanphier a vedľa neho Wilkins vo funkcii navigátora. Mechanici dali pokyn na rolovanie k štartovacej dráhe. Po prejdení vzdialenosti približne sto metrov, sa predné koleso lietadla dostalo do snehového záveja a lietadlo sa zastavilo. Okolostojaci mechanici pribehli na pomoc, aby odhrnuli závej. Vrtule motorov sa nachádzali pred kolesami lietadla a odstránenie záveja vyžadovalo najväčšiu opatrnosť.

Palmer Hutchinson bol jedným z prvých, ktorí dosiahli lietadlo a odhrnul sneh. Keď bol sneh odhrnutý, pilot lietadla dostal signál, že môže pokračovať v rolovaní a otvoril škrtiace klapky motorov. Akonáhle sa lietadlo pohlo, WilkinsLanphierom začuli tupý úder. Lanphier okamžite zastavil motory a obaja vystúpili z lietadla. Na zemi ležal nehybný Hutchinson. Ukázalo sa, že v momente, keď sa lietadlo pohlo, ustúpil priamo do roztočenej vrtule. Bol na mieste mŕtvy.

Bola to hlboko zdrvujúca udalosť, ktorá zasiahla nielen členov expedície, ale všetkých vo Fairbankse, pretože Hutchinson bol veľmi obľúbený mladý novinár.

Dovtedy šlo všetko podľa plánu, avšak smrť člena expedície výrazne narušila jej priebeh a poznačila dovtedajšiu príjemnú atmosféru. Prvé opatrenie, ktoré urobili, bolo to, že odpratali všetok sypký sneh na rolovacej dráhe. Sneh v centrálnej Aljaške bol veľmi sypký, do ktorého mohli ľahko zapadnúť kolesá lietadiel a to znemožňovalo ich riadenie. Ďalším opatrením bolo to, že Wilkins prenajal niekoľko traktorov, ktoré dokonale vyčistili letisko a vytvorili hladkú štartovaciu dráhu v šírke 36 metrov. Nevýhodou tohto opatrenia bolo to, že na okrajoch pomerne úzkej štartovacej dráhy, vznikli z odhrnutého snehu niekoľko metrov vysoké snehové valy.

Po týždni sa práce na príprave letiska ukončili. Aby zažehnali zlý začiatok z predchádzajúceho týždňa, na prvý štartovací let vytiahli jednomotorové lietadlo, ktoré pomenovali Alaskan. Pilotom bol Eielson a navigátorom opäť Wilkins. Štart prebehol bez problémov a lietadlo vzlietlo. Keď vyletelo do výšky 600 metrov, Eielson skontroloval ovládanie lietadla a odovzdal druhé riadenie Wilkinsovi. Podľa ich hodnotenia bol let prekvapivo plynulý a plný pôžitku z lietania. Potom prevzal riadenie Eielson. Po štyridsiatich minútach sa chystali pristáť. Keď bolo lietadlo asi kilometer od pristávacej dráhy, jeho motor náhle zhasol. Lietadlo chvíľu plachtilo a následne dopadlo na pristávaciu plochu. Pristátie bolo tvrdé a lietadlu sa poškodil podvozok. Lietadlo sa nekontrolovane kĺzalo po pristávacej dráhe, až sa napokon zaborilo do okrajového valu. WilkinsEielsonom mali šťastie, že sa táto nehoda stala na letisku vo Fairbankse a nie v aljašskej divočine. Našťastie, obaja vyviazli bez zranenia, avšak lietadlo Alaskan nebolo schopné ďalšieho letu a vyžadovalo si opravu. V hangári však mali druhé lietadlo Detroiter, ktoré mohli testovať, kým mechanici opravia lietadlo Alaskan.

Fokker F.VIIa "Alaskan", poháňaný motorom Liberty V-12.
Fokker F.VIIa "Alaskan", poháňaný motorom Liberty V-12. (zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Fokker_F.VIIA_Alaskan_%287585206316%29.jpg)

Hneď na druhý deň si Wilkins sadol do lietadla Detroiter na sedadlo navigátora. Pilotom bol Thomas Lanphier. Toto lietadlo malo riadenie len pre jedného pilota a Lanphier mal plné ruky práce, aby ovládal tri škrtiace klapky od troch motorov. Počas rozbiehania spozorovali na štartovacej dráhe snehový závej. Lietadlo však malo už príliš veľkú rýchlosť a nestihli by včas zastaviť. Jedinou možnosťou bolo vzlietnuť. Hozilo, že ak dostatočne rýchlo nevzlietnu, kolesá lietadla v záveji uviaznu a štart bude mať katastrofálne následky. Lanphierovi sa podarilo úplne otvoriť všetky tri škrtiace klapky, čo dopomohlo k tomu, aby lietadlo vzlietlo tesne pred závejom a tým ho zachránili. Lietadlo Detroiter malo veľký výkon a rýchlo naberalo výšku. Keď boli dostatočne vysoko, otestovali riadenie. Všetko fungovalo bez problémov, hoci Wilkinsovi neušlo, že Alaskan letel pynulejšie než Detroiter.  Po otestovaní všetkých funkcií, sa prichystali na pristátie. Keď sa blížili k pristávacej dráhe, Lanphier vypol dva bočné motory a pristával len so stredným motorom. Zhruba v rovnakom mieste, ako deň predtým Alaskan, Detroiter náhle stratil výšku a prudko dopadol na pristávaciu dráhu. Ako sa dalo očakávať, došlo k poškodeniu podvozka. Nakoľko lietadlo zastavilo, až keď sa jeho nos zaboril do snehového valu, okrem podvozka sa poškodil aj motor a vrtuľa lietadla.

Za dva dni nebolo ani jedno lietadlo schopné ďalšieho lietania. Kým na opravu lietadla Alaskan mali dostatok náhradných dielov a očakávalo sa, že v priebehu dvoch - troch týždňov lietadlo popravia, oprava lietadla Detroiter mohla trvať podľa odhadov približne šesť týždňov, v závislosti od toho, ako rýchlo budú schopní dopraviť náhradné diely do Fairbanksu. Udalosti počas prvých testovacích letov spôsobili, že nielenže došlo k posunu termínu odletu expedície na Point Barrow, ale v dôsledku opráv, boli ohrozené expedičné lety, ktoré bolo potrebné vykonať na začiatku letnej sezóny roku 1926.

Po zistení, že sa odlety na Point Barrow odkladajú, bolo Wilkinsovi jasné, že sa nebude môcť zapojiť do pretekov o dosiahnutie severného pólu, na ktorý sa v letnej sezóne 1926 chystali hneď dvaja polárnici. Prvým bol Road Amundsen, ktorý plánoval prelet nad severným pólom zo Špicbergov na vzducholodi Norge a zároveň sa na Špicbergoch nachádzal aj Richard Byrd ktorý sa chystal rovnakom čase na let k severnému pólu na lietadle Josephine Ford. Ale nielen to trápilo Wilkinsa. Letecká sezóna v Arktíde bola taká krátka, že niekoľkotýždňová oprava mohla vážne ohroziť možnosť vykonať akýkoľvek expedičný let nad Severných ľadovým oceánom.

Napriek tomu sa Wilkins nevzdával a všetok čas, ktorý mal v roku 1926 k dispozícii, hodlal stráviť pokračovaním v expedícii dúfajúc, že im počasie vyjde v ústrety. Najdôležitejšie bolo previezť dostatok leteckého benzínu na Point Barrow. Wilkins pôvodne plánoval, že na prevoz leteckého benzínu postačia tri lety oboma lietadlami. Pre prípad, že bude k dispozícii len jedno lietadlo, preletov bude potrebné vykonať úmerne viac.

Opravy lietadla Alaskan trvali tri týždne a ihneď po ich ukončení sa Wilkins rozhodol letieť na Point Barrow. Dňa 31. mája bolo lietadlo Alaskan opravené a pripravené na let. Naložili do neho 1.500 litrov benzínu a Wilkins s pilotom Eielsonom vzlietli. Náklad, ktorý sa na palube lietadla nachádzal, bol oveľa ťažší, než lietadlo, porovnateľné s Alaskanom, kedykoľvek predtým viezlo. Po nehode dostalo lietadlo nový motor, ktorý však nebol úplne prispôsobený pre ich model. Avšak v celých Spojených štátoch sa vhodnejší motor nenachádal, preto si museli vystačiť s tým, čo bolo k dispozícii. Navyše, nový motor nedosahoval výkon originálneho motora. Pôvodnú kovovú vrtuľu nahradili provizórnou drevenou, čo mohlo mať dopad nielen na jej výkon, ale aj na jej spoľahlivosť.

Horský masív Brook Mountains, ktorého najvyššou časťu je Endicotte Range, pretína Aljašku z východu na západ. Nedá sa obletieť, preto letcom z Fairbanksu na Point Barrow nezostávalo nič iné, než ponad pohorie preletieť.
Horský masív Brook Mountains, ktorého najvyššou časťu je Endicotte Range, pretína Aljašku z východu na západ. Nedá sa obletieť, preto letcom z Fairbanksu na Point Barrow nezostávalo nič iné, než ponad pohorie preletieť. (zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/a/a5/Endicott-mountains-Alaska-1901-USGS.jpg)

Plne naložené lietadlo bez problémov vzlietlo. Po odlete udržiavali letovú výšku 1.800 metrov, pretože podľa aktuálnych máp dosahovali najvyššie štíty pohoria Endicott Range 1.500 metrov a podľa výpočtov ich mali zdolať bez problémov. Sprvoti leteli pozdĺž údolia rieky John a smerovali k priesmyku Anuktovik. Keď sa nachádzali asi 80 kilometrov od Fairbanksu, vleteli do hustej hmly, ktorá pokrývala údolie rieky Yukon. V hmle preleteli približne 240 kilometrov. Nedokázali zamerať rýchlosť letu a ani svoju polohu.

Keď sa blížili k Endicott Range, hmla sa na šťastie zdvihla a pred nimi sa týčili štíty hôr. Ako zistili, boli oveľa vyššie, než udávala mapa. Okamžite zahájili výstup do vyššej letovej hladiny. Najvyššia výška, ktorú boli aj s nákladom schopní dosiahnuť, bola 2.700 metrov a štíty boli zjavne ešte vyššie. Podarilo sa im preletieť pomedzi štíty a prekonať pohorie, ktoré bolo takmer dvakrát vyššie, než údaje na mape. To bol najťažší úsek letu, ktorý so šťastím zdolali. Medzi pohorím Endicott Range a aljašským pobrežím sa už žiadne vysoké vrchy nenachádzali, preto bez strachu vleteli do rozsiahleho oblačného pásma, ktoré sa rozprestieralo za pohorím. Po dvoch hodinách letu vyleteli z oblakov a konečne uvideli rozsiahle pobrežie, lemované nekonečným ľadom, ktorý pokrýval oceán.

Celková dĺžka dovtedajšieho letu trvala niečo vyše štyroch hodín a rýchlosť kolísala v rozpätí medzi 160 a 240 km/h. Čakala ich posledná časť letu, a to doletieť k Point Barrow a zosadnúť. Vo výške 1.200 metrov, v ktorej sa nachádzali, nevideli na pobreží žiadne detaily a ľahko mohli prehliadnuť ľudské obydlia. Preto zleteli nižšie, do výšky 600 metrov. V tej výške však zúrila víchrica, ktorá spomaľovala ich let. Preto boli nútení vystúpiť do vyššej výšky, kde by ich vietor neohrozoval a zároveň by bol dobrý výhľad. Videli, že leteli pozdĺž pobrežia smerom na severozápad a hľadali pod sebou stopy po ľudských obydliach. Kvôli silnému vetru, ktorý na povrchu pobrežia víril sneh, sa zdalo nadľudskou námahou niečo rozoznať. Po vyše hodinovom lete, Wilkins konečne uvidel známu lagúnu, obklopenú nízkymi budovami. Na tom mieste prežil niekoľko mesiacov svojho pôsobenia na Aljaške. Bola to veľrybárska a obchodná stanica Charlieho Browera na Cape Smyth. Zostávalo už len zvládnuť pristávací manéver a zosadnúť na rovný a hladký povrch blízkej zamrznutej lagúny. Pristávací manéver zvládli aj vďaka tomu, že sa na palube lietadla nachádzal jeden a pol tonový náklad, ktorý zaťažil zadnú časť lietadla.

Keď vystúpili z lietadla, zistili, že na Point Barrow zúri silná víchrica, ktorá odradila aj najodolnejších Inuitov vystrčiť nos zo svojho domu. Preto Wilkins Eielsonom rýchlo prebehli do neďalekej administratívnej budovy, aby sa skryli pred nečasom. Bol to jeden z najhorších dní sezóny, a preto vykladanie  tovaru odložili na príhodnejšie počasie.

Trasa letu z Fairbanksu do Point Barrow.
Trasa letu z Fairbanksu do Point Barrow. (zdroj: https://wilkinsfoundation.org.au/research/chronicle/Wilkins-Chronicle-1926-1928-v20201128.pdf)

Ešte v novembri 1925 poslal Wilkins do Point Barrow telegram, v ktorom informoval svojich starých známych o plánovanej expedícii a o tom, že v polovici marca priletí na lietadle. Keď však skutočne prileteli, bol už koniec marca. Našťastie, zmluvný partner expedície, Hammond, bol ešte stále v Point Barrow. Jeho prácou malo byť prevážanie zásob z Fairbanksu psím záprahom.

Snehová búrka, ktorá ich privítala na Point Barrow, trvala nasledujúcich päť dní. Teploty dosahovali až -46°C. WilkinsEielsonom sa obávali, či motor lietadla nezamrzne. V snahe tomu zabrániť naplnili ohrievač motora zmesou z 80% vody, 15% alkoholu a 5% glycerínu. Motorový olej vypustili a až tesne pred štartom opäť zohriaty olej naliali do motora. Počas odstávky lietadla postavili okolo motora stan, do ktorého umiestnili piecku. Najali si strážcu, ktorý dohliadal, aby piecka nevyhasla. Takto neustále udržiavali teplotu motora nad bodom mrazu.  

Po piatich dňoch sa počasie zlepšilo a nadišiel deň návratu do Fairbanksu. Na ručnej kľuke, ktorou štartovali motor ešte vo Fairbankse, za zodralo ozubenie a nedala sa použiť. Preto museli motor štartovať roztočením vrtule.

Point Barrow bola už niekoľko rokov zriadená telegrafická stanica, ktorá síce prijímala správy, ale vysielač nefungoval. Zatiaľ sa nikomu nepodarilo odoslať telegrafickú správu. Wikins sa pokúsil opraviť telegrafický vysielač a odoslať skúšobnú správu tak, že sa traja Inuiti striedali v krútení páky ručného generátora, kým Wilkins ťukal do prístroja písmená morseovej abecedy. Napísal krátku správu členom expedície do Fairbanksu o predpokladanom termíne návratu, ale nikto v Point Barrow neveril, že správa dôjde až k adresátovi.

Počas rozbehu lietadla na ľadovom povrchu lagúny pomáhali Inuiti, ktorí tlačili lietadlo, ktorému sa zabárali kolesá do snehu. Plne natankované lietadlo bolo ťažké a dráha nebola upravená. Darmo ho tlačili, lietadlo sa uprostred štartovacej dráhy pevne zaborilo do snehu a museli ho vyťahovať. Prvý štart sa nepodaril. Rozhodli sa dať odpratať snehové záveje zo štartovacej dráhy. Druhý pokus bol úspešnejší, lietadlo sa rozbehlo, ale kolesá, po každýkrát, keď zavadili o nerovnosti, spomaľovali rozbeh. Na konci dráhy lietadlo nedosiahlo potrebnú rýchlosť na vzlet. Wilkins sa nevzdával a na štvrtý pokus sa lietadlu podarilo odletieť na takmer 1.000 km dlhý let do expedičnej základne vo Fairbankse.

Počas spiatočného letu museli opäť preletieť ponad horský masív Endicott Range. Zo strany Point Barrow ho nezakrávali ani oblaky, ani hmla. Hoci bolo lietadlo pri odlete plne natankované, bolo už ľahšie o časť  benzínu, ktorú spotrebovali, a preto sa lietadlu podarilo vyletieť do výšky 3.300 metrov, čo bola dostatočná výška na prekonanie aj najvyšších končiarov. Po prekonaní Endicott Range, Wilkins skontroloval kurz na Fairbanks. Leteli ponad údolím rieky Yukon. Zakrátko vleteli do oblakov. Keď preleteli rozsiahlym oblačným pásmom, nevedeli sa zorientovať. V krajine, nad ktorou prelietavali, im nebolo nič povedomé. Netušili, aká rieka preteká údolím pod ich lietadlom. Leteli pozdĺž údolia a dúfali, že sa objaví Fairbanks, pretože sa nádrž vyprázdňovala. Napokon uvideli akúsi usadlosť, ale nebol to Fairbanks. Eielson spoznal, že sa jedná o miesto Circle, a to ležalo v údolí rieky Yukon a bolo asi 150 kilometrov vzdialené od Fairbanksu. Našťastie, Eielson poznal Circle a vedel, že je možné pristáť na rieke. Skutočne sa im to podarilo. Obyvatelia mesta ich privítali a pozvali na krátke občerstvenie. Keď vo sa posilnili a doplnili nádrž, odleteli bez problémov až do Fairbanksu.

Vzdušná vzdialenosť z Fairbanksu do Point Barrow je viac ako 1.000 km.
Vzdušná vzdialenosť z Fairbanksu do Point Barrow je viac ako 1.000 km. (zdroj: https://www.bing.com/)

Vo Fairbankse už na nich čakali druhovia z expedície, ktorí obdržali Wilkinsovu telegrafickú správu. Obom letcom sa dostalo vrelého privítania. Jednako sa tešili zo šťastného návratu, ale aj tomu, že prekonali dovtedajší rekord v prelete nad Aljaškou o sto päťdesiat kilometrov.

Po návrate do základne expedície zistili, že opravy na lietadle Detroiter stále trvali a nezostávalo nič iného, než vykonať ďalší let na jednomotorovom lietadle Alaskan, aby preniesli ďalšie sudy s benzínom. Po jednodňovom oddychu, plne naložený Alaskan opäť odletel do Point Barrow. Let prebiehal bez pozoruhodností. Viezli 1.800 litrov benzínu, z ktorého museli 600 litrov odložiť na spiatočnú cestu a tisíc dvesto litrov uložili v depozite v Point Barrow. Po druhej ceste mali už odložených 2.000 litrov. Wilkins počítal s tým, že ak urobia ešte jeden let, budú mať dostatok benzínu na prelet z Point Barrow na Špicbergy.

Pri príprave na spiatočný let z Point Barrow, Wilkins pomáhal v tlačení lietadla na štartovaciu dráhu. Boli už takmer v štartovacej pozícii, keď sa Wilkinsova rukavica zasekla do kolesa. Wilkins pocítil prudkú bolesť a počul prasknutie v zápästí. Napriek tomu vyliezol do kabíny lietadla a dal Eielsonovi pokyn na odlet. Zvyčajne, kým tlačil lietadlo, sa obliekal naľahko a teplý oblek si obliekol, až keď sa usadil v kabíne a lietadlo odletelo. V ten deň to nešlo. Ako Wilkins niekoľko minút po nastúpení do lietadla zistil, nevedel pohnúť svojím pravým ramenom. Nedokázal si obliecť teplý oblek. Pokiaľ by leteli bez prerušenia až do Fairbanksu, nebol by to veľký problém, pretože rameno mu budú môcť ošetriť tam, ale pre prípad, že budú musieť cestou núdzovo pristáť, bol by bezmocný a nevedel by Eielsonovi s ničím pomôcť. Nielenže sa nedokázal obliecť, ale v jednej ruke by neudržal ani pušku. Mali so sebou veľmi málo jedla, preto sa rozhodli neriskovať a čo najpriamejšie doletieť do Fairbanksu. Keď preleteli ponad štíty Edincott Range, držali kurz nad údolím rieky Alatna, až kým nepreleteli ponad prítok ďalšej rieky, ktorú vyhodnotili ako Koyukuk. Čoskoro uvideli na brehu rieky ľudské obydlia, ktoré tvorili usadlosť. Márne sa Wilkins pokúšal nájsť na mape osadu, ponad ktorú leteli, nič nenašiel. Z domov vyšli ľudia, ktorí pravdepodobne videli lietadlo po prvýkrát.

Pristáť na rieke mohlo byť nebezpečné a navyše by ich to mohlo zdržať, preto Wilkins požiadal Eielsona, aby preletel nízko nad osadou. Z okna lietadla spustil lístok s prosbou, aby ľudia z osady napísali do snehu jej názov. Osadníci pochopili, o čo ich Wilkins žiada a stupajami v čerstvom snehu napísali názov usadlosti. Wilkins ju hľadal na mape, ale zjavne sa jednalo o veľmi malú usadlosť, ktorá na mape nebola zaznačená. Urobil druhý pokus. Zhodil ďalší lístok a požiadal, aby nakreslili šípku smerom k Fairbanksu. Obyvatelia boli opäť nápomocní a ukázali Wilkinsovi správny smer. Ako sa ukázalo, Fairbanks nebol ďaleko a za hodinu Alaskan šťastne pristál na svojom domovskom letisku. 

Po pristátí sa zranenému Wilkinsovi s veľkou námahou podarilo vystúpiť z lietadla a jeho prvá cesta viedla k lekárovi. Zistilo sa, že má dvojitú zlomeninu predlaktia a ruku mu dali do sádry. Detroiter ešte stále nebol opravený a Alaskan musel do Point Barrow letieť po tretí raz. Wilkins sa snažil byť čo najviac užitočný, venoval všetok svoj čas prípravám na nadchádzajúci let a zlomeninu si veľmi nevšímal. Počasie, ktoré nebolo vhodné na let, zdržalo ich odlet o dva dni. Kým pri prvom lete viezli 1.500 litrov benzínu, pri druhom už naložili 1.800 litrov. Plán na nasledujúci let bol 2.100 litrov. Po skúsenostiach, ktoré štyrmi preletmi nad horským masívom Endicott Range získali, vedeli, že sa dajú nájsť miesta v horskom masíve, kde sú nižšie priesmyky a kde je možné preletieť ponad pohorie v nižšej výške. Tieto miesta však boli veľmi úzke a počas preletu bolo potrebné vynaložiť maximum úsilia, aby pilot trafil do úzkeho priestoru medzi štítmi.

Do lietadla naložili rekordných 2.100 litrov benzínu, čo predstavovalo najvyššiu možnú záťaž. EielsonWilkinsom odštartovali a lietadlo vzlietlo. Okamžite sa snažili vystúpiť do najvyššej možnej výšky. Po niekoľkých kilometroch videli, že končiare masívu Edincott Range boli zahalené v oblakoch. Chvíľu zvažovali, či sa radšej nevrátia na základňu, pretože oblaky predstavovali priveľké riziko. Keď sa blížili k pohoriu, zistili, že nielen končiare sú v oblakoch, ale v údoliach sa rozlievala hustá hmla. Za situácie, keď nemali žiadny orientačný bod, bolo veľmi ťažké nájsť bezpečné miesto preletu, najmä s plne naloženým lietadlom. Wilkins s Eielsonom sa nevzdávali nádeje, že sa oblaky zdvihnú a budú môcť nájsť vhodné miesto na prelet. V situácii, keď sa nachádzali medzi horami, kde nebol dostatok miesta na otočenie lietadla, zvažovali, že odhodia časť nákladu a tým odľahčia lietadlo, aby mohlo získať výšku. S vyhodením vzácneho nákladu sa rozhodli počkať ešte päť minút. Ak sa viditeľnosť nezlepší, vyhodia zopár sudov. Wilkins umiestnil sudy s benzínom čo najbližšie k pilotnej kabíne, aby presunul ťažisko lietadla, čo umožnilo získať niekoľko metrov výšky. Práve, keď končil s presúvaním sudov, lietadlom zatriasla turbulencia. Wilkins v tej chvíli stratil rovnováhu a nešťastne spadol práve na zlomenú ruku. Na podlahe lietadla bolo okno na pozorovanie terénu pod nimi. Cez toto okno si Wilkins všimol, že na ľavej strane lietadla je ostrý horský štít, ktorý sa hrozivo blížil. Zdalo sa mu, že letia priamo k nemu. Ponáhľal sa vstať, aby dal pokyn Eielsonovi, aby sa držal viac vpravo, ale Eielson ukázal na pravú stranu, kde sa nachádzal rovnako vysoký a ostrý štít. Medzi oboma štítmi bola malá medzera, ktorá sa smerom nahor rozširovala. Eielson potreboval zdvihnúť lietadlo o niekoľko metrov, aby mohlo preletieť medzi oboma štítmi a zúfalo sa o to snažil. So sudmi, presunutými ku kabíne sa mu skutočne podarilo získať zopár metrov výšky, ale Wilkins pochyboval, že to bude stačiť. Akoby zázrakom sa však lietadlo pretlačilo medzi oboma štítmi. Rezerva na oboch  stranách nebola väčšia ako 30 cm. Wilkins sa pozrel dolu a videl, že kolesá lietadla sa točili tak rýchlo, ako keby práve odštartovali. Nevidel síce miesto, kde sa dotkli štítu, alebo snehovej pokrývky, ale bol si istý, že také miesto existovalo.

Najvyššie štíty Edincotte Range sú skutočne ostré a nebezpečné. Pohorie Endicott je súčasťou pohoria Brooks na severnej Aljaške. Nachádza sa uprostred Brooks Mountains, pričom dĺžka pohoria Edincotte je približne 243 km.
Najvyššie štíty Edincotte Range sú skutočne ostré a nebezpečné. Pohorie Endicott je súčasťou pohoria Brooks na severnej Aljaške. Nachádza sa uprostred Brooks Mountains, pričom dĺžka pohoria Edincotte je približne 243 km.  (zdroj: www.bing.com)

Na druhej strane pohoria ich privítalo slnko, ktoré svietilo nad oblakmi, ktoré pokrývali tundru pod nimi. Vďaka tomu bola navigácia výborná a pobrežie dosiahli vo vzdialenosti asi 30 km východne od Point Barrow. Pristáli na ľade, ktorý pokrýval ich dobre známu lagúnu neďaleko osady na Point Barrow. Po pristátí museli čakať niekoľko dní na dobré počasie, ktoré Wilkins využil na to, aby jeho zlomená ruka dostala nový, pevný obväz.

Keď počasie konečne umožnilo štart a pokúsili sa roztočiť vtruľu, motor nenaskočil. Bolo ho potrebné najprv zohriať. Obklopili motor aj s vrtuľou stanom, zapli piecku a poverili jedného z domorodcov, aby dohliadal na piecku. Počas zohrievania motora sa šiel WilkinsEielsonom zohriať do blízkej budovy pri šálke kávy. Zrazu vbehol do miestnosti Inuita, ktorý mal dávať pozor na piecku a skríkol: „Vaše lietadlo horí!“ Keď vybehli von, videli v diaľke stúpať dym. Rozbehli sa k lietadlu. Keď k nemu dobehli, videli, že horí stan, v ktorom sa nachádzala piecka a že požiar nezasiahol lietadlo. Ukázalo sa, že domorodec, ktorého poverili, aby dohliadal na chod piecky, v snahe čo najrýchlejšie zohriať motor, priložil do piecky viac tuku, ako mal. Niekoľko iskier dopadlo na stenu stanu a tá sa vznietila. Wilkins Eielsonom nepredpokladali, že došlo k väčším škodám, avšak ešte netušili, že sa mýlili.

Zohriaty motor naskočil a lietadlo Alaskan odletelo. Počasie nebolo ideálne. Oblaky sa rozprestierali do vysokej výšky a nebolo možné nad ne vyletieť. Leteli striedavo cez husté oblaky a cez otvorené miesta medzi nimi a pod sebou nevideli vôbec nič. Po preletení vzdialenosti asi 240 km, sa blížili k masívu Endicott Range a viditeľnosť bola stále mizerná. Preto nechceli priveľmi riskovať a radšej sa rozhodli pre návrat do Point Barrow. Otočili lietadlo a kompasom namerali smer k Point Barrow. Podarilo sa im udržiavať stabilnú výšku. Po vyše hodine letu naspäť, konečne uvideli v oblakoch otvor, v ktorom zazreli oceán a na ňom ľadové pole. Zjavne preleteli Point Barrow. Znížili výšku na najnižšiu možnú, aby videli horizont. V letovej výške asi 30 metrov sa dostali z oblakov a sledovali ľad pod sebou. Na základe umiestnenia prasklín, Wilkins odhadol, ktorým smerom leží pevnina. Udržiavali svoju nízku letovú výšku a konečne zbadali lagúnu, z ktorej odleteli. Keď sa k nej blížili, zrazu začal motor klepať a odlietali kusy vrtule. Lietalom otriasali vibrácie. Eielsonovi nezostávalo nič iné, než vypnúť motor a doplachtiť až k lagúne. Podarilo sa im to a bezpečne pristáli.

Po pristátí na Point Barrow psí záprah ťahá lietadlo Alaskan na parkovacie miesto.
Po pristátí na Point Barrow psí záprah ťahá lietadlo Alaskan na parkovacie miesto.  

Keď Wilkins s Eielsonom vystúpili z lietadla, videli, že vrtuľa sa rozpadla a nebude možné ju opraviť. Uvedomili si, že požiar vysušil drevo vrtule tak, že sa stalo príliš krehkým a nevydržalo záťaž. Poslali telegram Lanphierovi do Fairbanksu, v ktorom ho žiadali, aby urýchlene ukončili opravu lietadla Detroiter a priviezli do Point Barrow novú vrtuľu. Po dvoch dňoch prišla odpoveď od Lanphiera. Pokúšal sa vysvetliť, že lietadlo síce opravili, ale počas skúšobného letu nebolo schopné dosiahnuť vyššiu letovú rýchlosť, než 140 km/h. Navyše, pri spotrebe paliva 240 litrov za hodinu, lietadlo nebolo schopné previezť do Point Barrow dostatok benzínu, aby ho bolo dosť na spiatočný let. Ani s troma motormi, nebolo lietadlo Detroiter schopné dosiahnuť výšku vyššiu než 1.500 metrov, čo nepostačovalo na prelet nad pohorím Edincott Range. Lanphier sa snažil vysvetliť, že uvedené nedostatočné letové parametre motorov Whirlwind so spoločným výkonom 600 HP, boli spôsobené tuhým mrazom, do ktorého neboli prispôsobené.

Aký to bol veľký rozdiel oproti jedinému motoru Liberty s výkonom 400 HP, ktorý bez problémov umožnil lietadlu Alaskan vyletieť až do výšky 2.700  metrov aj s nákladom takmer dvoch ton leteckého benzínu. WilkinsEielsonom nemohli uveriť, čo písal Lanphier, ale nezostávalo im nič iného, než pokúsiť sa opraviť rozpadnutú vrtuľu. Pomocou mosadzného plechového pásu omotali zvyšok vrtule do tvaru, ktorý pripomínal pôvodnú vrtuľu. Nasledujúce ráno dostali telegrafickú správu z Fairbanksu, že s lietadlom Detroiter vykonali ďalší testovací let, ktorý dopadol tak zle, že nadobro upustili od plánu letieť do Point Barrow.

V to ráno Eielson vyskúšal novú vrtuľu. Nemusel ani vzlietnuť, aby posúdil, že nie je vhodná na let. Keď sa roztočila, aj pri nízkych otáčkach boli vibrácie neúnosne vysoké, čo poukazovalo na jej zlé vyváženie. Počas ďalších troch dní rozobrali vrtuľu a snažili sa jej kýpte dokonalejšie omotať plechovým pásom, jediným vhodným materiálom, ktorý sa na Point Barrow nachádzal. Pokus o vyváženie dopadol nad očakávanie. Skúšobný let potvrdil, že vrtuľa by mohla vydržať let do Fairbanksu. Aj sa tak stalo a expedičnú základňu dosiahli bez problémov. Jediné, čo Wilkinsa mrzelo bolo to, že pri testovacích a neproduktívnych letoch míňali drahocenný letecký benzín.

Keď dorazili do Fairbanksu, stretli sa s rozhádanými členmi expedície a s kontroverznými vyjadreniami ohľadne stavu opráv lietadla Detroiter. Časť mechanikov tvrdila, že lietadlo nie je schopné letu do Point Barrow, iní sa zase sťažovali, že nebol vykonaný žiadny výškový testovací let. Wilkins nemal čas riešiť spory medzi mechanikmi, pretože s radosťou zistil, že nová vrtuľa pre lietadlo Alaskan dorazila a bez váhania ju osadili na miesto pôvodnej. Lietadlo naložili novým nákladom leteckého benzínu a spustili motor. Jeho zvuk však naznačoval, že niečo nie je v poriadku. Nevedeli identifikovať problém, a tak vytlačili lietadlo na štartovaciu dráhu, aby sa zistilo, kde je chyba. Lietadlo sa rozbehlo po dráhe. Eielson zvyšoval otáčky motora, avšak lietadlo nedosahovalo vzletovú rýchlosť. Zastalo na ploche za koncom štartovacej dráhy. Mechanici odtlačili lietadlo späť na štartovaciu dráhu a Wilkins nariadil, aby okolo vrtule omotali mosadzný plechový pás. Urobili druhý pokus o štart. Lietadlo sa opäť rozbehlo. Takmer dosiahli vzletovú rýchlosť, keď koleso lietadla vbehlo do malej priehlbiny na štartovacej dráhe. Vtedy pravé krídlo povolilo, odlomilo sa a lietadlo sa roztočilo. Napokon zastalo na okraji dráhy v hlbokom snehovom vale, s chvostom zdvihnutým vysoko do vzduchu. Sudy s benzínom sa počas prudkého brzdenia, ku ktorému došlo, nakopili okolo pilotnej kabíny a zablokovali Wilkinsovi s Eielsonom výstup. Benzín v nádrži, ktorá  sa nachádzala v krídle lietadla, tiekol priamo na výfukové potrubie. Eielson si to všimol a zakričal na Wilkinsa: „Rýchlo uteč, lebo sa lietadlo vznieti!“

Lietadlo Alaskan na Point Barrow
Lietadlo Alaskan na Point Barrow (zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Hubert_Wilkins#/media/File:Wilkins_arctic_expedition_1926.jpg)

Našťastie sa výfukové potrubie nevznietilo a mechanici odtlačili sudy s benzínom, aby mohli EielsonWilkinsom vystúpiť. Ako vyšetrovanie nehody potvrdilo, krídlo, ktoré sa odlomilo, bolo už dlhší čas prasknuté a len s veľkým šťastím sa neodlomilo vo vzduchu. Bez dlhej diskusie sa všetci členovia expedície zhodli na tom, že lietadlo Alaskan nie sú schopní vo Fairbankse opraviť. Na prevoz zvyšných zásob nezostávala iná možnosť, než letieť do Point Barrow na lietadle Detroiter.

Do hodiny odpratali zo štartovacej dráhy vrak lietadla Alaskan a vytiahli z hangáru trojmotorové lietadlo Detroiter, aby ho otestovali. Wilkins sa rozhodol pre prvého pilota Lanphiera, druhého pilota Wiselyho a mechanika Hufforda. Bolo to už v neskorú jar. Sneh vo Fairbankse sa roztopil, hory boli neustále zahalené oblakmi a často sa vyskytovali búrky. Nebolo isté, či budú môcť preletieť Endicott Range tak neskoro v sezóne. Napriek oprávneným obavám, na palubu lietadla naložili vyše 3.000 litrov benzínu, 200 litrov motorového oleja a ďalšie expedičné vybavenie. Lietadlo sa rozbehlo po štartovacej dráhe a po krátkom rozbehu odletelo smerom k horskému masívu. Čoskoro narazilo na oblaky a hľadalo si medzi nimi voľné miesto na prelet. Nevedeli ho však nájsť, ale nechceli sa vzdať. Stúpali tak vysoko, ako to bolo možné a s výškou 3.300 metrov bezpečne prekonali Endicott Range. Po prelete horského masívu vyleteli z oblakov a leteli ďalej na sever ponad tundru. Wilkins si uvedomil, že lietadlo Detroiter bolo schopné vyletieť do vyšších výšok ako Alaskan a letelo aj plynulejšie a bezpečnejšie. Nakoľko situácia bola stabilná a nevyžadovala jeho neustálu prítomnosť, Wilkins zadal pilotom kurz letu k Point Barrow a šiel si oddýchnuť do zadnej časti lietadla. Letová rýchlosť bola približne 300 km/h. Odrazu začalo lietadlo prudko klesať. Prekvapený Wilkins sa šiel pozrieť do pilotnej kabíny, čo sa stalo a zistil, že druhý pilot Wisely sa rozhodol zostúpiť do nižšej výšky a letieť v údolí ponad rieku, ktorá sa nachádzala pod nimi. Na základe predchádzajúcich skúseností, Wilkins nevidel na to dôvod a nariadil výstup do pôvodnej letovej hladiny 1.500 metrov.

Lietadlo Detroiter napokon hladko pristálo na lagúne pri Point Barrow. Po vyložení nákladu sa Wilkins rozhodol, že na druhý deň vykonajú let ponad Severný ľadový oceán. Keď sa ráno zobudili, na veľké sklamanie zistili, že ich obklopuje hustá hmla. Čakali niekoľko dní, ale hmla sa nezdvihla. Občas sa síce na chvíľu vytvoril v hmle otvor, ale rýchlo sa zase zavrel. Prostredníctvom fungujúceho telegrafu však boli v kontakte so svetom a vedeli, že ByrdAmundsen boli na Špicbergoch, pripravení na let na severný pól.

Dňa 13. mája 1926 pozorovali severnú oblohu v očakávaní, že uvidia vzducholoď Norge, ktorá mala po prelete ponad severný pól pristáť na Aljaške. Celý deň bolo mizerné počasie, ale večer sa na chvíľu oblaky rozišli a v diaľke uvideli malý tmavý objekt, ktorý sa pohyboval medzi nimi. Rozoznali, že sa jedná o vzducholoď a ako sa dopočuli, šťastne pristála.

Wilkins so svojimi druhmi čakali po tri dlhé týždne na dobré počasie, ale hustá hmla bez prestávky pokrývala obzor nad Severným ľadovým oceánom. Dňa 4. júna poslal Wilkins do Detroitu telegram, v ktorom sponzorom expedície oznámil, že bude potrebné prerušiť expedíciu a pokračovať v nasledujúcej sezóne. Odpoveď z Detroitu bola povzbudivá a organizačný výbor potvrdil, že podpora expedície bude v nasledujúcom roku pokračovať.

O niekoľko dní neskôr sa Wilkinsovi s troma druhmi podarilo odletieť naspäť do Fairbanksu. Lietadlá uložili do hangáru a členovia expedície sa vrátili do Detroitu. Ako ukázala účtovná uzávierka, rozpočet sa vyčerpal a dlh expedície vyrástol na sumu 30 tisíc USD. Wilkins podpísal dohodu s Detroitskou leteckou spoločnosťou, ktorá dlh uhradila pod podmienkou, že Wilkins prevedie 20% zo zisku z budúceho predaja kníh a prednášok na účet leteckej spoločnosti. S týmto záväzkom sa rozlúčili, aby sa v nasledujúcom roku opäť stretli pri pokračovaní Detroitskej arktickej expedície.

Zdroje:

Sir Hubert Wilkins – Fact Finder and Truth Seeker

Flying the Arctic : Wilkins, George H. (George Hubert), Sir, 1888-1958, author : Free Download, Borrow, and Streaming : Internet Archive

Wilkins, George Hubert, Detroit Arctic Expeditions: 1926-1928, reports, general, 1927 - Archives of the American Geographical Society - UWM Libraries Digital Collections

3d historical maps on Behance

Sir HubertWilkins and Russia (australiarussia.com)

The Impossible Flight (wilkinsfoundation.org.au)

Iveta Rall

Iveta Rall

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  86
  •  | 
  • Páči sa:  1 261x

Milujem nite, priadze, látky, korálky a drôtiky a rada z nich tvorím. Popri tvorbe študujem rôzne textilné techniky a venujem sa histórii textilu. S obľubou sa venujem historickým témam, súvisiacim s cestovaním. Ak netvorím a neštudujem, som práve na potulkách svetom. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaZdravý životný štýlSúkromné

reklama

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu