Polárne expedície - časť 54. - Antarktída - Posledné tri Byrdove expedície (1939 - 1956)

Antarktická základňa Little America nielen, že sprevádzala celý Byrdov expedičný život, ale jej meno je dodnes živé.

Polárne expedície - časť 54. - Antarktída - Posledné tri Byrdove expedície (1939 - 1956)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Richard Evelyn Byrd sa dostal do všeobecného povedomia v roku 1926, keď v úlohe navigátora, s pilotom Floydom Bennettom, vykonal prvý letecký prelet nad severným pólom. Nič na tom nezmenila skutočnosť, že krátko po jeho údajnom dovŕšení, bol tento výkon spochybnnený.

V roku 1928 Byrd obrátil svoju pozornosť na Antarktídu a podarilo sa mu získať si podporu bohatých Američanov, ako Edsel Ford, John D. Rockefeller Jr. a ďalších, ako aj celej americkej verejnosti. V Antarktíde podnikol Byrd päť veľmi úspešných expedícií. V dnešnom pokračovaní Polárnych expedícií si porozprávame o jeho troch posledných expedíciách.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tretia Byrdova antarktická expedícia (1940 - 1941)

Koncom 30-tych rokov si predstavitelia vlády USA začali uvedomovať, že záujem o antarktické oblasti, vďaka dvom úspešným Byrdovým expedíciám, získava na popularite. Preto sa prezident USA - Franklin D. Roosevelt, rozhodol spojiť dve samostatné antarktické expedície do jednej rozsiahlej. Prvá mala byť financovaná vládou USA, ktorej veliteľmi sa mali stať Richard Black a Finn Ronne a druhú organizoval zo súkromných zdrojov admirál Richard Byrd.

V novembri 1937 Dr. Ernest Gruening, riaditeľ Divízie území a ostrovného majetku ministerstva vnútra, požiadal Richarda Blacka, aby vypracoval plán expedície do Antarktídy.

SkryťVypnúť reklamu

Kým Black s Ronnem pripravovali program a rozpočet expedície, nič netušici Byrd sa nachádzal v Bostone aj so svojimi spolupracovníkmi a plánoval svoju tretiu antarktickú expedíciu. Rovnako, ako prvé dve expedície, aj táto mala byť financovaná z verejných finančných zbierok. Až koncom roku 1938 sa Byrd dozvedel o plánoch vlády, keď ho úradník ministerstva zahraničia oslovil so žiadosťou o konzultáciu na tému vládnej expedície. Prezident Roosevelt popri organizácii spoločnej exedície, ktorá by mala dve časti – východnú a západnú, navrhol, aby sa základňa Little America, postavená v Antarktíde v predchádzajúcich rokoch, stala stálou základňou USA a aby sa využívala pravidelne každý rok. Bol to základ myšlienky vybudovania prvej trvalo obývanej základne v Antarktíde.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Po konzultáciách s americkou vládou, Byrd presvedčil svojimi schopnosťami viesť spoločnú expedíciu a bol vymenovaný do funkcie jej vrchného veliteľa. Hoci celú expedíciu mala financovať vláda USA, jej rozpočet nepostačoval na pokrytie všetkých nákladov. Ďalšia podpora pochádzala z darov od súkromných občanov, korporácií a inštitúcií. Peniazmi, zásobami a vybavením prispelo na expedíciu viac ako 100 firiem a jednotlivcov.

Na expedíciu boli použité dve lode. Prvou bola stará loď admirála Byrda, Bear of Oakland, ktorú použil na Druhej antarktickej Expedícii. Loď bola zrekonštruovaná americkým námorníctvom a dostala nový názov USS Bear. Druhá loď, USMS North Star, bola 1.400-tonová drevená loď postavená pre Úrad pre Indiánske záležitosti Ministerstva vnútra USA v roku 1932. Každé leto ju využívali na prepravu zásob na Aljašku. Keďže počas letnej antarktickej sezóny bola na Aljaške zima, ministerstvo vnútra mohlo zapožičať loď Byrdovej expedícii, bez prerušenia zásobovacích plavieb na Aljaške. Popri dvoch lodiach, bola expedícia vybavená štyrmi lietadlami. Počas plavby do Antarktídy loď Bear prevážala na palube dvojmotorový hydroplán Barkley-Grow. Východná aj západná základňa boli vybavené dvojmotorovými dvojplošníkmi Curtiss-Wright Condor, ktoré americká námorná pechota vo veľkej miere a s úspechom využívala päť rokov. Štvrtým expedičným lietadlom bol nový jednomotorový Beechcraft, ktorý sa mal používať v spojení so snežným dopravníkom - Snow Cruiser.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Snežné vozidlo - Snow Cruiser. Ako vidno, dezén pneumatík bol úplne hladký, čo bola jedna z mnohých príčin zlyhania tohto monštra v antarktických podmienkach.
Snežné vozidlo - Snow Cruiser. Ako vidno, dezén pneumatík bol úplne hladký, čo bola jedna z mnohých príčin zlyhania tohto monštra v antarktických podmienkach. (zdroj: https://rarehistoricalphotos.com/antarctic-snow-cruiser-photos/)

Snežné terénne vozidlo Snow Cruiser bolo motorizované monštrum, 17 metrov dlhé a 6 metrov široké, so saňami, pripevnenými na podvozku. S vysunutými kolesami bolo vozidlo vysoké takmer 5 metrov. Vo vnútri sa nachádzala spálňa so štyrmi lôžkami, vedecké a fotografické laboratórium, rozhlasová miestnosť, navigačná miestnosť a kuchynka. Dva dieselové motory s výkonom 150 koní boli pripojené ku generátorom, ktoré dodávali energiu pre elektromotory s výkonom 75 koní, ktoré poháňali každé koleso. Pneumatiky boli vyrobené z gumy a mali priemer 3 metre. Keď sa vozidlo ocitlo na zvažujúcom sa svahu, kolesá sa dali zatiahnuť, čo umožnilo Snow Cruiseru spúšťať sa zo svahu. Rozmery vozidla boli navrhnuté tak, aby prekonalo trhliny až do šírky 4,5 metra. Jednomotorový jednoplošník Beechcraft mal pripevnené na podvozok lyže a bolo možné ho prevážať na streche Snow Cruiseru. V kabíne snežného vozidla sa dalo uskladniť dostatok jedla na jeden rok spolu s viac ako 11-tisícami litrov nafty a 4,5 tísícami litrov leteckého benzínu, čo by vystačilo na 8.000 kilometrov cesty. Snow Cruiser bol navrhnutý pre maximálnu rýchlosť 50 km/h na rovnom a tvrdom povrchu. Dokázal prekonať stúpanie 37 %, otáčať sa na vlastnej dĺžke a pohybovať sa do strán pod uhlom 25°.

SkryťVypnúť reklamu

Expedície sa zúčastnilo celkovo 125 mužov, ktorých priviezli dve lode. Kapitán Isak Lystad velil lodi North Star, zatiaľ čo poručík Richard H. Cruzen, velil lodi Bear. Väčšina mužov, ktorí tvorili expedíciu, pochádzala z vojenského námorníctva, civilných vládnych agentúr a vedeckých inštitúcií. V Antarktíde prezimovalo celkovo 59 mužov, rozdelených pôvodne do troch skupín, z toho jedna, pozostávajca zo 4 mužov, bola pridelená na snežné vozidlo. Keď sa krátko po vylodení Snow Cruiser pokazil, štyria muži sa pridali k západnej základni pod velením Dr. Paula Sipleho. Časť expedície na východnej základni v počte 26 mužov viedol Richard Black. Mnohí z mužov mali rozsiahle predchádzajúce skúsenosti s Byrdom v Antarktíde. Medzi nimi boli Bendik Johansen a Paul Siple z Prvej a Druhej Byrdovej antarktickej expedície.

Nakladanie snežného vozidla Snow Cruiser na loď North Star, Boston, november 1939
Nakladanie snežného vozidla Snow Cruiser na loď North Star, Boston, november 1939 (zdroj: https://byrd.osu.edu/history-corner/antarctic-snow-cruiser-gomer-ohio)

Dňa 15. novembra 1939 vyplávala vlajková loď expedície North Star z Bostonu do Philadelphie, kde boli na palubu naložené dve lietadlá. O týždeň neskôr bola už na ceste do Panamského prieplavu. Loď Bear opustila Boston dňa 22. novembra a o tri dni neskôr zakotvila v Norfolku, aby bolo možné naložiť jedno z dvojmotorových lietadiel. Na druhý deň odplávala na juh do Panamského prieplavu. Admirál Byrd zostal v USA, aby dohliadol na ukončenie posledných prípravných prác a odletel z Washingtonu aby sa dňa 30. novembra nalodil na North Star. Po preplávaní Panamského prieplavu loď North Star nabrala kurz na Nový Zéland, kde 27. decembra zakotvila. Po naložení posledných čerstvých zásob, loď North Star odplávala z Wellingtonu do Rossovho mora. Jej cieľom bol Záliv veľrýb, kde zakotvila dňa 14. januára 1940. Cieľom bolo vyložiť náklad na vybudovanie západnej základne. Členovia expedície, ako aj posádky lode, pracovali 24 hodín denne v dvoch smenách a do týždňa sa im podarilo loď vyložiť. Tá ihneď po vyložení odplávala do čílskeho prístavu Valparaiso, aby vyzdvihla ďalšie zásoby, vrátane námorného dvojmotorového lietadla Curtiss-Wright Condor a prefabrikovaných budov. Medzitým sa loď Bear, pod Byrdovým velením, dostala do východnej časti Rossovho mora a plávala pozdĺž okraja ľadovcového ľadu, kde hľadala primerané miesto na postavenie východnej základne. Vhodné miesto objavil až 8. marca prieskumný let, ktorého sa zúčastnili Byrd, Black a piloti Ashley C. Snow a Earl B. Perce. Domovom východnej základne sa stal ostrov Stonington. V tom čase sa k ostrovu priblížila aj loď North Star. Do 20. marca boli obe lode vyložené a nasledujúce ráno odplávali. Zriadenie oboch základných táborov prebehlo rýchlo a pri porovnaní so stavbou predchádzajúcich Byrdových táborov, chaoticky.

Curtiss YC-30  z roku 1933. (U.S. Air Force photo)
Curtiss YC-30 z roku 1933. (U.S. Air Force photo) (zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Curtiss_T-32_Condor_II#/media/File:Curtiss_YC-30_Condor_left_side.jpg)

Do využitia snežného vozidla Snow Cruiser sa vkladali veľké nádeje, ale jeho zlyhanie bolo doslova okamžité. Ak by Snow Cruiser fungoval, plánovalo sa jeho pomocou dosiahnuť južný pól. Bohužiaľ, už pri vykladaní 30-tonového stroja v Zálive veľrýb, sa rampa pod jeho váhou čiastočne zrútila. Dr. Poulter, ktorý riadil vozidlo pri vykladaní, sa vyhol katastrofe tým, že okamžite šliapol na plyn, čo spôsobilo, že stroj preskočil prasklinu v rampe a dopadol na ľad v zálive. Tým sa však problémy so snežným vozidlom neskončili. Napriek obrovským kolesám nebolo možné zabezpečiť primeranú trakciu na snehu. Hmotnosť vozidla bola jednoducho príliš veľká. Zapadlo do snehu a jeho elektromotory ho dokázali poháňať len slimačím tempom. O týždeň neskôr bol Snow Cruiser len v polovici svahu z ľadovej zátoky na vrchol ľadového šelfu. Nakoniec, až po niekoľkých týždňoch, sa stroj konečne dostal na západnú základňu, kde ho uložili na odpočinok v provizórnom prístrešku. Posádka Snow Cruisera sa pripojila k mužom na západnej základni.

Nákres konštrukcie snežného vozidla Snow Cruiser aj s lietadlom Beechcraft na streche.
Nákres konštrukcie snežného vozidla Snow Cruiser aj s lietadlom Beechcraft na streche. (zdroj: https://auto.pravda.sk/magazin/)

Hlavným cieľom expedície bolo vytýčenie hranice kontinentálneho pobrežia medzi poludníkmi 72° a 148° západnej zemepisnej dĺžky a konsolidácia geografických prvkov Hearst Land, James W. Ellsworth Land a Marie Byrd Land. Druhým cieľom bolo vytýčenie vtedy neznámeho západného pobrežia Weddellovho mora medzi Cape Eielson a Luitpold Coast. Vzhľadom na široký rozsah cieľov a nepredvídateľné okolnosti, ktoré sa v Antarktíde vždy vyskytnú, je pozoruhodné, že väčšina cieľov, ktoré boli pre expedíciu stanovené, bola splnená. Významné bolo zriadenie a ročné prevádzkovanie dvoch samostatných základní vzdialených od seba 2.600 kilometrov vzdušnou čiarou. Lety hydroplánom z lode Bear a pozemnými lietadlami zo základne Little America III, zaznamenali na mapu Antarktídy približne 1.100 kilometrov nového pobrežia. Bola objavená trasa cez Antarktický polostrov od ostrova Stonington ku Trail Inlet. Pešia výprava z východnej základne využila túto trasu na dokončenie pozemného prieskumu východného pobrežia Antarktického polostrova od Trail Inlet po Hilton Inlet. Druhá výprava preskúmala náhornú plošinu Dyer, pričom stanovila 11 kontrolných bodov a triangulovala polohu 58 hôr. Bola vyslaná ďalšia pešia výprava zo západnej základne do pohoria Fosdick, aby študovala biológiu regiónu a výsledkom bolo, že jej členovia priniesli významné biologické a geologické vzorky a fotografie. Podrobné prieskumy sa robili v širokom okolí východnej aj západnej základne. Členovia expedície postavili prvú meteorologickú stanicu na vrchole Antarktického polostrova, východne od ostrova Stonington. Počas expedície sa uskutočnili seizmické, kozmické, polárne, biologické, prílivové, magnetické, fyziologické a iné pozorovania, čo prispelo k hodnoteniu expedície ako mimoriadne úspešnej.

Dvojmotorový hydroplán Barkley-Grow T8P-1 pre 6 pasažierov. Antarktída, 1940
Dvojmotorový hydroplán Barkley-Grow T8P-1 pre 6 pasažierov. Antarktída, 1940 (zdroj: https://www.history.navy.mil)

Vzhľadom na rastúce medzinárodné napätie, v súvislosti s Druhou svetovou vojnou, sa koncom roka 1940 americká vláda rozhodla ukončiť prieskum Antarktídy a natrvalo opustiť obidve základne. Loď Bear dorazila do Zálivu veľrýb dňa 11. januára 1941, aby vyzdvihla účastníkov expedície zo západnej základne a loď North Star ju tesne nasledovala. Napriek neistej budúcnosti, členovia expedície verili, že sa do Antarktídy po skončení vojny vrátia. Preto na základni zanechali veľké množstvo zásob. Dňa 1. februára vyplávali obidve lode na východ smerom k Margueritskému zálivu. Do 24. februára boli obe lode pri ostrove Adelaide, severozápadne od východnej základne, ale hrubý ľad im zabránil vstúpiť do Margueritského zálivu. Aby ušetrili palivo, lode sa vrátili na sever, odkiaľ sa neskôr uskutočnili dva ďalšie pokusy preniknúť cez ľad, ale do polovice marca sa im to nepodarilo. Letná sezóna sa blížila ku koncu, preto bolo rozhodnuté evakuovať východnú základňu letecky. Našťastie bolo lietadlo Condor opravené a otestované po nehode z 19. januára, pri ktorej sa mu zlomila pri pristávaní lyža. Dňa 15. marca odplávala loď North Star do Punta Arenas v Čile, kde sa vylodili muži zo západnej základne a kde zostali v pohotovosti na záchrannú akciu, ktorá bola v prípade neúspechu evakuácie východnej základne plánovaná na začiatok nasledujúcej sezóny. Medzitým dňa 16. marca loď Bear pristála na ostrove Mikkelsen s cieľom vybudovať pristávaciu dráhu na morskom ľade, vhodnú na účely leteckej evakuácie východnej základne. Prvý let opustil východnú základňu dňa 22. marca s 12 mužmi na palube, spolu so záznamami, vzorkami a núdzovým vybavením. Druhý let priviezol zvyšných 12 mužov. Lietadlo Condor zanechali na ostrove Watson a loď Bear okamžite vyplávala do Punta Arenas, kde dorazila dňa 29. marca 1941. Tým sa zavŕšila Tretia Byrdova antarktická expedícia, ktorá zaznamenala veľký vedecký, aj spoločenský úspech.

Mapa Antarktídy s vyznačenou polohou západnej a východnej základne.
Mapa Antarktídy s vyznačenou polohou západnej a východnej základne. (zdroj: https://www.admiralbyrd.com/us-antarctic-service-1939.html)

Operácia Highjump (1946 - 1947)

Sotva sa skončili oslavy konca Druhej svetovej vojny, keď sa medzi západnými spojencami a ich bývalým partnerom Sovietskym zväzom, rozpútala studená vojna. Koniec Druhej svetovej vojny znamenal nástup atómového veku a snahu víťazných národov, zabezpečiť si zásoby uránu a iných prírodných zdrojov. Antarktída bola považovaná za sľubný potenciálny zdroj týchto strategických surovín. Preto sa Spojené štáty rozhodli preskúmať ťažobný potenciál Antarktídy všetkými dostupnými prostriedkami. 

26. augusta 1946 šéf námorných operácií USA admirál Chester Nimitz oznámil verejnosti, že v decembri vyrazí do Antarktídy masívna kombinovaná námorno - letecká vojenská expedícia s názvom Operácia Highjump. Do operácie sa zapojilo 13 lodí, viac ako 4.700 členov personálu a rozsiahla letecká flotila vrátane vrtuľníkov. Námornej flotile, známej ako Task Force 68, velil kontraadmirál Richard H. Cruzen a admirál Richard E. Byrd velil šiestim vedecko-výskumným lietadlám.

Vlajková loď Operácie Highjump Mount Olympus kotví v Antarktíde, 1947
Vlajková loď Operácie Highjump Mount Olympus kotví v Antarktíde, 1947 (zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/)

Po tom, čo admirál Byrd a jeho tím založili základňu Little America IV na Rossovom ľadovom šelfe, blízko miesta, kde sa už nachádzali tri predchádzajúce základne, lietadlá počas trojmesačnej operácie vyfotografovali čo najväčšiu časť antarktického povrchu. Šesť lietajúcich člnov Martin PBM-5 Mariner malo fotografovať východné a západné pobrežie, zatiaľ čo lietadlá R4D skúmali vnútrozemie.

Posádka lode, napriek nepriaznivému počasiu, pripravuje lietajúci čln PBM-5 Mariner na let.
Posádka lode, napriek nepriaznivému počasiu, pripravuje lietajúci čln PBM-5 Mariner na let. (zdroj: https://www.smithsonianmag.com/air-space-magazine/operation-highjump-18223476/)

Dňa 12. novembra admirál Byrd na tlačovej konferencii uviedol, že Operácia Highjump bola predovšetkým vojenskou misiou na výcvik námorného personálu a testovanie lodí, lietadiel a nových helikoptér v podmienkach extrémneho chladu. Sekundárnym cieľom bolo rozšírenie vedomostí o hydrografických, geografických, meteorologických, geologických a elektromagnetických vlastnostiach územia Antarktídy. Ďalším, tajným cieľom, bolo dokázať prezidentovi Harrymu Trumanovi, ktorý sa snažil o zníženie amerického povojnového vojenského rozpočtu, schopnosti a opodstatnenosť námorníctva.

Sovieti pozorne sledovali oznámenie o Operácii Highjump. Jeden z ich námorných časopisov uviedol: „U.S. opatrenia v Antarktíde svedčia o tom, že americké vojenské kruhy sa snažia podriadiť polárne oblasti svojej kontrole a vytvoriť vojenské základne.”

Lietadlá Amerického námorníctva Douglas R4D Skytrain počas Operácie Highjump zoradené na letisku pri stanici Little America IV.
Lietadlá Amerického námorníctva Douglas R4D Skytrain počas Operácie Highjump zoradené na letisku pri stanici Little America IV. (zdroj: https://picryl.com/collections/operation-highjump-new-swabia)

Do operácie sa zapojilo aj niekoľko vrtuľníkov Sikorsky HO3S-1, schopných prepraviť pilota, troch pasažierov a náklad s dosahom 580 kilometrov. Menší vrtuľník Sikorsky HNS-1 pojal pilota a jedného pasažiera a mal dolet 200 kilometrov. Jedným z kľúčových aspektov príprav operácie bola výstavba špeciálnych platforiem na lodiach pre helikoptéry. Množstvo hodín strávili piloti nácvikom vzletov a pristátí na lodné platformy.

Tučniaky Adelie pri vrtuľníku Amarického námorníctva Sikorsky HO3S-1 počas Operácie Highjump, Antarktída, 1948.
Tučniaky Adelie pri vrtuľníku Amarického námorníctva Sikorsky HO3S-1 počas Operácie Highjump, Antarktída, 1948. (zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:HO3S-1_helicopter_with_penguins_in_Antarctica_1948.jpg)

Vrtuľníky, ktoré leteli pred ľadoborcami, hľadali priechody cez ľad a slúžili ako oči flotily. Zároveň slúžili na vykonávanie záchranných operácií. Operácia Highjump prišla do konca jej trvania o dva vrtuľníky. Počet obetí operácie nebol nikdy zverejnený.

Prvé lode dorazili k Rossovmu ľadovému šelfu dňa 17. januára 1947. Nasledujúce dva dni strávili hľadaním miesta pre vyloženie nákladu. Na prenášanie nákladu slúžili helikoptéry. Do konca marca bola vybudovaná základňa Little America IV.

Základňa Little America IV
Základňa Little America IV (zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Little_America_IV_aerial_02.jpg)

Počas Operácie Highjump sa uskutočnlo 28 fotografických letov, ktoré zaznamenali viac ako 21.000 snímok. Po dokončení operácie bolo urobených viac ako 70.000 fotografií a bolo preskúmaných viac ako 1,5 milióna štvorcových kilometrov územia. "Dúfame, že teraz máme dostatok materiálu na vytvorenie podrobnej mapy celej Antarktídy," povedal po skončení operácie Byrd.

Lietanie pri teplotách hlboko pod nulou znamenalo, že v každom lietadle sa musel pred letom zohriať olej, bolo použité špeciálne palivo a motory boli pred odletom zahrievané. Rozhodujúce pre úspešný let bolo odstraňovanie ľadu z vrtúľ, krídel a chvostových plôch.

Okrem fotografického vybavenia, každé lietadlo obsahovalo rôzne prístroje na vyhľadávanie ložísk nerastov a iných geologických nálezísk. Pri jednom z Byrdových letov, magnetické prístroje objavili masívne ložisko uhlia.

K dramatickému incidentu došlo počas letu štyrmi lietadlami, ktorých cieľom bolo mapovať terén až na južný pól. Admirál Byrd bol účastníkom tejto misie. Po zhodení vlajky Organizácie Spojených národov nad južným pólom, pokračovala Byrdova posádka vo svojej fotografickej misii. Zrazu sa jeden z motorov lietadla zadrel a začali strácať výšku. Tvárou v tvár vyhliadke na núdzové pristátie a náročnú záchranu, nariadil Byrd vyhodiť z lietadla všetky predmety, ktoré neboli priskrutkované, okrem fotografického materiálu. Pilotovi lietadla R4D sa podarilo zastaviť klesanie a lietadlo pomaly začalo naberať výšku. Navzdory všetkým očakávaniam, sa mu podarilo doraziť naspäť na základňu Little America IV a bezpečne pristáť.

Lietadlo R4D s lyžami primontovanými na kolesách zaparkované na letisku Little America IV.
Lietadlo R4D s lyžami primontovanými na kolesách zaparkované na letisku Little America IV. 

S blížiacou sa zimou sa počasie zhoršilo – vo februári bolo na lietanie priaznivých iba päť dní. Čoskoro sa začal proces odstavovania zariadení a opúšťania Antarktídy skôr, ako sa prejaví plná sila zimy.

Palivo, olej a iné kvapaliny z lietadiel R4D boli vypustené. Chvostové časti boli demontované a uskladnené v nádeji, že budúca expedícia dokáže lietadlá zmontovať a znova použiť. Bohužiaľ, nedopadlo to podľa očakávania. V roku 1958 sa ľadový šelf, na ktorom bola základňa Little America IV, odlomil a prúd ho unášal do otvorenej vody. Šesť lietadiel zmizlo bez stopy.

Trosky tábora Little America III, odfotografované z ľadoborca amerického vojenského námorníctva Edisto
Trosky tábora Little America III, odfotografované z ľadoborca amerického vojenského námorníctva Edisto (zdroj: https://www.southpolestation.com/trivia/igy1/la3.html)

Zdá sa, že hviezdami Operácie Highjump boli helikoptéry, ktoré boli najviac používané flotilou. Veliteľ lode Northwind, kapitán Charles W. Thomas, vo svojej správe zdôraznil: "Vrtuľník je najlepším zariadením, aké sa kedy nachádzalo na lodiach v ľadových podmienkach." Ďalej poznamenal, že „V dobre organizovanom ľadovom konvoji musí veliteľ vedieť, s čím sa jeho lode stretnú v priebehu nasledujúceho dňa. Preto bol prieskum helikoptérou v okruhu 25 míľ nevyhnutný. Preraziť trať cez 650 míľ ľadu za osemnásť dní by nebolo možné bez prieskumu helikoptérou. Ak by flotila Task Force 68 aj prenikla do ľadového poľa bez „očí“, dorazila by k cieľu príliš neskoro v sezóne na to, aby si stihla založiť základňu, nehovoriac o fotografickom prieskume kontinentu. Inými slovami, flotila by sa musela otočiť a dostať sa z súvislého ľadu skôr, ako by bola schopná postaviť základňu Little America IV.“

Mapa rozsahu Operácie Highjump. Operácia bola rozdelená na tri časti, ktoré dôkladne preskúmali takmer celé pobrežie a veľkú časť vnútrozemia Antarktídy.
Mapa rozsahu Operácie Highjump. Operácia bola rozdelená na tri časti, ktoré dôkladne preskúmali takmer celé pobrežie a veľkú časť vnútrozemia Antarktídy. (zdroj: https://cgaviationhistory.org/1946-operation-high-jump/)

Operácia Highjump bola zaznamenaná vo filme, ktorý nakrútili vojenskí fotografi a moderovali hollywoodski herci Robert Taylor, Robert Montgomery a Van Heflin, ktorí slúžili v námorníctve počas druhej svetovej vojny. V kinách bol uvedený pod názvom The Secret Land a v roku 1948 získal Oscara za najlepší dokumentárny film.

Pre jej obrovský rozsah sa stala Operácia Highjump predmetom rôznych konšpirácií. Najznámejšou bola konšpirácia o údajnom vojenskom zásahu na nemecké vývojové laboratórium v Antarktíde, v ktorom mali fašisti vyrábať tajnú zbraň - lietajúce taniere, aby zvrátili výsledok Druhej svetovej vojny.

Údajný boj amerického námorníctva s nemeckými lietajúcimi taniermi počas operácie Highjump, ktorý prinášali rôzne konšpiračné médiá.
Údajný boj amerického námorníctva s nemeckými lietajúcimi taniermi počas operácie Highjump, ktorý prinášali rôzne konšpiračné médiá. (zdroj: https://www.quora.com/)

Operácia Deep Freeze (1955-1956)

Začiatkom 50. rokov sa v duchu medzinárodnej vedeckej spolupráce zišla skupina vedcov z 12 národov sveta, vrátane Spojených štátov amerických a Sovietskeho zväzu. Ich cieľom bolo vyhlásenie  Medzinárodného geofyzikálneho roka, ktorý prebiehal v rokoch 1957 až 1958. Dohodlo sa, že signatárske štáty budú spolupracovať pri vedeckom výskume na dvoch hlavných lokalitách: v Antarktíde a vo vesmíre.

Tábor expedície Deep Freeze obkolesil Scottovu chatu na ostrove Ross a postavil základ dnešnej základne McMurdo Station, 1955
Tábor expedície Deep Freeze obkolesil Scottovu chatu na ostrove Ross a postavil základ dnešnej základne McMurdo Station, 1955 (zdroj: https://www.coolantarctica.com/Community/OAE_operation_deep_freeze.php)

Ako predohru k Medzinárodnému geofyzikálnemu roku vystrojili Spojené štáty do Antarktídy počas leta 1955-56 Operáciu Deep Freeze pod velením admirála Byrda. S námorníctvom USA v podpornej úlohe boli založené štyri americké základne na vedecké štúdium: stanica McMurdo na Rossovom ostrove (s pristávacou dráhou na trvalom morskom ľade), trvale obývaná výskumná stanica na južnom póle s názvom Amundsen-Scott Station, stanica Little America neďaleko pôvodnej stanice z roku 1928 a stanica Byrd v Marie Byrd Land.

Americký ľadoborec Eastwind bol jedným z flotily ľadoborcov, ktorý sa zapojil do Operácie Deep Freeze.
Americký ľadoborec Eastwind bol jedným z flotily ľadoborcov, ktorý sa zapojil do Operácie Deep Freeze.  (zdroj: https://www.coolantarctica.com/Community/OAE_operation_deep_freeze.php)

Bola to Byrdova posledná návšteva Antarktídy a hoci tam pobudol len týždeň, dňa 8. januára 1956 absolvoval svoj posledný let nad južným pólom. S podlomeným zdravím sa Byrd vrátil do USA. Admirál Byrd zomrel v spánku na srdcovú chorobu vo veku 68 rokov dňa 11. marca 1957 vo svojom dome na Brimmer Street 7 v štvrti Beacon Hill v Bostone. Bol pochovaný na Arlingtonskom národnom cintoríne.

Admirál Richard E. Byrd zanechal po sebe rozsiahle dedičstvo predovšetkým v podobe nových geografických a kartografických poznatkov, ako aj veľké množstvo vedeckého materiálu. Popri tom vynašiel letecký sextant a prístroje na unášanie vetrom v rokoch po prvej svetovej vojne, ktoré dramaticky zlepšili leteckú navigáciu a používali sa vo veľkej miere na jeho vlastných expedíciách.

Byrd bol zakladateľom a priekopníkom mechanického veku antarktického prieskumu, pretože po prvýkrát s úspechom použil na prieskum lietadlá, helikoptéry, hydroplány, traktory, buldozéry, rádiá a ďalšie moderné technické prostriedky, ktoré pomohli rozširovať znalosti o Antarktíde.

Byrd napísal množstvo kníh o svojich zážitkoch a skúsenostiach (Skyward, Little America, Alone, Discovery, To the Pole), ktoré pomohli rozšíriť poznatky o Antarktíde širokej verejnosti. Keď zomrel, bol jedným z najvyššie vyznamenaných dôstojníkov vo vojenskej histórii USA. Dostal niekoľko vysokých štátnych vyznamenaní, ako aj medaily a ocenenia od rôznych geografických spoločností z viacerých štátov.

Je po ňom pomenovaný kráter na Mesiaci, niekoľko lodí amerického námorníctva, viacero škôl a na Novom Zélande mu boli postavené dva pamätníky - vo Wellingtone a Dunedine, pretože Byrd rád využíval Nový Zéland ako východiskový bod pre svojich päť expedícií do Antarktídy.

Zdroje:

Antarctic Explorers: Richard E. Byrd: The US Antarctic Service Expedition 1939-41 (south-pole.com)

Operation Deep Freeze3 1955-56 - ADMIRAL RICHARD E. BYRD (admiralbyrd.com)

Background Information - Antarctica: Operation Deep Freeze I: 1955-56 (navy.mil)

Admiral Byrd · CAPTAIN ANTARCTICA

Operation Highjump: 1946-47 Expedition to Explore Antarctica From the Air (historynet.com)

Operation Highjump – Longhaul Nazi UFO’s in Antarctica - High Skytech

 

 

Iveta Rall

Iveta Rall

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  66
  •  | 
  • Páči sa:  913x

Milujem nite, priadze, látky, korálky a drôtiky a rada z nich tvorím. Popri tvorbe študujem rôzne textilné techniky a venujem sa histórii textilu. S obľubou sa venujem historickým témam, súvisiacim s cestovaním. Ak netvorím a neštudujem, som práve na potulkách svetom. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaZdravý životný štýlSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

66 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
SkryťZatvoriť reklamu