Rusko nie sú len Rusi. A Rusko nie je to isté ako ruský štát. Krajina môže byť krásna, bohatá a plná ľudí, ktorí chcú normálne žiť. Problémom je štát, ktorý ich celé generácie považuje za materiál – na vojny, impérium a vlastné prežitie. A keď mu nestačia vlastní obyvatelia, siaha za hranice. Dnes do Ukrajiny.
Prečo obyvatelia Ruska, a nie Rusi?
Keď poviem, že najväčším nepriateľom obyvateľov Ruska je ruský štát, zámerne nehovorím „Rusov“. Pretože Rusko nie sú len Rusi. Na území Ruskej federácie žijú desiatky národov a etnických skupín – Tatári, Baškiri, Burjati, Čečenci, Dagestanci, Jakuti a mnohí ďalší. Majú vlastné dejiny, jazyky a kultúru a mnohé z ich území sa súčasťou ruského impéria nestali dobrovoľne.
Ruské impérium sa celé stáročia rozširovalo silou. Menili sa názvy – cárske Rusko, Sovietsky zväz, Ruská federácia. Menili sa vlajky, symboly, vodcovia aj politické heslá. Jedna vec však zostávala prekvapivo stabilná: človek mal často menšiu hodnotu než záujmy štátu.
Prečo ruský štát, a nie Rusko?
Rovnako zámerne nepíšem, že nepriateľom je Rusko. Rusko je krajina. Obrovská, bohatá na prírodné zdroje a, povedzme si pravdu, na mnohých miestach nádherná. Krajina, po ktorej som pred vojnou cestoval a v ktorej som stretol veľa príjemných a zaujímavých ľudí. Ľudí, ktorých si napriek tomu, čo sa dnes deje, a napriek tomu, že stojím jednoznačne na strane Ukrajiny, stále dovolím nazvať priateľmi. Ľudí, ktorí ma prijali medzi seba, niekedy doslova ako člena rodiny.
Sú tam mestá, dediny, rieky, lesy a hory. A predovšetkým milióny ľudí, ktorí chcú presne to isté ako ľudia kdekoľvek inde: mať rodinu, prácu, bývanie, vychovať deti a dožiť sa staroby. Problémom nie je Volga ani sibírsky les.
Problémom je mocenský aparát, ktorý si túto krajinu privlastnil a jej obyvateľov celé generácie používa ako materiál na uskutočňovanie svojich imperiálnych cieľov. Ruský štát je ako rakovina. Požiera bunky vlastného hostiteľa bez ohľadu na to, ako veľmi ho tým ničí. Hlavné je, aby prežil samotný systém.
Ľudia ako spotrebný materiál
Ruské a neskôr sovietske dejiny ponúkajú desivé množstvo príkladov toho, čo sa stane, keď štát prestane existovať pre svojich občanov a občania začnú existovať pre štát. Hladomory. Deportácie. Politické čistky. Gulagy. Popravy. Násilné presuny celých národov. Milióny ľudí zomierali nie pri obrane krajiny pred nepriateľom, ale rukou systému, ktorý ich mal údajne chrániť.
Rovnaký princíp sa opakovane prejavoval aj vo vojnách: človek bol číslo. Ak bolo na dosiahnutie vojenského alebo politického cieľa potrebné obetovať desaťtisíce či státisíce ľudí, štát ich obetoval. Pre jednotlivca je smrť tragédiou. Pre impérium je to položka v tabuľke.
Putin tento systém nevytvoril
Bolo by pohodlné povedať, že všetko zlo začalo Vladimirom Putinom. Nezačalo. Putin tento systém nevymyslel. Zdedil ho, pochopil jeho mechanizmy a dokonale ich využil: kult silného vodcu, strach z vonkajšieho nepriateľa, predstavu Ruska ako veľmoci za každú cenu, potláčanie opozície, kontrolu médií, propagandu a militarizáciu spoločnosti. A predovšetkým starú imperiálnu predstavu, že okolité krajiny nemajú úplné právo rozhodovať samy o sebe. Ak sa rozhodnú inak, než si želá Moskva, problém podľa tejto logiky nie je v Moskve. Problém sú oni.
Rakovina sa nezastavila na hraniciach
Žiaľ, choroba ruského štátu neohrozuje iba ľudí, ktorí žijú v Rusku. Šíri sa ďalej – dezinformáciami, propagandou, korupciou, hybridnými operáciami, politickým a ekonomickým vydieraním. A keď tieto nástroje nestačia, prichádza stará imperiálna metóda: armáda.
V roku 2014 ju Rusko poslalo do Ukrajiny. Najskôr v podobe „turistov“ a neoznačených „zelených mužíčkov“, o osem rokov neskôr už v podobe rozsiahlej invázie. Ruský štát opäť rozhodol, že jeho predstava o svete je dôležitejšia než životy ľudí – ukrajinských aj vlastných.
Dnes za to platí Ukrajina
Najväčšiu cenu dnes platia Ukrajinci. Zničené mestá, mŕtvi civilisti, rodiny rozdelené vojnou a milióny ľudí, ktorým ruská invázia obrátila život naruby. Ruský štát však zároveň ničí aj vlastných ľudí. Posiela ich bojovať a zomierať v cudzej krajine za predstavu impéria, ktoré nedokáže prijať jednoduchú vec: Ukrajina patrí Ukrajincom. O jej budúcnosti nemá rozhodovať Moskva. Má o nej rozhodovať Ukrajina.
Prečo sa to týka aj nás?
Mohli by sme povedať: je to ďaleko, nie je to naša vojna, nech si to vyriešia medzi sebou. Lenže presne na tom je založené fungovanie každého agresívneho impéria – na presvedčení, že ostatní sa neozvú, budú sa báť a zakaždým si povedia, že ešte tento útok sa ich netýka.
Ukrajine nepomáhame iba preto, aby sa ubránila ona. Pomáhame jej aj preto, že ruský imperializmus treba zastaviť. Nie preto, že nenávidíme Rusov. Práve naopak. Aj obyvatelia Ruska by získali najviac zo štátu, ktorý by prestal považovať ľudí za muníciu a susedné krajiny za svoje vlastníctvo.
Pomoc nemusí znamenať iba techniku pre obrancov. Práve dnes sa na Drahobrate začal náš ďalší tábor pre deti z Chersonu. Pre deti z mesta, kde sú sirény, ostreľovanie a drony súčasťou každodenného života. Aspoň na pár dní môžu vymeniť vojnu za hory, bezpečie, výlety a normálne detstvo. Je to v poradí už 37. tábor pre deti z Ukrajiny, ktorý sme vďaka pomoci dobrých ľudí zo Slovenska mohli zafinancovať. Pomôcť s ďalším nám môžete tu:
https://donio.sk/detom-chersonu
Drony sú oči nad bojiskom
Preto pokračujeme v zbierke na drony pre ukrajinských obrancov. Na prvý pohľad je to len kus techniky – kamera, vrtule, batéria. Na fronte však môže znamenať rozdiel medzi tým, či vojaci včas uvidia blížiaci sa útok, alebo ho neuvidia. Či odhalia pohyb nepriateľa, vyhnú sa pasci a bezpečnejšie vykonajú svoju úlohu. Prieskumné drony sú oči nad bojiskom. A oči zachraňujú životy.
Ruský štát má stále obrovské zdroje a stále je ochotný míňať ich na vojnu. Ukrajinskí obrancovia preto potrebujú techniku, ktorá im pomôže chrániť vlastnú krajinu a vlastných ľudí.
Pomôžme Ukrajincom zastaviť ruskú agresiu, aby raz neprišla k nám.
