reklama

Polárne expedície - časť 50. - Antarktída - Prvá Byrdova antarktická expedícia (1928 - 1930) - 2/3, prvý polrok 1929

Pokračovanie príbehu Byrdovej expedície po príchode lodí do Zálivu veľrýb, na okraj Veľkej ľadovej bariéry.

Polárne expedície - časť 50. - Antarktída - Prvá Byrdova antarktická expedícia (1928 - 1930) - 2/3, prvý polrok 1929
Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Obidve expedičné lode LarsenEleanor Bolling vplávali do Zálivu veľrýb, ale nedostali sa ďaleko, pretože vnútro zálivu bolo plné ľadových krýh. Mužom sa podarilo vyliezť na povrch Bariéry, ktorá bola v mieste ukotvenia len zopár metrov vysoká a priviazať lode. Onedlho sa k nim pridala aj tretia loď - City of New York, ktorá doplávala do zálivu s menším oneskorením. Po pripútaní lodí o okraj zálivu, členovia expedície vypustili psov a začali skúmať terén, aby našli vhodné miesto na vybudovanie tábora a postavenie dráhy letiska. Prvý prieskum povrchu Bariéry ukázal, že sa v blízkosti Zálivu veľrýb nachádzali dva pahorky, ktoré poukazovali na prítomnosť skalnatého podložia. Tento poznatok poskytol vysvetlenie, prečo sa poloha a tvar zálivu roky nemenili.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kotvenie v Zálive veľrýb malo popri jeho stabilnej polohe aj ďalšie dve významné prednosti. Prvou bolo postupné zvažovanie povrchu Bariéry smerom k zálivu, čo umožňovalo pohodlné vykladanie expedičného nákladu a druhou bolo závetrie a tým kľudná hladina mora. Preto bol Záliv veľrýb aj v minulosti obľúbeným miestom na kotvenie expedičných lodí a na budovanie základných táborov v jej blízkosti. K najvýznamnejším patril tábor Roalda Amundsena - Framheim.   

Záliv veľrýb sa nachádza na východnom okraji Veľkej ľadovej bariéry, miesto je označené červeným štvorčekom. Pomenoval ho Ernest Shackleton dňa 24. januára 1908 počas expedície Nimrod, kvôli veľkému počtu veľrýb, ktoré sa tam nachádzali.
Záliv veľrýb sa nachádza na východnom okraji Veľkej ľadovej bariéry, miesto je označené červeným štvorčekom. Pomenoval ho Ernest Shackleton dňa 24. januára 1908 počas expedície Nimrod, kvôli veľkému počtu veľrýb, ktoré sa tam nachádzali. (zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/c/c0/Antarctica_-_Location_of_the_Bay_of_Whales.png)

Hneď 1. januára 1929 sa členom expedície podarilo v prístave vztýčiť provizórny stožiar, na ktorý pripevnili anténu, aby mohli začať vysielať prostredníctvom bezdrôtovej rádiovej vysielačky. Neďaleko od pobrežia zálivu, vo vzdialenosti asi 5 km od prístavu, našli na Bariére krytú kotlinu, kde sa rozhodli vybudovať tábor. Nazvali ho Little America – Malá Amerika. Názov mal symbolizovať najjužnejšie umiestnenú americkú kolóniu. Ešte v ten istý deň začali muži aj s vykládkou nákladu priamo na breh zálivu, ktorý sa ukázal byť dostatočne pevným, aby ho uniesol. Na prevoz debien, do ktorých bol expedičný materiál uložený, na miesto, kde postavia základňu, používali sane, ťahané psími záprahmi. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vynášanie expedičného nákladu z lodí za ukázalo byť namáhavejším, než si Byrd predstavoval. Denné výkony boli medzi 4 a 6 prevezenými tonami, kým Byrd očakával, že sa presunie 10 ton. Prevoz nákladu sťažoval namáhavý výstup na Bariéru, pretože lode kotvili na pobreží a cesta k táboru po celý čas stúpala do kopca. Dôvodom na Byrdovu nespokojnosť s meškaním vykládky bol očakávaný príchod lode Eleanor Bolling, ktorá mala priplávať v polovici februára a v tom čase mali byť lode už vyložené, aby sa uvoľnili kapacity potrebné na vykladanie štvrtej lode. Už koncom februára sa mohlo očakávať, že záliv začne zamŕzať a Byrd si nemohol dovoliť riskovať, že sa posledná loď nevráti do zimného prístavu včas.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Záliv veľrýb je prírodný ľadový prístav, z ktorého je možný prístup na Veľkú ľadovú bariéru.
Záliv veľrýb je prírodný ľadový prístav, z ktorého je možný prístup na Veľkú ľadovú bariéru.  (zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Bay_of_Whales#/media/File:Bay_of_Whales_broad.jpg)

Dňa 6. januára sa kapitán lode Larsen pokúsil prelomiť ľad, na ktorý dovtedy vynášali náklad z lode a presunúť ju na nové kotvisko hlbšie v bariére, čím by sa skrátila cesta k táboru. Použili veľké množstvo uhlia, lodnú skrutku roztočili na maximálne otáčky a loď opakovane vrážala do pobrežného ľadu, ale pevný ľad sa jej nepodarilo nepreraziť. Odštiepilo sa len niekoľko malých kúskov ľadu a zbytočne premrhalo drahocenné uhlie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Situáciu mohla vyriešiť len búrka, ktorá by rozbúrila more, vytvorila vlny a tie by rozbili okraj ľadového zálivu, aby loď by mohla vplávať hlbšie.

Nasledujúci deň nastalo určité zlepšenie situácie s vynášaním zásob. Časť ľadu v zálive sa uvoľnila a vytvoril sa kanál, ktorým sa podarilo loď presunúť takmer 2 kilometre smerom na juh. Z nového miesta sa vzdialenosť k základnému táboru podstatne skrátila a odvoz nákladu za tým zrýchlil. Náklad vynášalo 10 tímov mužov so psími záprahmi, ktorí dokázali absolvovať dve cesty denne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V utorok 8. januára námorník, ktorý mal službu v pozorovateľni vo vraňom hniezde, hlásil, že masa ľadu v zátoke sa opäť uvoľnila a loď sa mohla presunúť o ďalšie tri kilometre južnejšie a tým bližšie k základni.

Napriek všetkému ruchu, ktorý sprevádzal práce s vykladaním lodí a s presunom expedičného materiálu, expedícia mala stálych spoločníkov. Stáda tučniakov zvedavo pozorovali priebeh prác a nezvyčajný hluk ich nevyplašil. Popri nich sa v zátoke vyskytovali aj tulene a obidva tieto zvieracie druhy boli dôverčivé a málo ostražité, aj napriek tomu, že sa denne vyskytovali na jedálnom lístku členov expedície. Počas letných mesiacov bol Záliv veľrýb rekreačným miestom aj pre veľryby. Nebolo nezvyčajné vidieť v zálive skupiny so štyridsiatimi až päťdesiatimi veľrybími členmi, ktoré vyfukovali parné stĺpy a vírili vodu svojimi mohutnými chvostami.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Byrd na palube lode v sprievode tučniakov
Byrd na palube lode v sprievode tučniakov (zdroj: https://www.nytimes.com/2020/05/05/science/antarctica-byrd-distancing-expedition.html)

Po dvojdňovom prerušení prác v dôsledku oslepujúcej snehovej búrky, vykládka pokračovala s najvyššou možnou rýchlosťou. Samotná búrka bola síce nebezpečná, pretože sa odlamovali kusy bariéry, ktoré ohrozovali ukotvené lode, avšak búrka prestala tak náhle, ako prišla. Po dvoch dňoch sa opäť objavila jasná obloha a vzápätí sa po ľade rozbehli psie záprahy, ktoré prečkali búrku v stanoch na základni. Búrka otestovala kvalitu prvých drevených stavieb a potvrdilo sa, že steny hlavnej budovy sú pevné a odolné voči snehovej búrke. Dňa 12. januára osadili strechu hlavnej budovy a vztýčili americkú vlajku. Ukončením tejto stavby dostalo prístrešok prvých tridsať mužov, ktorí sa tam presťahovali. Zvyšok mužstva býval aj naďalej na lodiach.

Keď boli budovy laboratórií hotové, prišlo na rad vykladanie vedeckých prístrojov. Tento materiál bol objemný a ťažký a zamestnal veľké množstvo ľudskej sily. Letcom bola zverená úloha dostať na ľad bariéry debny s časťami lietada Fairchild a zložiť ho do letovej pripravenosti.

Dňa 13. januára Byrd dostal správu, že zásobovacia loď Eleanor Bolling, naložená predovšetkým 34 tisícami litrov leteckého benzínu, opustila Dunedin na Južnom ostrove Nového Zélandu  a je na ceste na juh.

Manipulácia s lietadlom bola v antarktických podmienkach mimoriadne náročná práca. Debnu, v ktorej spočíval trup lietadla, bola taká ťažká, že len s výdatnou pomocou navijáka ju bolo možné presunúť na pobrežný ľad a len zázrakom zostala nepoškodená. Každé z krídel lietadla prenášal na pleciach tucet mužov.

Montáž lietadla bola tiež náročná, bolo potrebné pracovať vo veľkom chlade holými rukami. Ale napokon sa podarilo otvoriť všetky debny so súčiastkami a k trupu úspešne priskrutkovať krídla. Po ich montáži leteckí mechanici Demas a Bubier naolejovali motor a pripravili lietadlo na let. O 2:00 po polnoci nasledujúceho dňa, boli pripravení motor naštartovať.

Uprostred týchto príprav sa strhla snehová búrka. Ľad v zálive sa začal rozpadať a hrozilo, že ak rýchlo nepresunú lietadlo ďalej od okraja Bariéry, odtrhnutá kryha ho môže odniesť na more. Našťastie búrka nebola taká prudká, ako sa letci obávali a lietadlo ju prežilo nepoškodené.

Lietadlo Fairchild s antarktickou výbavou
Lietadlo Fairchild s antarktickou výbavou (zdroj: http://sciencemuseumofvirginia.blogspot.com/2010/11/stars-and-stripes-forever.html)

O dva dni neskôr uskutočnili expediční letci sedem krátkych letov a tým zahájili vedecký program expedície. Pred prvým letom Balchen naštartoval motor a jazdil s lietadlom po snehu rôznymi smermi, aby otestoval lyže. Spokojný s výkonom, odovzdal riadenie Parkerovi, ktorému bolo udelené privilégium uskutočniť prvý skúšobný let. A keďže Byrd mal pocit, že mechanici, od ktorých bol do veľkej miery závislý úspech každého letu, sú často prehliadaní, vzal ich na palubu ako  prvých pasažierov. V ten deň vykonali niekoľko skúšobných letov, aby otestovali nielen odlet a pristávanie, ale aj výkon rádia a letové parametre v náročných podmienkach. Všetky testy dopadli na výbornú.

Keďže počasie bolo nádherné, Byrd dal pokyn Junemu a Smithovi, aby pripravili lietadlo na krátky prieskumný let. Vzlietli o 3:45 ráno. Vzduch bol čistý, viditeľnosť asi 75 kilometrov. Pár nerovností na povrchu štartovacej dráhy spôsobilo, že lyže trochu búchali, ale motoru s výkonom 425 hp stačil krátky rozjazde, po ktorom prudko zdvihol ľahké lietadlo do vzduchu.

Prvý letecký pohľad na povrch rozsiahlej, nikde nekončiacej Bariéry bol fascinujúci. Sneh, všade sneh, kam až oko dovidelo, len na severe sa  trblietalo modrozelené Rossovo more. Loď City of New York z výšky vyzerala ako hračkárska loď s čiernym špáradlom namiesto stožiara. V diaľke bolo vidieť oranžové strechy domčekov na základni Little America. Tenká, nepravidelná čiara, ktorú vyšliapali psy, spájala základný tábor s prístavom, kde kotvili lode.

Prvou prioritou pre letcov v lietadle Fairchild bolo hľadanie vhodnejšieho miesta pre zakotvenie lodí. Preto leteli pozdĺž zálivu smerom na juh. Asi po piatich kilometroch, na západnej strane zálivu, našli výborný prístav a poslali správu na základňu. Po splnení tejto úlohy, pokračovali v lete smerom na juh, aby preskúmali Veľkú ľadovú bariéru. Uprostred Bariéry videli rozsiahly hrebeň, asi 30 kilometrov dlhý, ktorý ju pretínal. Bol to ďalší dôkaz o skalnatom podloží, na ktorom je Bariéra uložená a ktoré bráni jej rozpadu a pohybu na sever. Testovanie kompasov potvrdilo, že magnetický pól bol blízko, pretože sa strelky nepravidelne pohybovali. Rozhodli sa vrátiť na základňu.

V polovici cesty naspäť sa motor lietadla náhle zastavil. Pilot Smith stláčal plyn, ale bezvýsledne. Nemal inú možnosť, než kĺzavým letom pristáť na Bariére. Nikto z posádky nemal z núdzového pristátia radosť. Povrch Bariéry pod nimi bol členitý a hrozilo, že pristátie bude čokoľvek iné, než hladké.

Smith sa tesne pred zosadnutím rozhodol vyskúšať poslednú možnosť, ktorá mu v zúfalstve napadla. Za predpokladu, že sa jedna z krídlových nádrží vyprázdnila, natočil lietadlo opačným smerom a rýchlo otočil právnym ventilom. Ako sa vzápätí ukázalo, hĺbka ponoru bola dostatočná na to, aby sa vrtuľa roztočila a motor nabral opäť otáčky. Lietadlo opäť nabralo výšku a čoskoro sa v kabíne ozvalo stabilné, upokojujúce bzučanie.

Keď sa lietadlo na spiatočnej ceste opäť priblížilo k zálivu, viditeľnosť bola podstatne horšia, ako keď odlietali. Morský opar striedavo zakrýval hladinu zálivu a občasne prenikajúce svetlo veľmi sťažovalo odhad nadmorskej výšky. Smith si však poradil a napokon hladko a bezpečne pristál.

Letecká časť Prvej Byrdovej antarktickej expedície na letisku Little America.
Letecká časť Prvej Byrdovej antarktickej expedície na letisku Little America. (zdroj: http://sciencemuseumofvirginia.blogspot.com/2010/11/stars-and-stripes-forever.html)

Bol to úspešný deň. Potvrdilo sa, že lietadlo, ktoré prekonalo dlhú cestu z mierneho pásma cez trópy, až do Antarktídy, bolo schopné letu. V priebehu niekoľkých hodín dokázal malý tím letecky preskúmať vyše  4.000 štvorcových kilometrov neznámych oblastí. Dosiahnutie podobného výsledku by peším prieskumníkom trvalo niekoľko týždňov, až mesiacov. Efektivita leteckého polárneho prieskumu bola nepopierateľná.

Na druhý deň, v stredu 16. januára, presunuli lietadlo Fairchild na základňu pri tábore Little America. Bolo to bezpečnejšie miesto, než improvizované letisko na brehu zálivu, ktorého pohyblivý ľad sa vplyvom slnečných lúčov začínal rozpadávať. Na základni bol čulý pracovný ruch. Dva domy na ubytovanie mužstva boli už postavené, tretí bol v pokročilom štádiu výstavby a v celej oblasti bol poriadok. Vedúci stavby Gould a McKinley mali všetko pod kontrolou. Škatule so zásobami boli úhľadne uložené a prehľadne usporiadané. Psie tímy denne vykonávali v priemere dve cesty do prístavu, pričom prepravovali náklad s hmotnosťou 350 – 500 kg. Len človek, ktorý sa vyzná v psoch, dokáže oceniť, čo to znamená. Knud Rasmussen raz povedal: „Žehnám osudu, ktorý mi umožnil narodiť sa vo veku, keď arktické psie záprahy ešte neboli zastarané.“

Byrd bol vďačný za každý slnečný deň, keď sa darilo vykladať zásoby. Príchod chladného počasia sa však nezadržateľne blížil a lode museli opustiť Antarktídu a bezpečne sa vrátiť na sever skôr, než nastanú silné vetry a snehové búrky. Blížiaci sa príchod lode Eleanor Bolling vyvolával obavy. Ešte stále vykladali loď City of New York a zjavne sa jej vykládka v dohľadnom čase neskončí. Kým ju nevyložia, nemôžu začať vykladať Eleanor Bolling. Byrd si vôbec nebol istý, či sa Eleanor Bolling stihne do konca polárneho leta vrátiť na Nový Zéland.

Loď City of New York počas Prvej Byrdovej expedície
Loď City of New York počas Prvej Byrdovej expedície (zdroj: https://antarktis.ch/2000/01/01/1928-1930-usa-1-byrd-expedition/)

V nedeľu večer, krátko po 10:30, keď sa počasie po niekoľkých hmlistých dňoch trochu vyjasnilo, sa Byrd rozhodol vyloženou loďou Larsen vykonať prieskum východného okraja Bariéry. Počas plavby našli záliv, v ktorom sa Bariéra zvažovala takmer na úroveň hladiny zálivu. Miesto vyzeralo sľubne, a tak sa ho rozhodli preskúmať na malom motorovom člne.

Trochu snežilo hmla, ktorá sa dočasne rozptýlila, opäť zhustla. Na malom člne so závesným motorom, ktorého hluk umocňovala ozvena v útesoch Bariéry, sa plavili pozdĺž okraja ľadového zálivu. Ponorené jazyky modrého ľadu vytŕčali spod okraja Bariéry a veľké kryhy uvoľneného ľadu sa vznášali vo vetre a prílive, vďaka čomu bola navigácia na krehkom člne veľmi náročná. Opatrne kormidlovali medzi kryhami a pobrežným ľadom, pričom sa zdráhali priblížiť bližšie k Bariére, pretože hrozilo, že dôjde k zosuvu jej okraja. Preplávali asi dva kilometre, keď našli miesto, kde sa v malej zátoke Bariéra zvažovala takmer na úroveň mora. Bolo to skvelé miesto na vyloženie nákladu z lode Eleanor Bolling. Ale ako ju dostať do vnútra zálivu plného ľadových krýh? Prieskum hrúbky ľadu potvrdil, že bol príliš tvrdý a na to, aby ho loď dokázala rozlomiť. Bude potrebné počkať, kým príroda uzná za vhodné ľad zo zálivu uvoľniť.

Loď Eleanor Bolling
Loď Eleanor Bolling (zdroj: https://www.bing.com/)

Počas týchto úvah, ktorým sa Byrd venoval, motor naposledy zapraskal a následne stíchol. Siple a Sutton sa nejaký čas pokúšali uviesť motor do chodu, ale bez úspechu. Jedinou možnosťou na návrat, bolo odviazať veslá a veslovať smerom k lodi. Ukázalo sa však, že prúd je príliš silný a postup člna taký pomalý, že veslovanie vzdali a radšej sa venovali oprave motora. Tentokrát sa úspech dostavil a motor sa rozbehol.

Zdalo sa, že je všetko v poriadku, keď sa asi 500 metrov od ich člna v smere ich plavby vynorila skupina asi desiatich kosatiek.

Pri kormidle bol Byrd a intuitívne nasmeroval čln k najbližšiemu ľadovcu, na ktorom by mohli pristáť. Medzitým ich kosatky obkľúčili a polomer kružnice, po ktorej sa pohybovali, sa stále zmenšoval. Najbližší okraj ľadu bol vzdialený asi 300 metrov, ale jeho okraj bol tak veľmi členitý, že sa nedalo na ňom pristáť. Bolo zbytočné presviedčať Suttona, aby pustil motor na plné otáčky. Preteky s kosatkami, ktoré boli dvakrát rýchlejšie ako čln, vyzerali beznádejne. Každá z nich mohla ich čln bez námahy prevrátiť. Keď sa kosatky nachádzali v bezprostrednej blízkosti mužov v člne, všetci vytiahli revolvery a namierili ich na veľryby, čo bolo veľmi naivné, ale nijako inak sa nedokázali brániť. Kosatky sa približovali a život mužov visel na vlásku. Keď boli v bezprostrednej blízkosti ich člna, náhle sa ponorili pod ľad a viac sa nevynorili. Tým bol útok kosatiek zažehnaný a zvyšok cesty k lodi prebehol bez incidentov.

Skupina kosatiek pláva za korisťou
Skupina kosatiek pláva za korisťou (zdroj: https://phys.org/news/2022-01-killer-whales-successfully-largest-animals.html)

Zdalo sa, že každý deň priniesol členom expedície nejaké vzrušenie. V pondelok okolo poludnia prišlo od severu silné vlnobitie, ktoré rozbilo ľad okolo lode, na ktorý vykladali náklad, na menšie kusy. V tom čase sa na ľade pri lodi nachádzalo sedem psích záprahov, niekoľko z nich ťažko naložených. Ľad sa začal lámať tak rýchlo, že sa zdalo nemožné, aby psy s nákladom z toho vyviazli. Evakuácia a záchranné práce boli riadené z vranieho hniezda s pomocou megafónu a len vďaka tomu sa podarilo záprahy včas odtiahnuť do bezpečia. Avšak psie koterce, v ktorých odpočívali psy po ťažkej práci, boli odplavené na more a viac ich nevideli. Loď City of New York bola v zovretí veľmi silného vlnobitia, ktoré jej trup opakovane udieralo do ostrého okraja ľadu na okraji zálivu. Ani najpevnejšia loď, aká v tom čase existovala, nemohla vydržať v podobných podmienkach veľmi dlho. Preto musela loď zdvihnúť kotvy a odplaviť sa od nebezpečného pobrežia. Jej posádka sa snažila využiť situáciu na záchranu odplavených psích kotercov, ale vlny boli príliš vysoké a bohužiaľ pohltili koterce aj so psami.

Vo štvrtok, 24. januára 1929 dostali v Zálive veľrýb správu od kapitána Browna, že loď Eleanor Bolling dorazí za dva dni. Byrd so svojimi mužmi mal približne 48 hodín na to, aby pripravil miesto na pristátie lode v novom zálive, ktorý si vyhliadli pred niekoľkými dňami. Ľad pri jeho nízkom okraji, sa síce trochu roztopil, ale stále bol pevný. Byrdovi muži nasmerovali loď Eleanor Bolling priamo na ľad, pričom dúfali, že ak do neho narazí veľkou rýchlosťou, podarí sa jej ho rozlomiť. Nepodarilo sa to ani po niekoľkých pokusoch. Pri poslednom zostala loď zakliesnená v ľade. Museli nastúpiť muži s pílami a loď vyslobodiť. Pokus o prekonanie ľadu nevyšiel podľa očakávania. Bol to náročný deň, počas ktorého sa spálilo veľké množstvo uhlia. Hoci sa ľad nepodarilo prekonať, bol silne popraskaný a nádej, že počasie dokončí prácu, ktorú človek začal, stále žila.

O dva dni neskôr, pri ďalšom pokuse, sa lodi Eleanor Bolling konečne podarilo preraziť pobrežný ľad a pristáť pri nízkom pobreží Bariéry. Ihneď sa začalo s vykladaním nákladu.

Nasledujúcim plánovaným prieskumným letom, ktorý čakal na vhodné počasie, bol let do Zeme kráľa Eduarda VII. Kým letecká skupina čakala, kým sa utíši búrka, využili čas na testovanie rádiového spojenia. Byrd poskytol dva rozhovory. Jeden New Yorskému rozhlasu a druhý San Franciskej stanici Rock Radio. Signály boli vysielané na vlnovej dĺžke 34 metrov.

Konečne nadišiel deň, keď Byrd dostal pokyn od meteorológa, že lietadlo môže vzlietnuť. Bolo to v nedeľu, dňa 27. januára 1929, o 14:53. Lietadlo Fairchild z bezpečnostných dôvodov viezlo popri štvorčlennej posádke aj expedičný materiál s hmotnosťou vyše 350 kg. Pilotom bol Balchen a radistom June. Navigoval Byrd. Obloha bola bezoblačná, všade modrá a teplota len pár stupňov pod bodom mrazu. Ideálny deň na letecký prieskum. Meteorológ Bill Haines zdvihol oči od svojich máp a s jedným zo svojich zriedkavých úsmevov povedal: „Mali by sme mať dobré počasie aspoň dvanásť hodín.“

Po 30-sekundovom rozbehu lietadlo úspešne odletelo z novovybudovaného letiska pri základni Little America. Na prístrojovej doske boli zvyčajné prístroje – ukazovateľ polohy a smeru, výškomer, otáčkomer, tlakomery atď. Po Balchenovej pravici bol rádiový vysielač, aby v prípade núdze mohol ihneď komunikovať so základňou.

Navigačné vybavenie zahŕňalo niekoľko máp (ktoré mali nízku hodnotu, vzhľadom na neznámy charakter oblasti, ktorú sa letecká výprava rozhodla preskúmať ), sextant, indikátor posunu ľadu, slnečný kompas, zemný induktorový kompas a veľký magnetický kompas.

Počiatočný kurz letu bola skupina skál Scottov Nunatak, ktorú objavil Robert Scott v roku 1902 počas expedície Discovery. Nachádzali sa vo vzdialenosti asi 300 km na východ.

Skalná formácia Scottov Nunatak sopečného pôvodu, ktorú objavil Robert Falcon Scott v roku 1902.
Skalná formácia Scottov Nunatak sopečného pôvodu, ktorú objavil Robert Falcon Scott v roku 1902.  (zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Nunatak#/media/File:Starr_Nunatak-Antarctica.jpg)

Tesne predtým, ako Záliv veľrýb zmizol za obzorom, objavili sa modré vody Rossovho mora, ktoré sa trblietalo ako obrovský podnos diamantov, vystavený slnečným lúčom. Na jeho hladine boli roztrúsené biele ľadovce. Po dvadsiatich minútach objavili v Bariére nový záliv a dlhú hlbokú prasklinu. Za ňou bol ľadový hrebeň, vytvorený tlakom ľadových krýh. Bariéra nepochybne ležala na súši, čo bránilo zosuvu jej ľadu do Rossovho mora.

Leteli vo výške len niekoľko sto metrov, dosahovali priemernú rýchlosť 200 km/h a viditeľnosť bola vynikajúca. Okrem občasných ľadovcov, plávajúcich na modrozelenom koberci, bolo Rossovo more čisté a otvorené, kam až oko dovidelo. Južný vietor a morské prúdy unášali ľadovce na sever.

Asi hodinu po odlete preleteli ďalšiu zátoku v Bariére, ktorej ústie bolo široké niekoľko kilometrov. Bola obklopená vysokými kolmými asi 150 metrov vysokými ľadovými útesmi, ktoré z lietadla vyzerali ako vytesané nožom. Krátko po prelete ponad záliv bolo vidieť niekoľko čiernych štítov vyčnievajúcich zo snehu a za nimi jediný podstatne vyšší štít. Byrd predpokladal, že sa nejedná o ostrov, ale že sa štít nachádza už na antarktickej pevnine. Jeho vrchol sa rozhodol preskúmať neskôr.

Zakrátko sa povrch Bariéry po ich pravej strane začal zdvíhať, čo znamenalo, že pod ňou bola súš. Vzápätí sa na obzore ukázala nenápadná kôpka holých skál. Bol to Scottov Nunatak. Scott ho síce objavil v roku 1902, ale preslávil sa predovšetkým tým že v decembri roku 1911 sa traja muži, poručík Prestrud, Johansen a Stebberud z Amundsenovej expedície, pešo prebojovali až k tomuto osamelému miestu a v úkryte medzi skalami prežili veľkú snehovú búrku.

Za Nunatakom lietadlo preletelo nad pevninu, ktorú nenašli na mapách. Počas letu ju skúmali a zakresľovali jej obrys do mapy. Na juh od Nunataku sa nachádzala reťaz pomerne nízkych hôr, smerujúcich na juhovýchod. Bolo z nich vidieť len najvyššie zasnežené vrcholy. Bolo to pohorie, ktoré Scott nazval Alexandra Mountains. Z výšky tohto pohoria klesala zasnežená krajina pomerne rýchlo k moru.

Ďalšie skúmanie terénu prerušila náhla snehová búrka. Leteckí prieskumníci sa zdráhali opustiť tú fascinujúcu oblasť, pretože zostávalo overiť, či je Zem kráľa Eduarda VII. ostrovom, odrezaným od zeme na východ, čo naznačoval terén, alebo súčasťou pevniny. Vykonať tento prieskum im však nebolo dopriate a nepriazeň počasia prinútila štyroch letcov, aby sa vrátili naspäť. Tým sa stalo, že táto oblasť si ustrážila svoje tajomstvo a aj naďalej zostala nepokorená. Byrda aj s jeho tímom pridala do dlhého zoznamu tých, ktorých nepustila za svoje hranice.

Mapa s vyznačenou polohou Zeme kráľa Eduarda VII. na východnej strane Rossovho mora. Ako vidno, bol to len malý kúsok tajuplného pobrežia.
Mapa s vyznačenou polohou Zeme kráľa Eduarda VII. na východnej strane Rossovho mora. Ako vidno, bol to len malý kúsok tajuplného pobrežia.  (zdroj: https://acejet170.typepad.com/foundthings/2008/04/king-edward-vii.html)

V priebehu spiatočného letu preleteli ponad zamrznutú hladinu Rossovho mora a všimli si množstvo pomerne veľkých ľadových ostrovov. Viditeľnosť na juh sa zdala byť dobrá, preto Byrd požiadal Balchena, aby zamieril tým smerom. Balchen letel smerom k prvému malému vrcholu, keď sa vo vzduchu zrazu vyskytli silné turbulencie. Tie však neprerušili zamýšľaný prieskum. Keď sa priblížili ku skupine ostrovov, napočítali ich až štrnásť. Bol to veľmi dôležitý objav Byrdovho leteckého prieskumu.

K horám na juh od Nunataku, ktoré si vyhliadli na lete k Zemi kráľa Eduarda VII., sa priblížili vo výške 1.200 metrov. Ako zistili, nebolo to žiadne súvislé pohorie, ale skôr skupina osamelých štítov, pravdepodobne sopečného pôvodu, z ktorých viaceré mali na najvyšších miestach odhalené kusy sivej skaly, z ktorých sa zosunul sneh. Ležali v tvare polmesiaca a najsevernejší vrchol bol vzdialený od Nunataku približne 75 km. V priebehu prieskumu týchto osamelých horských štítov, Balchen upozornil na míňajúce sa palivo a nutnosť vrátiť sa na základňu.

Okolo ôsmej sa priblížili k základni Little America a videli dve malé a nehybné plavidlá ukotvené v ľadovom zálive. Práce na vykladaní lodí boli ešte stále v plnom prúde.

Vykladanie lode Eleanor Bolling sťažoval roztápajúci sa pobrežný ľad, ktorý sa lámal a vytváral zradné trhliny. Najväčšie ťažkosti boli s vykladaním lietadla Ford, ktoré bolo oveľa ťažšie, než bežné debny so zásobami. Keď všetky jeho časti po 24-hodinovej námahe konečne vytiahli na Bariéru, loď Eleanor Bolling zasiahla veľká lavína, ktorá ju takmer prevrátila. Dvaja muži vypadli z lode, ale sa podarilo ich zachrániť. Našťastie, lietadlo Ford bolo v tom čase odtiahnuté mimo nebezpečnej oblasti a loď sa podarilo spod obrovskej masy ľadu a snehu zachrániť.

V sobotu 2. februára bolo dokončené vykladanie expedičného materiálu a ešte v ten istý deň sa loď Eleanor Bolling, ako posledná zo štyroch expedičných lodí, vydala na spiatočnú plavbu na Nový Zéland. Na jej stožiari viala aj vlajka U. S. Mail, ktorá symbolizovala, že loď vezie prvú poštu z novej americkej kolónie v Antarktíde.

Stavba základne Little America v januári roku 1929
Stavba základne Little America v januári roku 1929 (zdroj: https://library.csun.edu/SCA/Peek-in-the-Stacks/little-america)

Trup lietadla Ford presúval na letisko pri základni Little America záprah s dvadsiatimi siedmimi psami. Bol približne trojnásobne ťažší než Fairchild. Ďalšie dva záprahy ťahali sane s mohutnými krídlami lietadla. Prevoz lietadla sa napriek značným obavám podaril a lietadlo mohli na základni úspešne zmontovať.  

Loď Eleanor Bolling priviezla aj snežný skúter, ktorý v rámci vedeckého programu, plánovali otestovať v drsných antarktických podmienkach. Samotný skúter pozostával z podvozku osobného automobilu Ford, ktorý namiesto prednej nápravy namontované lyže a zadná náprava bola opatrená hnacími pásmi. Na hladkom povrchu Bariéry skúter dosahoval rýchlosť až 40 km/h a pri ťahaní saní sa jeho výkon vyrovnal piatim alebo šiestim psím záprahom. Výkon snežného skútra bol nad očakávania a ukázal sa byť skvelým pomocníkom Byrdovej expedície!

Ďalšie dni boli poznačené veľmi zlým počasím so silným víchrom, ktorý dosahoval rýchlosť orkánu. Stavba tábora síce pokračovala, ale pomalšie, než sa plánovalo. Nie všetky ubytovacie priestory boli ukončené a časť expedície musela stále bývať na lodi City of New York.

Montáž lietadla Fokker v prístave v Zálive veľrýb, február 1929.
Montáž lietadla Fokker v prístave v Zálive veľrýb, február 1929. (zdroj: https://www.amazon.com/Byrd-Antarctica-Expedition-Fokker-Aircraft/dp/B07HB146XP)

Dňa 16. februára Fokker - Floyd Bennett absolvoval tri úspešné testovacie lety. Byrd cítil, že nadišiel čas, aby sa pokúsil o druhý let na východ, aby preskúmal Zem kráľa Eduarda VII. Na prieskumný let plánoval vziať obidve lietadlá, Fairchild aj Fokker.  

Dvojica lietadiel vzlietla v pondelok,18. februára 1929. Fokker letel ako prvý a Fairchild zaujal pozíciu asi dvadsať metrov za ním. Posádku Fokkera tvorili Byrd v úlohe navigátora, pilot Balchen a radista Berkner. Parker a June tvorili posádku menšieho lietadla Fairchild. Teplota bola -10°C a všetci mali oblečené zimné obleky.  

Byrd si poznačil do denníka: “Leteli sme vysoko, pred nami sa rozprestieralo Rossovo more, poznačené silnými búrkami, ktoré nás v posledných dňoch sužovali. Jeho povrch bol široko - ďaleko posiaty sivastými škvrnami, niekedy spojenými do väčších celkov, inokedy rozptýlenými. Na severe bola temná obloha, ktorá sa hrozivo rozprestierala nad horizontom a neveštila nič dobrého. Napriek tomu sme pokračovali v lete a dúfali, že sa počasie zlepší. Po hodine letu nám cestu prekrížili snehové oblaky, čo znamenalo, že nad oblasťami, ktoré sme sa rozhodli dosiahnuť, zúrila búrka.”

Za tých okolností sa Byrd zhodol s Balchenom, že pokračovať v lete ďalej na východ by bolo nielen veľmi riskantné, ale aj neefektívne. Kvôli nízkym oblakom by aj tak nič nevideli. Zmenili preto kurz na juhovýchod nad antarktickú pevninu. Táto zmena smeru obidve lietadlá čoskoro priviedla nad rozsiahlu vyvýšenú ľadovú plošinu, z ktorej vytŕčali skalnaté štíty. Boli približne vo výške od 1.000 do 1.500 metrov nad morom.

V pohorí, ktoré Byrd takto objavil a nazval Rockefellerove hory, rozoznali približne dvadsaťpäť vrcholov s odhalenými skalnatými štítmi. Najvyšší vrch Byrd pomenoval Mt. Nilsen, ako poctu kapitánovi Nilsenovi. (Pozn. Thorvald Nilsen bol kapitánom lode Fram na expedícii Roalda Amundsena do Antarktídy v rokoch 1910 - 1914.)

Trojmotorový Fokker nazvaný Floyd Bennett na základni Little America
Trojmotorový Fokker nazvaný Floyd Bennett na základni Little America (zdroj: http://www.fiddlersgreen.net/models/aircraft/Ford-Trimotor.html)

Keď prelietavali južným koncom Rockefellerových hôr, videli nádherný vrchol, ktorého podobnosť s Matterhornom bola taká nápadná, že mu podľa neho dali aj meno. Vydali sa smerom k tomuto vrcholu. Nedoleteli až k nemu, pretože sa čoskoro skryl za masívny mrak. Obloha na juhu zostala jasná, preto zamierili na juh. Leteli ešte niekoľko minút ponad Bariérou, kým ich stav benzínu v nádržiach prinútil vrátiť sa na základňu.

Obe lietadlá pristáli na letisku pri základni Little America po lete trvajúcom 4 hodiny a 15 minút.

Krátko po pristátí McKinley požiadal o povolenie vykonať ďalší let a v rámci neho urobiť fotografický mapovací prieskum pobrežia medzi Little America a neďalekým zálivom Hal Flood Bay. Dostal k dispozícii lietadlo Fairchild a už hodinu po odlete dosiahol Hal Flood Bay, ktorý fotograficky zdokumentoval. Nakoľko mal dobré počasie a plnú nádrž, letel ďalej na východ a odfotografoval aj plochý skalný útvar Nunatak. Asi o hodinu neskôr sa na východe objavili ťažké mraky a lietadlo Fairchild sa vrátilo na základňu.

Trasy letov Byrdovej antarktickej expedície: modrá - 27. januára 1929, červená - 18. februára 1929, zelená - 18. februára 1929 pod McKinleyho velením
Trasy letov Byrdovej antarktickej expedície: modrá - 27. januára 1929, červená - 18. februára 1929, zelená - 18. februára 1929 pod McKinleyho velením (zdroj: https://www.south-pole.com/b1map.jpg)

Týmto letom sa letecká sezóna v Antarktíde na začiatku roka 1929 skončila. Nastupujúce zimné obdobie využili členovia expedície na zakladanie depozičných skladov na trase k južnému pólu, ku ktorému sa Byrd chystal v budúcej sezóne. Dňa 19. februára 1929 boli všetky budovy základne Little America dostavané a loď Eleanor Bolling ako posledná odplávala do svojho zimného prístavu v Dunedene na Novom Zélande.

Prvé prieskumné lety lietadlami v Antarktíde, ktoré vykonali letci Byrdovej expedície, boli prelomom v mapovaní a objavovaní neznámeho zamrznutého kontinentu. Dovtedy boli jedinou možnosťou objavovania Antarktídy výlučne pešie výpravy, ktoré trvali niekoľko týždňov, až mesiacov. Vďaka technickým inováciám v oblasti letectva, ku ktorému došlo v prvej tretine 20. storočia, jediný prieskumný Byrdov let vykonal viac objavov, než tradičné pešie expedície za niekoľko sezón.

Zdroje:

Richard E. Byrd | Virginia Museum of History & Culture (virginiahistory.org)

Richard Evelyn Byrd - Little America, 1928-30

NH 93607-KN (Color) Rear Admiral Richard E. Byrd's Flight at the South Pole (navy.mil)

Polar Exploration (navy.mil)

Science Museum of Virginia: Stars and Stripes Forever

Rear Admiral Richard Evelyn Byrd : a Biography (wm.edu)

Iveta Rall

Iveta Rall

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  86
  •  | 
  • Páči sa:  1 261x

Milujem nite, priadze, látky, korálky a drôtiky a rada z nich tvorím. Popri tvorbe študujem rôzne textilné techniky a venujem sa histórii textilu. S obľubou sa venujem historickým témam, súvisiacim s cestovaním. Ak netvorím a neštudujem, som práve na potulkách svetom. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaZdravý životný štýlSúkromné

reklama

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu