Viem že to znie ako z finále Miss mokré tričko, ale naozaj chcem mier. Vojna a smrť sa za ostaté tri roky stali mojim životom. Na Slovenku počítame vojnu v Ukrajine na roky a dni, ja si prechádzam fotky v telefóne a počítam mŕtvych kamarátov. Je ich veľa. Hrozne veľa. A pribúdajú. Vždy keď niekomu z nich napíšem, tŕpnem, či príde odpoveď. Hypnotizujem telefón, aby sa objavili dve kvačky - správa doručená.
Pýtam sa ako sa majú. "Dobre. Bojujeme," znie väčšinou odpoveď. Krátko stručne, Niekedy dokonca len "++". Keď sa bavíme o tom čo by potrebovali, odpoveď je tiež spravidla rovnaká. "Drony, prineste s Janou drony. Alebo aspoň jeden. Najlepšie s termokamerou," píšu.
Volám sa Marcel, dnes mám 57 rokov a viem, že mier je v nedohľadne. Ale mám nádej. A ako povedal Václav Havel: "Nádej nie je presvedčenie, že niečo dobre dopadne, ale istota, že niečo má zmysel - bez ohľadu na to, ako to dopadne".
Volám sa Marcel, dnes mám 57 rokov a na svoje narodeniny chcem poslať kamarátom bojujúcim aj za moju a našu slobodu ďalší dron. A ty mi v tom môžeš pomôcť.
ĎAKUJEM!
