reklama

Polárne expedície - časť 53. - Antarktída - Druhá Byrdova antarktická expedícia (1933 - 1935)

Po prelete ponad južný pól sa admirál Byrd do Antarktídy vrátil, aby dokončil svoje vedecké a prieskumné ciele.

Polárne expedície - časť 53. - Antarktída - Druhá Byrdova antarktická expedícia (1933 - 1935)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Po skončení Prvej Byrdovej antarktickej expedície, admirál Byrd vyhodnotil jej výsledky a dospel k záveru, že výskum oblasti Rossovho ľadového šelfu si vyžaduje ďalší geodetický a geologický prieskum. S cieľom doplniť výsledky, namerané počas Prvej expedície, ešte počas spiatočnej plavby, začal Byrd zvažovať návrat do Antarktídy. Druhú antarktickú expedíciu začal plánovať po ukončení expedície, bez dlhého otáľania, aby využil skúsenosti svojich druhov, z ktorých mnohí prejavili záujem o účasť na ďalšej expedícii.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hoci sa dlhšie obdobie pred Byrdom a Wilkinsom o polárny prieskum takmer nikto nezaujímal, amerických občanov nadchli Byrdove výsledky a vďaka nemu záujem verejnosti o antarktický prieskum rýchlo narástol. Denná tlač a rozhlasové správy prispeli k tomu, že prelet ponad južný pól bol obľúbenou témou rozhovorov vo všetkých spoločenských kruhoch po celej Amerike. Hoci sa USA na začiatku tridsiatych rokov minulého storočia nachádzali uprostred Veľkej hospodárskej krízy, tlak americkej verejnosti pomohol Druhej Byrdovej antarktickej expedícii získať potrebné financovanie. Mediálne pokrytie Prvej Byrdovej expedície, vďaka rozhlasovému vysielaniu zo základne Little America bolo natoľko atraktívne, že väčšina Američanov ho pravidelne sledovala odo dňa prvého primeho prenosu. Po prvom experimentálnom rozhlasovom vysielaní, vznikol seriál pravidelných týždenných priamych prenosov, ktoré do celého územia Spojených štátov prenášal Columbia Broadcasting System.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Vlajková loď Byrdovej druhej antarktickej expedície - Jacob Ruppert, bol prvým ľadoborcom v polárnom prieskume.
Vlajková loď Byrdovej druhej antarktickej expedície - Jacob Ruppert, bol prvým ľadoborcom v polárnom prieskume. (zdroj: https://hocken.recollect.co.nz/nodes/view/1061)

Rovnako ako Prvú, tak aj Druhú Byrdovu antarktickú expedíciu, organizoval admirál Richard Evelyn Byrd s finančnou pomocou od súkromných osôb, podnikov, priemyselných firiem, výskumných ústavov a vládnych agentúr. Pôvodné Byrdove plány počítali s odchodom expedície už na jeseň 1932, avšak zdĺhavé prípravy si vyžiadali, aby odchod počkal do nasledujúceho roka. Je úžasné, že sa uprostred Veľkej hospodárskej krízy podarilo vyzbierať finančné príspevky vo výške 150.000 USD v hotovosti. K najväčším prispievateľom patrili Edsel Ford, William Horlick, Thomas Watson, plukovník Jacob Ruppert a National Geographic Society. Ďalšie prostriedky boli získané z predaja práv na novinové články a fotografické zábery, ako aj z reklamy počas pravidelného rozhlasového vysielania zo základne Little America. Priemyselné a komerčné firmy darovali všetok vykurovací olej a letecký benzín, ako aj veľkú časť expedičného vybavenia, zatiaľ čo vládne agentúry a univerzity zapožičali vedecké prístroje v hodnote takmer 100.000 USD.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vlajková loď expedície bola prenajatá od US Shipping Board za jeden dolár ročne. Oceľové nákladné plavidlo Pacific Fir s hmotnosťou 8.257 ton, pôvodne používané pri preprave dreva na západnom pobreží, bolo spolu s ďalšími nadbytočnými loďami z prvej svetovej vojny, už vyradené z prevádzky. Pre potreby expedície ho úplne zrekonštruovali a prekrstili na Jacob Ruppert. Byrd totiž potreboval loď, ktorá by bola dostatočne pevná na to, aby prerazila ľadovú vrstvu na hladine antarktických morí. Po prvýkrát v histórii polárneho objavovania, sa stal expedičnou loďou ľadoborec. Druhou expedičnou loďou bola stará drevená veľrybárska loď, ktorú Byrd zakúpil v kalifornskom prístavnom meste Oakland. Loď s výtlakom 703 ton bola postavená v škótskom Greenocku v roku 1874 a desať rokov slúžila ako veľrybárska loď, kým ju odkúpila americká pobrežná stráž. Loď sa stala majetkom mesta Oakland od roku 1928, až pokiaľ ju Byrd v dezolátnom stave kúpil za niekoľko dolárov. V Bostone ju nechal ju opraviť, prestavať, vystužiť a pokrstil ju na Bear of Oakland. S pomocou parného stroja bola loď schopná dosiahnuť rýchlosť deväť uzlov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Príprava nákladnej lode Bear of Oakland na expedíciu do Antarktídy, Boston, 1933
Príprava nákladnej lode Bear of Oakland na expedíciu do Antarktídy, Boston, 1933 (zdroj: https://www.antipodean.com)

Po ukončení svojej Prvej expedície v roku 1930, Byrd zanechal v Antarktíde dve lietadlá. Nedalo sa počítať s tým, že z nich po troch rokoch niečo zostane. Preto si Byrd zaobstaral novú leteckú flotilu. Hlavným lietadlom bol - Curtis-Wright Condor, dvojmotorový dvojplošník s dlhým doletom, ktorý nazvali William Horlick. Toto lietadlo bolo vybavené podvozkom, na ktorý bolo možné pripojiť lyže, alebo plavák. Poháňala ho dvojica preplňovaných motorov Wright Cyclone, každý s výkonom 725 konských síl. Na palubu nainštalovali špeciálne navrhnuté palivové nádrže, ktoré lietadlu poskytli dolet približne 2.000 km s plnou záťažou 8 ton. Byrdovej expedícii boli zapožičané aj dva menšie jednomotorové jednoplošníky Fokker a Pilgrim. Okrem toho si expedícia priviezla vrtuľník Kellett, určený na prieskumné lety vo veľkých výškach a na premiestňovanie osôb na krátke vzdialenosti.

Modifikovaný vrtuľník Autogiro Kellett K3, ktorý bol upravenou verziou K2.
Modifikovaný vrtuľník Autogiro Kellett K3, ktorý bol upravenou verziou K2. (zdroj: http://www.aviastar.org/helicopters_eng/kellett_k-3.php)

Motorizovanú pozemnú prepravu mal zabezpečovať ťahač Cletrac, dva snežné skútre Ford a tri traktory Citroën 1 - 3, pôvodne určené na prepravu v púšti. Traktory Citroën s výkonom 40 koní mali predné kolesá vymenené za lyže. Keďže sa motorizovaná doprava v Antarktíde dovtedy neosvedčila, Byrd priviezol aj 153 ťažných psov z Aljašky a Labradoru, aj so saňami.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Počas Byrdovej druhej antarktickej expedície sa po prvýkrát v polárnej histórii s úspechom využívali na prevážanie nákladu motorizované jednotky - tri traktory Citroën.
Počas Byrdovej druhej antarktickej expedície sa po prvýkrát v polárnej histórii s úspechom využívali na prevážanie nákladu motorizované jednotky - tri traktory Citroën. (zdroj: https://www.admiralbyrd.com/2nd-byrd-antarctic-expedition-1933-34.html)

Fyzik Dr. Thomas Poulter bol vedúcim vedeckého personálu a druhým veliteľom expedície. William Haines, hlavný meteorológ, bol tretím veliteľom, zatiaľ čo Harold June, hlavný pilot, bol veliteľom leteckej skupiny. Vrchným dôstojníkom bol George Noville. Expedíciu tvorilo 56 mužov, medzi ktorými bolo päť pilotov, dvaja navigátori, traja fyzici, dvaja geológovia, dvaja meteorológovia, traja biológovia, štyria radisti, letecký fotograf, geodet, geofyzik, lekár, dvaja tesári, redaktor novín, dvaja kameramani, mechanici a vodiči psov. Zvyšok expedície pozostával zo 45-tich členov námorného personálu a posádky.

Loď Bear of Oakland vyplávala z Bostonu dňa 25. septembra 1933, keďže bola pomalšou z oboch expedičných lodí. Bohužiaľ, pri pobreží Severnej Karolíny jej skrížil cestu hurikán a ten ju poškodil do takej miery, že musela podstúpiť opravu v suchom doku v Newport News. Loď Jacob Ruppert opustila Boston 11. októbra, zastavila sa v Newport News a o jedenásť dní neskôr odplávala do Panamského prieplavu. Krátko nato sa na lodi Bear of Oakland ukončili opravy a konečne 1. novembra mohla odplávať na juh. Po preplávaní Panamským prieplavom loď Jacob Ruppert preplávala Pacifik a dňa 5. decembra dorazila do Wellingtonu na Novom Zélande. Vo Wellingtone naložili lietadlo William Horlick, posledné zásoby a k posádke pribudlo ďalších osemnásť mužov a traja čierni pasažieri. Dňa 12. decembra 1933 loď vyplávala smerom k Rossovmu ľadovému šelfu. Súvislé ľadové pole dosiahla dňa 20. decembra a ďalšie tri týždne pokračovala pozdĺž jeho okraja smerom k Zálivu veľrýb.

Ihneď po zakotvení vyložili lietadlo William Horlick a pripravili na skúšobný let. Dňa 21. decembra o 10:53 admirál Byrd, Harold June (pilot), William Bowlin (co-pilot), Carl Petersen (radista) a Joseph Pelter (letecký fotograf) vzlietli, aby vykonali hodinový testovací let. Po jeho úspešnom zavŕšení sa konali ďalšie prieskumné lety, ktoré pomohli nasmerovať loď Bear of Oakland do Zálivu veľrýb.  

Curtiss Condor T-32 - William Horlick počas Druhej Byrdovej Antarktickej expedície, 1933-1935
Curtiss Condor T-32 - William Horlick počas Druhej Byrdovej Antarktickej expedície, 1933-1935 (zdroj: http://www.century-of-flight.freeola.com/)

Loď Bear of Oakland preplávala Panamským prieplavom dňa 17. novembra a zastavila sa pre zásoby uhlia na Tahiti. Po naložení posledných zásob v novozélandskom Dunedine, dňa 6. januára, Bear of Oakland odplával do Antarktídy, kde dňa 30. Januára zakotvil v Zálive veľrýb.

Po vystúpení v Zálive veľrýb, sa Byrd vybral s prieskumnou skupinou na miesto pôvodnej základne Little America. Tábor síce našli, ale bol pochovaný pod hlbokou snehovou prikrývkou, z ktorej vyčnievali len rádiové veže. Na počudovanie, komunikačné a osvetľovacie systémy stále fungovali a uskladnené potraviny boli stále v zachovalom stave. S veľkými ťažkosťami sa členom expedície podarilo starý tábor obnoviť a nazvali ho Little America II. V čase, keď Bear of Oakland dorazil, dňa 30. januára, bolo už do tábora presunuté obrovské množstvo vybavenia, zásob a ostatného nákladu. O prepravu sa postaralo šestnásť tímov, z ktorých každý mal záprah s deviatimi psami. S pomocou psov, dvoch traktorov Citroën a ťahača Cletrac, previezli do základného tábora niekoľko stoviek ton zásob. Lietadlo Pilgrim stihlo odviezť 24 ton nákladu, až kým nebolo vyradené z prepravy, pretože sa mu zlomil podvozok. Keď dorazila loď Bear of Oakland, zapriahli do prevážania expedičného materiálu aj tretie vozidlo Citroën. Do 4. februára boli obe lode vyložené a v nasledujúci deň odplávala loď Jacob Ruppert do prístavu Port Chalmers na Novom Zélande, kam dorazila 18. februára. O dva dni po nej vyplávala loď Bear of Oakland zo Zálivu veľrýb pod velením poručíka Englisha. Neplávala však na Nový Zéland, ale na Cape Colbeck, kde sa poručík English pokúsil o geografický prieskum oblasti. Počas Prvej Byrdovej expedície v roku 1929 hrubý ľad znemožnil tento prieskum, od ktorého sa očakávalo, že objaví nové súostrovie. Nenašiel sa však žiadny záznam o objavenom súostroví.

Nakladanie lietadla William Horlick na palubu lode Jacob Ruppert, Wellington, Nový Zéland, 1933
Nakladanie lietadla William Horlick na palubu lode Jacob Ruppert, Wellington, Nový Zéland, 1933 (zdroj: https://natlib.govt.nz/)

Loď Bear of Oakland, bez objaviteľského úspechu, opustila koncom februára Antarktídu a zanechala na základni Little America II 56 prezimujúcich členov expedície.   

Počas prípravy na prezimovanie, znepokojila admirála Byrda séria trhlín, ktoré sa začali vyskytovať v blízkosti základne. Bolo preto potrebné zriadiť bezpečnejší sklad potravín, benzínu, stanov a zásob, ktorý vybudovali na vyvýšenom mieste a nazvali Retreat Camp. Miesto sa nachádzalo asi 1,5 kilometra od základného tábora. Do neho poprenášali všetko nevyhnutné pre prežitie expedície.

Priečne trhliny v súvislom ľade
Priečne trhliny v súvislom ľade (zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Crevasse)

V priebehu niekoľkých nasledujúcich týždňov, muži stavali na každom 40. kilometri smerom k pevnine (každých 25 míľ) depozitný sklad, aby bolo možné použiť uskladnené  potraviny v nasledujúcej sezóne. Prichádzajúca zima priniesla so sebou zmenu počasia. Nastalo obdobie sliných vetrov a snehových búrok. Počas zakladania skladov, členovia expedície statočne bojovali s nepriazňou počasia a 14. marca založili posledný sklad, ktorý nazvali 155-míľový sklad (na 250. kilometri). Jedným z cieľov expedície bolo čo najjužnejšie postaviť meteorologickú základňu, kde by traja muži strávili zimu a vykonávali každodenné meteorologické pozorovania. Pôvodným zámerom bolo založiť meteorologickú základňu na Antarktickej náhornej plošine alebo aspoň na úpätí pohoria Queen Maud, ale nastupujúca zima im to neumožnila. Meteorologická základňa Bolling Advance Base bola preto postavená vo vzdialenosti 160 km, južne od hlavnej základne. Počas budovania skladov a meorologickej základne, členovia expedície používali traktory, sane ťahané psími záprahmi a lietadlá.

Jednoplošník Pilgrim vykonal do začiatku zimy niekoľko letov a s úspechom sa zapojil do budovania skladov, ale Fokker Blue Blade havaroval už pri prvom štarte. Na nešťastie pre tímy, ktoré budovali sklady, sa počasie zhoršilo skôr, než stihli zaradiť do prevážania nákladu lietadlo William Horlick. Stavba drevenej chaty, ktorá mala slúžiť ako budova meteorologickej stanice s názvom Bolling Advance Base, sa začala ráno 22. marca, keď Bowlin a Bailey priviezli na palube lietadla Pilgrim admirála Byrda. Práce na stavbe prebiehali v hrozných podmienkach, keďže teploty klesali až na -60 °C. Počas prepravy materiálu, sužovala traktorovú skupinu kondenzácia vodnej pary a zamŕzanie vody v palivovom potrubí. Často sa zastavovali, aby odpojili potrubie do motora traktora a vysypali z neho ľad. Počas tejto operácie, prsty a dlane trpeli krutou zimou a všetci zažívali veľké bolesti. Psie tímy sa 25. marca vrátili do hlavnej základne a už ju nebolo možné opustiť. O tri dni neskôr sa vydali na cestu do hlavnej základne traktory a admirál Byrd zostal na meteorologickej základni Bolling Advance Base sám, aby počas celej zimy obsluhoval meracie prístroje a zaznamenával výsledky. Prefabrikovaná chata merala 2,7 x 3,9 metrov a bola 2,4 metra vysoká. Jej strecha bola úplne zasypaná snehom a vyčnievali z nej iba bambusové tyče, ktoré podopierali rádiové antény.

Keď slnko naposledy zapadlo, dňa 19. apríla, život na základni Little America II sa ustálil v bežnom pracovnom rytme. Počas štyroch tmavých zimných mesiacov boli vykonávané pozorovania meteoritov. Biológovia Dr. Perkins, Paul Siple, Alton Lindsey a J. M. Sterrett vykonávali v Zálive veľrýb výskumy planktónu, baktérií a Weddellových tuleňov a ostatní sa podieľali na prípravách na jarné výpravy.

Byrd v budove predsunutej meteorologickej základne Bolling Advance Base pred pieckou, ktorá zapríčinila jeho otravu oxidom uhoľnatým.
Byrd v budove predsunutej meteorologickej základne Bolling Advance Base pred pieckou, ktorá zapríčinila jeho otravu oxidom uhoľnatým. (zdroj: https://www.nytimes.com/2020/05/05/science/antarctica-byrd-distancing-expedition.html)

Medzitým admirál Byrd dvakrát denne zaznamenával meteorologické údaje na predsunutej základni a trikrát týždenne nadväzoval rádiový kontakt s hlavnou základňou Little America II. Aj po poslednom západe slnka v apríli, Byrd dodržiaval pravidelný plán polárnych pozorovaní. Žiaľ, Byrd nevedel o hroziacej otrave oxidom uhoľnatým. Hoci si uvedomoval kondenzáciu a zamŕzanie vody v potrubich ventilátora, sporáku a vo výfukovom potrubí motora, ktorý poháňal rádiový generátor, jeho preventívne opatrenia nedokázali zabezpečiť správne odvetranie v chate, v ktorej sa hromadil oxid uhoľnatý. Byrd postupne chorľavel, až nakoniec, počas rádiového vysielania dňa 31. mája, skolaboval. Síce sa prebral, ale jeho stav bol veľmi vážny. Napriek jeho fyzickej slabosti a niekoľkým recidívam bezvedomia, boli meteorologické pozorovania nepretržite zaznamenávané. Hoci sa to snažil skrývať, Byrdov zdravotný stav sa rapídne zhoršoval. Jeho nezvyčajné správanie počas jedného rádiového vysielania, zalarmovalo mužov v základnom tábore, ktorí sa rozhodli vydať sa na cestu na predsunutú základňu, aby poskytli Byrdovi pomoc.

Prvé dva pokusy dostať sa k Byrdovi skončili neúspechom, keď zámer záchrancov prekazili extrémne poveternostné podmienky. Nakoniec Dr. Poulter, E. J. Demas a Amory Waite na traktore Citroën 3, dňa 10. augusta tesne pred polnocou, dosiahli meteorologickú stanicu. Byrdov fyzický stav bol príliš vážny na to, aby podstúpil spiatočnú cestu na základňu Little America II. Muži preto opravili vadné potrubia, opatrovali a liečili Byrda a až do 12. októbra vykonávali pravidelné pozorovania namiesto neho. V ten deň priletelo lietadlo Pilgrim s pilotom Bowlinom a vyzdvihlo Byrda a Poultera, zatiaľ čo sa ostatní vrátili do základného tábora na traktore.

Záznamy z denníka, ktorý si Byrd počas pobytu na meteorologickej stanici viedol, po návrate do USA zverejnil v knihe, ktorá vyšla pod názvom "Alone" - sám. V knihe sú detailne popísané nielen Byrdove aktivity počas pobytu na základni, ale aj pocity, ktoré prežíval pri otrave oxidom uhoľnatým. Je to veľmi intímna kniha.

Meteorologická stanica Bolling Advance Base bola prístupná len cez otvor v streche.
Meteorologická stanica Bolling Advance Base bola prístupná len cez otvor v streche. (zdroj: https://www.nytimes.com/2020/05/05/science/antarctica-byrd-distancing-expedition.html)

Počas Druhej Byrdovej antarktickej expedície sa uskutočnilo množstvo geologických a biologických vedeckých programov. Dňa 27. septembra vyrazila výprava štyroch prieskumníkov na sever -  Harold June, Ken Rawson, J. H. Von der Wall a Carl Peterson na traktore Citroën 1, ktorý ťahal dvoje saní s nákladom takmer 4.000 kilogramov. O dva týždne neskôr zazreli McKinley Peak a pohorie Haines. V nasledujúci deň muži vyliezli na vrchol McKinley Peak a po zameraní polohy podľa slnka a hviezd zistili, že sa hora nachádza o približne 92 km západnejšie od svojej predpokladanej polohy. Výprava sa vrátila do základného tábora dňa 18. októbra po absolvovaní spiatočnej cesty dlhej 850 km. Bolo to po prvýkrát, čo sa v Antarktíde uskutočnil prieskum v takom veľkom rozsahu, za pomoci mechanizovanej pozemnej dopravy.

14. októbra odišla zo základného tábora výprava do Marie Byrd Land v zložení Paul Siple (biológ a vodca), F. Alton Wade (geológ), Stevenson Corey a Olin Stancliff (vodiči psov). Šesť dní strávili na vrchu McKinley za krutých poveternostných podmienok, aby preskúmali geológiu hory. Okrem toho uskutočnili magnetické pozorovania. Pokračovali do pohoria Haines na ďalšie geologické prieskumy a neskôr prekročili ľadovec Hammond a utáborili sa na úpätí Mount Woodward. 20. november bol venovaný prieskumu Mount Woodward, najjužnejšej hory v pohorí Ford Ranges, kde Siple našiel vzorky machu. Dňa 21. novembra prekročili ľadovec Boyd a utáborili sa na úpätí hory Rea. Ďalší deň bol venovaný štúdiu geológie Mount Rea a Mount Cooper. V tomto čase členovia expedície zistili, že sa zásoby krmiva pre psov výrazne znížili. Aby za krátky čas preskúmali čo najväčšie územie, muži sa rozdelili do dvoch tímov. 23. novembra Siple a Corey opustili tábor pod Mount Cooper a zamierili na sever k Saunders Mountain. Koncom nasledujúceho dňa už mali výhľad na obrovský ľadovec Crevasse Valley. Nepriaznivé počasie im však neumožnilo prechod cez ľadovec až do 27. novembra. Utáborili sa na úpätí pohoria Chester a zmapovali viaceré okolité hory. Dňa 2. decembra dosiahli svoj cieľ a vyrazili na spiatočnú cestu. Obidve časti výpravy sa opäť stretli v pohorí Haines a dňa 29. decembra po 77 dňoch rozsiahleho prieskumu, ktorý pokryl oblasť 1.387 kilometrov, sa vrátili do základného tábora.

Veterná turbína Jacobs s výkonom 2,5 kW v základni Little America II, 1934
Veterná turbína Jacobs s výkonom 2,5 kW v základni Little America II, 1934 (zdroj: https://www.jacobswind.net/wp-content/uploads/2011/01/Little-America-Base.jpg)

V čase, keď sa konali prieskumné výpravy, vyrazila aj geologická skupina troch mužov a dvoch psích záprahov do pohoria Queen Maud, s cieľom dosiahnuť jej najvýchodnejší bod. Ďalšie geofyzikálna výprava štyroch mužov so štyrmi psími záprahmi, sa vydala k ľadovcu Scott, aby jej členovia určili hrúbku ľadovej pokrývky polárnej plošiny. Obidve výpravy opustili hlavný tábor dňa 16. októbra. Geofyzikálna skupina dosiahla predsunutú meteorologickú základňu dňa 22. októbra a geologická skupina o jeden a pol dňa neskôr. Do 31. októbra boli obidve výpravy na okraji pásu trhlín. Po prekonaní značných prekážok, uskutočnili významné magnetické, geologické a seizmické výskumy. Z vrcholu Rockefellerovej plošiny, Morgan vypočítal hrúbku ľadovcového ľadu, ktorá bola v rozsahu 300 – 600 metrov.

Druhá Byrdova antarktická expedícia však nevykonávala len pozemné výpravy. Byrd sa našťastie zotavil a jeho letecká skupina dňa 15. novembra uskutočnila na lietadle Condor William Horlick prieskumný let na juhovýchod, aby preskúmali oblasť medzi hlavnou zkladňou Little America II a pohorím Ford Ranges. Počas letu bola odfotografovaná veľká časť dovtedy nepreskúmaného územia a členovia výpravy na spiatočnom lete preleteli ponad Rockefellerove hory, kde našli zvyšky lietadla Fokker, ktoré opustili v roku 1929. Let trval 6 hodín a 43 minút a prekonal 1.250 kilometrov. V priebehu nasledujúceho mesiaca a pol sa uskutočnilo niekoľko ďalších letov. Počas prieskumných letov vykonával Dr. Poulter dôležité vedecké štúdie Rossovho ľadového šelfu, ktoré predstavovali jeden z hlavných úspechov Druhej Byrdovej antarktickej expedície. Opätovný prieskum šelfu (po prvýkrát vykonaný počas expedície v roku 1929) v blízkosti Zálivu veľrýb ukázal, že časť ľadového šelfu, východne od zálivu, sa pohybovala smerom na západ, zatiaľ čo západná časť šelfu sa pohybovala na sever. Nameraná rýchlosť pohybu bola 2 metre za deň.

Byrd v kokpite lietadla Curtis-Wright Condor, ktorý pomenovali po významnom priemyselnom podnikateľovi a mecenášovi expedície - William Horlick
Byrd v kokpite lietadla Curtis-Wright Condor, ktorý pomenovali po významnom priemyselnom podnikateľovi a mecenášovi expedície - William Horlick (zdroj: https://www.nytimes.com/2020/05/05/science/antarctica-byrd-distancing-expedition.html)

Počas prezimovania na Novom Zélande, boli obe lode Bear of Oakland a Jacob Ruppert opravené a naložené uhlím. Loď Bear of Oakland opustila Dunedin dňa 2. januára. Na palube sa nachádzal aj Charles F. Anderson, americký poštový inšpektor, ktorý mal zrušiť poštový úrad, ktorý počas predchádzajúcej expedície zriadili na základni Little America. Dňa 19. januára zakotvila loď v Zálive veľrýb. Loď Jacob Ruppert opustila novozélandský prístav Port Chalmers 16. januára a do Zátoky veľrýb dorazila 27. januára. Muži sa ponáhľali, aby naložili náklad na palubu, pretože more bolo rozbúrené a ľad ohrozoval trupy lodí, ktoré nemohli byť dlho zakotvené. Jeden z traktorov Citroën, dva snežné skútre a malé množstvo rôznych zásob sa už na lode nezmestili a zostali v Antarktíde. Na palube jednej z nich, smerujúcej do Fordovho múzea v Dearborn, Michigan, sa nachádzalo aj lietadlo z predchádzajúcej expedície – Floyd Bennett, v ktorom Byrd preletel ponad južný pól v roku 1929. Na palube lodí našli miesto aj tučniaky, určené do amerických zoologických záhrad. Dňa 7. februára 1935, obe lode odplávali do Dunedinu. Loď Bear of Oakland zakotvila v Dunedine dňa 20. februára.

Mapka so zobrazením Prvej a Druhej Byrdovej antarktickek expedície. Prvá expedícia (1929 - 1930) preskúmala oblasť vyznačenú tmavšou farbou, kým Druhá preskúmala  vyšrafovanú oblasť, označenú Marie Byrd.
Mapka so zobrazením Prvej a Druhej Byrdovej antarktickek expedície. Prvá expedícia (1929 - 1930) preskúmala oblasť vyznačenú tmavšou farbou, kým Druhá preskúmala vyšrafovanú oblasť, označenú Marie Byrd.  (zdroj: https://www.rarenewspapers.com/view/657216?imagelist=1#full-images)

Záver

Druhá Byrdova antarktická expedícia po prvýkrát zaznamenala pozorovanie kozmického žiarenia a výskyt meteorov v Antarktíde. Kým Prvá Byrdova antarktická expedícia symbolizovala začiatok mechanického veku v Antarktíde, Druhá Byrdova expedícia posunula mechanické stroje a elektrickú energiu na novú úroveň. Elektráreň, ktorej zdrojom boli dieselové motory, dodávala základni Little America II elektrickú energiu, ktorá bola rozvedená do všetkých kútov základne, čím sa elektrifikácia dostala do všetkých oblastí života expedície a výrazne spríjemnila život na základni. Po prvýkrát sa použila v Antarktíde veterná turbína, určená na zabezpečenie elektrickej energie na rádiové vysielanie. V neskorších rokoch veterná turbína stala významným zdrojom energie na väčšine antarktických základní.

Zdroje:

Sea plane - Byrd Antarctic Expedition II | Collections Online - Museum of New Zealand Te Papa Tongarewa

Pair of publicity photographs: Byrd Second Antarctic Expedition: Byrd's Flagship Bear of Oakland prepares for Antarctic with ship returns from Antarctic | Richard Byrd (antipodean.com)

Self-Isolated at the End of the World - The New York Times (nytimes.com)

Antarctic Explorers: Richard E. Byrd & the Second Byrd Antarctic Expedition (south-pole.com)

Alone : Byrd, Richard Evelyn, 1888-1957 : Free Download, Borrow, and Streaming : Internet Archive

K-87606 LC-130 Hercules Cargo Transport Aircraft (navy.mil)

Original Company | Jacobs Wind Electric

Iveta Rall

Iveta Rall

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  86
  •  | 
  • Páči sa:  1 261x

Milujem nite, priadze, látky, korálky a drôtiky a rada z nich tvorím. Popri tvorbe študujem rôzne textilné techniky a venujem sa histórii textilu. S obľubou sa venujem historickým témam, súvisiacim s cestovaním. Ak netvorím a neštudujem, som práve na potulkách svetom. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaZdravý životný štýlSúkromné

reklama

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu