Klik. Smajlík. Výbuch smiechu. A pod tým fotografia mŕtveho dieťaťa, zabitého novinára, zbombardovaného mesta. Ľudia sa smejú. Nie preto, že by bolo niečo vtipné – ale preto, že už necítia nič.
Majú v hlavách sračky, ktoré im tam roky pumpovali ruské propagandistické hovnomety. Hovná premenené na "správy", nenávisť zabalená do vlastenectva, lož vydávaná za pravdu. Každý deň nová dávka sračiek a nenávisti, klamstiev a bludov, až sa im z mozgu stal odpadkový kôš. Kto to počúva dosť dlho, začne veriť, že vražda je spravodlivosť a že smiech nad mŕtvymi je prejavom odvahy. A oni to hltali, až im z toho otupel mozog. Dnes už necítia nič – len zlosť, posmech a prázdnotu.
Títo "hrdinovia internetu" sedia v teple, klopkajú po klávesnici a nad mŕtvymi deťmi sa rehocú, ako by pozerali komédiu. Niektorí zo zvyku, bez rozmýšľania, ako cvičené opice. Iní s rozkošou, ako keď si niekto kopne do ležiaceho. A niektorí s úprimnou radosťou – lebo veria, že tým niečo dokazujú. Že patria k tým "správnym". K "našim".
V skutočnosti len dokazujú, že z nich propaganda spravila trosky. Nie ľudí – len duté nádoby, ktoré opakujú, čo im kto naleje. Kedysi možno vedeli cítiť, možno mali srdce. Dnes majú v hrudi stroj, ktorý beží na nenávisť.
Nie, to nie sú ľudia. To sú pozostatky – telá, ktoré zabudli, že duša má mať teplotu. Namiesto srdca im bije kameň a namiesto rozumu majú reproduktor. Každý ich smajlík je ako výstrel, ktorý zabíja znovu – nie telo, ale dôstojnosť.
Svet, kde sa ľudia smejú nad smrťou, už dávno prekročil hranicu ľudskosti. Tam, kde sa posmech stal reakciou na bolesť, zomrela empatia. A s ňou aj človek.
Možno raz precitnú. Možno až vtedy, keď sa tie isté plamene, ktorým sa dnes smejú, priblížia k ich vlastným domom. Keď im ruský "osloboditeľ" oprie hlaveň samopalu o čelo a budú sa bezmocne prizerať, ako im bezzubý mužík páchnuci chľastom znásilňuje dcéru. Ale vtedy už nebude komu dať smajlíka.
Bojovať s nimi vo virtuálnom svete má obmedzený zmysel. Komentár proti komentáru nezmení ich mozgy - tie sú už zaplnené jedom. Ale máme inú možnosť: prestať sa sústrediť len na slovné potýčky a urobiť niečo hmatateľné. Poslať dron obrancom, ktorí bránia životy:
Zabezpečiť "7 dní bez vojny" pre dieťa ktorému Rusi zabili ocka:
https://donio.sk/sedem-dni-bez-vojny
Pozvať na obed obyvateľa ostreľovaného Charkiva:
https://donio.sk/pozvi-na-obed
Každé euro na zariadenie dronu, každé teplé jedlo, každý nocľah alebo terapeutický tábor pre jedno dieťa znamená viac než tisíc "hádok" v komentároch. Nech sa tí, čo sa smejú, smejú - my konáme. Náš boj nie je v klávesnici. Je v ruke, ktorá podá pomoc, v aute, ktoré odvezie zásielku, v izbe, kde dieťa prežije týždeň bez vojny.
ĎAKUJEME
NEZLOMNÍ - Jana Čavojská a Marcel Rebro
PS: Prečo ten nadpis? Prečo "Svine"? Mal som hotový text a chystal som koláž na titulnú fotku. Chvíľu som premýšľal, pod akým názvom ju uložiť. Automaticky som napísal „svine“. Lebo som to tak cítil. A hoci som sa na chvíľu zastavil – nezmenil som to. Lebo niekedy už naozaj neexistuje jemnejšie slovo. Svine. Ľudské svine. Proruské svine ...
