Dnes sa začal náš 27. tábor pre deti z Ukrajiny. Tentoraz pre 48 detí, ktorých ockovia zahynuli pri obrane svojej krajiny. A začal sa presne tak, ako sa vojna deťom pripomína každý deň — ruským leteckým poplachom.
Keď sme ráno nastúpili do autobusu, rozozvučali sa ako na povel telefóny. Kvílivý zvuk sirén oznamoval letecký poplach. Nie tu. Tam doma. V mestách a dedinách, odkiaľ tieto deti prišli.
„Neboj, to je u nás doma. Tu je mier. Sem nedoletia,“ upokojoval svoju susedku dvanásťročný Dima.
Bol s nami na tábore už pred dvoma rokmi, takže je medzi deťmi taký malý „veterán“. Dieťa, ktoré už vie vysvetľovať inému dieťaťu, že siréna z telefónu ešte neznamená, že sa treba bežať schovať.
Dospelí aj deti si vypli v telefónoch varovania pred náletmi a ďalších sedem dní bez vojny sa mohlo začať.
Už teraz vieme, že budú pre deti úžasné. Žiadne sirény. Žiadne bomby. Žiadne nočné úteky do krytu. Len obyčajné detstvo. Presne to, čo by malo byť pre každé dieťa samozrejmosťou.
Ak chcete aj ďalším deťom dopriať aspoň pár dní pokoja, bezpečia a normálneho detstva, podporte, prosím, našu zbierku:
https://donio.sk/sedem-dni-bez-vojny
Ďakujeme.
Nezlomní – Jana Čavojská a Marcel Rebro
