reklama

Polárne expedície - časť 63. - Hľadanie severozápadnej morskej cesty - Robert McClure a jeho štvorročná odysea

Málo sa o tom vie, že prvým, kto prešiel Severozápadnou morskou cestou, bol v roku 1854 Robert McClure.

Polárne expedície - časť 63. - Hľadanie severozápadnej morskej cesty - Robert McClure a jeho štvorročná odysea
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Viceadmirál sir Robert John Le Mesurier McClure (28. 1.1807 – 17. 10.1873) bol britský polárny prieskumník škótskeho pôvodu, ktorý sa zaoberal predovšetkým skúmaním Arktídy. Málo sa o tom vie, že v roku 1854 prešiel Severozápadnú morskú cestu, (síce len čiastočne loďou a zvyšok na saniach) a ako prvý oboplával Americký kontinent.

Prenesme sa teda do začiatku 19. storočia a ponorme sa do životného príbehu toho vzácneho, ale pomerne málo známeho polárneho prieskumníka. Hrdinami nášho príbehu sú tri britské lode a traja kapitáni: loď Investigator s kapitánom Robertom McClureom, loď Enterprise s kapitánom Richardom Collinsonom a loď Resolute pod velením kapitána Henryho Kelletta. Hlavnou postavou je však Robert McClure.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Detstvo a mladosť

Robert McClure sa narodil vo Wexforde na juhovýchode Írska. Jeho otec bol námorným kapitánom, ktorý si vzal za manželku dcéru vysokého cirkevného hodnostára. Robert však svojho otca, ktorý zomrel päť mesiacov pred jeho narodením, nikdy nepoznal. Čo je zaujímavé, Robert bol bratrancom Jane Wildeovej, matky Oscara Wilda. Detstvo prežil pod starostlivosťou svojho krstného otca Johna Le Mesuriera, ktorý ho vychoval pre kariéru v armáde. McClure získal vzdelanie na prestížnych britských školách v Etone a Sandhurste.

Do Britského kráľovského námorníctva vstúpil v roku 1824 a o dvanásť rokov neskôr získal prvé skúsenosti s prieskumom Arktídy na lodi Terror počas expedície, ktorej velil kapitán George Back. Táto expedícia dosiahla kanál Foxe, kde loď Terror zamrzla v ľade. Napokon sa ťažko poškodenej lodi podaril návrat a s veľkými problémami doplávala na západné pobrežie Írska. Po návrate McClure získal povýšenie na poručíka a v rokoch 1838 -1839 slúžil na kanadských jazerách. Po ukončení tejto služby pracoval v moriach Severnej Ameriky a Západnej Indie, kde ukončil svoju službu v roku 1846.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

O dva roky neskôr, v roku 1848, sa pripojil k prvej pátracej výprave, ktorá sa pokúšala nájsť stratenú Franklinovu expedíciu, ktorá bola nezvestná od roku 1845. Pátracia akcia trvala od roku 1848 do roku 1849 a McClure slúžil ako prvý poručík na lodi Enterprise, ktorej velil sir James Clark Ross. Sprievodnou loďou výpravy bola loď Investigator. Bola to prvá z viacerých záchranných výprav, ktoré pátrali po stratenej expedícii sira Johna Franklina. Lodiam sa podarilo vplávať do Lancaster Sound, ale čoskoro zamrzli v ľade a ďalšie pátranie bolo potrebné vykonať na saniach. McClure, ktorého choroba na mesiac pripútala na lôžko, sa pátrania na saniach nezúčastnil. Nakoniec, na jar roku 1849 sa lodi Enterprise podarilo vymaniť z ľadového zovretia, vplávala naspäť do Baffinovho zálivu a vrátila sa do Anglicka bez toho, aby sa jej podarilo získať informácie o nezvestnom Franklinovi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Severozápadná morská cesta

Po návrate z prvej neúspešnej pátracej výpravy po stratenej expedícii Johna Franklina, bola na tlak verejnosti v roku 1850 vypravená druhá pátracia výprava, ktorá pozostávala z dvoch lodí. Boli to totožné lode – Enterprise a Investigator, ako pri predchádzajúcej výprave. Za hlavného veliteľa záchrannej výpravy bol vymenovaný Richard Collinson, ktorý bol zároveň kapitánom lode Enterprise. Robert McClure bol poverený velením druhej lode Investigator. Obidve lode sa plavili na juh cez Atlantický oceán, s cieľom preplaviť sa cez Magellanov prieliv do Tichého oceánu a odtiaľ sa doplaviť do Arktídy cez Beringovu úžinu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Podľa pôvodného plánu sa lode pátracej výpravy - Enterprise a Investigator, mali stretnúť na Hawaji v prístave Honolulu a spoločne sa plaviť ďalej na sever. V búrke však lode stratili kontakt a oddelili sa. Loď Enterprise dorazila do Honolulu ako prvá, počkala päť dní a následne odplávala na sever. Loď Investigator dosiahla Hawaj v rovnaký deň, ako Enterprise opustila prístav a minuli sa len o niekoľko hodín. McClure na lodi Investigator rýchlo doplnil zásoby a okamžite vyplával. Snažil sa dohnať časovú stratu a rozhodol sa pre nebezpečnú skratku cez Aleutské ostrovy. Preto dorazil do Beringovho prielivu skôr ako Richard Collinson na lodi Enterprise. Hoci si bol vedomý, že je vpredu, McClure nečakal na Collinsona a pokračoval v plavbe do Arktídy. Päťdesiat kilometrov za mysom Lisburne sa stretol s podpornou britskou loďou Herald pod velením Henryho Kelletta, ktorú vyslalo Britské námorníctvo na podporu pátracej akcie. Kellett, ktorého hodnosť bola vyššia než McClureho, mu neodporúčal, aby sa plavil ďalej na východ bez sprievodnej lode Enterprise a naliehal, aby McClure počkal na príchod Collinsona. McClure sa však nenechal presvedčiť a rozhodol sa pokračovať v plavbe na severovýchod. Čoskoro po vyplávaní však jeho loď Investigator nabehla na plytčinu v blízkosti podmorského útesu Return Reef. Po krátkom vyprosťovaní sa jej podarilo uvoľniť a pokračovala v plavbe pozdĺž severného pobrežia Aljašky. Loď sa plavila nezamrznutým morom, až prišla k ostrovu Banks Island. Počas prieskumu McClure objavil úžinu, ktorá sa nachádzala medzi ostrovmi Banks Island a Victoria Island. Túto úžinu nazval Prince of Wales Strait. Nakoľko more ešte stále nebolo zamrznuté, aj keď bola pokročilá jeseň, loď Investigator sa vydala na plavbu neznámou úžinou. Plavba však, ako sa dalo čakať, netrvala dlho, prichádzajúca zima priniesla tuhé mrazy a loď napokon zamrzla v ľade. Ďalší prieskum na saniach ukázal, že úžina vedie k zálivu Melville Sound, čo dokazovalo, že McClure potvrdil morské prepojenie kanadských arktických oblastí a tým objavil Severozápadnú morskú cestu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Robert McClure, portrét
Robert McClure, portrét  (zdroj: https://www.britannica.com/biography/Robert-John-Le-Mesurier-McClure)

McClure celú zimu intenzívne pátral po stopách nezvestnej Franklinovej expedície, ale nenašiel po nej žiadnu stopu. Napriek tomu, dňa 21. apríla 1851, zanechal na ostrove Banks Island písomnú správu, ktorá potvrdzovala, že ostrov dosiahol a potravinový depozit. McClureho zvitok papiera, uložený v kovovej škatuli, našiel v roku 1917 Vilhjalmur Stefansson. V lete roku 1851 sa loď uvoľnila, ale ľad zablokoval ďalšiu cestu cez úžinu Prince of Wales. Preto McClure obrátil loď a pokúsil sa oboplávať ostrov Banks Island zo západnej strany. Podarilo sa mu dostať na severný koniec ostrova, vplával do dnešného McClureho prielivu a zimu strávil v chránenej zátoke. Na jar roku 1852 sa jedna z jeho početných pátracích a prieskumných výprav na saniach dostala do Winter Harbor na Melville Island a zanechala odkaz na tej istej skale, na ktorej bol napísaný záznam o prítomnosti sira Williama Edwarda Parryho v roku 1819.

Trasy viacerých moreplavcov, hľadajúcich Severozápadnú morskú cestu. 1 - typická/ideálna trasa, 2 - Roald Amundsen, 3 +4 - St. Roch, 5 - John Franklin, 6 - William Edward Parry,  7 - Robert McClure
Trasy viacerých moreplavcov, hľadajúcich Severozápadnú morskú cestu. 1 - typická/ideálna trasa, 2 - Roald Amundsen, 3 +4 - St. Roch, 5 - John Franklin, 6 - William Edward Parry, 7 - Robert McClure (zdroj: https://www.athropolis.com/map9.htm)

Prišla ďalšia zima. Loď Investigator bola po dlhom a intenzívnom pátraní po Franklinovi v roku 1852, opäť uväznená v ľade v zálive Bay of Mercy. Jej posádka, ktorú v Arktíde zastihla už tretia zima, ťažko trpela podvýživou a skorbutom.

Britská vláda medzitým vyslala dve lode, ktoré sa do Arktídy plavili z východu, aby hľadali členov záchrannej výpravy McClureho a Collinsona, o ktorých  už dva roky nemala správy. V septembri 1852 kapitán Henry Kellett na lodi Resolute našiel na ostrove Melville Island päť mesiacov starú správu od McClureho s údajmi o polohe lode Investigator. Nakoľko Kellettova loď Resolute bola tiež uväznená v ľade, kapitán mohol McClureho hľadať až v nasledujúcom roku. Dňa 6. apríla 1853, krátko predtým, ako bola vyhlásená večierka, sa McClure a jeho prvý dôstojník prechádzali po neďalekej pláži a diskutovali o pohrebe člena posádky, ktorý zomrel na skorbut. Vtedy uvideli cudzieho muža, ktorý bežal po pláži smerom k nim. Bol to poručík Bedford Pim, dôstojník z Kellettovej lode, ktorý ich prišiel zachrániť.

McClure najprv odmietol opustiť loď Investigator, ale keď zomreli ďalší traja muži, bol McClure nútený vzdať sa a v zálive Mercy Bay zanechal opustenú loď Investigator svojmu osudu. Keď zvyšok jeho posádky dorazil na saniach na Kellettovu loď, bolo už príliš neskoro na odchod a museli zostať v Arktíde ďalšiu zimu. Nasledujúci rok na príkaz sira Edwarda Belchera, McClure a jeho posádka opustili Kellettovu loď a použili zásobovacie lode, ktoré ich prepravili späť do Anglicka cez Baffinov záliv, pričom domov dorazili v septembri 1854.

Nádherná autentická mapa s vyznačenými trasami lodí Investigator, Enterprise a Resolute. Kliknite si na obrázok a sledujte túto výnimočnú pátraciu výpravu vo vzsokom roylíšení. Zdroj: McClure, Sherard Osborne, The Discovery of the North-west Passage.
Nádherná autentická mapa s vyznačenými trasami lodí Investigator, Enterprise a Resolute. Kliknite si na obrázok a sledujte túto výnimočnú pátraciu výpravu vo vzsokom roylíšení. Zdroj: McClure, Sherard Osborne, The Discovery of the North-west Passage. (zdroj: https://exhibits.library.villanova.edu/application/files/7416/3890/3128/McClure.jpg)

Hoci bolo prátranie po Franklinovej stratenej expedícii neúspešné, McClure a posádka lode Investigator sa stali prvými moreplavcami, ktorí prešli Severozápadnou morskou cestou, čiastočne na lodi a zvyšok na saniach.

Loď Enterprise sa v roku 1850 doplavila do Point Barrow o štrnásť dní neskôr ako Investigator a našla more zablokované ľadom. Musela prečkať zimné mesiace v bezpečí a v nasledujúcom roku vykonala arktické prieskumy. Avšak bezo sporu zásluhy o severozápadný priechod patrili právom McCluremu.

Po návrate do Spojeného kráľovstva v roku 1854 bol McClure postavený pred vojenský súd za stratu lode Investigator. Vojenský súd sa podľa britských zákonov konal vždy, keď kapitán stratil svoju loď. Podľa očakávania, rozsudok bol oslobodzujúci, následne bol McClure pasovaný za rytiera a povýšený do vyššej hodnosti, pričom ako uznanie za jeho špeciálne služby, McClure a jeho posádka sa podelili o peňažnú odmenu 10.000 libier, ktorú schválil britský parlament.

McClure odovzdal všetky dokumenty a palubný denník z rokov 1850 – 1854 svojmu kolegovi, dôstojníkovi Sherardovi Osbornovi, ktorý napísal správu o McClureho veľkej plavbe. Tento príbeh približuje pátranie po nezvestnom Franklinovi a dokazuje, že McClure využil každú príležitosť na získanie informácií o stopách po stratenej Franklinovej expedícii. Prezrel stovky zálivov a preskúmal dlhé kilometre pobrežia, pričom hľadal stopy po ľudskom obydlí. Zanechal v kamenných mohyliach viaceré písomné záznamy o svojom pohybe, ako aj depozity potravín pre prípad, že by sa v okolí vyskytol človek, ktorý by ich mohol potrebovať. Osborn sa o McClurem vyjadril, že bol: „prísny, chladný, odvážny vo všetkých nebezpečenstvách, mimoriadne disciplinovaný, sebestačný a pritom skromný. Lojálne si plnil povinnosti voči svojej krajine a svojmu povolaniu. Mal predpoklady sa stať významným vojenským vodcom, ale v čase mieru si našiel uplatnenie pre všetky svoje cenné vlastnosti. Navždy zostane jedným z najväčších vodcov arktických expedícií.”

McClure bol ocenený aj britskou a francúzskou geografickou spoločnosťou. V roku 1855 bol zvolený za člena American Antiquarian Society.

Neskoršia kariéra

V rokoch 1856 až 1861 McClure slúžil v Tichom oceáne a následne sa vrátil do Anglicka. V roku 1867 bol povýšený za kontraadmirála a neskôr získal titul viceadmirála. V roku 1873 odišiel do dôchodku. Počas rokov aktívnej služby bol slobodným, ale v roku 1869 sa oženil s Constance Adou Tudorovou. O štyri roky neskôr zomrel.

Robert McClure je pochovaný na Kensal Green Cemetery v Londýne. Neskôr bola po ňom pomenovaná arktická úžina McClure Strait, ako aj mesačný kráter McClure v Mori plodnosti.

Hrob Roberta McClureho v Kensal Green Cemetery, London.
Hrob Roberta McClureho v Kensal Green Cemetery, London. (zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Robert_McClure_grave.jpg)

Zdroje:

Robert McClure - Wikipedia

Biography – McCLURE, Sir ROBERT JOHN LE MESURIER – Volume X (1871-1880) – Dictionary of Canadian Biography (biographi.ca)

Sir Robert John Le Mesurier McClure | Irish explorer | Britannica

Captain Sir Robert John Le Mesurier McClure | Priaulx Library

Sir Robert McClure - Person - National Portrait Gallery (npg.org.uk)

Sir Robert John Le Mesurier McClure | The Canadian Encyclopedia

Sir Robert McClure | Encyclopedia.com

The discovery of the North-west Passage : McClure, Robert John Le Mesurier, Sir, 1807-1873 : Free Download, Borrow, and Streaming : Internet Archive

McClure, Robert John Le Mesurier, and Sherard Osborn. The Discovery of the North-west Passage, 2nd  edition. London: Longman, Brown, Green, Longmans, & Roberts, 1857

Iveta Rall

Iveta Rall

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  86
  •  | 
  • Páči sa:  1 261x

Milujem nite, priadze, látky, korálky a drôtiky a rada z nich tvorím. Popri tvorbe študujem rôzne textilné techniky a venujem sa histórii textilu. S obľubou sa venujem historickým témam, súvisiacim s cestovaním. Ak netvorím a neštudujem, som práve na potulkách svetom. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaZdravý životný štýlSúkromné

reklama

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu