Prvá zásielka protidronových skenerov Čujka 3 už dorazila k našim priateľom Romanovi a Inne do Nikopolu. Štyri kusy zostali u nich, ostatné putujú ďalej – do Chersonu, Záporožia, Slavjanska a do Sumskej oblasti.
Na miesta, kde sa človek neučí žiť s vojnou. Učí sa len prežiť ďalší deň. Na miesta, kde nad mestom nevisí strach obrazne, ale doslova. Kde nad hlavami civilistov a dobrovoľníkov krúžia ruské drony a hľadajú cieľ. Auto. Pohyb. Človeka. Kohokoľvek. A potom zaútočia.
Nie na „vojenský objekt“. Nie na „strategický cieľ“. Na auto s humanitárnou pomocou. Na ulicu. Na človeka, ktorý vezie vodu, jedlo alebo lieky. Na dobrovoľníka, ktorý sa rozhodol, že nenechá starých ľudí a rodiny napospas ruskej zveri.
Čujka nie je technická hračka. Čujka je alarm pred smrťou.
Je to možno jediná vec, ktorá človeku povie, že má ešte pár sekúnd. Pár sekúnd na brzdu. Na útek. Na priekopu. Na stenu. Na pivnicu. Na modlitbu. Na čokoľvek, čo mu dá šancu, že ho ruský FPV dron neroztrhá na kusy.
Takto dnes vyzerá „ruský mier“.
Keď sme dnes telefonovali s pastorom Romanom z Nikopolu, povedal nám:
„Ani si neviete predstaviť, akí sme za Čujky vďační. Vozíme pomoc ľuďom po meste a okolí a je to stále horšie. Rusi útočia na všetko, čo sa hýbe. Ďakujeme. Bez vašej pomoci by sme nemohli pokračovať.“
Rusi útočia na všetko, čo sa hýbe.
Presne toto je podstata. Nie vojna proti armáde. Nie boj proti ozbrojeným jednotkám. Ale systematický lov na ľudí. Na tých, čo zostali. Na tých, čo pomáhajú. Na tých, čo odmietli padnúť na kolená.
A títo ľudia aj tak ráno nasadnú do áut a idú. Idú do ostreľovaných ulíc. Idú k opusteným starkým. Idú k rodinám s deťmi. Idú tam, odkiaľ by väčšina múdrych kecalistov z bezpečia slovenských obývačiek ušla po piatich minútach s plačom v očiach.
Z prifrontových oblastí prichádzajú ďalšie prosby. „Potrebujeme aspoň 30 kusov,“ napísala nám kamarátka Iryna z Odesy. „Ale budeme vďační za každý jeden, ktorý nám pošlete.“
Každá jedna Čujka môže znamenať, že niekto neumrie.
Že sa auto stihne schovať. Že dobrovoľník dôjde domov. Že žena večer neostane vdovou. Že dieťa nebude mať namiesto otca len fotku a spomienku.
Na 30 kusov dnes nemáme peniaze. Lenže ruské drony nepočkajú, kým sa nám to bude hodiť do rozpočtu. Nepočkajú, kým bude lepší mesiac. Nepočkajú, kým sa dopíšu statusy a dorátajú výhovorky. Oni lietajú už teraz. Už teraz hľadajú ďalšie auto. Ďalšieho človeka. Ďalší cieľ.
Preto vás prosíme o pomoc bez prikrášľovania: Pomôžte nám kúpiť ďalšie Čujky. Pomôžte nám dať ukrajinským dobrovoľníkom aspoň šancu nezomrieť. Pomôžte ľuďom, ktorí pod ruskými dronmi robia to, čo by malo byť samozrejmé – zachraňujú druhých.
Lebo kým jedni cielene lovia ľudí ako zver, druhí sa ich ešte stále snažia chrániť. A bez vašej pomoci ich bude zomierať viac.
Ak môžete, prispejte. Teraz. Nie „niekedy“. Teraz. Lebo tam na juhu a východe Ukrajiny nerozhodujú dni. Často rozhodujú sekundy.
Ďakujeme, že v tom s nami ste.
Ďakujeme, že pomáhate chrániť životy.
NEZLOMNÍ - Jana a Marcel
