Ruské impérium, Sovietsky zväz aj dnešná Putinova diktatúra sa vždy predstavovali ako ochrancovia vlastného národa, osloboditelia utláčaných a záchrancovia svojich spojencov. História však ukazuje niečo iné. Pre ruského vládcu nebol človek nikdy občanom, ktorého má štát chrániť. Bol pracovnou silou, číslom v tabuľke, telom v zákope a spotrebným materiálom pri budovaní impéria.
Ukrajinec mohol zomrieť od hladu, Kazach bez dobytka, Rus v gulagu alebo pri útoku na nepriateľské pozície, Poliak so strelou v zátylku a Maďar či Slovák pod pásmi sovietskeho tanku. Dnes ruský štát opäť zabíja Ukrajincov aj vlastných vojakov. V mene ich údajnej ochrany.
Najprv vyhladoveli Ukrajinu
Počas Holodomoru v rokoch 1932 až 1934 zomrelo na území sovietskej Ukrajiny približne 3,9 milióna ľudí. Ďalších približne 600 000 detí sa v dôsledku katastrofy nenarodilo. Celkové demografické straty tak dosiahli asi 4,5 milióna ľudí, čo predstavovalo približne 13 percent vtedajšieho obyvateľstva Ukrajiny.
Nebola to obyčajná neúroda ani prírodná katastrofa. Sovietsky štát roľníkom odoberal obilie vrátane osiva, zvyšoval povinné dodávky, trestal ľudí aj za zbieranie zvyškov klasov a hladujúcim bránil opustiť postihnuté oblasti. Potraviny existovali. Ľudia sa k nim iba nesmeli dostať. Moskva neviedla vojnu proti cudzej armáde, ale proti vlastným roľníkom. A vyhrala. Milióny z nich zomreli.
Potom prišiel na rad Kazachstan
Rovnakú Stalinovu „modernizáciu“ zažil Kazachstan. Násilná kolektivizácia zničila tradičné kočovné hospodárstvo a pripravila obyvateľov o stáda, od ktorých záviselo ich prežitie. Počas hladomoru v rokoch 1930 až 1933 zomrelo viac než 1,5 milióna ľudí, približne štvrtina obyvateľstva sovietskeho Kazachstanu.
Zahynula viac než tretina všetkých etnických Kazachov, vyše milióna ľudí z republiky utieklo a počas katastrofy zaniklo približne 90 percent hospodárskych zvierat. Kazachstan nebolo potrebné dobýjať cudzou armádou. Už patril do Sovietskeho zväzu, a preto ho Moskva mohla ničiť zvnútra.
Stalin strieľal podľa plánu
Keď režim vyhladoval milióny roľníkov, začal likvidovať údajných nepriateľov štátu. Počas Veľkého teroru v rokoch 1937 a 1938 bolo zatknutých približne 1,5 milióna sovietskych občanov a okolo 700 000 z nich zastrelili.
Neboli to iba vysokí komunistickí funkcionári alebo skutoční odporcovia režimu. Medzi obeťami boli robotníci, učitelia, vojaci, roľníci, príslušníci národnostných menšín aj úplne obyčajní ľudia. NKVD dostávala kvóty, koľko „nepriateľov“ treba v jednotlivých oblastiach popraviť a koľko poslať do táborov. Miestni funkcionári dokonca žiadali Moskvu o zvýšenie limitov, aby preukázali svoju horlivosť.
V Sovietskom zväze sa podľa plánu nevyrábali iba traktory a oceľ. Podľa plánu sa aj zatýkalo, deportovalo a strieľalo. Cez väznice a pracovné tábory gulagu prešlo počas Stalinovej éry približne 18 miliónov ľudí, ďalších šesť až sedem miliónov bolo poslaných do vnútorného vyhnanstva a v táboroch zomrelo viac než 1,5 milióna väzňov. Sovietsky štát ich zabíjal hladom, zimou, chorobami, nútenou prácou a vyčerpaním. Pomaly, systematicky a administratívne.
Vojak ako spotrebný materiál
Stalinov režim však svojich občanov nenechával zomierať iba v hladujúcich dedinách, popravných pivniciach a pracovných táboroch. Rovnako ľahko ich spotrebúval na bojisku. Dobrým príkladom je Karpatsko-duklianska operácia na jeseň 1944, ktorej cieľom bolo preraziť cez Karpaty, vstúpiť na Slovensko a pomôcť Slovenskému národnému povstaniu.
Plán počítal s tým, že dve divízie Východoslovenskej armády zaútočia Nemcom do tyla a pomôžu otvoriť horské priechody. Nemci však obe divízie odzbrojili ešte pred začiatkom ofenzívy. Jeden zo základných predpokladov operácie tak prestal existovať, no sovietske velenie napriek tomu pokračovalo.
Jednotky útočili cez lesy, blato, horské hrebene a pripravenú nemeckú obranu. Pôvodný plán predpokladal prechod cez Karpaty približne za päť dní, československý armádny zbor však prekročil hranicu pri Dukle až 6. októbra, takmer mesiac po začiatku útoku. Operácia trvala do 28. októbra a jej pôvodný hlavný cieľ – rýchla pomoc povstaniu – sa nepodarilo splniť.
Cena bola obrovská. Sovietska 38. armáda stratila 13 264 padlých, zomretých a nezvestných a ďalších 48 750 vojakov bolo ranených alebo ochorelo. Prvý československý armádny zbor mal 1 630 padlých, zomretých a nezvestných a ďalších 4 069 ranených. Spolu to predstavuje takmer 68 000 sovietskych a československých strát za sedem týždňov bojov. Nie je fér tvrdiť, že všetci títo vojaci zomreli zbytočne.
Operácia viazala nemecké sily a začalo sa ňou priame oslobodzovanie Československa. Je však legitímne pýtať sa, koľkí vojaci museli zomrieť pre nedostatočnú prípravu, politický tlak a pokračovanie v pláne, ktorého základné predpoklady sa už rozpadli. Hrdinstvo vojakov totiž nie je dôkazom kvality rozhodnutí ich veliteľov. Často je iba dôsledkom ich zlyhania.
Katyň: zavraždiť a potom desaťročia klamať
Stalinov režim však nezabíjal iba vlastných občanov a vojakov. Keď Sovietsky zväz v septembri 1939 napadol Poľsko, dostal do rúk desaťtisíce poľských dôstojníkov, policajtov, úradníkov, učiteľov, lekárov a príslušníkov inteligencie. Pre Moskvu neboli iba vojnovými zajatcami. Boli ľuďmi, ktorí by raz mohli pomôcť obnoviť slobodné Poľsko, a preto ich bolo potrebné zavraždiť.
Na jar 1940 NKVD popravila takmer 22 000 poľských občanov. Približne 14 700 z nich tvorili vojnoví zajatci a ďalších približne 7 300 väzni držaní v sovietskych väzniciach. V Katyni, Charkove, Kalinine a na ďalších miestach ich zabíjali najmä strelou do zátylku a pochovávali v masových hroboch.
Keď boli hroby odhalené, Sovietsky zväz obvinil z vraždenia nacistické Nemecko a svoju zodpovednosť popieral celé desaťročia. To je ďalší tradičný postup ruského štátu: obsadiť susednú krajinu, zavraždiť jej elitu, zahrabať ju do lesa a potom označiť pravdu za nepriateľskú propagandu.
Keď príde bratská pomoc
Maďarsko bolo v roku 1956 oficiálnym spojencom Sovietskeho zväzu. Keď sa však Maďari pokúsili rozhodovať o vlastnej budúcnosti, Moskva poslala do Budapešti tanky. Maďarská revolúcia a jej sovietske potlačenie si vyžiadali približne 2 650 mŕtvych a viac než 19 000 ranených. Nasledovali zatýkania, politické procesy a popravy.
O dvanásť rokov neskôr prišla „bratská pomoc“ aj do Československa. Invázia piatich štátov Varšavskej zmluvy si do konca roka 1968 vyžiadala 137 mŕtvych, približne 500 ťažko zranených a stovky ľahšie zranených obyvateľov. Sovietsky zväz chránil svojich spojencov pred jednou vecou mimoriadne dôsledne – pred možnosťou rozhodovať o sebe. Keď ruské tanky prídu niekomu na pomoc, pomáhaní ľudia si radšej začnú počítať mŕtvych.
Ochrana ruskojazyčných po rusky
V Doneckej oblasti považovalo podľa ukrajinského sčítania obyvateľov z roku 2001 ruštinu za svoj materinský jazyk približne 74,9 percenta obyvateľov. Práve týchto ľudí údajne prišlo Rusko zachraňovať. Výsledok tejto ochrany najlepšie ukazuje Mariupol – prevažne ruskojazyčné mesto, ktoré ruská armáda v roku 2022 obkľúčila a celé týždne bombardovala. Analýza satelitných snímok, fotografií a mariupolských cintorínov ukázala, že od marca 2022 do februára 2023 bolo v meste pochovaných viac než 10 000 ľudí. Po odpočítaní bežnej úmrtnosti vyšetrovatelia odhadli, že najmenej 8 000 ľudí zomrelo v dôsledku bojov alebo vojnových podmienok. Skutočný počet môže byť výrazne vyšší, pretože mnohé telá zostali pod troskami, v spoločných hroboch alebo na dvoroch obytných domov.
Ak Mariupol ukazuje, ako vyzerá ruská „ochrana“, Buča ukázala, čo znamená ruské „oslobodenie“. Ruské jednotky ovládali mesto od začiatku do konca marca 2022. Keď sa stiahli, na uliciach, dvoroch, v pivniciach, autách, lesoch a provizórnych hroboch zostali telá civilistov. Mnohé obete mali zviazané ruky, známky mučenia alebo strelné poranenia hlavy. Z mesta a jeho masových hrobov bolo po ruskom ústupe vyzdvihnutých viac než 450 tiel.
Monitorovacia misia OSN zdokumentovala priamo v Buči zabitie 73 civilistov a preverovala ďalších 105 pravdepodobných prípadov. Medzi obeťami boli muži, ženy aj deti. Vyšetrovatelia zaznamenali popravy ľudí v zajatí, streľbu na civilistov pohybujúcich sa po uliciach aj vraždenie ľudí, ktorí sa pokúšali z mesta uniknúť. Human Rights Watch našla dôkazy o popravách, nezákonnom zabíjaní, násilných zmiznutiach a mučení.
Ani Buča však nebola výnimkou. Po oslobodení Iziumu našli ukrajinskí vyšetrovatelia v lese pri meste rozsiahle pohrebisko. Počas jedného týždňa z neho exhumovali 447 tiel – 425 civilistov vrátane piatich detí a 22 ukrajinských vojakov. Na telách boli zranenia spôsobené výbuchmi, črepinami, streľbou aj bodnými ranami. Niektoré obete mali zviazané ruky, zlomené kosti alebo povraz okolo krku. Nie všetci zomreli rovnakým spôsobom – niektorých zabili pri bombardovaní, pri ďalších telách však stopy ukazovali na mučenie a popravy.
Ešte pred okupáciou mesta, 9. marca 2022, zasiahol ruský letecký útok obytný dom na Pervomajskej ulici, v ktorého pivnici sa ukrývali civilisti. Human Rights Watch potvrdila smrť najmenej 44 mužov, žien a detí, skutočný počet však mohol byť vyšší. Jeden z preživších pri útoku stratil manželku, dcéru, zaťa, svokru a troch vnukov.
Mariupol Rusko bombardovalo a vyhladovalo. Buču obsadilo, terorizovalo a po ústupe v nej zanechalo telá zavraždených civilistov. Izium bombardovalo, okupovalo a jeho obete ukladalo do hrobov označených iba drevenými krížmi a číslami. Vo všetkých troch prípadoch potom Moskva poprela to, čo videli preživší, novinári, vyšetrovatelia aj celý svet.
Rusko teda prišlo chrániť a oslobodzovať obyvateľov Ukrajiny. Pred ich domovmi, nemocnicami, školami, slobodou a životmi.
Nakoniec znova zabíja Rusov
Putin tvrdí, že vojnu vedie za prežitie Ruska a ochranu ruského národa. Jej najpočetnejšími vojenskými obeťami sú však samotní občania Ruskej federácie. Nezávislý projekt Mediazona spolu s ruskou službou BBC do 17. júla 2026 overil mená 233 199 zabitých príslušníkov ruských ozbrojených síl a ďalších ruských formácií. Ide iba o úmrtia doložené verejnými zdrojmi, takže zoznam nie je úplný.
Analýza Centra pre strategické a medzinárodné štúdie odhaduje, že Rusko od februára 2022 do júna 2026 utrpelo približne 1,4 milióna vojenských strát – zabitých, ranených a nezvestných. Z toho približne 400 000 až 450 000 ruských vojakov zahynulo. Len počas roka 2026 dosahovali ruské straty približne 30 000 až 34 000 vojakov mesačne.
Ruský štát teda ani dnes Rusov nechráni. Spotrebúva ich. Kupuje ich náborovými bonusmi v najchudobnejších regiónoch, po krátkom výcviku ich posiela do peších útokov a ich smrť potom ukrýva za slovami o hrdinstve, vlastenectve a historickom poslaní Ruska.
Drony namiesto ďalších obetí "ruského mieru"
A práve tu sa história stretáva so súčasnosťou. Ruské velenie opäť posiela ľudí do útokov, v ktorých sú iba číslom v hlásení a pohybujúcim sa bodom na mape. Ukrajinská obrana sa ich však nemusí pokúšať zastaviť rovnakým spôsobom – ďalšími telami. Čoraz väčšiu úlohu preberajú drony, ktoré dokážu ruské jednotky odhaliť ešte počas presunu, sledovať ich pohyb, nájsť techniku, mínomety či delostrelectvo a odovzdať presné informácie obrancom.
Prieskumný dron nenahrádza iba ďalekohľad. Nahrádza vojaka, ktorý by sa inak musel priblížiť k nepriateľovi, riskovať život a zisťovať jeho polohu vlastnými očami. Včasná informácia môže zastaviť útok ešte predtým, než sa ruskí vojaci dostanú k ukrajinským pozíciám. Môže varovať jednotku pred blížiacou sa kolónou, odhaliť miesto pripravovaného útoku a zachrániť životy obrancov aj civilistov.
Preto pomáhame ukrajinským jednotkám práve prieskumnými a pozorovacími dronmi. Prostriedky z našej zbierky nepoužívame na nákup útočných FPV dronov. Dodávame oči nad bojiskom – techniku, vďaka ktorej nemusia ukrajinskí vojaci vstupovať do ďalšieho boja naslepo.
Ruský štát zaobchádza so svojimi vojakmi ako s muníciou. My pomáhame obrancom Ukrajiny, aby svojich ľudí nemuseli proti tejto munícii obetovať.
Človek ako surovina
Holodomor nebol nehodou. Hladomor v Kazachstane nebol nehodou. Stalinove čistky, gulagy ani Katyň neboli excesmi niekoľkých pomätených úradníkov. Rovnako neboli náhodou tanky v Budapešti a Československu. A nie sú ňou ani zničené ruskojazyčné mestá Ukrajiny a státisíce ruských vojakov pochovaných od Vladivostoku po Kaliningrad. Je to stále ten istý model štátu, pre ktorý ľudský život nemá vlastnú hodnotu. Hodnotu má iba územie, moc vládcu a strach, ktorý dokáže režim vyvolať.
V tomto systéme nie je človek občanom. Je surovinou. Ukrajinec je prekážkou. Kazach je prekážkou. Poliak je potenciálny odporca. Maďar alebo Slovák je neposlušný spojenec. A Rus je munícia.
V jednej veci je preto ruský štát naozaj výnimočný. Dokáže zabíjať nepriateľov, spojencov aj vlastných ľudí – a každú novú hromadu mŕtvych pritom vyhlásiť za historické víťazstvo.
