Prezident Volodymyr Zelenskyj zverejnil desivé zábery z Chersonu. Ruský FPV kamikadze dron na trhovisku prenasleduje civilistu – obyčajného obchodníka bez akéhokoľvek spojenia s armádou. Muž sa pokúša uniknúť, no dron ho neúnavne naháňa a napokon nemilosrdne zasiahne.
Video pôsobí ako scéna z béčkového akčného filmu. Rozdiel je v tom, že toto nie je film. Nie sú tam kaskadéri, špeciálne efekty ani režisér, ktorý po výbuchu zakričí „stop“. Je to každodenná realita v prifrontových mestách, ako sú Cherson alebo Nikopol.
Realita, ktorú sme zažili na vlastnej koži. A pri spomienke na ňu mi dodnes zviera žalúdok.
O chvíľu začnú lietať
Cherson, január 2026. Skončili sme reportáž v našej partnerskej organizácii Krídla Chersonu. Saša nám objednáva spoločný taxík. Auto je vybavené protidronovým skenerom Čujka a aj my máme zapnutú vlastnú. Vodičovi dávame adresy a vyrážame. Ponáhľa sa. „Stíhame to len tak-tak. O chvíľu začnú lietať,“ hundre spoza volantu. Nemusíme sa pýtať, čo tým myslí. Ruské kamikadze FPV drony. Lovci civilistov. Prichádzame na našu adresu a lúčime sa. „Po zotmení nevychádzajte von,“ ešte nám prízvukuje Saša. „Jasné, žiadny strach. Vidíme sa zajtra,“ upokojujem ju.
Na izbe začíname chystať večeru. „Kde je tá konzerva, čo sme včera kúpili?“ pýta sa Janka. „Nie je tu? Asi vypadla v aute. Zbehnem po ňu.“ Auto máme zaparkované v pasáži za rohom, asi sto metrov od nás. „Nemal by si tam ísť. Už je neskoro,“ strachuje sa Jana. „Je to kúsok. Nič sa nemôže stať. O päť minút som späť.“ Ani nečakám na odpoveď, beriem vetrovku a vychádzam von. Až pri dverách si uvedomím, že Čujka zostala pripnutá na fototaške v izbe.
Bzzzzzzzz
Je síce len päť hodín popoludní, ale na ulici vládne hrobové ticho. Popri stene sa plížim k rohu budovy. Naše auto je schované v pasáži na druhej strane cesty. Vykuknem spoza rohu. Pokoj. Vybieham na cestu. Bzzzzzzzz. Za ľavým ramenom sa ozve charakteristické bzučanie. Dron. Ždun. Čakal zrejme na rohu budovy alebo na prístrešku pri ceste. Nehybne sedel a čakal, kým sa niekto objaví. Upaľujem k pasáži ako o život. Vlastne nie ako o život. Bežím o život. Je to iba šírka cesty, no do bezpečia vbieham zadýchaný ako po maratóne. V spánkoch cítim búšiaci tep. Bzučanie na ulici neutícha. Videl ma?
Skrčený za autom vyťahujem mobil a volám Jane. „Jani, lieta tu niečo. Pozri Čujku,“ šepkám. „Nič nevidím. Asi je na optike,“ počujem jej vystrašený hlas. Ak je dron riadený cez optické vlákno, protidronový skener ho nezachytí. Nevyžaruje rádiový signál. Čujka môže mlčať, hoci zabijak lieta priamo pred domom. Intenzita bzučania sa mení. Dron sa pohybuje po ulici a hľadá cieľ. Mňa? Neviem. Čas sa zastavil. Sekundy ubiehajú ako hodiny. Je zima, ale cítim, ako mi po chrbte steká pot. Bzučanie sa zrazu vzdiali. Na okamih si myslím, že odlieta. Potom sa tón zvýši. To poznám. Zrýchľuje pred útokom. Ešte viac sa prikrčím za autom.
Ozve sa detonácia. Z vedľajšej ulice. Spoza rohu vidím stúpať dym. Na sekundu mi napadne, že sa pôjdem pozrieť, čo zasiahol. Pud sebazáchovy však tentoraz víťazí. Chytím konzervu a utekám domov. Zadýchaný búcham na dvere. „Toto mi už nikdy neurob! Už nikdy!“ kričí Jana a vrhá sa na mňa. Chvíľu tam len stojíme, objímame sa a uvedomujeme si, že sme ešte stále nažive. Potom sa vymaním z objatia a vytiahnem z vrecka konzervu. „Ty si blázon. Úplný blázon,“ povie Jana a napriek strachu sa usmeje. Uvaríme si večeru, upravíme fotografie a ideme spať.
Deväť kilogramov výbušniny pod oknom
Ráno nás zobudí hlasité žuchnutie pred domom. Pozrieme z okna. Na ulici nič nevidíme. „Asi spadol sneh zo strechy,“ poviem. Najeme sa a chystáme sa do práce. Pri dverách nás zastaví pani z domu. „Musíte ísť zadným vchodom. Vpredu to ohradili.“ Nepýtame sa prečo. Prejdeme cez dvor a vyjdeme na ulicu z druhej strany. Pred domom je natiahnutá červeno-biela páska. Presne pod naším oknom. Prichádzame bližšie. Na zemi leží raketa zo 122-milimetrového salvového raketometu BM-21 Grad, ľudovo stále nazývaného Kaťuša. Nevybuchla. V bojovej hlavici má približne deväť kilogramov trhaviny. To by bol pomerne razantný budíček.
Pyrotechnici, ktorí ju neskôr zneškodňujú, konštatujú, že nás asi majú radi bohovia. Alebo Číňania. Raketa bola totiž čínskej výroby. Počas jediného večera nás mohol zabiť ruský FPV dron. Počas jedinej noci nám pod okno dopadla raketa z Gradu. A my sme napriek tomu mali šťastie.
Pre nás desivý príbeh. Pre Cherson každodenný život
To, čo sme zažili počas jedného večera a jedného rána, zažívajú obyvatelia Chersonu každý deň. Ruské jednotky sú na druhom brehu Dnipra. Z bezpečnej vzdialenosti ostreľujú obytné štvrte delostrelectvom a salvovými raketometmi. Nad ulicami lietajú FPV drony, ktorých operátori nehľadajú iba vojakov alebo vojenskú techniku. Lovia autá, sanitky, humanitárnych pracovníkov, cyklistov, dôchodcov aj ľudí, ktorí si prišli kúpiť jedlo na trh. Človek vyjde z domu a nevie, či sa vráti. Dieťa ide do úkrytu a nevie, či jeho dom bude ešte večer stáť. Každé bzučanie môže znamenať smrť.
Pre nás to bola desivá skúsenosť, ktorú si budeme pamätať celý život. Pre deti z Chersonu je to detstvo. Preto im chceme dopriať aspoň niekoľko dní, počas ktorých nebudú musieť počúvať drony, výbuchy a delostreleckú paľbu. Niekoľko dní, keď budú môcť byť jednoducho deťmi.
Pomôcť môžete prostredníctvom zbierky:
https://donio.sk/detom-chersonu
Alebo pošlite ďalší prieskumný dron obrancom Ukrajiny_
Ďakujeme.
Nezlomní – Jana a Marcel
