Banská Štiavnica zažila za stáročia svojej existencie mnoho katastrof, ktoré sa podpísali aj na jej kultúrnom dedičstve. Požiare, zemetrasenie, vojnové konflikty i zanedbanie režimom po druhej svetovej vojne priniesli so sebou často nezvratné škody na podobe mesta. Mesto sa z nich vždy vystrábilo a dá sa očakávať, že inak nebude ani po sobotňajšom ničivom vyčíňaní ohňa v srdci mesta.
Viacerí moji známi nachádzali v tom, čo zažívali na mieste paralely s Ukrajinou. Hrôza, bezmocnosť, nebezpečie, panika i organizovaná pomoc obyvateľov i zložiek štátu. Na chvíľu si aspoň v malom odžili čo, čo mnohí obyvatelia susednej krajiny zažívajú denne a na rozdiel od Slovenska sa to nedeje vďaka nehode, ale kvôli cielenému útoku na nich.
A potom prišli politici. Osobne a tí, čo nemohli, aspoň písali na sociálne siete. Tí istí politici, ktorí kultúru vytesnili z Plánu obnovy. Tí, ktorí kultúre ako kompenzáciu sľubovali štedrejšie financovanie zo štátneho rozpočtu, ale akosi na to pozabudli. K nim sa pripojili ďalší, ktorí 30. rokov zaradili kultúru na dno svojich politických programov i rozdeľovania štátnych zdrojov. Všetci svorne smútili a sľubovali.
Otázne je, či sa aj poučili. Myslím si, že nie. Nie, že by som neveril, že nájdu zdroje na opravu najnutnejšieho - o tom som presvedčený. Zároveň ale verím aj tomu, že po tejto emotívnej udalosti prídu iné. Nová kauzy, politické súboje, nehody, škody, problémy... Politici a občania tradične v ich nadšení vyprchajú a upnú sa k iným cieľom. Živoriace kultúrne inštitúcie spravujúce národné dedičstvo ostanú naďalej podfinancované, bez kvalitných nástrojov preventívnej ochrany pred požiarmi a inými nehodami. Pamiatkové úrady budú naďalej personálne a kvalitatívne poddimenzované. Zdroje na podporu zabezpečenia kultúrnych pamiatok pred požiarmi nedostupné.
Takí sme my, Slováci.
