Polárne expedície - časť 51. - Antarktída - Prvá Byrdova antarktická expedícia (1928 - 1930) - 3/3, Prelet nad južným pólom

Hlavným cieľom Prvej Byrdovej antarktickej expedície bolo po prvýkrát v histórii letecky dosiahnuť južný pól.

Polárne expedície - časť 51. - Antarktída - Prvá Byrdova antarktická expedícia (1928 - 1930) - 3/3, Prelet nad južným pólom
Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Zimné mesiace roku 1929 využili členovia expedície na založenie potravinového depozitu 20 Mile Depot na plánovanej trase letu na južný pól. Počas polárnej noci bolo počasie extrémne studené, vyskytovali sa časté snehové búrky a teploty klesali pod -50°C. Aj v období medzi búrkami dul silný vietor, ktorý polárnikom strpčoval život. V týchto podmienkach sa konali niekoľkodňové výpravy so saňami, naloženými potravinami, aby vybudovali sklad potravín pre prípad, že by sa počas letu na južný pól vyskytol technický problém a účastníci leteckej výpravy by boli nútení sa pešo vrátiť naspäť na základňu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po dlhých mesiacoch, ktoré prežili v tme, muži na základni Little America po prvýkrát uzreli slnko dňa 22. augusta 1929. Už niekoľko dní predtým bolo zjavné, že sa jeho príchod blíži, pretože obyvatelia zákadne videli prvé slnečné lúče na stožiaroch rádiových vysielačov. Príchod slnka však neznamenal, že by nastalo teplejšie obdobie. Naopak. Ukázalo sa, že september bol najstudenším mesiacom roka.

V základni Little America dominovali tri vysoké stožiare, ktoré slúžili na prenos rádiového signálu.
V základni Little America dominovali tri vysoké stožiare, ktoré slúžili na prenos rádiového signálu. (zdroj: https://library.osu.edu/site/archives/2017/02/page/2/)

Napriek krutému chladu polárnici vedeli, že jar príde a tešili sa, že budú môcť vykonávať aj vzdialené výpravy. Hlavným cieľom blížiaceho sa polárneho leta bola letecká výprava na južný pól.

V pondelok, 9. septembra 1929 začala letecká skupina vyhrabávať zo snehu lietadlo Fairchild. Len podľa vyvýšenej kopy snehu našli jeho hangár. Od konca leta, keď lietadlo uložili do hangára, napadlo takmer 2,5 metra snehu. V Zálive veľrýb sa začali objavovať tulene. Boli to prví zvestovatelia blížiacej sa jari.

SkryťVypnúť reklamu

Po dvoch dňoch tvrdej práce sa podarilo otvoriť hangár a vytiahnuť lietadlo Fairchild. Ako sa ukázalo, lietadlo prekonalo zimu lepšie, ako dúfali. V kabíne sa nenašiel žiadny sneh – iba stopy ľadových kryštálikov. Úlohou mechanikov bolo pripraviť lietadlo na let. Ak bude dobré počasie, obidve lietadlá by mohli byť vo vzduchu už začiatkom novembra. Montážne práce prebiehali dobre, ale nezaobišli sa bez omrzlín. Našťastie, k žiadnym vážnym nedošlo.

SkryťVypnúť reklamu

V piatok, 20. septembra po prvýkrát vypustili psov. Psy boli také šťastné, že sú opäť voľné, že zabudli na dobré spôsoby a ignorujúc pokyny mašérov, behali po tábore ako šialené. Dostať ich do postroja bolo jednoducho nemožné. Po hodine trpezlivej práce na zostavení svojho záprahu sa Crockett konečne vzdal najneposlušnejšieho páru a začal výcvik so šiestimi psami. Okamžite sa rozbehli neuveriteľnou rýchlosťou, nevšímali si sane, ktoré sa prevrhli a nebolo možné ich zastaviť. Uprostred snahy psovodov o výcvik, psy náhle zbadali tuleňa a všetka snaha o ovládanie záprahu bola nadobro márna. Nuž, začiatky boli ťažké, ale chcelo to dávku trpezlivosti a čas a psy sa napokon dostali pod kontrolu.

SkryťVypnúť reklamu
Ťažné psy Byrdovej expedície v postroji
Ťažné psy Byrdovej expedície v postroji (zdroj: https://darkwood-sleddog.tumblr.com/post/186538491050/admiral-byrd-antarctic-expedition-dogs)

Leteckú výpravu na južný pól plánovali po celú zimu. Jedným z dôležitých požiadaviek na úspech výpravy, bolo zníženie hmotnosti leteckého nákladu. Preto bolo nutné vyrobiť nové, ultraľahké sane, ktoré by však boli dostatočne pevné. BalchenStrom po niekoľkých týždňoch vyrobili prototyp saní, ktoré položili na váhu. Zistili, že vážia len 90 kg, čo bolo menej, ako sa Byrd odvážil dúfať. Mali slúžiť pre prevoz nákladu v prípade vynúteného pristátia počas letu nad Antarktickou náhornou plošinou, kde nebol vybudovaný žiadny depozit.

SkryťVypnúť reklamu

Tréning psov pokračoval a nanešťastie sa ukázalo, že počet psov, schopných účasti na dlhších výpravách, ubúda. Najčastejšími príčinami uhynutia psov boli tvrdé potýčky v psej svorke.

SkryťVypnúť reklamu

Prvé dôkazy o príchode jari sa dostavili až začiatkom októbra. Jeden z členov expedície uvidel prvé tulenie mláďa a zaznamenali aj návrat prvých vtákov. 

Kým sa psovodi zaoberali výcvikom psov, letecká skupina tvrdo pracovala na príprave lietadiel. Hoci bola teplota okolo -40°C, v pondelok, 7. októbra, mechanici postavili lietadlo Fairchild, s naolejovaným, namazaným a skontrolovaným motorom, na začiatok štartovacej plochy. Zaistili ho ľadovými kotvami a obrátili svoju pozornosť na prípravu lietadla Ford. Prvá obhliadka lietadla ukázala, že tiež prečkalo zimu bez ujmy a že jeho duralová konštrukcia vydržala nízke teploty bez jedinej praskliny.

Prípravy na odchod podpornej výpravy, ktorá mala zakladať vzdialené depozitné sklady na Bariére, boli v plnom prúde. Ak to počasie dovolí, odchod bol naplánovaný na 10. októbra.

SkryťVypnúť reklamu

Vo štvrtok 10. októbra bolo však zamračené a začal fúkať studený vzduch z juhu. Teplota klesla na - 47°C.  Testovací let bol preto odložený. V piatok fúkal ešte stále juhozápadný vietor s rýchlosťou takmer 30 km/h za hodinu a teplota bola stále na -47°C. Štart bol opäť odložený.

V sobotu 12. októbra sa vietor zmenil na východný, jeho rýchlosť stúpla na 50 km/h a priniesol silnú snehovú búrku. Nasledujúci deň bol tiež studený, ale jasný, so slabým premenlivým vetrom a teplotou -36°C. Namiesto skúšobného letu, mechanici upevňovali krídla k trupu lietadla Ford. Feury a Black začali s vykopávaním snežného skútra a dúfali, že ho spojazdnia do jedného, alebo dvoch dní. Mali v úmysle využiť ho na podporu presunu nákladu do južných depozitov.

V utorok, 15. októbra vyrazila podporná výprava smerom na juh. Pridal sa aj Petersen, ktorý hodlal otestovať rádiové zariadenie mal sa vrátiť s geologickou časťou výpravy.

Počasie bolo spočiatku skvelé, teplota -23°C, obloha len mierne zatiahnutá a slabý severovýchodný vietor. Sane sa po ľade zálivu veľmi ľahko pohybovali.  

Ako sa Byrd dozvedel rádiovou správou, podpornej skupine sa nedarilo podľa očakávania. Neprešli ani 15 kilometrov a uviazli v hlbokom snehu. S vypätím všetkých síl sa im podarilo doraziť do najbližšieho depozitu 20 Mile Depot.  Z tohto miesta sa postup našťastie zrýchlil, pretože povrch Bariéry bol pevnejší a sane sa nezabárali do sypkého snehu.

V utorok, 5. novembra bol rušný deň. Letci vytiahli zmontované lietadlo Ford zo svojho hangáru, zatiaľ čo zvyšok tábora si nenechal ujsť prvý pohľad na obe lietadlá, pripravené na štartovacej dráhe. Lietadlo Ford postavili vedľa menšieho lietadla Fairchild. Nebolo pochýb o tom, že Ford bol vo výbornom stave. Zatiaľ čo lietadlo Fairchild malo slúžiť na vybudovanie najjužnejšie položeného potravinového depozitu na úpätí Transantarktického pohoria, lietadlo Ford bolo určené na prelet nad južným pólom.

Fairchild FC-2W2 Stars and Stripes
Fairchild FC-2W2 Stars and Stripes (zdroj: https://airandspace.si.edu/collection-objects/fairchild-fc-2w2-stars-and-stripes/nasm_A19720533000)

Ford pripravovali na testovací let. Motory zohrievali zvyčajným spôsobom, pomocou plátennej kapoty s lievikom, vedúcim dolu k tlakovému benzínovému variču. Práve keď boli mechanici pripravení naštartovať dva bočné motory Whirlwind, na lievik kvapkal benzín. Vznikol požiar, ktorý sa rozšíril na celú kapotu a motor a hrozilo, že plamene zasiahnu nádrž skôr, ako stihnú uhasiť oheň. Bola to veľmi nebezpečná situácia a jediným šťastím bolo, že lietadlo bolo celokovové. Poškodenie bolo preto len mierne, ale znamenalo ďalší deň oneskorenia, kým mechanici obnovili kabeláž a vyrobili nový lievik.

Ráno, v nedeľu 10. novembra, bola chladné počasie, s teplotou -30°C, ale vzduch sa s postupom dňa oteplil. Východný vietor s rýchlosťou 10 km/h zahnal mraky, čím posádke lietadla doprial jasný horizont. Bolo ideálne počasie na prvý testovací let sezóny.

Skôr ako pilot Parker na lietadle Fairchild odletel na skúšobný let, upravil štartovaciu dráhu. Povrch dráhy bol pomerne mäkký a lyže, ktorých spodok bol pokrytý ľadom, sa ponorili dosť hlboko. Napriek tomu sa Parkerovi podarilo od ľadu odlepiť a spevniť povrch dráhy tým, že po nej roloval všetkými smermi. Napokon odletel na krátky skúšobný let. Po jeho návrate, Smith, Balchen a June vykonali niekoľko ďalších krátkych skúšobných letov nad Zálivom veľrýb, počas ktorých otestovali leteckú kameru, rádiový vysielač a samotné lietadlo. Celkovo motor bežal nepretržite štyri hodiny s výsledkom, že lietadlo Fairchild bolo v perfektnom leteckom stave.

Nasledujúci deň mechanici naštartovali motory Whirlwind na lietadle Ford, ale test bol odložený, kým mechanici vyčistili palivové potrubia, v ktorých sa nahromadili nečistoty.

V stredu, 13. novembra bol nádherný deň, teplota -10°C, sotva citeľný východný vietor a úplne čistý horizont. Lietadlo vyletelo o tretej hodine popoludní s testovacím pilotom Parkerom, leteckým inžinierom Balchenom a ôsmimi pasažiermi, vrátane Byrda. Lietadlo vzlietlo po rozbehu kratšom než  tridsať sekúnd.

Pri riadení sa vystriedali viacerí piloti a Byrd otestoval navigačné vybavenie. Leteli ponad depozitné sklady. Sklad 20 Mile Depot bol veľmi zreteľne označený a výborne viditeľný zo vzduchu, čo bolo predpokladom na úspech plánovaného letu k južnému pólu.

Portrét Richarda Evelyna Byrda z roku 1928
Portrét Richarda Evelyna Byrda z roku 1928 (zdroj: https://en.m.wikipedia.org/wiki/Richard_E._Byrd)

Po návrate z tohto letu naložili do lietadla Ford náklad snehových blokov o hmotnosti šesť ton, ktoré predstavovali predpokladanú záťaž počas výpravy k pólu. Snehové bloky mali presne zaznačenú hmotnosť a mohli ich v kritickej situácii zhodiť. Vo výške 3.000 metrov začal ľavý motor vynechávať a piloti sa rozhodli zostúpiť do nižšej výšky. Po zosadnutí dostali mechanici úlohu vymeniť karburátor motora s tým, že v nasledujúci deň bude ďalší testovací let do výšky 4.200 metrov.  

Pracovalo sa celú noc a o 6:00 ráno bola teplota o 19°C nižšia, než v predchádzajúci deň. Navyše fúkal silný vietor. Od testovacieho letu museli upustiť.

Ráno v nedeľu 17. novembra, prinieslo letcom príjemné prekvapenie. Bol jasný deň s teplotou -10°C, fúkal mierny juhozápadný vietor. Už o 10:30 odletel Ford s nákladom 7.500 kg. Za hodinu a pol sa vyšplhal do výšky 3.600 m, z ktorej muži v lietadle videli vrcholy Rockefellerových hôr, vyčnievajúce v snehu. Potom vykonali niekoľko rýchlostných, výškových a záťažových testov na vyznačenej trati s otáčkami až do 1.450 ot/min. Všetky testy dopadli výborne.

Povzbudení dobrými výsledkami, ešte v ten istý deň sa rozhodli uskutočniť let s cieľom založenia najjužnejšej základne, na úpätí Transantarktického pohoria. Dali naložiť do lietadla 150 kg potravín, 900 litrov leteckého benzínu, 110 litrov oleja, veľký benzínový varič na zohrievanie motorov a malú benzínovú piecku na varenie čaju. Veliteľom a navigátorom bol Byrd, pilotom Dean Smith, June pôsobil ako rádiový inžinier a pomocný pilot a McKinley mal za úlohu mapovať terén.

Lietadlo už bolo pripravené k štartu, keď obsluha vysielačky zistila, že vysielačka nefunguje. Bez fungujúceho rádia by bolo príliš veľkým rizikom uskutočniť tak vzdialený let, spojený s pristátím.

Letecké založenie južnej základne bolo jednou z najneistejších operácií celej expedície. Ak by sa nepodarilo vybudovať plánovanú základňu, nedal by sa uskutočniť ani polárny let. V prípade nehody, ktorá by zabránila založeniu základne, Byrd by sa musel vzdať polárneho letu.

Pristátie mimo upravenej dráhy je v polárnych oblastiach vždy nebezpečné, pretože pilot nedokáže dostatočne dobre posúdiť povrch zo vzduchu a počasie môže tiež veľmi ohroziť pristávanie. Preto sa Byrd snažil eliminovať všetky nebezpečenstvá.

Trojmotorové lietadlo Ford Floyd Bennett, určené na prelet nad južným pólom
Trojmotorové lietadlo Ford Floyd Bennett, určené na prelet nad južným pólom (zdroj: https://www.thehenryford.org/collections-and-research/digital-collections)

V pondelok ráno 18. novembra, sa zázrakom podarilo vysielač uviesť do činnosti. Teplota a vietor boli ideálne na uskutočnenie letu. Lietadlo vzlietlo o 9:40 so Smithom na sedadle pilota. Po krátkom, 300 metrov dlhom rozbehu, tri motory lietadla Ford, ho zdvihli do vzduchu aj so 7.500 kg nákladu a lietadlo rýchlo stúpalo. Motory nabrali stabilný rytmus, lietadlo zanechalo za sebou hlavnú expedičnú základňu Little America a letelo priamo na juh.

Leteli vo výške 360 metrov a hľadali pod sebou vyznačenú cestu k depozitným skladom. Nakoniec ju uvideli – tenkú, lomenú čiaru. Smer letu kontrolovali podľa slnečného kompasu a takmer presne sa zhodoval s cestou, vybudovanou medzi depozitmi.

Krátko po odlete preleteli nad depozitným skladom 20 Mile Depot, ktorý spoznali podľa niekoľkých snehových blokov obklopených množstvom udupaného snehu. Viditeľnosť bola výborná, vietor minimálny. McKinley, ktorý sa práve chystal urobiť niekoľko fotografických záberov, ukázal na tmavú škvrnu pod nimi. V strede cesty ležal tmavý, opustený vrak snežného skútra, ktorý sa v polárnych podmienkach neosvedčil. Leteli rýchlosťou presahujúcou 160 kilometrov za hodinu. Po niekoľkých minútach sa na hladkom povrchu Bariéry objavili prvé tmavé tiene, ktoré predstavovali trhliny a ich počet pribúdal. Oblasťou, nad ktorou leteli, prechádzali viaceré mohutné tlakové hrebene a trhliny, ktorých strany boli na slnku čierno-modré. Na východe sa vejárovito rozprestieralo ďalšie množstvo prasklín, ktoré boli rozbrázdené.

Oblasť s trhlinami bola široká takmer 50 kilometrov a za ňou viedla bezpečná cesta ďalej na juh. Zmenili smer letu na juhozápad. Zakrátko sa pred nimi objavil nádherný štít, ktorý ukončil monotónny pohľad na Bariéru. K nemu pribudol ďalší vrchol, potom tretí, štvrtý a napokon sa na obidve strany, priečne cez smer ich letu, rozprestieralo Transantarktické pohorie. Po prvýkrát v histórii ľudské oko uvidelo panoramatický obraz tejto majestátnej horskej masy, ktorá podopiera polárnu plošinu. Smith zdvihol lietadlo do výšky 600 metrov, čím sa krása a rozsah tohto pohoria naplno prejavili.

Okrem skalnatých štítov videli, ako sa cez údolia prerezávajú modrobiele prúdy ľadovcov. Jeden z nich, ktorý bol väčší a krajší ako ostatné, bol ľadovec Beardmore, na ktorý vyliezli výpravy Scotta a Shackletona počas ich cesty na južný pól.

Pomaly sa vynorilo Pohorie kráľovnej Maud, ktoré bolo súčasťou Transantarktického pohoria. Najprv uvideli niekoľko osamelých vrcholov, potom tmavé skalnaté svahy a napokon sa vynorili údolia, prerezané a rozbité ľadovcovými prúdmi.

Okolo 14:00 sa dostali k úpätiu ľadovca Axel Heiberg, kde plánovali postaviť najjužnejšiu základňu. Bariéra pod ním bola veľmi zvlnená a nebola vhodná na pristátie. Zamierili preto na západ a hľadali vhodné miesto, kde by mohli bezpečne zosadnúť. Východný portál ľadovca Liv's Glacier sa nachádzal niekoľko kilometrov na západ. Na jeho úpätí videli vhodnú plochu bez viditeľných nerovností, kde sa rozhodli pristáť. Ako sa ukázalo, pristávacia plocha nemala ani zďaleka hladký povrch. Mali veľké šťastie, že mali na podvozku pripevnené široké a dlhé lyže, inak by lietadlo pristávancí manéver nezvládlo. Tesne pred zosadnutím, Smith znížil rýchlosť na 75 km/h a podarilo sa mu bezpečne pristáť na drsnom, veľmi tvrdom, zľadovatelom snehu.

Horná časť ľadovca Axel Heiberg
Horná časť ľadovca Axel Heiberg (zdroj: https://antarctica.recollect.co.nz/nodes/view/34815)

Smith zostal v kokpite a udržiaval motory vo voľnobehu, kým June, McKinleyByrd pripravovali stavbu najjužnejšieho depozitného skladu. Výstavba depa trvala krátko. Kanistre s palivom a motorovým olejom, vrecia s jedlom a všetko ostatné, jednoducho nahromadili na kopu a vytvorili pyramídu. Vrchol pyramídy o niekoľko metrov prevyšoval hlavy mužov. Sklad označili a pomenovali po vnučke Henryho Forda - Josephine Ford. Bolo to rovnaké meno, aké nieslo lietadlo, ktorým Byrd v roku 1926 preletel ponad severný pól.

Po ukončení výstavby depa, všetci traja nastúpili do kabíny a lietadlo odletelo. Hlavnú úlohu splnili a  zamierili na východ k Pohoriu kráľovnej Maud, aby ho zmapovali. V priebehu tohto letu zistili, že zásoby paliva sú nebezpečne nízke. Počas hľadania príčiny jeho nadmernej spotreby, objavili miesto, ktorým palivo unikalo. Nachádzalo sa v potrubí, ktoré viedlo k ručnému palivovému čerpadlu, umiestnenému pod sedadlom pilota. June dieru v potrubí zalepil žuvačkou a prelepil lepiacou páskou. Ale strata paliva bola dosť veľká a ohrozovala dolet na základňu.

Nedalo sa robiť nič iného, len sa okamžite vrátiť a veriť, že budú mať dostatok paliva. Krátko pred 19:00 prelietavali oblasť nad trhlinami a nachádzali sa asi 75 km od hlavnej základne. Asi po päťdesiatich kilometroch začal vynechávať motor. Priamo pod nimi bola oblasť, kde sa nedalo pristáť. Bola rozbrázdená, plná trhlín a mala členitý a drsný povrch.

Smith nakláňal lietadlo na obidve strany, aby zhromaždil zvyšky paliva. Motor ešte chvíľu prerušovane bežal, ale onedlho úplne zhasol a v kabíne sa rozhostilo úplné ticho. Kĺzavým letom sa Smithovi napokon podarilo preletieť najhoršiu oblasť a pristáť tesne pri jej okraji. Bolo 19:29.

Vo chvíli, keď sa lietadlo zastavilo, všetci štyria vybehli von, aby vypustili olej z motora do prázdnych kanistrov. Väčšinu z neho sa im podarilo zachytiť, ale časť vytiekla pomimo na sneh. June zapol núdzový vysielač a pokúsil sa vyslať S.O.S. do tábora, ale nedostal žiadnu odpoveď. Svoju vývzvu opakoval niekoľkokrát. Neďaleko od lietadla si postavili stan a snažili sa trochu si oddýchnuť. Bol to rušný deň. Nemohli však kľudne oddychovať, pretože sa veľmi obávali o bezpečnosť lietadla. Ak by prišla snehová búrka skôr, než by privolali pomoc z tábora, mohli by o lietadlo prísť. Našťastie, počasie zostalo úplne jasné a pokojné.

NASA snímka Transantarktického pohoria z roku 1991, ktorá vystihuje jeho charakter. Údoliami medzi štítmi tečú ľadovce.
NASA snímka Transantarktického pohoria z roku 1991, ktorá vystihuje jeho charakter. Údoliami medzi štítmi tečú ľadovce.  (zdroj: https://www.sciencephoto.com/keyword/transantarctic-mountains)

Okolo 23:00, keď sa štvorčlenná letecká výprava takmer vzdala nádeje na nadviazanie spojenia s táborom a keď McKinleyho rameno bolo stŕpnuté námahou, vynaloženou na krútenie ručného generátora, začuli zvuk lietadla. Bolo to lietadlo Fairchild s Balchenom a Petersenom na palube. Po drsnom pristátí lietadlo zarolovalo vedľa Forda. Na veľké potešenie Byrdovho tímu, im Balchen oznámil, že priviezli 500 litrov benzínu. Balchen im porozprával, ako zachytili ich volanie o pomoc, hoci bolo neúplné. Domysleli si, že museli núdzovo pristáť z dôvodu nedostatku paliva a priviezli im ho. Založenie najjužnejšej základne Josephine Ford sa skončilo dobre.

Let na južný pól

Deň vďakyvzdania, 25. november priniesol Byrdovej expedícii to, čo si jej členovia najviac priali, a to dobré počasie. Pred odletom však bolo potrebné vykonať ešte niekoľko dôležitých prípravných prác. Byrd poveril Hainesa velením tábora počas jeho neprítonosti. Haines dostal súbor inštrukcií pre prípad, že by sa let k pólu neskončil dobre.

Mechanici naposledy skontrolovali lietadlo a dôkladne ho preskúšali. Následne naplnili všetky nádrže benzínom.  McKinley a June starostlivo poukladali potrebný výstroj do kabíny. Hanson otestoval rádiové zariadenie. Byrd s de Ganahlom starostlivo skontrolovali sextant, hodinky a chronometre, ktoré boli medzi poslednými vecami, ktoré pribudli na palubu lietadla.

Keď skončili prípravné práce, na poslednú chvľu sa rozhodli vziať na palubu ďalších 500 litrov benzínu. Nedalo sa totiž predvídať, s akým vetrom sa počas letu stretnú. Pre prípad, že by fúkal čelný vietor, dodatočné množstvo paliva by bolo neoceniteľné. Ak nie, mohli ho vyhodiť cez palubu ako zbytočnú záťaž.

Celková hmotnosť nákladu bola približne 7.500 kg. Meteorológ Haines priniesol čerstvú predpoveď počasia. Vo výške 6.000 metrov fúkal južný vietor s rýchlosťou 30 km/h. Znamenalo to že na juhu je jasná obloha, hoci na základni Little America bolo hmlisto. Bola to povzbudzujúca predpoveď a štyria účastníci letu na južný pól sa pripravili na odlet. Okrem veliteľa výpravy Byrda sa letu zúčastil pilot Balchen, kartograf McKinley a náhradný pilot a rádiový technik June. Navigáciu mal na starosti, ako vždy, Byrd.

Po schválení odletu, Byrd vošiel do svojej kancelárie a zobral vlajku, zaťaženú kameňom z hrobu Floyda Bennetta. Dlho sa pripravoval na túto chvíľu. Považoval to za poctu svojmu dobrému priateľovi, ktorý s ním dňa 9. mája 1926 preletel ponad severný pól, aby kameň z jeho hrobu mohol odpočívať na najjužnejšom mieste Zeme.

Po dojemnej rozlúčke sa štyria muži usadili do lietadla Ford – Flyd Bennett, ktoré po 30 sekundách rolovania odletelo. Krátko po odlete sa lietadlo dostalo do hmly, ale podľa predpovede sa očakávalo, že sa z nej čoskoro dostanú. Kurz letu bol pozdĺž poludníka, ktorý bol na základni Little America 143° 45’ západnej zemepisnej dĺžky. Tento poludník ich mal priviesť k ľadovcu Axel Heiberg.

Niekoľko minút po odlete sa začala obloha vyjasňovať pod náporom juhovýchodného vetra a vzápätí sa pred nimi ukázala modrá obloha. Haines mal, ako vždy pravdu. Pomaly naberali výšku a minuli depozit 20 Mile Depot, následne 44 Mile Depot.

V interiéri lietadla sa nachádzali malé sane, zrolované spacie vaky, dve objemné vrecia s jedlom, dva tlakové benzínové variče, rady benzínových kanistrov, lieviky na vypúšťanie benzínu a oleja z motora, náhradné oblečenie, stany a ďalšia výbava. Pre množstvo nákladu sa sotva našlo miesto na pohyb posádky.

June mal rádio v zadnej prepážke na ľavej strane. Z času na čas vyslal správu o súradniciach lietadla na základňu. Okrem toho mal na starosti aj obsluhu komplikovaných ventilov od šiestich benzínových nádrží. Tu a tam nahradil Balchena pri riadení lietadla, alebo s ním konzultoval zmenu kurzu.

McKinley mal svoju mapovaciu kameru pripravenú na snímkovanie počas celého letu. Zmapovanie trasy medzi základňou Little America a južným pólom, bolo jedným z hlavných cieľov výpravy.

Vpredu v kokpite, za motormi, bolo pomerne teplo. Ale kabínou, kde bol Mc Kinley a Byrd, prefukoval  studený vietor a obaja boli radi, že si obliekli teplé polárne oblečenie. Bez neho by bol let oveľa menej príjemným. Keď sa obloha vyjasnila, kabínu zalialo zlaté svetlo. Bola naplnená zvukom motorov a vrtúľ. Človek musel kričať, aby ho bolo počuť. Od navigačného stola vzadu, kde boli rozložené mapy, Byrd pravidelne odovzdával do kokpitu blok s informáciami o kurze.

Na splnenie náročnej misie, muselo lietadlo letieť priemernou rýchlosťou 145 km/h. Keď prekonalo oblasť s trhlinami, priblížilo sa k Transantarktickému pohoriu. Jasnejšie ako pred niekoľkými dňami, keď zakladali najjužnejšie depo, videli bielo-modré prúdy ľadovcov, vytekajúcich z údolí pohoria do Bariéry. Zasnežené vrcholy hôr sa na slnku leskli tak jasne, že vyzerali ako erupcie sopiek. Lietadlo letelo vo výške 450 metrov a blížilo sa k Pohoriu kráľovnej Maud.  

Mapa Antarktídy s vyznačením Transantarktického pohoria, ktorého súčasťou je Pohorie kráľovnej Maud (vyznačené červeným krúžkom). Zeleným krúžkom je vyznačený Záliv veľrýb.
Mapa Antarktídy s vyznačením Transantarktického pohoria, ktorého súčasťou je Pohorie kráľovnej Maud (vyznačené červeným krúžkom). Zeleným krúžkom je vyznačený Záliv veľrýb. (zdroj: https://www.labroots.com/trending/earth-and-the-environment)

Až do tejto chvíle motory pracovali nepretržite pri cestovných otáčkach – 1.600 ototáčok za minútu. Nachádzali sa asi 90 kilometrov severne od západného portálu ľadovca Axel Heiberg a začali naberať výšku. Keď sa priblížili, uvideli pred sebou nielen ľadovec Axel Heiberg, ale aj susedný ľadovec Liv's Glacier. Byrd si nebol istý, ktorým z nich bude vhodnejšie letieť. Nemohol sa však dlho rozhodovať, pretože benzínu nemali nazvyš. Balchen gestom ruky ukázal na paru, stúpajúcu z čiernej skaly na úpätí Axela Heiberga, nepochybne spôsobenú kondenzáciou teplých prúdov vzduchu, vyžarovaného zo skál, rozpálených slnkom. Zdalo sa, že priesmyk ľadovca Axel Heiberg zakrývala tenká vrstva mrakov. Ale neboli si tým istí. Nakoniec sa rozhodli pre Liv's Glacier, ktorý pomenoval Amundsen po dcére Fridtjofa Nansena. Zdalo sa, že je širší ako Axel Heiberg a priesmyk je nižšie.

Pár minút po deviatej preleteli ponad sklad, ktorý pred niekoľkými dňami zriadili. Nevideli ho, pretože sa už nachádzali vo výške 2.700 metrov.

June sa nenechal vyviesť z miery diskusiami, týkajúcimi sa výberu ľadovca. Vlial posledný kanister benzínu do hlavnej nádrže. Prázdne kanistre vyhodil cez padacie dvere. Každý vážil asi jeden kilogram a každé kilo, ktorého sa zbavili, sa počítalo v prospech úspechu výpravy. June odčítal stav paliva v piatich nádržiach, uložených v krídlach, ako aj v hlavnej nádrži. Zapísal si údaje, urobil niekoľko výpočtov a podal Byrdovi výsledky. Spotreba sa dovtedy pohybovala v priemere medzi 250 – 270 litrov za hodinu. Kvôli čelnému vetru im to trvalo dlhšie, ako očakávali, kým sa dostali do hôr. Avšk dodatočné palivo, ktoré naložili tesne pred odletom, pomohlo pokryť zvýšenú spotrebu, a tak mali dostatok benzínu, aby sa dostali na pól a späť, pričom počítali s medzipristátím na južnom depozite Josephine Ford.

Začali stúpať nad ľadovec. Motory ťahali veľmi dobre, vietor bol slabý a nemal podstatný vplyv na rýchlosť. Dostali sa východnému portálu ľadovca Liv's Glacier. Dno ľadovca sa začalo prudko zdvíhať. Asi 15 kilometrov od jeho ústia, bol ľadovec presekaný množstvom trhlín. V tomto mieste sa údolie prehĺbilo a prúd vzduchu, prúdiaci od priesmyku, citeľne zvýšil, v dôsledku čoho nastali silné turbulencie. Lietadlo sa snažilo vyrovnať meniacemu sa tlaku vzduchu a prudko sa otriasalo. Všetci vedeli, že nad ľadovcom nie je dostatočný priestor na to, aby sa lietadlo otočilo. Bol to jednosmerný let nahor.

Výškomery ukazovali nadmorskú výšku 3.000 metrov a zdalo sa, že sa priblížili k maximálnej výške, ktorú mohlo lietadlo dosiahnuť. Turbulencie sa ešte viac zvýšili a klesajúce prúdenie vzduchu spomaľovalo rýchlosť letu a tým aj stúpanie. Všetci štyria členovia posádky upínali zrak k miestu, kde očakávali, že sa bude nachádzať priesmyk. Netrvalo dlho a uvideli ho.

V strede priesmyku sa však nachádzal masívny výbežok zasneženej skaly, pripomínajúci ostrov a ten museli obletieť, čo v turbulentnom prúdení nebolo ľahké, pretože priesmyk bol úzky. Vďaka tomu, že Balchen zväčšil uhol letu, lietadlo ešte stále stúpalo, ale s rýchlo klesajúcou rýchlosťou. V riedkom vzduchu ťažké lietadlo reagovalo na ovládanie výrazne pomalšie.

Bernt Balchen (1899-1973) bol nórskym leteckým inžinierom a pilotom. S Byrdom sa zoznámil počas jeho leteckej expedície na severný pól  v roku 1926 na Špicbergoch.
Bernt Balchen (1899-1973) bol nórskym leteckým inžinierom a pilotom. S Byrdom sa zoznámil počas jeho leteckej expedície na severný pól v roku 1926 na Špicbergoch.  (zdroj: https://www.earlyaviators.com/ebalchen.htm)

Priesmyk bol nebezpečne úzky. Keď raz do neho lietadlo vletelo, už neposkytlo priestor na obrat. Zostávali len dve možnosti. Buď lietadlo poletí hore k priesmyku, alebo spadne. Iná možnosť nebola. Na to, aby priesmykom preleteli, však potrebovali zvýšiť výkon. Bol len jeden spôsob, ako ho zvýšiť – znížiť hmotnosť lietadla. June, očakávajúc príkaz, opustil vysielačku a položil ruku na vypúšťací ventil hlavnej nádrže. Stačilo stlačiť dva prsty a za dve minúty by vytieklo 2.700 litrov benzínu. Byrd naznačil Junemu, aby čakal.

Balchenovi sa ešte stále darilo stúpať, ale všetkým bolo jasné, že to nevydrží dostatočne dlho. Začal kričať a gestikulovať: “Cez palubu, cez palubu, 100 kilogramov!”

Lenže nikto nevedel, čo majú vyhodiť. Keby vypustili benzín, znamenalo by to, že by nemohli pokračovať v lete na pól. V prípade, že by vyhodili jedlo, núdzové pristátie na Antarktickej náhornej plošine by ohrozilo ich životy. Nebol čas na dlhé rozhodovanie a kým sa radili, McKinley vytiahol jedno z vriec, naplnených potravinami a ťahal ho k padacím dverám. Vážil 65 kilogramov. Byrd vydal príkaz: “Vrece s jedlom cez palubu!” McKinley vzápätí vyhodil vak na ľadovec.

Klesajúce prúdy nad ľadovcom však ešte viac zosilneli. Lietadlo sa triaslo, chvíľu stúpalo a ďalšiu zase klesalo. Balchen sa snažil udržiavať let pod kontrolou, ale okolnosti neumožňovali, aby si zachoval dostatočnú manévrovateľnosť. Uvedomoval si, že pokiaľ lietadlo nebude ešte viac odľahčené, priesmykom nepreletí. "Viac," zakričal Balchen, "ďalšie vrece!"

McKinley strčil cez padacie dvere druhý vak, ktorý narazil na ľadovec a jeho obsah sa rozptýlil v nehlučnom výbuchu. 130 kilogramov potravín bolo množstvo, ktoré mohlo nakŕmiť štyroch mužov na obdobie jedného mesiaca a práve toľko ležalo pod nimi na ľadovci.

Táto obeta sa však ukázala byť pri prelete priesmykom užitočnou. Lietadlo doslova poskočilo do výšky. Motory zvýšili otáčky a vzdialenosť od povrchu ľadovca vzrástla z 90 na 120 metrov. Odľahčenie prišlo v poslednej chvíli a lietadlu sa podarilo preletieť ponad priesmyk s rezervou asi 150 metrov. Balchen radostne vykríkol a všetkým sa uľavilo. Byrd si bol vedomý, že už nemohli vyhodiť ďalšiu záťaž. Okrem McKinleyho fotoaparátu nezostalo v kabíne nič, bez čoho by sa mohli zaobísť.

Prelet nad ľadovcom Liv's Glacier. Fotografoval McKinley
Prelet nad ľadovcom Liv's Glacier. Fotografoval McKinley (zdroj: https://www.admiralbyrd.com/1st-byrd-antarctic-expedition-1928-29.html)

Ďalšie minúty sa vliekli. Cez priesmyk preleteli rýchlosťou asi 120 km/h. Pól bol vzdialený už menej, než 500 kilometrov. Bolo asi 9:45 Greenwichského času a nachádzali sa nad Antarktickou náhornou plošinou. Na východnom obzore začal defilovať celý reťazec hôr. Kurz letu zmenili na 171. poludník.

Zadlo sa, že plošina smerom na juh klesala. Nadmorská výška, v ktorej letel Ford, bola bola približne 3.200 metrov. Všetky tri motory išli naplno a Byrd vedel, že ak jeden zlyhá, budú musieť pristáť.

Fúkal premenlivý vietor z východu. Aby to vykompenzovali, museli nasmerovať nos lietadla asi 12° na východ, aby leteli priamo na pól. V podlahe lietadla bol zabudovaný indikátor smeru vetra, ktorý McKinley používal pri fotení a preto počas letu neustále kontroloval smer a rýchlosť vetra. Tieto údaje ukázali, že zatiaľ, čo motory sa pohybovali rýchlosťou asi 160 km/h, lietadlo v skutočnosti letelo nad snehom rýchlosťou 144 km/h.

Charakter povrchu planiny sa z času na čas menil. Boli tam úseky hladkého, mäkkého snehu, ktoré sa striedali s oblasťami plámaného ľadu. Medzi 11:30 a 12:30 sa začali hory na východe strácať, kým hory na pravej strane už dávno zmizli. Náhorná plošina sa stretávala sa s horizontom v neurčitej línii na všetkých stranách.

O 12:38 konečne vyšlo slnko. Viselo ako ohnivá guľa na juhu, 21° nad obzorom. Bolo nízko a oslepovalo pilotov v kokpite. Byrd to využil na to, aby vypočítal polohu a korigoval kurz.  Podľa Amundsenových záznamov, náhorná plošina v miestach, nad ktorými leteli, skutočne klesla, až na 2.900 metrov. Leteli vo výške 400 metrov nad náhornou plošinou. Pól sa už nachádzal na dohľad.

Balchen, ktorého pri riadení nahradil June, si prišiel do kabíny rozcvičiť stŕpnuté telo. Oznámil Byrdovi, že viditeľnosť už nie je taká dobrá, ako predtým. Na obzore pred ľavobokom sa zhromažďovali mraky a vo vzduchu visela búrka. Búrka bola to posledné, čo si priali stretnúť na spiatočnom lete z pólu. Bolo veľmi ťažké preletieť cez Pohorie kráľovnej Maud v jasnom slnečnom svetle, ale počas búrky by to bola samovražda.

Šesť minút po trinástej hodine meranie výšky slnka ukázalo, že pól je už veľmi blízko. O 13:14 Greenwichského času Byrdove výpočty ukázali, že boli nad pólom. Zabočili do prava a leteli asi 5 kilometrov. Potom sa otočili a leteli naspäť k pólu. Nad pólom Byrd vyhodil malú vlajku, ktorá bola zaťažená kameňom z Bennettovho hrobu. Kameň a vlajka padli spolu. June vyslal na základňu Little America nasledujúcu správu: „Moje výpočty naznačujú, že sme sa dostali k južnému pólu. Byrd."

Trasa Byrdovho letu na južný pól označená zelenou farbou bola takmer identická s Amundsenovou výpravou.
Trasa Byrdovho letu na južný pól označená zelenou farbou bola takmer identická s Amundsenovou výpravou. (zdroj: https://library.osu.edu/site/archives/2016/12/23/frozen-fridays-g-is-for-geographic-south-pole/)

Výškomery ukazovali našu nadmorskú výšku 3.300 metrov. Pod nimi sa nachádzala len biela pustatina a samota rušená zvukom leteckých motorov. Pól ležal v strede nekonečnej pláne. Nebolo vidieť žiadne hory. Smerom na základňu Little America bola dobrá viditeľnosť. Ale vpravo, teda na východ, bol obzor zakrytý mrakmi. A práve tým smerom sa nachádzala cesta domov.

Počas spiatočného letu sa hory na východe znova objavili, jedna po druhej. Ale kým počas letu k pólu boli najjužnejšie vrcholy jasné a zreteľné, na ceste späť boli zahalené mrakmi. Mraky sa rýchlo pohybovali a hrozilo, že sa pred ich príletom zovrú. To si členovia leteckej výpravy nemohli dovoliť a museli ich predbehnúť. Leteli pozdĺž 168. poludníka k ľadovcu Axel Heiberg. Byrdovým zámerom bolo odchýliť sa na východ od pôvodného kurzu, aby sa jednako vyhli mrakom a zároveň preleteli nad novými územiami. Tak, aby McKinley, ktorý počas letu k pólu fotografoval oblasť smerom na východ, počas spiatočného letu mohol mapovať oblasť smerom na západ.

Čas sa vliekol. Potrebovali nájsť priesmyk ľadovca Axel Heiberg. Práve fúkal silný zadný vietor, ktorý pomáhal lietadlu šetriť palivom. Jeho rýchlosť sa zvyšovala. Okolo 14:00 sa lietadlu podarilo vyletieť o niekoľko stoviek metrov vyššie, na hladinu 3.600 metrov. Rýchlosť lietadla sa zvýšila na 200 km/h. Transantarktické pohorie mali na dosah. Zabočili doľava, aby našli priesmyk ľadovca Axel Heiberg a mohli do neho vletieť. Vtedy sa vynoril priesmyk naľavo od štítu Ruth Gade, ktorý bol zjavne najprístupnejší zo všetkých v okolí. Bol bez mrakov, a preto sa rozhodli zostúpiť práve týmto údolím.

O 15:50 preleteli cez hornú úvrať ľadovca, neustále klesali nižšie a po stranách videli strmé svahy priľahlých vrchov. Ľadovec, ktorý sledovali, sa spojil s ľadovcom Axel Heiberg. Vzduch bol miestami veľmi turbulentný a uvoľnený náklad v lietadle prudko menil polohu. Z ľadovca sa vynorili krátko po štvrtej hodine popoludní a pred nimi sa rozprestierala rozľahlá Bariéra.

Po prelete Transatlantického pohoria, June prepočítal stav zásob paliva a zistil, že im zostala mierna rezerva. Byrd rozhodol, že preskúmajú záhadnú zem, ktorú pomenoval Amundsen na Carmen Land, preto odbočili na východ. Pozorovali časť Bariéry, ktorá tlakom na úpätia hôr, získala veľmi hlboké a rozsiahle trhliny. Ako sa ukázalo, Carmen Land neexistoval. McKinley odfotografoval časť Bariéry, kde sa podľa Amundsenových záznamov mal Carmen Land nachádzať a potom sa otočili na západ a hľadali depozit Josephine Ford, ktorý pred týždňom vybudovali na úpätí Transantarktických hôr.

Lyže sa dotkli povrchu Bariéry pri najjužnejšom depozite o 16:47. Mali v ňom uložené palivo v plechových kanistroch. Každý kanister bolo treba priniesť, otvoriť a naliať, jeden po druhom, do krídlových nádrží. Bola to namáhavá a zdĺhavá práca a veľmi sa im zišli sane, ktoré si so sebou priviezli. Bolo krátko po18:00, keď dotankovali a konečne vzlietli. V tom čase sa od horského masívu privalili búrkové oblaky. Boli však ešte dosť ďaleko na to, aby lietadlu robili problémy. Byrd nariadil kurz priamo na základňu a o 22:00 mali na dohľad tri rádiové veže základne Little America. O pár minút neskôr preleteli nad administratívnou budovou a otočili sa na západ, aby mohli pristáť na upravenej dráhe. O 22:08, dňa 29. novembra 1929, sa lyže Fordu dotkli snehu a historicky prvý let na južný pól sa skončil.

Admirál Richard Byrd vystupuje z lietadla  Ford - Floyd Bennett, ktorým vykonal historicky prvý let na južný pól dňa 29. novembra 1929.
Admirál Richard Byrd vystupuje z lietadla Ford - Floyd Bennett, ktorým vykonal historicky prvý let na južný pól dňa 29. novembra 1929. (zdroj: https://library.osu.edu/site/archives/2016/12/23/frozen-fridays-g-is-for-geographic-south-pole/)

Byrd napísal do svojho leteckého denníka: “Po nórskej a britskej bola na južnom póle vztýčená aj americká vlajka. S mojím tímom - McKinley, Balchen a June, sme spoločným úsilím dosiahlil južný pól. Avšak na úspechu expedície a splnení jej hlavného cieľa sa podieľali všetci. V tábore Little America neexistuje človek, ktorý by neasistoval pri prípravách letu. Akékoľvek zásluhy, ktoré prinesú úspech, musia byť zdieľané so všetkými. Sú skvelí!”

Zdroje:

Richard Evelyn Byrd - Little America, 1928-30

The USA in Antarctica, a history of exploration and involvement (coolantarctica.com)

Antarctic Philately: Antarctic Expedition Maps (south-pole.com)

Iveta Rall

Iveta Rall

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  62
  •  | 
  • Páči sa:  858x

Milujem nite, priadze, látky, korálky a drôtiky a rada z nich tvorím. Popri tvorbe študujem rôzne textilné techniky a venujem sa histórii textilu. S obľubou sa venujem historickým témam, súvisiacim s cestovaním. Ak netvorím a neštudujem, som práve na potulkách svetom. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaZdravý životný štýlSúkromné

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

280 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

47 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
SkryťZatvoriť reklamu