reklama

Polárne expedície - časť 47. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 2/3 - rok 1927

Pokračovanie príbehu Wilkinsa s Eielsonom, ktorí sa v nasledujúcej sezóne vrátili do Point Barrow s novými lietadlami.

Polárne expedície - časť 47. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 2/3 - rok 1927
Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

Hoci sa Wilkinsovi v leteckej sezóne 1926 pre veľké technické a logistické problémy, opísané v predchádzajúcej časti, nepodarilo plánovanú arktickú expedíciu uskutočniť, po návrate do Detroitu ho privítali ako hrdinu. Predstavitelia Detroit News uznali, že expedícia má veľké predpoklady na úspech v nasledujúcom roku a prisľúbili pokračovaniu Detroitskej arktickej expedície v roku 1927 ďalší finančný príspevok. Wilkins dokonca dostal písomný prísľub podpory aj od prezidenta USA Johna Calvina Coolidgea.

Cieľom druhého ročníka Detroitskej arktickej expedície, ktorú pre rok 1927 nazvali Detroit News Wilkins Expedition, bolo vykonať prieskum Severného ľadového oceánu a objavenie neznámej pevniny Crocker Land. Podobný cieľ mal v roku 1926 aj Amundsen, ktorému sa podaril prelet ponad severný pól na vzducholodi a pristátie na Aljaške. Pre hmlu a oblaky nemohol však počas letu preskúmať oceán pod vzducholoďou a objaviť pevninu, ktorá sa v oceáne mohla nachádzať. Wilkins bol presvedčený, že na dôkladné preskúmanie oceánu bude musieť vykonať viaceré lety, počas ktorých bude potrebné pristáť na morskom ľade. Dôvodom na pristátie malo byť nielen doplnenie pohonných hmôt, ale predovšetkým zmeranie hĺbky oceánu, aby sa zistilo, či sa v okolí môže vyskytovať pevnina. Wilkins plánoval vykonať niekoľko prieskumných letov do vzdialenosti 600 kilometrov na severovýchod a severozápad od Point Barrow. Na konci predchádzajúcej sezóny členovia Wilkinsovej expedície uskladnili vo Fairbankse dva hornoplošníky značky Fokker, aby ich v nasledujúcej sezóne mohli bez veľkých investícií použiť. Prvým bol jednomotorový Alaskan a druhým trojmotorový Detroiter. Robustný Detroiter bol podľa Wilkinsa príliš ťažký na pristávanie na oceánskom ľade. Alaskan bol vhodnejší, ale Wilkins potreboval viac lietadiel, aby mal náhradu v prípade, že sa lietadlo poškodí. Preto hľadal na trhu ľahký dvojplošník, ktorý by mohol vzlietnuť na kratšej dráhe a mal by dolet až 2.500 kilometrov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Wilkins už dlho sníval o prelete z Point Barrow na Špicbergy. Mal jasnú predstavu o lete ľahkým lietadlom z Barrow po poludníku priamo cez severný pól až na Špicbergy. Ak by let prebiehal po ideálnej trase, bol by približne 3.600 km dlhý. Avšak tento výlet si Wilkins tajne naplánoval až na záver expedície za odmenu, po splnení hlavných expedičných cieľov. Ak by to vyšlo, stal by sa prvým, kto takýto let lietadlom vykonal a prinieslo by mu to veľkú popularitu. Avšak Wilkinsovým primárnym cieľom bolo prispieť ku geografickým objavom a k rozšíreniu existujúcich poznatkov.

K získaniu dvojplošníka pre expedíciu, ktorá sa mala uskutočniť na sklonku zimy 1927, musel Wilkins začať s výberom z dostupných lietadiel ihneď po skončení predchádzajúcej sezóny, v neskorú jar roku 1926. Obrátil sa na Carla B. FritschehoDetroitskej leteckej spoločnosti, ktorý mu poradil, aby oslovil Eddieho Stinsona. Bol to majiteľ fabriky na výrobu lietadiel a spolu s Wilkinsom urobili analýzu požiadaviek na lietanie v arktických podmienkach. Podľa predbežných výpočtov, dvojplošník Stinson spĺňal Wilkinsove očakávanie. Popri výbere vhodného modelu lietadla, musel Wilkins myslieť aj na financovanie druhého ročníka expedície.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Eddie Stinson (v strede) bol priekopníkom amerického letectva a zakladateľom rodinnej firmy na výrobu lietadiel.
Eddie Stinson (v strede) bol priekopníkom amerického letectva a zakladateľom rodinnej firmy na výrobu lietadiel. (zdroj: https://earlyaviators.com/estinsed.htm)

Bezprostredne po návrate z arktickej expedície do Detroitu v lete 1926, Wilkinsa čakala séria 107 prednášok, ktoré zorganizovali noviny Detroit News.  Za túto činnosť, ktorá mu zabrala šesť týždňov, dostal Wilkins príspevok na pokračovanie expedície vo výške 8.000 USD. Ďalším mecenášom expedície bolo partnerské vydavateľstvo Severoamerické tlačové združenie, ktoré poskytlo príspevok vo výške 30.000 USD, s dôrazným upozornením, že sa jedná o posledný príspevok na Wilkinsovu expedíciu, nakoľko prispeli už v predchádzajúcom roku. Za získanie exkluzívnych práv na zverejňovanie správ o expedícii, dodalo Severoamerické tlačové združenie expedícii, popri finančnom dare, aj zariadenie na bezdrôtovú komunikáciu. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Wilkinsovi sa tak podarilo získať dostatok financií na zakúpenie jedného lietadla, avšak pre úspešnú expedíciu potreboval dva Stinsony. Pomohol mu priateľ doktor Bowman, riaditeľ Americkej geografickej spoločnosti, ktorý pricestoval z New Yorku, aby navštívil Eddieho Stinsona. Prihovoril sa u Stinsona, aby Wilkinsovi poskytol za rovnakú cenu dve lietadlá. Stinson prisľúbil, že dodá dve lietadlá, ale druhé by slúžilo len ako zdroj náhradných dielov. Počas návštevy v Detroite sa Bowman zaviazal, že uhradí Wilkinsovi všetky neočakávané expedičné výdavky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

S pocitom, že prípravy na expedíciu sú na dobrej ceste, odletel Wilkins na dva týždne do New Yorku. Keď sa vrátil, zistil, že prvé lietadlo Stinson už síce bolo vyrobené, ale práce na druhom sa ani nezačali. Ako sa dozvedel od vedenia spoločnosti, dodať druhé lietadlo nebolo v ich finančných možnostiach. Všetko nasvedčovalo tomu, že Wilkins si bude musieť vystačiť s jedným novým Stinsonom a dvoma Fokkermi z predchádzajúcej sezóny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Za tej situácie vstúpil do príprav na expedíciu pán ScrippsDetroit News, ktorý ponúkol expedícii pôžičku na zakúpenie druhého lietadla Stinson, ako aj príspevok na úhradu ďalších nákladov. Navyše, Detroit News poskytli pre podporu expedície služby skúseného manažéra. Napriek tomu, že výroba druhého lietadla začala s časovým sklzom, bolo dokončené načas a členovia expedície, ako aj lietadlá a zásoby dorazili do Seattlu podľa plánu.

Jedno z lietadiel Stinson Wilkinsovej expedície, ktorá sa v roku 1927 uskutočnila pod názvom: "Detroit News Wilkins Expedition".
Jedno z lietadiel Stinson Wilkinsovej expedície, ktorá sa v roku 1927 uskutočnila pod názvom: "Detroit News Wilkins Expedition". (zdroj: https://www.netfieldpublishing.com.au/the-truth-about-kingsford-smiths-southern-cross/)

Prvým pilotom, tak ako v predchádzajúcom roku, bol Carl Ben Eielson. Alger Graham sa stal druhým pilotom. Mechanik Stinsonu, Orval Porter bol uvoľnený od svojho zamestnávateľa na čas trvania expedície a prijal ponuku na hlavného mechanika. Noviny Detroit News nominovali svojho zástupcu – redaktora Maxona Smitha a jeho asistenta Howarda Masona, ktorý bol operátorom bezdrôtového telegrafu. Všetci členovia expedície odcestovali z Detroitu do Seattlu dňa 11. februára 1927. Výnimkou bol Graham, ktorý odcestoval už o týždeň skôr.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hubert Wilkins (vpravo) s Carlom Benom Eielsonom
Hubert Wilkins (vpravo) s Carlom Benom Eielsonom (zdroj: https://sirhubertwilkins.info/)

Podobne, ako v predchádzajúcom roku, na prevoz expedičného materiálu, ako aj členov expedície, poslúžila nákladná loď, ktorá vyplávala zo Seattlu a pristála v aljašskom prístave Seward. Odtiaľ pokračoval náklad do Fairbanksu nákladným vlakom. Členovia expedície, ako aj expedičné vybavenie bez problémov dosiahli Fairbanks, kde ich privítal Graham. Kým čakal na príchod expedície, vytiahol z hangára lietadlo Alaskan a pripravil ho na skúšobný let.

Po príchode do Fairbanksu sa členovia expedície v prvom rade venovali montáži lietadiel Stinson. Wilkins predpokladal, že obidve lietadlá budú rovnaké, ale sa mýlil. Prvé lietadlo zmontovali za niekoľko dní, ale poskladať druhé lietadlo im trvalo takmer dva týždne. Ako zistili, súčiastky z oboch lietadiel neboli rovnaké a museli veľa improvizovať, aby druhé lietadlo vôbec mohlo lietať.

Kontrola motora jedného zo Stinsonov
Kontrola motora jedného zo Stinsonov (zdroj: https://www.wy2.org/expeditions/wilkins-1927.php)

Veľa času venovali montáži lyží na podvozok Stinsonov. Dodávateľ lyží, firma Severski, síce garantovala funkčnosť a spoľahlivosť kovových lyží, ale Wilkins sa obával, že nevydržia záťaž pri pristávaní. Nakoľko nemali žiadne iné, rozhodli sa, že ich napriek obavám, použijú. Aby mali lyže do rezervy, ihneď sa vybrali hľadať v skladoch Fairbanksu vhodný materiál, z ktorého vyrobia náhradné lyže, aby boli k dispozícii pre prípad, že sa pôvodné lyže poškodia a nebudú ich môcť ďalej používať. Podarilo sa im nájsť kvalitné tvrdé drevo, z ktorého vyrobili dva náhradné páry lyží.

Testovanie lietadiel Stinson potvrdilo, že budú schopné odviezť náklad, ktorý bolo potrebné prepraviť na Point Barrow. Pri testovacom lete lietadla Alaskan s motorom Liberty zistili, že plne naložené lietadlo síce ľahko vzlietne, ale pri porovnaní so Stinsonmi, nedosiahne dostatočnú výšku. Maximálnu rýchlosť, ktorú sa podarilo na Alaskane dosiahnuť, bola len 160 km/h. Popri týchto nevýhodách mal však Alaskan nízku spotrebu a dlhý dolet - až 4.800 kilometrov, čo by postačovalo na dosiahnutie Špicbergov zo základne v Point Barrow.

Trojmotorový Fokker Detroiter na letisku vo Fairbankse
Trojmotorový Fokker Detroiter na letisku vo Fairbankse (zdroj: https://www.netfieldpublishing.com.au/the-truth-about-kingsford-smiths-southern-cross/)

Wilkins sa rozhodol, že z Fairbanksu do Point Barrow poletia naraz všetky tri lietadlá – obidva Stinsony a Alaskan. Pilotom lietadla Alaskan mal byť Eielson a pasažiermi SmithMason. S prvým Stinsonom, ktorý nazvali Detroit 1, mal letieť čerstvo najatý aljašský pilot Noel Wien, ktorý mal odviezť mechanika Orvala Portera. Alger GrahamWilkinsom mali letieť s druhým Stinsonom, ktorý pomenovali Detroit 2.

Prvým na štarte bol Eielson na Alaskane. Celú noc pred štartom padal sneh, ktorý pokryl štartovaciu dráhu. Eielson pri prvom pokuse nedokázal odletieť a lietadlo, ktoré nedosiahlo vzletovú rýchlosť, zastalo na konci štartovacej dráhy. Pokus o druhý štart skončil tým, že Alaskan zapadol do hlbokého násypu na konci dráhy a lietadlo sa poškodilo tak, že nebolo schopné ďalšieho letu a potrebovalo novú vrtuľu.

Fokker Alaskan vo Fairbankse v roku 1927
Fokker Alaskan vo Fairbankse v roku 1927 (zdroj: https://www.netfieldpublishing.com.au/the-truth-about-kingsford-smiths-southern-cross/)

Táto udalosť zmenila pôvodný plán. Na základňu v Point Barrow sa museli dostaviť všetci členovia expedície a nemohli si dovoliť nechať niekoho vo Fairbankse. Rozhodne sa nemohli zaobísť bez pilotov, mechanikov a bez operátora rádiovej vysielačky. Jediný, kto mohol zostať vo Fairbankse, bol reportér z redakcie novín. Wilkins sa zaviazal, že bude posielať reportérovi Smithovi do Fairbanksu denne správy z expedície bezdrôtovým vysielačom a Smith na ich základe mal písať novinové články. Pilota Wiena vzal na palubu prvý Stinson a operátora Masona druhý Stinson. Kým riešili, ako poletia do Point Barrow v novej zostave, reportér Smith si našiel náhradné riešenie. Dohodol sa s vedením Leteckej spoločnosti vo Fairbankse, že ho na malom dvojmiestnom lietadle Swallow odvezú do Point Barrow. Lietadlo Swallow/Lastovička bol dvojplošník s otvoreným kokpitom a krátkym doletom. Na trase do Point Barrow museli zosadnúť v meste Wiseman, kde plánovali dotankovať benzín. Kým obidva Stinsony odleteli, Smith bol už na ceste do mesta Wiseman, ktoré sa nachádzalo na úpätí pohoria Endicott Range.

Krátky 4-minútový film natočený vo Fairbankse, v ktorom vidieť nakladanie expedičných zásob na lietadlá Stinson a Alaskan a ich prípravu na odlet do Point Barrow.
Krátky 4-minútový film natočený vo Fairbankse, v ktorom vidieť nakladanie expedičných zásob na lietadlá Stinson a Alaskan a ich prípravu na odlet do Point Barrow. (zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=90DpQZXlNfo)

Obidve lietadlá Stinson pol dňa čakali na začiatku štartovacej dráhy, kým sa vykonajú presuny ľudí a nákladu. Keď Smith odletel, naštartovali ich motory, avšak bolo už poludnie a navyše v ten deň bolo pomerne teplo. Ostroha, ktorá podopierala chvost lietadla Detroit 1, sa zaborila do snehu a zamrzla. Lietadlo sa pokúšalo pohnúť, ale chvost bol primrznutý. Niekoľko pokusov o uvoľnenie chvosta zlyhalo. Situáciu vyriešilo až to, že namontovali na ostrohu krátku lyžu, ktorá zabránila, aby sa ostroha zabárala do snehu.

Po vyriešení tohto technického problému, obidve lietadlá Stinson vzlietli a smerovali k pohoriu Endicott Range, pričom prelietavali ponad mesto Wiseman. Viditeľnosť bola dobrá a napriek výške 2.400 metrov videli na letisku lietadlo Swallow, okolo ktorého sa nachádzalo niekoľko ľudí.

Obsluha letiska si všimla prelietajúce Stinsony a signalizovala im, že lietadlo Swallow zosadlo nepoškodené a že bude za krátky čas pokračovať v lete do Point Barrow. Oba Stinsony preto plynule pokračovali v lete do Point Barrow. Pohorie Endicott Range, ktoré sa týčilo za mestom Wiseman, bolo jasne viditeľné a preleteli ho bez problémov. Za ním sa nachádzalo rozsiahle pásmo hmly, ktoré zakrývalo tundru pod nimi.  

Po sedemhodinovom lete dosiahli pobrežie v blízkosti Point Barrow a za krátky čas pristáli na blízkej lagúne. Prvý Stinson/Detroit 1, mal osadenú vrtuľu značky Curtis Reed, ktorá dosahovala prevádzkové otáčky 1.800 za minútu. Druhý Stinson/Detroit 2, mal vrtuľu značky Standard Steel, ktorá sa počas letu do Point Barrow otáčala rýchlosťou 1.900 otáčok za minútu. Kým Detroit 1 mal po pristátí v nádrži ešte dostatok rezervného paliva, Detroit 2 mal nádrž takmer prázdnu. Ukázalo sa, že Detroit 1 má pri rovnakom výkone výrazne nižšiu spotrebu.

Obidva Stinsony v roku 1927, miesto je pravdepodobne vo Fairbankse.
Obidva Stinsony v roku 1927, miesto je pravdepodobne vo Fairbankse. (zdroj: https://www.wy2.org/expeditions/wilkins-1927.php)

Po pristátí vyložili náklad z oboch lietadiel a venovali sa vysielačke. Neuplynula ani hodina a Mason nadviazal spojenie s Fairbanksom. Členovia expedície sa tak dozvedeli, že Smith sa vo Wisemane zdržal dlhšie, než sa očakávalo a že do Barrow priletí až na druhý deň ráno. Tak sa aj stalo a v nedeľu, 27. marca 1927 boli všetci účastníci expedície na severnej základni. Od pondelka boli naplánované prvé testovacie lety, ak to, samozrejme, počasie umožní. Zvyšok nedele strávili kontrolou zásob a fotografovaním.

V pondelok, 28. marca bola obloha jasná a fúkal slabý, severovýchodný vietor. Pilot Joe Crossan odletel na lietadle Swallow naspäť do Fairbanksu. Wilkins dal naplniť nádrž lietadlu Detroit 1 a kontroloval kompas, kým EielsonGrahamom testovali motor. Ešte počas skúšobných letov v Detroite si všimli, že sa v jednom potrubí, ktoré viedlo do karburátora, ukladala šedá vrstva a mali podozrenie, že zvar na potrubí nebol dostatočne pevný. Avšak po sedemhodinovom lete z Fairbanksu sa žiadna šedá vrstva neusadila a potrubie bolo úplne čisté. To ich ukľudnilo a túto záležitosť považovali za vyriešenú. V pondelok večer naložili do lietadla všetko potrebné na dlhší let, vrátane benzínu, oleja a meracích prístrojov. Plánovaný let sa mal uskutočniť v utorok ráno, 29. marca 1927.

Ráno bola obloha jasná a fúkal slabý severovýchodný vietor. Podľa Wilkinsovho plánu, kurz prvého prieskumného letu bude 78°severnej zemepisnej šírky a 180° zemepisnej dĺžky. Po dosiahnutí tohto bodu zosadnú a zmerajú hĺbku oceána. V prípade, že meranie ukáže, že oceán je plytký, bude to dôkaz toho, že sa v blízkosti nachádza pevnina. V tom prípade budú pokračovať pozdĺž rovnobežky 180° a hľadať pevninu. V opačnom prípade budú letieť naspäť na základňu. Po dvoch hodinách letu zosadnú a opäť zmerajú hĺbku. Nezávisle od tohto merania sa následne vrátia na základňu v Point Barrow, pretože na dlhší let im zásoby nepostačia.

Letecký pohľad na pobrežie v okolí Point Barrow s lagúnami, ktoré v zime po zamrznutí poskytujú podmienky na pristávanie lietadiel.
Letecký pohľad na pobrežie v okolí Point Barrow s lagúnami, ktoré v zime po zamrznutí poskytujú podmienky na pristávanie lietadiel. (zdroj: Autor "Jano Lietac")

Krátko po polnoci na utorok sa Wilkins zobudil, aby skontroloval počasie. Zistil, že sa teplota znížila na -42°C a že barometer klesal. Pravidelný pokles tlaku zaznamenali od príchodu na Point Barrow, ale bol taký pomalý, že ho vyhodnotili ako bezvýznamný. O tretej hodine ráno bola obloha stále jasná a vietor ešte viac zoslabol. Wilkins sa tešil na príjemný let. Ostatní sa zobudili o pol piatej. Pod motor lietadla umiestnili piecku, aby ho zohriali a motorový olej, ktorý vypustili krátko po zosadnutí, zohrievali na piecke v interiéri. Medzi členmi expedície vládla dobrá nálada a každý vedel, čo má robiť. Všetci pracovali na prípravách na odlet bez zbytočného zhonu. Nakoľko sa žiadne problémy nevyskytli, o pol šiestej si EielsonWilkinsom sadli k raňajkám. Mason poslednýkrát skontroloval systém bezdrôtovej komunikácie. Rýchlosť severovýchodného vetra sa trochu zvýšila. Keď Wilkins dojedol raňajky, zrak mu padol na barometer.  Tlak vzduchu sa od posledného odčítania nezmenil. Bolo to pozoruhodné, pretože počas posledných dní tlak klesal a nebolo pravdepodobné, že by sa pokles náhle zastavil. Wilkins však nevenoval nameranej hodnote tlaku viac pozornosť a zameral sa na blížiaci sa štart.

Eielson s Wilkinsom sa obliekli a prišli k lietadlu, ktoré bolo už naštartované. Vyliezli do jeho kabíny a Graham so Smithom im asistovali v rozbehu. Približne o šiestej hodine lietadlo bez problémov vzlietlo a čoskoro zmizlo za horizontom. Na jeho podvozku boli pripevnené tri lyže, dve dlhšie vpredu a jedna krátka podopierala ostrohu chvosta. V kabíne sedel pilot Eielson a navigátor Wilkins. Pod sedadlom a v krídlach sa nachádzali nádrže s obsahom 780 litrov benzínu. Ďalšia 130 litrová nádrž bola v batožinovom priestore. Všetky nádrže boli prepojené hadicou s čerpadlom, takže nebolo potrebné zastaviť, aby doplnili hlavnú palivovú nádrž. Ďalšia nádrž s obsahom 1.000 litrov bola umiestnená samostatne. Nechýbala ani dostatočná zásoba motorového oleja. Pre prípad núdze mali so sebou zásoby pemikanu na týždeň pre dve osoby. Do kabíny sa vchádzalo cez posuvné dvere, umiestnené na streche lietadla.

Na meranie hĺbky mali dve zariadenia. Prvým sa merala hĺbka pomocou detonácie tak, že sa odčítal čas, za ktorý dorazila na povrch odrazená zvuková vlna od oceánskeho dna. Druhým meracím zariadením bola hĺbková sonda, ktorá siahala až do hĺbky 10.000 metrov. Táto sonda slúžila popri meraní hĺbky, aj na meranie teploty vody a na odoberanie vzoriek vody, prípadne materiálu z oceánskeho dna.

Mali so sebou aj lovecké pušky so 400 nábojmi a piecku Primus. Vo výbave nechýbali nafukovacie člny, ktoré mali pre prípad núdze slúžiť aj ako podložka na spanie v iglu.

Po odlete z Point Barrow si lietadlo Detroit 1 udržiavalo výšku 300 metrov pri otáčkach 1.600 za minútu. Letová rýchlosť bola 140 km/h. Teplota pri povrchu ľadu bola -42°C, ale vo výške 300 metrov sa zvýšila na -32°C. Wilkins spozoroval, že rýchlosť vetra sa postupne zvyšovala a podľa toho musel upravovať kurz letu. Ľad na oceáne pri pobreží bol zvrásnený a ľadové hrebene sa striedali s úsekmi otvorenej vody. Čoskoro prelietavali oblasťou s nízkymi oblakmi a museli vystúpiť do vyššej výšky. Okolo 9:45 preleteli oblačné pásmo a spozorovali, že ľad na oceáne je celistvý, bez snehových závejov, naplavených krýh a vodných plôch. Wilkins sa zaoberal vysielačkou. Nedarilo sa mu na jej anténe namerať takmer žiadny prúd, ale aj napriek tomu každú pol hodinu vysielal správy o ich polohe. Zhruba o 10:50 začal motor lietadla vynechávať. Benovi Eielsonovi sa ani pri najväčšej snahe nedarilo udržať motor v chode, preto sa rozhodli pre núdzové pristátie. Našli si rovný úsek ľadu a o 11:15 pristáli.

Kým sa Eielson venoval skúmaniu motora a hľadaniu poruchy, Wilkins začal vykonávať hĺbkové merania oceánu pod nimi. Opakovane nameral hĺbku vyše 5.000 metrov, čo znamenalo, že oceán je hlboký, pod nimi nebola žiadna plytčina a v blízkosti sa nenachádzala pevnina. Následne sa obaja venovali oprave motora. Po dvoch hodinách, keď rozobrali a opäť zložili motor, otáčky nedosahovali pôvodnú rýchlosť, ale len 1.400 za minútu. Nakoľko nebolo v ich silách nájsť problém, rozhodli sa pre návrat do Point Barrow. Ani jeden z nich si nevšimol, ako sa za uplynulé dve hodiny, ktoré venovali oprave motora, počasie zmenilo. Pribudlo množstvo oblakov a rýchlosť vetra sa výrazne zvýšila. Po niekoľkých pokusoch sa im podarilo vzlietnuť, ale už po 10 minútach letu začal motor opäť vynechávať.

Museli už po druhý raz núdzovo pristáť na oceáne. Usúdili, že chyba je v zapaľovaní a museli ho rozobrať. V silnom vetre bolo veľmi náročné vykonávať opravu. Motor rýchlo vychladol a kovové súčiastky primŕzali na prsty. Po oprave, ktorá trvala približne hodinu, sa im podarilo naštartovať motor a k ich veľkej úľave bol jeho chod plynulý. V silnom vetre sa v okolí ich pristátia vytvorili snehové záveje, ktoré komplikovali rozbeh. Prvý pokus o vzlietnutie nevyšiel. Odlet sa podaril až na druhý pokus.

Odkedy opustili Point Barrow, uplynulo 8 hodín. Nakoľko bola obloha zamračená, nedokázali zmerať svoju polohu. Zásoby benzínu postačovali na ďalších 8 hodín letu, za podmieky, že bude fúkať len mierny vietor. O pol hodiny po odlete dosiahli výšku 1.000 metrov a pri otáčkach 1.620 za minútu, vietor spomaľoval ich let o 24 km/h. Okolo 18:00 Wilkins zaznamenal silný bočný vietor s rýchlosťou 65 km/h. Podľa jeho rýchlosti vypočítal korekciu kurzu a podal údaj Eielsonovi. Krátko nato vleteli do rozsiahleho tmavého oblačného pásma, ktoré sa rozprestieralo nad nimi aj pod nimi. Pri silnom vetre sa nielen že spomaľovala rýchlosť letu, ale zvyšovala sa spotreba benzínu. Len miestami sa ukázali v mrakoch otvory, cez ktoré videli úseky otvorenej vody. Nakoľko benzín dochádzal, Wilkins dúfal, že sa jedná o pobrežné vody a že Point Barrow je už blízko.

Presne o 21:02 sa v kabíne lietadla náhle rozhostilo ticho. Motor zhasol. Eielson sa niekoľkokrát pokúšal motor naštartovať, ale nepodarilo sa mu to. Zjavne sa minuli všetky zásoby benzínu. Lietadlo rýchlo klesalo. Keď sa vynorilo z oblakov, videli pod sebou zvrásnený ľad. Nevedeli, ako vysoko sa nachádzajú, preto sa Eielson snažil pristáť len intuitívne. Vybral si miesto medzi dvoma ľadovými násypmi a letel rovnobežne s nimi. Počas pristávania pocítili tvrdý náraz a lietadlo sa niekoľko metrov kĺzalo medzi dvoma ľadovými bariérami, až kým ho nezastavil vysoký závej. Ani jeden z nich nebol zranený. Keď Wilkins vyliezol z lietadla, videl, že vzdialenosť medzi ľadovými chrbtami po stranách bola menšia, než rozpätie krídel lietadla. Ľavé spodné krídlo bolo odlomené po náraze o vysoký ľadový násyp a lyže sa po dopade odlomili od podvozku. Celá predná časť lietadla bola zaborená v snehovom záveji a v silnom vetre nebolo možné ani pomyslieť na opravu. Wilkins sa vrátil do kabíny k Eielsonovi.

Navrstevné kusy morského ľadu s úsekom voľnej vody v popredí
Navrstevné kusy morského ľadu s úsekom voľnej vody v popredí (zdroj: Autor "Jano Lietac")

Hoci Wilkins stratil dôveru vo vysielačku, predsa odoslal správu SOS s odhadom ich polohy. Po celom náročnom dni boli obaja vyčerpaní. Dali si kúsok pemikanu a od únavy zaspali v kabíne letadla, ktorá ich chránila pred víchricou.

Zobudili sa nasledujúce ráno, 30. marca v silnej búrke, ktorá lomcovala lietadlom. Wilkins už z predchádzajúcich skúseností vedel, že miesto, na ktorom sa nachádzajú, je jedno z najnehostinnejších miest celej planéty. Beaufortovo more sa vyznačovalo častými a silnými búrkami, ktoré posúvali ľad smerom od pobrežia. Niekoľko lodí sa pokúšalo preplaviť týmto morom, ale takmer všetky stroskotali. Len zopár jednotlivcom sa podarilo dostať na pobrežie a zachrániť si holý život, všetci ostatní zmizli bez stopy.

Wilkins vykopal v ľade hrúbky takmer 2 metre dieru a spustil sondu. Zistil, že ľad, na ktorom ich lietalo uviazlo, sa posúva na severovýchod rýchlosťou približne tri metre za hodinu. Neskoro popoludní sa pokúsil zistiť ich polohu. Nameral 72°30´severnej zemepisnej šírky a 155°západnej zemepisnej dĺžky. Opakovane vysielal údaje o ich polohe: „Nachádzame sa vo vzdialenosti 160 kilometrov severovýchodne od Point Barrow.“

V situácii, v ktorej sa ocitli, mali dva problémy – jedlo a teplo. Pemikan, ktorý si so sebou priviezli, za predpokladu, že ním budú šetriť, im postačí zhruba na 10 dní. Mali so sebou piecku a dostatok motorového oleja, ktorý mohli použiť ako palivo. Na ich záchranu im zostávali, pri najväčšej skromnosti, dva týždne. Silná búrka trvala po celý nasledujúci deň. Večer sa vietor trochu utíšil a Wilkins využil príležitosť na zostrojenie provizórnych saní z chvosta lietadla. Na tretí deň, 1. apríla sa zobudili na silný vietor, ktorý otriasal lietadlom. Víchrica nepoľavovala po celý deň a naviala okolo lietadla ešte vyššie záveje. Keď nadišlo nové ráno, dňa 2. apríla, zobudil ich svit slnečných lúčov, za ktorými za rozprestierala modrá obloha. Vietor sa utíšil a EielsonWilkinsom sa rozhodli nespoliehať sa na príchod záchrancov a vydať sa na cestu k pobrežiu. Vytiahli z vysokého záveja svoje provizórne sane a naložlili všetkými zásobami, ktoré dokázali uniesť. Celý deň strávili prípravami na cestu a 4. apríla o 8:15 vyrazili smerom k pobrežiu. Bolo síce slnečno, ale fúkal silný vietor, ktorý vial ostré snehové vločky priamo do obnažených častí ich tvárí. Po piatich hodinách náročného pochodu si našli vhodné miesto a odpočinok a postavili si iglu. V ten deň si Wilkins všimol, že Eielson má ťažké omrzliny na oboch rukách. Na pravej ruke mu omrzli štyri prsty a na ľavej tri. Niekoľko prstov mu už sčernalo a Wilkins vedel, že to znamená, že Eielsona čaká amputácia. V iglu ktoré si postavili bolo príjemne teplo a pohodlne. Najedli sa a vypili čaj.

Wilkins počas príprav myslel na možnosť pešieho návratu z prieskumného letu a vzal so sebou teplé inuitské obleky, ktoré si v iglu obliekli, aby ich lepšie chránili pred chladom. Odpočinutí sa vydali na ďalšiu cestu. V iglu nechali všetko, bez čoho sa mohli zaobísť a s ľahko naloženými saňami putovali ďalej. Cestou k pobrežiu narazili na otvorenú vodnú plochu. Hľadali spôsob, akým ju prekonajú, až kým našli úžinu s dosť veľkým kusom ľadu, ktorým sa cez vodnú plochu preplavili. Bol to prvý vodný kanál a čím viac sa blížili k pobrežiu, tým členitejší bol ľad a medzi jednotlivými ľadovými chrbtami sa vyskytovalo čoraz viac kanálov a otvorených vodných plôch.

Ich putovanie k pobrežiu trvalo päť dní. S ťažkosťami zdolávali tieto zložité úseky, až kým sa konečne priblížili k pevnému pobrežnému ľadu. Delila ich od neho rozsiahla vodná plocha. Obaja vedeli, že sú už na dosah od pobrežia a rozhodli sa zbaviť saní a všetkého zbytočného nákladu. Niekoľko najnutnejších vecí si naložili do ruksakov a pokračovali v ceste len s minimálnou záťažou. Dlho kráčali pozdĺž okraja vodnej plochy, až kým našli úžinu, ktorá tvorila most k pobrežnému ľadu. Úžinu pokrývala vrstva kašovitého snehu. Eielson našľapol na kašovitý sneh, aby zistil, aký je hlboký a či je pod ním dostatočne pevná vrstva ľadu. Zaboril sa až po kolená, ale na spodku našiel pevný ľad. S Wilkinsom sa rozhodli postupovať po úžine k pevnému ľadu, ktorý bol vzdialený asi 50 metrov. Wilkins kráčal prvý a Eielson ho nasledoval. Keď bol Wilkins len asi tri metre od pevného ľadu, urobil jeden neopatrný krok a zrazu sa zaboril až po pazuchy do ľadovej kaše.

Podarilo sa mu natiahnuť paže a zachytiť sa ľadu na druhej strane úžiny. Kým sa pokúšal vyslobodiť z ľadu, jeho oblečenie nasiaklo vodou a ťahalo ho nadol. Podarilo sa mu vyvliecť ruksak, a hodil ho Eielsonovi, ktorý stál za ním. Potom sa začal rolovať smerom k pevnému ľadu, o ktorý bol zachytený, až kým sa mu podarilo vytiahnuť sa na jeho povrch. Oblečenie mal úplne premočené a čižmy plné vody. Teplota vzduchu bola približne -10°C. Našťastie, Wilkins mal v ruksaku pár suchých čižiem, do ktorých sa prezul. Vrchné oblečenie si len vyžmýkal a opäť obliekol. Najlepším spôsobom, ako ho vysušiť, bolo nechať ho na sebe a rezko kráčať.

V ten večer si postavili posledné iglu na morskom ľade. V nasledujúci deň, 14. apríla 1927, konečne dosiahli aljašské pobrežie. Ďalekohľadom ho sledovali na obidve strany, či nenájdu známky civilizácie. Po dôkladnom skúmaní našli na obzore ostrov, na ktorom sa pohybovali čierne bodky. Keď podišli bližšie, zistili, že sú to ľudia a že sa v ich blízkosti nachádzali ľudské obydlia. Keď sa stretli s domorodcami, s prekvapením sa dozvedeli, že sú na Beechey Pointe, mieste asi 300 kilometrov vzdialeného na západ od Point Barrow.

Beechey Point nie je len miestom, kde sa aljašská tundra stretáva s Beaufortovým morom, ale je aj strediskom ťažby ropy.
Beechey Point nie je len miestom, kde sa aljašská tundra stretáva s Beaufortovým morom, ale je aj strediskom ťažby ropy. (zdroj: http://mvadventures.com/wp/wp-content/uploads/2015/12/20150908-0977-prudhoe-bay-2-r.jpg)

Beechey Point sa nenachádzala telegrafická stanica a nebolo možné odoslať do Point Barrow správu o tom, že EielsonWilkinsom žijú. Preto vyslali mladého Inuitu so saňami a kvalitným psím záprahom, aby odniesol Wilkinsov list členom expedície do Barrow. Wilkins ich požiadal, aby po nich poslali do Beechey Pointu lietado. Niekoľko dní, kým lietadlo priletelo, sa obaja zotavovali z náročného pochodu. Eielson mal síce ťažko omrznuté prsty, ale nebezpečenstvo gangrény mu zatiaľ nehrozilo, preto Wilkins rozhodol, že amputáciu podstúpi až v Point Barrow. Wilkins zase trpel opuchmi nôh, ktoré boli také rozsiahle, že ledva prešiel od lôžka, kde trávil väčšinu času, po stôl. Ďalšie putovanie neprichádzalo do úvahy a jedinou záchranou bol prílet lietadla.

O týždeň neskôr priletel do Beechey Pointu pilot Graham na lietadle Detroit 2. Bol na ceste z Fairbanksu, odkiaľ prevážal do Point Barrow ďalšie zásoby a po ceste vyzdvihol WilkinsaEielsonom. Dňa 22. apríla sa obaja vrátili na severnú základňu. Ako Wilkins predpokladal, Eielsonovi museli amputovať jeden ťažko omrznutý prst, ostatné omrzliny sa podarilo vyliečiť.

Prieskumný let, ktorý WilkinsEielsonom podnikli potvrdil, že hĺbka oceánu v mieste ich prvého zosadnutia nenaznačovala prítomnosť akejkoľvek pevniny. Ďalej sa overilo, že je možné za ľade Severného ľadového oceánu nielen pristáť lietadlom s lyžami na podvozku, ale aj odletieť a navyše si obaja členovia výpravy vyskúšali, ako sa dá bez psieho záprahu prejsť po oceánskom ľade vzdialenosť takmer 200 km a dosiahnuť pevninu.

Hoci sa Wilkins ešte stále zotavoval, už začal plánovať druhý prieskumný let. Od úmyslu nájsť lietadlo Detroit 1 a opraviť ho, upustili. Na vykonanie prieskumného letu mali k dispozícii buď lietadlo Detroit 2, alebo jeden z dvoch Fokkerov.

Ako let  Fairbanksu do Point Barrow ukázal, lietadlo Detroit 2 malo príliš veľkú spotrebu paliva a ťažisko umiestnené príliš vzadu, čo znižovalo množstvo nákladu a komplikovalo jeho umiestnenie. Preto ho Wilkins z prieskumného letu vylúčil. Do úvahy prichádzali Fokkery. Jednomotoroý Fokker Alaskan by bol vhodným lietadlom na prieskumný let na severovýchod, mal motor, ktorý poskytoval dostatočný výkon, avšak sa čakalo na novú vrtuľu, ktorá mala prísť najskôr 10. mája. Do tohto času zostávali takmer tri týždne. Wilkins sa rozhodol odviezť Eielsona do Fairbanksu, aby sa po operácii zotavil a tam by vyčkal na dopravu vrtule Na tento let použili lietadlo Detroit 2 s podvozkom vybaveným kolesami. Na sedadle pilota sedel Graham.

Leteli sprvoti pozdĺž pobrežia smerom na juhozápad. Práve minuli záliv Wainwright, keď jeden valec motora začal vynechávať. Z okna lietadla videli, že sa medená trubka štartéra, ktorá viedla do spaľovacej komory, odtrhla. Výkon poškodeného motora sa bez jedného valca znížil a lietadlo strácalo výšku. Boli nútení núdzovo pristáť. Podarilo sa to na lagúne v blízkosti obchodnej stanice Dicka Halla.

Ako ukázala prehliadka motora, bolo potrebné namontovať nový štartér. V lietadle sa síce nachádzali nejaké náhradné súčiastky, ale štartér medzi nimi nebol. Bolo potrebné poslať niekoho do Point Barrow, aby priniesol náhradný valec aj s tesneniami.  Podujal sa na to ochotný Inuita, ktorý sa o tri dni neskôr vrátil aj s novým valcom. Počas pobytu vo Wainwright, Eielsona ubytovali v budove miestnej školy, kde pani učiteľka ošetrovala jeho zranenie. WilkinsGrahamom bývali v chate, ktorú postavil Amundsen v roku 1922, keď priviezol na Aljašku prvé lietadlo Junkers, ktorým vykonal historicky prvý let v Arktíde.

Mesto Kotzebue sa nachádza na mieste, kde je zjavne dostatok vodnej plochy
Mesto Kotzebue sa nachádza na mieste, kde je zjavne dostatok vodnej plochy (zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Kotzebue,_Alaska.jpg)

Po výmene poškodeného valca za nový, bolo lietadlo pripravené na odlet. Spustila sa však hustá hmla, pre ktorú museli dva štarty odložiť. Na tretí pokus, dňa 13. mája, sa im podarilo konečne odletieť a to aj napriek hmle, ktorá komplikovala navigáciu. Leteli podľa kompasu 650 kilometrov bez toho, aby videli pod sebou zem. Keď sa konečne hmla rozplynula, uvideli, že prelietavajú ponad mesto Kotzebue. Rozhodli sa zosadnúť a prenocovať v tomto meste. Nasledujúce ráno načerpali nové palivo a vymenili lyže za kolesá, pretože vo Fairbankse už v tom čase nebol sneh. Cestou ich zastihlo veľmi zlé počasie, ale aj napriek tomu dosiahli Fairbanks, kde napokon hladko pristáli.

Po prílete zistili, že nová vrtuľa už dorazila a hneď ju aj vyskúšali. Keď ju namontovali na motor Liberty jednomotorového Alaskana, rýchlosť otáčok bola 1.700 za minútu, čo bola porovnateľná rýchlosť s lietadlami Stinson. Vykonali niekoľko skúšobných letov, pričom pilotoval Graham. Ani po viacerých skúšobných letoch sa však Graham pri riadení jednoplošníka necítil isto. Bol výborným pilotom, ale špecializoval sa výlučne na dvojplošníky. Do úvahy prichádzal už len Eielson, ale jeho zranenie mu neumožňovalo riadiť lietadlo. Rozdiel medzi medzi lietaním na dvojplošníku oproti jednoplošníku sa ukázal byť neprekonateľný a Graham sa nedokázal prispôsobiť. Wilkins sa však nehodlal vzdať a navrhol, aby Eielson poskytol Grahamovi niekoľko hodín praktického výcviku na Fokkeri. Aj sa tak stalo a už to vyzeralo, že Graham to napokon zvládne. Určite by sa mu to podarilo, ale potreboval viac tréningových letov. Bohužiaľ, čas ubiehal a odkrajoval z arktickej leteckej sezóny. Preto sa Wilkins rozhodol vrátiť na Point Barrow na Stinsone.

Dedina Barrow na začiatku leta, keď sa pobrežný ľad roztopil
Dedina Barrow na začiatku leta, keď sa pobrežný ľad roztopil (zdroj: https://www.britannica.com/place/Point-Barrow)

Keď prileteli do Barrow, zistili, že aj na ich severnej základni jar pokročila. Na lagúne, kde pristáli, bola vrstva roztopeného kašovitého snehu, čo bolo výzvou k tomu, že sa musia s prieskumným letom poponáhľať. Trvalo niekoľko hodín, kým pripravili Detroit 2 na let ponad zamrznutý oceán. Na podvozok opäť namontovali lyže, natankovali a na palube lietadla rozmiestnili sudy s benzínom. Museli ich uložiť čo najbližšie k pilotnej kabíne, pretože potrebovali posunúť ťažisko dopredu.

V dôsledku hustej hmly museli odložiť odlet o niekoľko dní. Keď naložené lietadlo vzlietlo, na lagúne už nebol kašovitý sneh, ale niekoľko centimetrov vody. Wilkinsovým plánom bolo letieť smerom k mestu Etah, ktoré sa nachádzalo na západnom pobreží Grónska. V prípade, že by cestou do Etahu uvideli hľadanú pevninu, mali ju zamerať a vrátiť sa na základňu v Barrow.

Po odlete z Barrow sa Wilkins snažil letieť čo najekonomickejšie a šetriť palivom. Preto udržiavali otáčky na hodnote 1.430 za minútu. Leteli rýchlosťou 125 km/h v nadmorskej výške 600 metrov. Po 30 minútach sa pobrežný ľad zmenil na plávajúce kusy polámaného ľadu. Takýto povrch sa vyskytoval na celej hladine oceánu, ktorú videli. Obidvom bolo jasné, že v dôsledku zvýšenej teploty sa oceánsky ľad roztopil a neposkytoval lietadlu žiadnu možnosť pristáť. V prípade nevyhnutnosti, by pokus o pristátie skončil istou smrťou. Takto leteli ďalšie dve hodiny, pričom sa nič nezmenilo. Vtedy dal Wilkins Grahamovi pokyn na návrat na základňu.

Mapka s trasami expedície "Detroit News Wilkins expedition". Červené sú letecké trasy, zelená trasa predstavuje peší pochod z miesta havárie lietadla Stinson Detroit 1 na Beechey Point.
Mapka s trasami expedície "Detroit News Wilkins expedition". Červené sú letecké trasy, zelená trasa predstavuje peší pochod z miesta havárie lietadla Stinson Detroit 1 na Beechey Point.  (zdroj: Google Earth, Iveta Rall)

Po ich návrate ďalší let už nechystali. Sezóna na arktické lety bez akýchkoľvek pochybností pominula a bolo potrebné expedíciu ukončiť. V druhej sezóne Detroitskej arktickej expedície sa WilkinsoviEielsonom podarilo uskutočniť len jeden prieskumný let. Členom expedície nezostávalo nič iného, než sa vrátiť do Fairbanksu, demontovať obidve lietadlá Fokker, naložiť ich na vlak a dopraviť do Detroitu. Obidva Stinsony uložili do hangáru vo Fairbankse, aby boli pripravené na ďalšiu sezónu. Členovia expedície odcestovali do Seattlu, kde vystúpili z lode dňa 18. júna 1927. Wilkins všetkých vyplatil podľa dohody a rozišli sa. Dúfal, že sa mu podarí predať obidva Fokkery a za utŕžené peniaze sa bude môcť do Point Barrow v nasledujúcej sezóne vrátiť a pokračovať v expedícii.

Zdroje:

Sir Hubert Wilkins – Fact Finder and Truth Seeker

Flying the Arctic : Wilkins, George H. (George Hubert), Sir, 1888-1958, author : Free Download, Borrow, and Streaming : Internet Archive

Wilkins, George Hubert, Detroit Arctic Expeditions: 1926-1928, reports, general, 1927 - Archives of the American Geographical Society - UWM Libraries Digital Collections

3d historical maps on Behance

Sir HubertWilkins and Russia (australiarussia.com)

The Impossible Flight (wilkinsfoundation.org.au)

Sir Hubert Wilkins – Fact Finder and Truth Seeker

Traveloscopy Travelblog: Sir George Hubert Wilkins: Over the Top of the World (travel-news-photos-stories.com)

No. 2023: George Hubert Wilkins (uh.edu)

Through the lens of Australian explorer Hubert Wilkins – in pictures | Art and design | The Guardian

Hubert Wilkins Photos (netfieldpublishing.com.au)

Iveta Rall

Iveta Rall

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  86
  •  | 
  • Páči sa:  1 261x

Milujem nite, priadze, látky, korálky a drôtiky a rada z nich tvorím. Popri tvorbe študujem rôzne textilné techniky a venujem sa histórii textilu. S obľubou sa venujem historickým témam, súvisiacim s cestovaním. Ak netvorím a neštudujem, som práve na potulkách svetom. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaZdravý životný štýlSúkromné

reklama

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu