Za Rusko v Ukrajine nebojujú už dávno len profesionálni vojaci. Bojujú zaň aj zločinci, vrahovia, násilníci, alkoholici, narkomani a recidivisti, ktorých štát vytiahol z väzníc a poslal na front ako lacnú potravu pre ukrajinské drony. Dostali uniformu, zbraň, sľub milosti a úlohu prežiť dosť dlho na to, aby splnili svoj kontrakt.
Ruská propaganda z nich potom vyrába „hrdinov ŠVO“. Ukazuje ich s medailami na hrudi, stavia ich pred deti v školách, organizuje im besedy a tvári sa, že sú morálnym vzorom pre spoločnosť. Lenže pobyt na fronte z vraha neurobí svätca. Z násilníka neurobí ochrancu rodiny. Z recidivistu neurobí slušného občana. Vojna ich nezmenila k lepšiemu. Iba im dala zbraň, skúsenosť s násilím a pocit, že im štát odpustí takmer všetko.
A potom sa vrátia domov. Ivan Rossomachin bol odsúdený za vraždu. Z väzenia ho vytiahla Wagnerova skupina a poslala bojovať proti Ukrajine. Keď sa vrátil do Kirovskej oblasti, zavraždil 85-ročnú dôchodkyňu. Podľa medializovaných informácií ju napadol v jej dome, znásilnil a zabil.
Ivan Polunin si odpykával trest za drogy. Aj jemu vojna otvorila cestu z väzenia. Po návrate v Astrachani dobodal svoju bývalú partnerku pred očami ich dcéry. Súd ho odsúdil na 9,5 roka väzenia. Deväť a pol roka za život ženy, ktorú zabil muž, ktorému štát dal namiesto trestu uniformu.
A to sú len dva prípady, ktoré sa dostali do médií. Podľa ruského nezávislého média Vjorstka zabili alebo zmrzačili navrátilci z vojny proti Ukrajine v samotnom Rusku už viac než 1000 ľudí. Najmenej 551 z nich zomrelo a najmenej 465 utrpelo ťažké zranenia. Vjorstka napočítala stovky trestných vecí: vraždy, ťažké ublíženia na zdraví, domáce násilie, opilecké útoky, dopravné nehody a útoky proti najbližším. Obeťami nie sú „nacisti“, o ktorých Kremeľ roky tára v televízii. Obeťami sú ruské ženy, matky, partnerky, susedia, známi, deti a náhodní ľudia z ulice. Presne tí istí ľudia, ktorým propaganda sľubovala, že ich „hrdinovia SVO“ chránia. Lenže oni ich nechránia. Oni sa k nim vrátili.
A teraz si predstavme, čo títo istí ľudia robili tam, kde nemali pred sebou ruský súd, ruských susedov ani vlastné rodiny. Na okupovaných územiach Ukrajiny. V Chersone, Buči, Irpini, Mariupole, Iziume. V dedinách a mestách, ktoré ruská armáda obsadila, vyrabovala, zničila a terorizovala. Ak sa ich dnes boja vlastní susedia v Rusku, čo asi robili ľuďom, ktorých ruská propaganda označila za nepriateľov? Čo robili tam, kde mali v rukách zbrane, moc, beztrestnosť a pred sebou civilistov? Čo robili tam, kde ich nikto nekontroloval a kde každý Ukrajinec mohol byť podľa nich „nacista“, „banderovec“ alebo jednoducho korisť?
Deti z Chersonu to vedia. Nie z novín. Nie z televízie. Zo života. Vedia, čo znamená ruský „hrdina“, keď mieri zbraňou na civilistov, keď rabuje domy, keď sa správa ako pán nad cudzím životom alebo keď sa nad ulicou zjaví dron, poľujúci na civilistov — starcov, ženy, deti. Vedia, čo znamená, keď sa z detstva stane čakanie na sirénu, útek do pivnice a ticho po ostreľovaní. Pre Kremeľ sú to „osloboditelia“. Pre deti z Chersonu to boli ľudia, ktorí im ukradli bezpečie, domov, spánok a kus detstva.
Keď dnes Vjorstka píše, že títo navrátilci už v Rusku zabili alebo zmrzačili viac než tisíc ľudí, nie je to prekvapenie. Je to len návrat reality domov. Násilie, ktoré Rusko vyviezlo na Ukrajinu, sa Rusku vracia späť. Lenže deti z Chersonu ho spoznali oveľa skôr.
Práve preto robíme tábory pre deti z Chersonu. Nie preto, že im vieme vrátiť všetko, čo im Rusko vzalo. Nevieme. Nevrátime im mesiace strachu, noci v pivniciach, zvuk dronov nad hlavou, výbuchy za oknami ani pocit, že svet dospelých ich nedokázal ochrániť. Ale vieme im dať sedem dní bez vojny. Sedem dní, počas ktorých nemusia počúvať oblohu, hľadať úkryt a báť sa každého prudkého zvuku. Sedem dní, počas ktorých nie sú cieľom. Sú deťmi.
To je málo. A zároveň strašne veľa. Najbližší dvojtýždňový tábor pre 40 detí z Chersonu začína už tento mesiac na Slovensku. Štyridsať detí dostane šancu na dva týždne bez sirén, výbuchov a ruských dronov nad hlavou. Pomôcť im môžete tu:
